Storočnica narodenia poetky Štefánie Pártošovej

Štefánia Pártošová
A keby zas

Kto seba druhým nedával,
v ulite dušu schoval,
kto do hviezd oči nedvíhal,
schol bez teplého slova,
kto miesto boja líhal si
spokojne na pažiť,
ach, tomu škoda, preškoda
bolo na svete žiť.

Kto pravde cestu nedláždil,
do búrok bál sa vkročiť,
kto v teple driemuc na peci
trýznivé nemal noci,
komu cez prsty pretiekla
zázračnosť ľudských síl,
kto v iných seba nenechal –
načo sa narodil?


Sú básnici, ktorí do literatúry vstupujú ticho. Ešte pred vstupom do poézie najskôr zostupujú do seba a do hlbín ľudských osudov, aby následne vydali poetické svedectvo o prežitom a pretrpenom. To je aj prípad poetky Štefánie Pártošovej.

Narodila sa 28. októbra 1913 v Trenčíne, štúdiá postupne prežila v Čadci, Opave a Žiline. V rokoch 1934 – 35 študovala na Medzinárodnom agrárnom inštitúte v Moskve, v Bratislave absolvovala štúdium farmácie. Už v mladosti sa zapájala do politického života, za I. ČSR bola administrátorkou pokrokovej tlače, pracovala v ilegalite proti fašizmu. Zúčastnila sa Slovenského národného povstania ako zdravotníčka v brigáde M. R. Štefánika, neskôr bola väznená v Korytnici, Ružomberku a Ilave. Po vojne dala svoje sily do budovania novej spravodlivejšej spoločnosti, pôsobila na Povereníctve zdravotníctva. Pre chorobu sa tejto práce vzdala, po roku 1956 postupne žila a pracovala v Lučivnej, na Prednej Hore - Muráni, v Sliači a v Žiari nad Hronom, od roku 1973 žila v Bratislave. Po celý čas bola aktívna v ženskom i mierovom hnutí. Ako členka Zväzu slovenských spisovateľov sa venovala práci s mládežou, napr. viedla krúžky poézie. V Stredoslovenskej  odbočke ZSS bola členkou výboru, pravidelne sa zúčastňovala literárneho života v celom regióne. Pre jej láskavý a úprimný prístup k ľuďom ju oslovovali - babina. 

Poézia Štefánie Pártošovej našla svoje najsilnejšie žriedlo v ľudskej skúsenosti z obdobia druhej svetovej vojny. Bolo to osudové a nanajvýš živé spojenie, pretože všetky nové udalosti merala skúsenosťou z minulosti. Nešlo iba o reminiscencie, ale o priamu konfrontáciu prítomnosti s minulosťou, vieru, že iba v mene odkazu všetkého statočného a čestného v minulosti treba robiť korektúry tam, kde sa čo i len neúmyselne zabúda na správnu cestu.

Do literatúry vstúpila roku 1956 básnickou zbierkou Starým priateľstvám, po ktorej nasledovali ďalšie: Vlny a brehy (1958), Tepané časom (1961), Krídlo padajúcim (1964), Hlas a ozvena (1976), 99 sonetov (1985), výbery z poézie Dych kremeňa (1973), Váha nehy (1978), Po stopách spomienok (1983). Svoju tvorbu nasmerovala aj novej generácii  - deťom, cenia sa jej knižky Rozsypané korálky (1967), Svätojánske mušky (1968), Svet otvorený pre sny (1978). Venovala sa aj prekladom z maďarčiny, nemčiny a češtiny.

Za svoje dielo a prácu bola ocenená mnohými poctami, medzi inými aj Radom SNP a Československou cenou mieru. Roku 1986 jej bol udelený titul zaslúžilá umelkyňa. O rok neskôr, 10. júla 1987 zomrela vo veku nedožitých 74 rokov.

Poézia Štefánie Pártošovej je veľký básnickým mementom, pôsobivým výkričníkom nad ľudskou biedou a hrôzami vojny. Takýto hlas môže presvedčivo znieť iba od človeka, čo to videl a prežil a môže to povedať nielen v mene živých, ale aj mene pamiatky mŕtvych.  

Vyšlo v časopise Bojovník č. 23/2013

Texty k fotografiám:
S delegáciou spisovateľov pri pamätníku obetí v Kremničke v roku 1964.
Medzi ženami v Žiari nad Hronom v roku 1958.
Pri prijímaní gratulácií k jubileu od predstaviteľov Zväzu slovenských spisovateľov v roku 1973.
V roku 1974 pri príležitosti 30. výročia SNP na podujatí v československom. kultúrnom stredisku v Berlíne.
Na Sliači roku 1967 s manželom Petrom a synom Štefanom.
Foto: Archív ŠVK LHM Banská Bystrica, Archív SNK LA Martin