Reklama
Reklama

Stratená príležitosť pre Maďarov aj pre slovenských politikov

Trianonská povýročná úvaha
Počet zobrazení: 2378

Tak sme si pripomenuli sté výročie podpísania Trianonskej mierovej zmluvy 4. júna 1920, ktorou sa definitívne aj medzinárodnoprávne potvrdilo vyčlenenie väčšiny slovenského národa (lebo v potrianonskom Maďarsku ich zostalo okolo 350 – 400 tisíc) z bývalého Uhorska a po prvýkrát sa stanovili aj južné hranice Slovenska, ktoré s menšími zmenami platia aj dodnes.

Aj keď slovenskí i viacerí maďarskí historici, právnici i tí zorientovanejší publicisti (odstrašujúcim príkladom je článok z jedného slovenského mienkotvorného denníka, že Trianon nebol ani pre Slovákov „víťazstvom“) stále pripomínajú, že po sto rokoch by sa k tejto významnej udalosti najmä v súčasných nových podmienkach malo pristupovať racionálnejšie a bez emócií, stále sa to nedarí presadiť. Vidíme aj na oboch stranách odlišný prístup k Trianonu podľa toho, ako si to obe strany pripomenuli 4. jún 2020. Zatiaľ čo na Slovensku bola spomienka iba veľmi skromná, z maďarskej strany sme sa dočkali len opakovania minulých rituálov, ktoré nemali ďaleko ani od medzivojnových rokov, keď hlavným heslom bolo obnovenie Veľkého Maďarska (Nagy Magyarországu) s heslom Všetko nazad! (Mindent vissza!), bez toho aby sa brali do úvahy – ale je to predsa celkom zákonite a z pohľadu maďarského aj prirodzené – názory príslušníkov bývalých národnostných menšín žijúcich, lepšie povedané živoriacich v bývalom Uhorsku.

bataszek_trianon_emlekmu.jpg
Trianonský pamätník v meste Bátaszék, jeden z mnohých po celom Maďarsku. Na Slovensku
máme jeden skromný na petržalskej strane Dunaja. Foto:
Netpartizán / Wikipedia.org

Sté výročie tejto zásadnej udalosti, ktorá má dosah až do našej súčasnosti, mohlo byť využité na skutočný akt zmierenia medzi Maďarmi a Slovákmi, keby... Keby Maďari neopakovali (pri všetkom pochopení pre ich postoje) staré známe nepravdy, že Uhorsko bolo tým najdokonalejším štátom (napríklad prejav smutne známeho grófa Alberta Apponyiho na mierovej konferencii, ktorým odmietol návrh dohody), kde sa národnostiam žilo veľmi dobre a mali všetky práva a aj zastúpenie (z viac ako 400 poslancov bolo pritom len 5 národnostných a na otázky účastníkov mierových rokovaní toto maďarskí zástupcovia nevedeli vysvetliť). Ešte aj dnes, po viac ako sto rokoch zaráža Apponyiho drzosť, keď tam vyhlásil, že by mnohí na vyššom kultúrnom stupni stojaci Maďari by sa dostali pod nadvládu menej vzdelaných a menej vyspelých národností... A kto k tej údajnej menšej vzdelanosti a vyspelosti prispel zásadným spôsobom? Predovšetkým maďarské elity a aj sám pán gróf, ktorý sa „preslávil“ svojou školskou politikou a j zvolaním pri vypuknutí prvej svetovej vojny „Végre!“ (Konečne!). Ale on si, samozrejme, predstavoval koniec vojny celkom inak.

