Stredoázijská voda – problém do budúcnosti?

Počet zobrazení: 8061

aral_1.jpgNa fotografiách - príbeh Aralského mora.
Foto: images.yandex.kz

Po zániku Sovietskeho zväzu sa zdalo, že hlavným momentom, ktorý bude určovať geopolitiku v Strednej Ázii, bude súboj o náleziská ropy a plynu v regióne. Prakticky dvadsať rokov to tak bolo (a ešte aj je), lenže dnes sa tento geopolitický súboj presúva k inému médiu - k vode.

Na území Kazachstanu, Kirgizska, Tadžikistanu, Turkménska a Uzbekistanu – teda Strednej Ázie, čo je asi 3.882 tisíc km2, žije okolo 50 – 54 mil. obyvateľov. Počas celej histórie tento región trpel nedostatkom vodných zdrojov, pričom pri tých, ktoré boli, vznikali mestá – oázy, napríklad Samarkand, Buchara, Chiva... Tie, ak sa pozrieme na ich niekoľkotisíročný dátum vzniku, vytvorili zvláštnu civilizačnú schému, ktorá sa prostredníctvom Veľkej hodvábnej cesty dostala aj do Európy.

Základom života tu bolo poľnohospodárstvo a chov dobytka a limitujúcim faktorom voda. Schéma ostala 21. storočí podobná, akurát Kazachstan a Turkménsko sú na tom lepšie vďaka zásobám plynu a ropy (aj keď vidiek sa nezmenil) a Uzbekistan žije z extenzívneho monokultúrneho hospodárstva (bavlna).

Je voda to médium, ktoré dnes môže deštruovať Strednú Áziu? Nepatrí sa formulovať žiaden katastrofický scenár, ale realita nepustí.

Sovietske riešenie – presun vody cez hranice

Niekoľko riek v Strednej Ázii má medzištátny význam: Amudarja a Syrdarja (Kazachstan, Kirgizsko, Tadžikistan, Turkménsko a Uzbekistan), Talas Ču (Kazachstan a Kirgizsko), Ili (Kazachstan, Čína), Tarim (Tadžikistan, Kirgizsko, Čína), Irtyš (Čína, Rusko, Kazachstan), Tobol, Ural, Išim (Rusko, Kazachstan).

V  celkovej logike aquasystému regiónu zohráva dôležitú úlohu aj Kaspické more, ktorého právny štatút, na rozdiel od geopolitického významu je nedokonaný, a ekologická deštrukcia Aralského jazera.

Chrbticu vodného systému Strednej Ázie tvorí okrem spomenutých riek a prírodných horských jazier predovšetkým 39 umelých vodných nádrží a systém umelých kanálov z obdobia sovietskej industrializácie. Tu treba povedať, že bez spomenutej sovietskej industrializácie by zrejme dnes bola civilizačne a bezpečnostne na úrovni Afganistanu. Našťastie „Veľká hra“ rozhodla, že Stredná Ázia bola scivilizovaná, aj keď bola neskôr sovietizovaná, čo jej – a to je pre mnohých paradox – spoločenskej a ekonomickej kondícii len a len prospelo.

V roku 1940 sa začali zverejňovať štatistické údaje, ktoré potvrdzujú neustály nárast spotreby vody z dôvodu odberu pre monokultúrne poľnohospodárstvo – na zavlažovanie bavlníkových polí.

Systém „sovietskych“ kanálov umožňoval presun objemov vody z jednej sovietskej republiky do druhej. Regulovanie vodného hospodárstva tak bolo prakticky nemožné na úrovni zväzových republík. Ako ukázala najmodernejšia história, to je sekundárnou príčinou serióznych roztržiek medzi postsovietskym republikami Strednej Ázie dodnes a voda je jedným zo základov miestnej politiky.

aral_2.jpgFoto: Pesbo / Creative Commons

V prvých rokoch sovietskej moci boli prijaté právne akty, najmä v období 1921-1924, ktoré mali otázku delenia a spotreby vody riešiť. Základný zákon o vodách Turkestanskej republiky, prijatý 16. apríla 1924, má de jure a aj de facto platnosť dodnes, viac ako dvadsaťdva rokov po zániku Sovietskeho zväzu, pričom samostatné republiky Strednej Ázie Kazachstan, Kirgizsko, Tadžikistan, Turkménsko a Uzbekistan už prijali vlastné (treba povedať egoistické) legislatívne akty týkajúce sa vodných zdrojov.

Podľa pôvodného sovietskeho zákona závlahové systémy a zodpovednosť za tieto systémy boli rozdelené, kopírujúc administratívne členenie podľa podobnej schémy s tým, že medzirepublikové systémy riadila Hlavná správa vodného hospodárstva Ministerstva poľnohospodárstva ZSSR, ktorá aj s konečnou platnosťou riešila sporné otázky. A tých bolo v sovietskej histórii medzi Uzbeckou SSR a Kazašskou SSR neúrekom.

V júni 1958 prijali Ústredný výbor KSSZ a Rada ministrov ZSSR uznesenie O ďalšom rozšírení a urýchlení prác pri zúrodnení stepí v Uzbeckej, Kazašskej a Tadžickej SSR.

Priam raketový nárast odberu vody z Amudarje bol zaznamenaný následne v roku 1959, keď boli dané do prevádzky dva gigantické kanále: Karakumský a neskôr Amu-Bucharský, pričom došlo k paradoxu. Najväčší pestovatelia bavlny Uzbecká a Kazašská SSR potrebovali viac vody a naopak, Kirgizská a Tadžická SSR, ktoré už vtedy mali veľký energeticko-aqua potenciál, začali uvažovať o šetrení vody s cieľom výroby elektrickej energie v zimných mesiacoch.

Je bez diskusie, že v čase budovania regionálnej štruktúry, ktorú republiky zdedili, sa nehľadelo na hranice sovietskych republík, ktoré sa neskôr stali (neočakávane a dodnes problémovými) štátnymi.

Keď neplatí regulačná ruka Moskvy

Ktoré sú teda problémové miesta vzťahov postsovietskych subjektov týkajúcich sa vody? V prvom rade ide o energetickú a irigačnú dimenziu vody z Toktogulskej vodnej nádrže. Tá bola dobudovaná  v roku 1970 na rieke Naryň (najväčší prítok Syrdarje). Pôvodným zámerom diela bolo zaistiť rovnomernú distribúciu vody z Kirgizska do Uzbekistanu a Kazachstanu na poľnohospodárske účely (75% v letných mesiacoch apríl-september a 25% v zimnej sezóne október-marec) a samozrejme na výrobu elektrickej energie.

Podľa prognózy kirgizských vodohospodárov v Toktogluskom vodojeme by k 1. 10. 2013 malo byť 15,1 mld. m3 vody, pričom k tomu istému dňu v roku 2012 bolo vo vodojeme 17,5 mld. m3. K 1. 4.2013 bolo k dispozícii 11,2 mld. m3, čo bolo o 2 mld. m3 menej, než v roku 2012. K 1. 7. 2013 hlásili objem 14,8 mld. m3 (- 2,2 mld.m3 v porovnaní s rokom 2012) a k 1.4.2014 sa vzhľadom na nepriaznivé vodné pomery na rieke Naryň očakáva dokonca úroveň len 8,3 mld.m3.

V súčasnosti Kirgizsko, ktoré nemá k dispozícii svoju ropu, či plyn, využíva vodu podľa vlastných energetických potrieb a zmenilo pomer na 45% a 55%. Uzbekistan a Kazachstan okamžite prejavili nevôľu a konflikt sa od roku 1992, keď boli podpísané nové zmluvné dokument (de facto potvrdzujúce tie sovietske), dodnes nepodarilo vyriešiť vo svojej podstate a ani zmenšiť jeho cyklickosť.

Nové, už nezávislé republiky, ihneď začali, presadzujúc svoj národný a štátny egoizmus, ktorý už nebol limitovaný „regulačnou rukou Moskvy“, hľadať a upevňovať maximum výhod vo vzťahu k vodným zdrojom.

aral_3.jpgFoto: Giladr / Creative Commons

Žiaľ, nie vždy sa v modernej histórii vodné diskrepancie medzi Taškentom, Astanou, Biškekom, Dušanbe a Ašchabadom riešili mierne a mierovo. V rokoch 1969, 1974, 1989, ale aj 1990 a neskôr vznikali uzatvorené konflikty s ľudskými obeťami a regionálnymi dôsledkami ovplyvňujúcimi (ne)stabilitu v regióne (nakoniec aj občianska voja v Tadžikistane rokoch 1992-1997 bola súbežne aj vojnou o prerozdelenie vody a pôdy na juhu krajiny). To, čo sa stalo na hranici Kirgizska a Uzbekistanu v júli 2013, je toho nepriamym pokračovaním a dôkazom.

Na rieke Syrdarja bolo vybudovaných 22 komplexov a na Amudarji 17. Starostlivosť o tieto objekty je v súčasnosti (od sublimácie ZSSR v roku 1991) minimálna a ich technický stav vyvoláva otázniky. Pravidelne sa v tomto smere ozývajú ekológovia, seizmológovia, no a, žiaľ, tieto objekty sú aj pod drobnohľadom náboženských extrémistov a teroristov.

