Storočnica republiky v Turci

Počet zobrazení: 3703

V rámci tohtoročnej série poznávacích zájazdov bratislavskej organizácie Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov venovanej výročiam historických udalostí s osmičkou na konci dátumu sme 30. októbra zavítali do Martina, kde sa konali ústredné oslavy stého jubilea zrodu Československej republiky.

1_martin_oslavy_100_csr._31.jpg

Cestou sme sa zastavili v Rakši neďaleko Turčianskych Teplíc z jedného či dvoch prostých dôvodov. V tejto neveľkej podhorskej obci v hornom Turci sa narodili hneď dvaja poprední predstavitelia SNR, presnejšie dvoch rozličných Slovenských národných rád – prvej a tretej: Michal Miloslav Hodža a Ján Ursíny
.

Nepretržitý proces v hnutí


Hádam ešte zo školského dejepisu sme akosi naučení kúskovať slovenské dejiny na oddelené kapitoly: štúrovské hnutie, matičné obdobie, úspešné snahy o vznik spoločného štátu s českým národom, protifašistický odboj... Pritom ide o nepretržitý proces, v ktorom vystupovali najprv tie isté osobnosti, ku ktorým sa, samozrejme ,pridávali ďalší a ich štafetu preberali ich synovia, synovci, neskôr výraznejšie aj ich dcéry a netere.

Kým v jadre štúrovcov na prahu meruôsmych rokov sa dá počítať so 100 – 150 mladými mužmi, začiatkom júna 1861 sa na memorandovom zhromaždení v Turčianskom sv. Martine zúčastnilo už vyše šesťtisíc vlastencov. Samotného Ľudovíta Štúra, žiaľ, zasiahla predčasná smrť, ale potomkovia jeho bratov sa výrazne podieľali na ďalšom národno-emancipačnom hnutí pokračovali v jeho zápase.

Jozef Miloslav Hurban napriek permanentnému útlaku maďarskými úradmi až do svojho skonu v roku 1888 nechýbal hádam ani na jednom významnom národnom podujatí. A potom to bol jeho syn Svetozár Hurban Vajanský a mnohí ďalší z jeho rozvetveného rodokmeňa. A nemenej to platilo aj o Hodžovcoch a ďalších rodoch.

 

V rodisku dvoch členov národných rád
 

V Rakši sme položili červenú ružu k pamätnej tabuli na rodnom dome národného buditeľa, básnika a jazykovedca Michala Miloslava Hodžu (zriadili tam aj jeho pamätnú izbu), ktorý bol dlhoročným evanjelickým kňazom v Liptovskom sv. Mikuláši. Zomrel 26. marca 1870 v podstate vo vyhnanstve v hornosliezskom Tešíne. Po vzniku ČSR jeho telesné pozostatky preniesli na cintorín v Liptovskom Mikuláši-Vrbici.

3_raksa_rodny_dom_m._m._hodzu.jpgPrvý raz tu svetlo sveta uvidel aj jeho o osem rokov mladší brat Ondrej, ktorý bol najprv evanjelickým kaplánom v Liptovskom sv. Mikuláši, bol spoluzakladateľom spolku Tatrín, bojoval vo vojsku hurbanovských dobrovoľníkov, za čo ho neskôr maďarské úrady uväznili. Už ako sučiansky farár bol signatárom Memoranda národa slovenského, roku 1863 spoluzakladateľom a členom výboru Matice slovenskej.

4_martin_narodny_cintorin_10.jpgJeho synom nebol nik iný ako Milan Hodža, najprv poslanec uhorského snemu, ktorý v medzivojnovom období bol štyrikrát ministrom a na sklonku predmníchovskej ČSR ako prvý Slovák premiérom spoločnej republiky. Ešte na jeseň 1938 opustil Československo. Mal názorové rozpory s Benešom, a tak v novembri 1939 založil v Paríži Slovenskú národnú radu, ktorej predsedal. Po okupácii Francúzska nacistickým Nemeckom odcestoval do USA, kde sa aktivizoval v krajanských spolkoch a načrtol projekt povojnového usporiadania strednej Európy vo forme konfederácie podunajských štátov. Skonal dva mesiace pred vypuknutím SNP – 27. júna 1944 v Cleawateri. Pochovali ho na československom cintoríne v Chicagu, odkiaľ jeho pozostatky (i s manželkinými) v roku 2002 previezli na Slovensko a uložili na Národnom cintoríne v Martine.

Aj jeho syn Fedor Hodža bol účastníkom zahraničného protifašistického hnutia. Na rozdiel od otca pôsobil v exilovej Štátnej rade československej v Londýne. Po skončení druhej svetovej vojny bol poslancom SNR aj dočasného a ústavodarného Národného zhromaždenia za Demokratickú stranu. Vo funkcii šéfredaktora viedol jej tlačový orgán – denník Čas. Po februári 1948 opäť emigroval, zomrel 17. septembra 1968 v New Yorku.

 

Predstavitelia občianskeho odboja


Aj na rodnom dome Jána Ursínyho, spolupracovníka Milana Hodžu a člena parlamentu počas prvej ČSR za agrárnu stranu, umiestnili pamätnú tabuľu. V roku 1943 viedol spolu s Jozefom Lettrichom za tzv. občiansky odboj rokovania s komunistami o spoločnom postupe proti ľudáckemu režimu, čo vyústilo v decembri do prijatia Vianočnej dohody a založenia tretej SNR. Ak tú Hodžovu, exilovú nepočítame.

Po vypuknutí Povstania sa Ursíny ako člen delegácie SNR spolu Ladislavom Novomeským zúčastnil na rozhovoroch s Eduardom Benešom v Londýne. Po oslobodení bol začas predsedom Demokratickej strany a po voľbách v máji 1946 sa stal podpredsedom pražskej vlády. Osudná mu bola tzv. Obuchova aféra na jeseň 1947 (vedúci jeho kabinetu Otto Obuch mal mať napojenie na ľudácku emigráciu vedenú Ferdinandom Ďurčanským, odsúdeným v neprítomnosti Národným súdom na trest smrti). Vo vykonštruovanom procese ho odsúdili na sedemročné väzenie. Roku 1953 ho prepustili na slobodu a roku 1964 rehabilitovali. Zomrel v rodnej obci, kde je aj pochovaný. Známy hudobník Dežo Ursíny bol jeho vzdialený príbuzný.

6_martin_narodny_cintorin_4.jpgNa cintorín na kopci nad Rakšou sme sa však už nestihli vyškriabať. Červenú ružu sme potom položili na Národnom cintoríne na hrob Ursínyho politického spolupútnika Lettricha. Ten sa narodil v neďalekých Diviakoch, dnes súčasti Turčianskych Teplíc. Za druhej svetovej vojny pracoval v Bratislave ako advokát, podieľal sa na hnutí odporu proti fašizmu. Stal sa členom ilegálnej i povstaleckej SNR, počas Povstania ho v Banskej Bystrici poverili vedením povereníctva pre školstvo a osvetu (už vtedy sa zoštátnili cirkevné školy).

V júli 1945 Lettrich nahradil Ursínyho vo funkcii lídra DS. Bol poslancom Národného zhromaždenia a až do 26. februára 1948 predsedom SNR. V marci aj s bratom ušiel cez Rakúsko do USA, kde pôsobil v exilových (demokratických) organizáciách. Zomrel 29. novembra 1969 v New Yorku. V roku 1990 z Chicaga previezli jeho urnu do Martina. Národný umelec režisér Andrej Lettrich (tiež pochovaný na Národnom cintoríne) bol z jeho rodiny.

 

Neznáma sa volala Anna Trimajová
 

Na autobusovej zastávke v Rakši sme zastihli mladú pani, ktorá nás nasmerovala k rodným domom oboch politikov. Popritom vysvitlo, že sa tiež chystá na oslavy do Martina, tak sme ju zviezli. Chvalabohu. Keď sme prechádzali cez susedné Mošovce, ukázala nám sochu básnika a národného buditeľa Jána Kollára od martinského umelca Fraňa Štefunku, ako aj rodné domy autora lyricko-epickej skladby Slávy dcéra a Štefana Krčméryho, spisovateľa, literárneho historika a kritika, správcu Matice slovenskej, ktorý prehovorilo aj na deklaračnom zhromaždení v Martine 30. októbra 1918.

Štefan Krčméry sa od roku 1949 až do smrti roku 1955 liečil na duševnú chorobu v Pezinku, pochovali ho v Bratislave. Jeho telesné pozostatky neskôr preniesli do Martina. Kollár zomrel roku 1852 vo Viedni, no jeho nájdete na Olšanskom cintoríne v Prahe. Škoda, z Martina by to mal do rodných Mošoviec bližšie.

V Mošovciach sa narodil aj Miloslav Schmidt, známy esperantista, organizátor pri zakladaní systému dobrovoľnej požiarnej ochrany na Slovensku, ale aj ochotnícky herec. V prvom slovenskom hranom filme Jaroslava Siakeľa Jánošík stvárnil úlohu grófa Révaya. Jeho náhrobný pomník na začiatku Národného cintorína tiež vytvoril Štefunko. Révayovci vládli poddanském mestečku Mošovce od roku 1527 takmer štyri storočia.

Zamestnávateľ našej spontánnej sprievodkyne z Rakše rozhodol, že sa v deň jednorazového štátneho sviatku 30. októbra bude pracovať a v stredu budú mať voľno. Preto si vybrala na utorok dovolenku. Stoj čo stoj chcela ísť na oslavy do Martina. Nikdy si nenechala ujsť podobné podujatie a teraz očakávala veľkú parádu. Od malička ju totiž doma viedli k tomu, aby sa zaujímala o slovenskú históriu.

„Moja stará mama recitovala pred sto rokmi na onom pamätnom zhromaždení v Tatrabanke. V odbornej literatúre sa píše iba o nejakom neznámom dievčatku, ktorá účastníkov podujatia oslovila básňou slovenského autora. Ale bola to ona, Anna Trimajová z Valentovej,“ usmieva sa. Nijaké dievčatko, no osemnásťročná slečna. Mimochodom, účasť ženám na podujatí nepovolili, hoci Tajovského emancipovaná manželka, spisovateľa Hana Gregorová protestovala.

Babička sa dožila požehnaného veku 91 rokov. Často spomínala na staré časy. Aj na to, ako jej podal ruku Tomáš G. Masaryk. Zrejme keď už vo funkcii prezidenta ČSR navštívil Martin. Traduje sa to v celej rodine. Naša ad hoc sprievodkyňa nebola jediná, ktorá s nadšením pricestovala do centra Turca. Veď námestie bolo plné ľudí, sotva sa dalo presunúť z jedného jeho konca na druhý.

 

Dôstojný priebeh osláv
 

Každý si musel všimnúť, že medzi tisíckami ľudí je veľa mladých. Dokonca hromada detí v kočíkoch. Netreba sa čudovať. Martinčania a obyvatelia z okolitých obci berú takéto akcie smrteľne vážne. Ťažko sa dá predstaviť, že by sa dostavilo toľko Bratislavčanov na obdobnú akciu v našom hlavnom meste. Ostatne, začiatkom januára 2019 pri príležitosti 100. výročia pripojenia Prešporka k Československu sa o tom budeme môcť presvedčiť.

Napriek optimistickým predpovediam sa predpoludním na Divadelné námestie v Martine spustil riadny lejak. Preto aj začiatok oficiálnych osláv odkladali, ale čím vyššia politická „šarža“ vychádzala z budovy Slovenského komorného divadla na miesto podujatia, tým prudšie pršalo. Samozrejme, vyvrcholilo to, keď išli obaja prezidenti, český a slovenský, Miloš ZemanAndrej Kiska. Ľudia sa však nerozutekali, polomokrí pozorne sledovali, čo sa bude diať. Onedlho sa oblaky roztvorili a Martin zalialo s konečnou platnosťou jesenné slnko. Program aj celé zhromaždenie prebehlo veľmi dôstojne.

martin_oslavy_100_csr._19.jpg

Prítomní s najväčším aplauzom privítali práve prezidenta Zemana. Ten tradične vyšperkoval svoj príhovor, a tak ho niekoľkokrát prerušil spontánny potlesk. Pošteklil aj hostiteľov. Pochválil Slovákov, že konečne vyhlásili na 30. októbra štátny sviatok. Hoci, ako konštatoval, vo svete býva neobvyklé, že sa to prijíma len jednorazovo. Zdôraznil však, že keď ho Slováci a Slovenky opäť pozvú o sto rokov do Martina, ochotne príde. Aj keď bude už o čosi starší, no dúfa, že aj múdrejší.

S prejavmi vystúpili i ostatní najvyšší ústavní činitelia z oboch krajín. Predseda NR SR Andrej Danko, odchádzajúci šéf českého senátu za ČSSD Milan Stěch, obaja „slovenskí“ premiéri Andrej Babiš a Peter Pellegrini. Prejavy striedali hudobné vložky. A tak si návštevníci mohli vypočuť aj obľúbené skladby, hymnické piesne či áriu o mesiaci na nebi vysokom z Dvořákovej opery Rusalka.

14_martin_oslavy_100_csr._38.jpg
Pôvodne sa počítalo aj s vojenskou prehliadkou, ale z technických i finančných dôvodov sa od toho upustilo. Účastníci osláv sa museli uspokojiť s preletom vojenských helikoptér a stíhačiek nad hlavnou osou okresného mesta a so statickou prehliadkou modernej bojovej techniky vystavenej v priestore medzi bývalým župným domom, dnes Turčianskou galériou, a Kostolom sv. Martina.

 

Viaceré sprievodné podujatia
 

Ešte predtým položili politici vence pod tabuľu z bieleho mramoru na priečelí bývalej Tatrabanky, ktorá okoloidúcich upozorňuje, že tam slovenskí vlastenci založili 30. októbra 1918 SNR a prijali vyhlásenie, ktorým sa prihlásili k spoločnému štátu s bratským českým národom, hoci netušili, že Československo už dva dni existuje. Po slávnostnom obede sa obe delegácie (bez prezidentov) presunuli do Ružomberka, kde sa v športovej hale Koniareň uskutočnil večerný galaprogram Slovensko v srdci, ktorý vysielala RTVS v priamom prenose.

16_17martin_pamiatky_66.jpgPopoludní odhalili za účasti predsedu NR SR Andreja Danka, končiaceho generálneho biskupa Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku Miloša Klátika a nového predsedu MS Mariána Gešpera v parčíku pred súčasným sídlom Matice slovenskej bustu iniciátora deklaračného zhromaždenia a predsedu SNR Matúša Dulu. Ten sa stal roku 1919 jedným zo štyroch predsedov obnovenej Matice slovenskej a zaslúžil sa o výstavbu jej druhej budovy. Podujatie sprevádzala divadelná scénka, v ktorej mladí matičiari zobrazili zatknutie Dulu po podpísaní deklarácie maďarskými gardistami.

Prítomná bola čestná stráž v dobových kostýmoch československých legionárov a vystúpil aj študentský spevácky zbor Evanjelického gymnázia v Banskej Bystrici. V historicky prvej budove MS, v ktorej je teraz Literárne múzeum Slovenskej národnej knižnice, sa na druhý deň uskutočnila slávnostná akadémia pod názvom Pocta Martinskej deklarácii.

 

Signatári boli iba dvaja


Po oslavách sme s členmi SZPB z nášho zájazdu absolvovali prehliadku Národného cintorína. Stretli sme tam desiatky ľudí, ktorí prichádzali i s kyticami kvetov na toto pietne mesto priamo z námestia. Určite je tam pochovaných najviac účastníkov zhromaždenia v Obchodnej sieni Tatrabanky spred sto rokov. K „zaručeným zoznamom signatárov“ Deklarácie slovenského národa sa mi žiada pridať dve poznámky:

18_martin_oslavy_100_csr._41.jpgViaceré tieto menoslovy sa rôznia a, navyše, nejde o signatárov, lebo historický dokument podpísali iba dvaja muži. Spomínaný Dula ako predseda SNS a súčasne SNR, a jej tajomník, katolícky farár Karol Anton Medvecký. Tento významný etnograf a historik, pôvodom z Hornej Oravy , roku 1917 vystriedal na poste tajomníka SNS spisovateľa Jozefa Gregora Tajovského, ktorý vtedy bojoval ako československý legionár v Rusku.

Medvecký po vojne pôsobil ako referent pre cirkevné záležitosti na Šrobárovom ministerstve s plnou mocou pre správu Slovenska. Výrazne sa podieľal na reforme cirkevnej správy v novom štáte, vrátane personálneho preobsadenia biskupských stolcov, keď promaďarsky orientovaných biskupov nahradzovali lojálnymi voči ČSR.

Viacerých prekvapilo, že mimo nich zostal Andrej Hlinka. Najmä po jeho anabáze na mierové rokovania v Paríži s ním Medvecký odmietal spolupracovať, dokonca sa stal, hoci katolík, tvrdým odporcom politiky HSĽS. Pôsobil v Čs. strane lidovej ako podpredseda jej slovenskej filiálky. Na rozdiel od Dulu by sme Medveckého márne hľadali na martinskom cintoríne. Je pochovaný v Bojniciach, kde až do svojej smrti roku 1937 pôsobil ako katolícky kňaz.

 

Kto z deklarantov leží pod lipami?
 

Miesto posledného odpočinku pod lipami v Martine našli okrem už spomínaného Krčméryho nasledujúce osobnosti. Staviteľ a architekt Blažej Bulla, ktorý o. i. projektoval Národný dom v Martine, holič a ochotnícky divadelník Pavol Buocik, úradník Mikuláš Čajda, notár a kultúrny pracovník Ján Čičmanec, advokát a verejný činiteľa Matúš Duchaj, obchodník a národohospodár, spoluzakladateľ Tatrabanky, rodák z Nemeckej (dnes Partizánskej) Ľupče Jozef Fábry a jeho syn Vladimír, ktorý bol zase obchodníkom a organizátorom živnostníckeho hnutia.

18_19_martin_pamiatky_40.jpg21_autorom_pieskovcoveho_nahrobnika_kulturneho_pracovnika_a_pravnika_andreja_halasu_z_roku_1923_je_frantisek_uprka.jpg

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 


Ďalej to bol kníhkupec, kníhtlačiar a spisovateľ Jozef Gašparík-Leštinský, ktorému v centre Martina pred rokmi takisto odhalili pamätnú tabuľu, či právnik, verejný činiteľ, funkcionár Slovenského spevokolu a ochotnícky herec Dušan Halaša.

Na Národnom cintoríne leží aj staviteľ Ján Hlavaj, kupec Ján Hvizďák, Milan Ivanka, advokát, prekladateľ z ruštiny a v rokoch 1920 až 1928 riaditeľ Tatrabanky v Martine, Gustáv Izák, ktorý bol publikačne činný advokát, a jeho syn, právnik Ján, ktorý na jeseň 1918 velil Národnej garde v Martine. Ďalším bol Fedor Jesenský, advokát a publicista, ktorý ešte aj počas SNP, teda po 26 rokoch aktívne pôsobil na tlačovom odbore SNR. Jeho dcéra Zora bola známa prekladateľka najmä z ruskej umeleckej literatúry.

22_nahrobny_kamen_rodiny_jesenskych_v_martine.jpg

Na Národnom cintoríne sú pochovaní spolu s Fedorovým bratom – spisovateľom Jankom Jesenským, prvým nositeľom titulu národný umelec. Na jeseň 1918 nebol v Martine, ale spolu s Tajovským v légiách v Rusku. Pôvodne ho pochovali koncom roku 1945 na bratislavskom evanjelickom cintoríne pri Kozej bráne (tamojší náhrobný kameň s menom Janko Jesenský patrí jeho synovi), no roku 1950 jeho telesné pozostatky presunuli do Martina.

Podobne ako Ferdiša Jurigu, pravda toho oveľa neskôr. Išlo o svojrázneho predstaviteľa slovenského národného hnutia na začiatku 20. storočia. Od februára 1905 bol trinásť rokov katolíckym farárom vo Vajnoroch (teraz súčasť Bratislavy). V tom istom roku vstúpil i do vysokej politiky. V stupavskom okrese ho zvolili do Uhorského snemu vo farbách Slovenskej ľudovej strany. Za národnobuditeľské články v Katolíckych novinách ho roku 1906 odsúdili na dva roky žalára vo Vacove a prišiel o poslanecký mandát. Ale roku 1910 ho opäť zvolili do budapeštianskeho snemu.

Tam 19. októbra 1918 v mene SNR verejne odoprel tomuto parlamentu právo rozhodovať o osudoch horného Uhorska. Jeho reč vyvolala pobúrenie nielen na maďarskej strane, ale aj slovenskej. Konal totiž na vlastnú päsť a dekonšpiroval chystané ustanovenie SNR, na ktorom sa zúčastnil v Martine o dvanásť dní.

V medzivojnovom období pôsobil ako podpredseda SĽS v Národnom zhromaždení. Jeho dlhotrvajúce spory s Hlinkom vyvrcholili počas tzv. Tukovej aféry. V roku 1928 Vojtecha Tuku odsúdili za špionáž v prospech maďarských iredentistov. Juriga sa ho na rozdiel od Hlinku nezastával a tak ako ho „československého vlastenca“ zo strany vylúčili. Od roku 1930 býval v Karlovej Vsi ako penzionovaný kňaz, kde ho aj pochovali. V roku 1996 však jeho pozostatky i s pomníkom Matica slovenská presťahovala do Martina, pravda, bez vedomia jeho rodinných príslušníkov a samosprávy tejto mestskej časti Bratislavy.
 

23_ferdis_juriga_bol_poslancom_narodneho_zhromazdenia_za_sls_neskor_sa_s_a._hlinkom_rozisiel._jeho_poostatky_previezli_z_bratislavy_r._1996.jpg

Ďalšie osobnosti z Národného cintorína

 

Na deklaračnom zhromaždení nechýbal ani národný pracovník Samuel Kuchárik, ktorý pochádzal zo starého meštianskeho rodu (viacerí jeho predkovia boli richtármi Martina). Pedagóg a hudobný skladateľ Ján Meličko bol otcom slávnej herečky Hany Meličkovej, ktorá je takisto pochovaná v Martine po boku svojho manžela, významného historika Daniela Rapanta. Knihár a úradník Štefan Peťko bol pôvodom z národoveckej rodiny v Žiline. Úradník Miloš Petrikovich, neskôr riaditeľ Tatrabanky. Lekár ľudomil Štefan Príkopa, ktorého matkou bola sestra Ladislava Novomeského, tak obetavo vykonával svoju profesiu, že na jeseň 1918 trikrát ochorel na španielsku chrípku, čo malo zásadný vplyv na jeho zdravie. Na druhý rok zomrel.

Ján Straka bol úradník, ochotnícky herec a veliteľ hasičského dobrovoľného zboru v Martine. Gustáv Šimko zase vykonával v rokoch 1903 až 1907 funkciu martinského richtára, inak pochádzal z rodiny sedlára a čalúnnika, za prvej ČSR sa angažoval v celoslovenskom hnutí remeselníkov. Dlhoročný evanjelický farár v Martine Otto Škovrina bol verejným činiteľom a cirkevným historikom. Jeho kolega Ján Milan Štetka, pôvodom zo Senice, bol protestantským kňazom zase v Turanoch. Jeho publikácia o stručnej histórii násilnej maďarizácii zohrala dôležitú úlohu na mierových rokovaniach v Paríži pri stanovení južných hraníc Slovenka. Dušan František Šulc sa vyučilo za kníhtlačiara, no bol aj organizátorom dobrovoľného hasičského hnutia.

Na martinskom cintoríne svoj posledný sen sníva deklarant z rodu Thurzovcov - Ivan. Jeho matka Božena bola dcérou Juraja Hodžu, najmladšieho brata Michala Miroslava a Ondreja Hodžovcov. Thurzovci pochádzali z Radvane, dnes súčasti Banskej Bystrice. Ivan bol úradníkom v Tatrabanke. Po troch rokoch strávených na frontoch prvej svetovej vojny sa usadil v Martine, po vzniku druhej SNR sa stal vedúcim jej kancelárie. Počas druhej svetovej vojny sa zapojil do občianskeho hnutia odporu. Po vypuknutí SNP stál pri konštituovaní Demokratickej strany a bol šéfredaktorom jej novín Čas. Po februári 1948 bol znovu perzekvovaný. Zomrel roku 1964, posmrtne vyšlo jeho memoárové dielo O Martinskej deklarácii. Patril tiež medzi prvých slovenských organizovaných filatelistov.

Ivan Trnovský pochádzal zo známej obchodníckej rodiny v Liptovskom sv. Mikuláši. V Martine prevzal upadajúcu firmu bratov Kuchárikovcov a premenil ju na prosperujúci veľkoobchod s remeňmi. Už pred rokom 1918 podporoval zakladanie slovenských priemyselných a finančných podnikov, v čom pokračoval aj po vzniku ČSR. Jeho syn Ivan, právnik, bol aktívnym členom partizánskeho hnutia na strednom Slovensku.

Medzi deklarantmi boli aj dvaja bratia Vanovičovci pochádzajúci zo starého turčianskeho zemianskeho rodu z Dražkoviec. Starší Ján pôsobil v Martine ako advokát, zapojil sa do národného a politického života, bol začas aj podpredsedom SNS, v roku 1918 sa stal členom výboru SNR a potom poslancom Revolučného Národného zhromaždenia a jedným z predsedov obnovenej MS. Mladší brat Ľudovít sa zase angažoval ako národohospodár, podieľal sa na rozvoji slovenského peňažníctva a viacerých finančných ústavov, ale poznali ho aj z práce v niekoľkých kultúrnych inštitúciách.

Inak, pravdupovediac v životopisoch drvivej väčšiny martinských dejateľov, či už išlo o právnikov, podnikateľov, remeselníkov alebo úradníkov, sa môže dočítať, že sa angažovali v činnosti Slovenského spevokolu, ochotníckeho divadla, Muzeálnej slovenskej spoločnosti, medzi dobrovoľníckymi hasičmi, tí starší aj priamo v Matici a protestanti, samozrejme, i v evanjelickej cirkvi.


25_povodna_plaketu_s_okruhlym_releiefom_prof._j._vlcka_od_j._sejnostu_bola_roku_2002_odcudzena._manzelka_viera_bola_najmladsou_dcerou_v._pauliniho-totha.jpgNapokon nesmieme zabudnúť ani na literárneho historika, správcu Matice slovenskej a univerzitného profesora Jaroslava Vlčka, ktorý sa narodil v rodine českého učiteľa prírodopisu pôsobiaceho na banskobystrickom gymnáziu. Patril medzi tých účastníkov deklaračného zhromaždenia, ktorí sa potom stali poslancami čs. parlamentu. Ako prednosta slovenského oddelenia na ministerstve školstva v Prahe sa zaslúžil o budovanie stredných a odborných škôl. Jeho manželkou bola najmladšia dcéra Viliama Pauliniho-Tótha Viera. Zomrel v Prahe roku 1930, v roku 1989 previezli jeho pozostatky do Martina.

 

Zájazd sme ukončili na konferencii
 

V deň osláv 100. výročia Martinskej deklarácie sa v Centre kresťanského vzdelávania v Martine uskutočnila vedecká konferencia Slovensko pri zrode Československa, na ktorej sa popoludní zúčastnili aj účastníci zájazdu SZPB z Bratislavy. Okrem Ústavu politických vied SAV sa na jej organizácii podieľal Žilinský samosprávny kraj, mesto Martin, Katedra politológie Filozofickej fakulty UPJŠ v Košiciach a ministerstvá školstva a kultúry. Podujatie sa začalo literárnym pásmom Od monarchie k spoločnému štátu.

S prednáškami o. i. vystúpili Miroslav Pekník, Ferdinand Vrábel a Vladimír Goněc z Ústavu politických vied SAV, Nadežda Jurčišinová z Filozofickej fakulty Prešovskej univerzity, Tomáš Adamčík a Miloš Jesenský z Kysuckého múzea v Čadci, Peter Zelenák a Jozef Lysý z Univerzity Komenského v Bratislave. Viacerí aj v nasledovných diskusiách zdôraznili, že by sa nemal podceňovať podiel Slovákov na rozvoji česko-slovenskej vzájomnosti pred prvou svetovou vojnou a v légiách na viacerých frontoch, na historickom zhromaždení v Martine 30. októbra 1918, ako aj pri formovaní politiky nového štátu.

Foto: Autor

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984