Trianonská mierová zmluva (podľa maďarského názoru „diktát“) musela mať predsa aj nejaké predpoklady a viedol k nej aj nejaký vývoj. Je to dosť zdokumentované aj zo slovenskej, srbskej, rumunskej a dokonca aj rakúskej či nemeckej strany. Ale stále sa potýkame s nedostatočnou reflexiou národnostnej politiky v Uhorsku a s tým, že sa neprihliada k tomu, prečo boli neuznané národnosti v Uhorsku nespokojné a ku koncu svetovej vojny chceli všetky Uhorsko opustiť. To sa predsa nedá vysvetliť nejakým „diktátom“, ale len tým, v akých nerovnoprávnych podmienkach v tomto štáte žili. Obhajca maďarského stanoviska, spomínaný Apponyi, v náhlom osvietení objavil aj zásadu „samourčenia“ a práv národnostných menšín, ale, žiaľ, až v roku 1920. Maďarskí politici počas spomienok na udalosť spred sto rokov v podstate len opakovali staré maďarské postoje o nespravodlivosti Trianonskej zmluvy, o odčlenení dvoch tretín územia starého štátneho útvaru, v ktorom žili aj národnosti a o oddelení tri a pol milióna Maďarov od materského národa. Vôbec si nespomenuli na to, v akých podmienkach tieto národnosti v Uhorsku žili a dodnes neberú do úvahy, že aj v potrianonskom Maďarsku zostali státisíce Slovákov, Rumunov, Nemcov, Chorvátov atď. Takýto jednostranný postoj a zdôrazňovanie len vlastných rán naozaj nie je cesta k zmiereniu a k lepšiemu vzájomnému porozumeniu.

Slovenskí politici sa ešte pred blížiacim sa výročím pokúsili o zmierlivé gestá. Každý, kto pozná situáciu na južnom Slovensku, kde prevažná väčšina maďarskej menšiny žije, môže potvrdiť, že ak by hovorili úprimne, nemajú sa na čo sťažovať. Maďarská menšina na južnom Slovensku má viac práv ako tamojší Slováci, ktorí by sa bez znalosti maďarčiny nedohovorili ani na úradoch (česť výnimkám), ani v obchodoch. Slovenský premiér v predvečer výročia Trianonu rokoval s predstaviteľmi maďarskej menšiny na Bratislavskom hrade dúfajúc, že to pochopia ako podanú priateľskú ruku. Ale opäť sa ukázalo (nechcem to porovnávať s taktikou sudetských Nemcov z roku 1938, ale veľmi mi ju to pripomína), že prehnaným požiadavkám extrémistických národnostných politikov nemožno ustupovať. Požiadavky, ako zmena Ústavy, maďarský štátny jazyk a maďarčinu na súdoch, sú natoľko prehnané, že ani sami predkladatelia tohto memoranda nemôžu veriť, že by na to slovenskí politici niekedy pristúpili.

A napokon, v maďarskom hlavnom meste pripravili k výročiu nový pomník (aj s menami slovenských obcí – v maďarskej verzii, lebo veď to bol náš Felvidék, kde boli Slováci len trpení), ktorý však v súčasnej situácii neodhalili, ale ho presunuli až na sviatok sv. Štefana. Škoda, že tohto aj nášho panovníka, ktorého v boji s povstaním jeho pohanských maďarských príbuzných vedených Koppányom, podporili aj potomkovia kresťanskej veľkomoravskej šľachty, nepripomínajú aj ako stúpenca mnohonárodnostného Uhorska, kde by všetky národnosti a aj hostia mali rovnaké práva, ale propagujú ho len ako zakladateľa „maďarského“ štátu.

Čo sa pripravilo k tomuto významnému dátumu v slovenských dejinách zo slovenskej strany? Ako k tomu pristúpili slovenskí ústavní činitelia a ďalší predstavitelia? A kedy už budeme mať na Slovensku, v Bratislave alebo inde, nejaký dôstojný pomník Trianonu? Maďari (hoci ich chápeme, že naozaj nemajú čo oslavovať) ich majú stovky...

Čo by na toto všetko povedal asi signatár zmluvy Štefan Osuský a ďalší naši vlastenci? Pokiaľ sa vzdáme toho, že pre nás Trianon priniesol slobodu, môžeme ju stratiť.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama