Storočnica sociálnej demokracie

Zo Slovákov bol hlavným činiteľom Emanuel Lehocký
Počet zobrazení: 3653

Pred sto rokmi sa definitívne vyčlenili slovenskí sociálni demokrati od svojej materskej uhorskej strany a vzápätí sa zlúčili s českými kolegami. Československá sociálnodemokratická strana robotnícka (ČSSDSR) v prvých parlamentných voľbách v ČSR v apríli 1920 zvíťazila a jej predstaviteľ Vlastimil Tusar sa stal opäť premiérom.

Zo Slovákov mal na tom hlavný podiel Emanuel Lehocký, najvýznamnejší organizátor robotníckeho hnutia pred prvou svetovou vojnou, zakladateľ ľavicovej tlače a spolkovej osvetovej činnosti na Slovensku.
 

Namiesto nádejného farára politik
 

Narodil sa 4. januára 1876 v Osuskom (okres Senica) v rodine klobučníka Jozefa Lehockého a jeho manželky Anny rodenej Lacóovej. Dobre sa učil, preto otec rozmýšľal, že syna vydá na kariérnu dráhu katolíckeho kňaza. Vybral sa teda s Emanuelom do Bratislavy, že ho prihlási do seminára. Zápis však už bol plný a ďalších študentov v tom roku neprijímal. A tak sa na spiatočnej ceste zastavili v Trnave, kde ho otec zveril do učenia známemu krajčírskemu majstrovi.
 

1_emanuel_lehocky_ako_clen_vykonneho_vyboru_slovenskej_narodnej_rady_roku_1918._foto_archiv_autora.jpg

2_pamatna_tabula_v_rodnej_obci_emanuela_lehockeho_v_osuskom.jpg
Pamätnú tabuľu v rodnej obci Osuské dala v deväťdesiatych rokoch minulého storočia inštalovať  SDSS. Foto: Archív autora
Emanuel Lehocký ako člen Výkonného výboru Slovenskej národnej rady roku 1918. Foto: Archív autora

Neskôr sa mladý Lehocký ako 16-ročný vybral na skusy do Budapešti. Tam sa ako učeň zoznámil s činnosťou robotníckych samovzdelávacích spolkov, čítal knihy i ľavicové noviny a vstúpil do Sociálnodemokratickej strany Uhorska (SDSU). Po štyroch rokoch sa vrátil na Slovensko a  usadil sa v Bratislave. Oženil sa tu so svojou veľkou láskou, krajčírkou Rózou Gratzlovou, s ktorou mal dve dcéry a jedného syna Júliusa, budúceho architekta. V roku 1902 sa stal úradníkom Nemocenskej pokladnice remeselníckeho zboru.

Naďalej sa angažoval v SDSU. Na zlosť jej vedenia kládol dôraz aj na národné otázky. Už na zjazde strany roku 1901 kategoricky požadoval vydávanie slovenského robotníckeho týždenníka. Mal vtedy 25 rokov a mnohí sa pýtali, „kto je ten drzý chlapec“. Ani o tri roky neprešiel jeho návrh, aby pri ústrednom tlačovom orgáne Népszava vychádzala v slovenčine príloha Hlas ľudu. Maďarskí funkcionári tvrdili, že národnostné frakcie v SDSU nepotrebujú noviny vo svojom jazyku.
 

Napred ísť sa musí
 

Lehocký pochopil, že maďarský šovinizmus zapustil korene aj v ľavicovom hnutí. Pod rúškom hesiel o výlučne sociálnom programe a proletárskom internacionalizme vedenie SDSU odmietalo akékoľvek národné požiadavky svojich nemaďarských členov. S veľkou nevôľou sledovalo, ako Lehocký spolu s Jánom Pociskom vytvorili pri robotníckom vzdelávacom spolku v Bratislave Vorwärts-Előre slovenskú sekciu Napred, kde dávali aj kurzy slovenskej gramatiky. V roku 1906 založil aj prvý slovenský robotnícky spevokol.

osumely_pomnik_nad_hrobom_emanuela_lehockeho_na_ondrejskom_cintorine_atur_sochy_akademicky_sochar_ladislav_majersky.jpgOšumelý pomník
Emanuela Lehockého
na Ondrejskom cintoríne,
autor akademický sochár
Ladislav Majerský.
Foto Martin Krno

Nadviazal užšiu spoluprácu s českými sociálnymi demokratmi vo Viedni, ktorí mu roku 1904 finančne prispeli na vydávanie mesačníka Slovenské robotnícke noviny a o rok na to na založenie Slovenskej sociálnodemokratickej strany v Uhorsku. Na jej zakladajúcom zjazde 11. a 12. júna 1905 v bratislavskom Robotníckom dome (dnes Bábkové divadlo) za účasti hostí z Prahy, Viedne a Budapešti Lehocký okrem iného žiadal pre Slovákov uznanie jazykových práv v školstve a vo verejnej správe, ako i kultúrnu autonómiu. Štyridsaťštyri delegátov z jedenástich miest ho zvolilo za predsedu výkonného výboru strany.

Reakcia nedala na seba dlho čakať. Napriek tomu, že sa slovenskí sociálni demokrati hlásili k internacionalizmu a organizačnej spätosti s maďarskými partnermi, vedenie SDSU ich stranu neuznalo a zakázalo im pôsobiť v odboroch. To bolo dosť podstatné, lebo išlo o hlavný zdroj financií. Po necelom roku na mimoriadnom zjazde 18. marca 1906 sa na naliehanie viacerých delegátov Slováci vrátili do lona celouhorskej skôr macošskej ako materskej strany, no Slovenský výkonný výbor na čele s Lehockým pokračoval vo svojej činnosti.
 

Zakladateľ ľavicovej tlače
 

Na vydávanie týždenníka bola vtedy povinná kaucia 11-tisíc korún. Aby sa jej vyhli, začal Lehocký vydávať roku 1906 aj mesačník Napred, ktorý striedavo vychádzal so Slovenskými robotníckymi novinami. A tak mali slovenskí sociálni demokrati v rukách svoju tlač každý druhý týždeň. Keď však od českých partnerov získal potrebnú sumu, začal roku 1909 vychádzať týždenník Robotnícke noviny. Hoci Lehockému chýbalo všeobecné vzdelanie v publicistike a lepšia znalosť slovenského jazyka, usilovnosťou a sebavzdelávaním dosiahol veľmi veľa. Zostavoval noviny, písal do nich zásadné články, aj ich s rodinou a známymi kolportoval.

Za článok Láska k vlasti v praxi ho uhorský súd odsúdil na dva mesiace väzenia a 600-korunovú pokutu. Pretože ju nemal z čoho zaplatiť, pobyt za mrežami mu predĺžili na tri mesiace. Ani po návrate na slobodu sa nevzdával, hoci už bol pri písaní komentárov opatrnejší. Kritizoval pravicové vedenie SDSU za to, že nevenuje dostatočnú pozornosť práci medzi slovenskými robotníkmi a podporuje asimiláciu príslušníkov nemaďarských národov.

Najprv Lehocký odmietal politickú spoluprácu s klerikmi i konzervatívnym centrom SNS v Martine, v roku 1905 však vystúpil spolu s Ferdišom Jurigom a Milanom Hodžom s rezolúciou, v ktorej odmietli zavádzanie maďarčiny ako veliacej reči v armáde a požadovali všeobecné volebné právo. Tým si vyslúžil aj u maďarských socialistov nelichotivú nálepku pansláv. V roku 1907 tvrdo odsúdil krvavú masakru pri vysviacke katolíckeho kostola v Černovej.
 

Za spoločný štát s Čechmi
 

Na sklonku prvej svetovej vojny sa slovenskí sociálni demokrati plne zapojili do zápasu za spoločný štát s Čechmi. Svedčí o tom aj prvomájové zhromaždenie, ktoré zorganizovali v roku 1918 v Liptovskom sv. Mikuláši a na ktorom z ich poverenia rečnil Vavro Šrobár. Prvý raz verejne na Slovensku zaznelo, že Slováci chcú s českým národom vytvoriť spoločný štát. Lehocký bol vtedy na obdobnom mítingu v Bratislave, Šrobárov prejav však publikoval v Robotníckych novinách, čo vo vládnych kruhoch v Budapešti aj vo Viedni vyvolalo vlnu nevôle.

clenovia_szpb_a_kns_pri_hriobe_emanuerla_lehockeho_v_predvecer_100._vyrocia_prijatia_martinskej_deklaracie.jpg
Členovia SZPB a KNS pri Lehockého hrobe v predvečer 100. výročia prijatia Martinskej
deklarácie. Foto Jozef Schwarz


Lehocký nechýbal 30. októbra medzi národovcami v Turčianskom sv. Martine, kde prijali Deklaráciu slovenského národa. Okrem neho zvolili ešte ďalších dvoch sociálnych demokratov do ustanovenej Slovenskej národnej rady, on sa stal navyše členom jej výkonného výboru. Aj z tohto titulu sa čoskoro vymenovali za poslanca Revolučného Národného zhromaždenia v Prahe. Pôsobil ako referent pre sociálnu spravodlivosť na Šrobárovom Ministerstve s plnou mocou pre správu Slovenska, teda bol akoby krajinským ministrom práce a sociálnych vecí.

Na 25. decembra 1818 zvolal do stoličného domu v Liptovskom sv. Mikuláši zjazd obnovenej SDSS za účasti 80 delegátov z 36 miesta, ktoré ešte neboli obsadené maďarským vojskom. Zástupcovia vyše 12-tisíc stranícky a takmer 14-tisíc odborovo organizovaných členov sa vyslovili za definitívny rozchod s SDSU a za organizačné zjednotenie s českými sociálnymi demokratmi.

To sa zrealizovalo vzápätí 27. až 30. decembra na XII. zjazde v Prahe, kde sa zlúčila SSDS s Českoslovanskou sociálnodemokratickou stranou robotníckou, ktorá vznikla odčlenením od rakúskej sociálnej demokracie už 7. apríla 1878 v Prahe-Břevnove. Od nového roka vystupovala už pod jednotným názvom Československá sociálnodemokratická strana robotnícka (ČSSDSR). Lehocký sa stal členom jej ústredného výboru a zostáva aj predsedom Slovenského výkonného výboru.
 

Nevyužité volebné víťazstvo
 

ČSSDSR bola prvou politickou stranou, ktorá pôsobila na celom území nového štátu. Takou sa stala roku 1921 aj Komunistická strana Československa a po nej agrárnici. Ostatné, napríklad Čs. strana lidová či národní socialisti, mali na Slovensku neveľmi vplyvné filiálky, resp. uzatvárali ad hoc volebné koalície so slovenskými stranami (SNS, HSĽS, Karpatonemecká strana).

V prvých demokratických voľbách Lehockého zvolili 18. apríla 1920 do Poslaneckej snemovne Národného zhromaždenia ČSR. Jeho strana obhájila najviac – celkovo 25 percent hlasov (v českých krajoch 33,4 % etnicky českých voličov, na Slovensku 38,1 %, vyše 510-tisíc hlasov).

3_jozef_schwarz_a_martin_krno_pri_hrobe_emanuela_lehockeho_na_ondrejskom_cintorine_v_bratislave_27._oktobra_2018.jpgJozef Schwarz a Martin Krno pri hrobe Emanuela Lehockého na Ondrejskom cintoríne v Bratislave, 27. októbra 2018.
Foto Vladimír Dobrovič

Organizačne samostatná Nemecká sociálnodemokratická strana získala medzi Nemcami v českom pohraničí dokonca až 43,5 a na Slovensku Maďarská a sociálnodemokratická 8,1 percenta, teda viac ako 108-tisíc hlasov. Keď k tomu pripočítame zisky Československej strany socialistickej (neskôr národní socialisti) a menšej formácie, Socialistickej strany čs. ľudu, tak ľavica mala na svojej strane viac než polovicu ľudí, ktorí prišli k volebným schránkam.

Predsedom Poslaneckej snemovne sa stal sociálny demokrat František Tomášek, premiérom Vlastimil Tusar. Túto funkciu zastával už od júla 1919 po tom, ako ľavica vyhrala komunálne voľby v českých krajoch (na Slovensku sa vtedy pre vojnový stav nekonali) a nahradil prvého, konzervatívneho premiéra Karla Kramářa.

Ľavica svoj obrovský potenciál však nevyužila, už po niekoľkých mesiacoch – 14. septembra 1920 podal Tusar demisiu, lebo odmietal prijať radikálne požiadavky marxistického krídla vo vlastnej strane na poštátnenie priemyslu. Nastúpila prvá úradnícka vláda. Na srdce chorý Tusar zomrel o necelé štyri roky ako veľvyslanec v Berlíne.

ČSSDSR sa rozčlenila na klasickú sociálnu demokraciu a KSČ, vo voľbách v roku 1925 dosiahla 8,9 percenta (komunisti 13,2 %), na Slovensku dokonca iba 4,3 percenta. O zvyšok jej pôvodných hlasov sa podelili nielen komunisti, ale aj ľudáci. V ďalších voľbách roku 1929 sociálna demokracia zaznamenala určitý vzostup – 13 percent hlasov (na Slovensku 13,7), pričom KSČ mala už len 10,2 percenta. V roku 1935 sa situácia zopakovala – KSČ zaznamenala 10,3 a ČSSDRS 12,6 percenta (na Slovensku 11,4 %). Zvíťazila pronacistická koalícia Sudetonemeckej a Karpatonemeckej strany so ziskom 15,2 percenta.
 

Ďalej už na bočnej koľaji
 

Lehocký po roku 1920 zostal v sociálnodemokratickej strane, čo mu komunisti nikdy nemohli odpustiť, ale vlastní ho odstavili na bočnú koľaj. Ideovo mal totiž bližšie k myšlienkam nemeckého filozofa Ferdinanda Lassalla, ktorý v duchu hegeliánskej tradície považoval silný štát za jediného ochrancu proti ekonomickému liberalizmu. Lassalle však neveril v revolúciu, ale hovoril o harmonizácii konfliktného vzťahu medzi prácou a kapitálom.

Prvé husle na Slovensku za ČSSDRS prevzali jej povojnoví členovia skôr salónneho typu – Ivan Dérer a Ivan Markovič, Tí na rozdiel od neho aktívne propagovali pražský centralizmu a čechoslovakizmus. Pre nich bol Lehocký príliš národne orientovaný. Po ďalších voľbách roku 1925 už nebol poslancom, pôsobil ako riaditeľ Robotníckej sociálnej poisťovne a potom Okresnej nemocenskej poisťovne v Bratislave. Zomrel 24. septembra 1930 vo veku 54 rokov na zlyhanie obličiek a srdca.

takmer_necitatelna_tabula_na_nahrobnom_pomniku_emanuela_lehockeho.y_1.jpgTakmer nečitateľná tabuľa na náhrobnom pomníku Emanuela Lehockého.
Foto Martin Krno

V našom hlavnom meste po ňom pomenovali tichú ulicu za Slovenským rozhlasom. Pre miesto jeho posledného odpočinku na Ondrejskom cintoríne (napravo od hlavného vchodu) akademický sochár Ladislav Majerský vytvoril impozantný náhrobný pomník – polopostavu trúchliaceho muža, ktorá vyrastá z kamenného podstavca. Má sklonenú hlavu a mocnými rukami sa opiera o pilier. Vzhľadom na to, že materiálom je travertín, socha vyzerá vcelku zachovalo. Ale podložie je naklonené a tak môže byť ohrozená jej statiky.

Očividne sa jeho pozostalí, ak vôbec nejakí ešte žijú, o pietne miesto nestarajú. Aj tu ide predovšetkým o peniaze. Iste by sa mal nájsť sponzor, veď napríklad obnovenie čierneho náteru vo vytesaných písmenkách, ktoré v kocke charakterizujú Emanuela Lehockého, si iste nežiada horibilnú sumu. K histórii sociálnej demokracii na Slovensku sa hlási najväčšia politická strana Smer-SD. Tá by zrejme našla nielen peniaze, ale aj dobrú vôľu pri novelizácii zákona o pohrebníctve.

Paradoxne sa o texte na bielej mramorovej tabuli dozvieme viac z odbornej literatúry ako z priamej prehliadky pomníka: „Emanuel Lehocký (1876 – 1930) – poslanec Národného zhromaždenia , zakladateľ sociálnodemokratického hnutia na Slovensku. Človek nanajvýš dobrý a bojovník za ideu pokroku neohrozený.“

 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984