Sazerské jazero v Tadžikistane, ktoré vzniklo v roku 1911 po zemetrasení vo výške 3.200 m nad  morom, obsahuje cca 16 mld. m3 vody. V prípade, že by sa zopakovalo podobné zemetrasenie – čo nikto nevylučuje – a došlo by deštrukcii hrádze, ktorá je vysoká 500 metrov, divoká voda z tadžických hôr by ohrozila 10% obyvateľov Strednej Ázie.

Prudká reakcia Taškentu na úmysel Dušanbe vybudovať vodné dielo Rogun v spolupráci s Ruskou federáciou je v tomto smere symptomatická. Dôvody a oficiálne protiargumenty Taškentu? Jednak to sú tektonické obavy a jednak ide o projekt, ktorý bol rozpracovaný pred štyridsiatimi rokmi. No ale hlavným, rozhodujúcim a budúcnostným dôvodom je, že by sa znížil objem vody pritekajúci do Uzbekistanu, kde viac ako 60% obyvateľov žije na vidieku a cca 93% ich rodinného príjmu vzniká práve využívaním závlahovej pôdy.

Voda je základným predpokladom reálneho fungovania poľnohospodárstva. Je uznávané, že kompetitívnosť o vzácne vodné zdroje predstavuje potencionálny zdroj medzinárodného konfliktu. Limitované povrchové vodné zdroje Strednej Ázie sú rozložené nerovnomerne. Počas celého postsovietskeho obdobia sa prirodzená nerovnováha zdrojov v kombinácii s neprirodzenými medzištátnymi hranicami stala destabilizujúcim faktorom.

Na mieste Aralského jazera vzniká púšť

Nerozumným vzťahom k životnému prostrediu a záujmom obyvateľstva veľkého južného regiónu bývalého Sovietskeho zväzu vznikla aralská kríza. V epicentre pásma pohromy s celkovou plochou 690 tisíc km2, ktorá vznikla následkom vysychania Aralského jazera, sa náhle ocitlo viac ako 5 miliónov obyvateľov.

V súčasnosti – a jeho zmenšovanie vidno – Aralské jazero tvorí 13,0 tis. km2,  90 km3 vody, alebo len 17% od čo bolo roku 1961!

Na časti dna bývalého jazera sa vytvorila nová soľno-prachová púšť s rozlohou takmer 40 tisíc km2, ktorá nemá obdobu z pohľadu stupňa negatívneho vplyvu na prírodu a ľudí. V najbližšom období sa pásmo krízy môže v rámci pokračovania erózie dotknúť už 7 – 9 mil. obyvateľov regiónu a jej vplyv môže zasiahnuť aj niektoré východoeurópske štáty.

So zväčšením spotreby vody, spojenou s kultiváciou nových zavlažovaných plôch a rastom obyvateľstva prevažne zamestnaného poľnohospodárstvom, sa prítok vody do jazera z dvoch hlavných riečnych systémov povodia Amudarje a Syrdarje takmer zastavil. Približne od roku 1980 republiky povodia Aralského jazera začali prijímať opatrenia na zníženie spotreby vody a vytvorenie závlahových systémov s oveľa väčšou technickou úrovňou.

Degradácia prírody a sociálneho prostredia regiónu sa prejavuje v tom, že v súvislosti so znížením prítoku riečnych vôd v regióne, na úkor vysychania dna Aralského jazera, vznikla nová púšť o rozlohe 38 000 km2.

aral_5.jpgFoto: Martijn Muneke / Creative Commons

Púšť sa rozšírila do 200 km od línie brehu. Vplyv krízy možno pozorovať na ploche takmer 300 tisíc km2, čo je 8-krát viac ako samotná plocha vyschnutého dna jazera. Tým sa plocha púští v stredoázijskom regióne zväčšila ešte o 30%. Hrozba ďalšieho rozširovania tohto negatívneho procesu je podmienená pokračujúcim vysychaním jazera.

Terajší stav Aralského jazera už spôsobil stratu ekonomických zdrojov, ktoré v minulosti predstavovali podstatu života obyvateľstva povodia jazera. Úplne sa zastavila reprodukcia a lov rýb v jazere, ktoré ročne prinášalo 40 – 45 tisíc ton rýb. Úplne zanikla lodná doprava, zaniklo okolo 10 miliónov hektárov pastvín, okolo 500-tisíc ha trstinových porastov a ihličnatých lesov v deltách riek. Následkom toho milióny obyvateľov povodia jazera (perspektíva zatiaľ 9 mil.) zostali bez prirodzených prírodných existenčných zdrojov.

Došlo k porušeniu prírodno-klimatickej rovnováhy. So zmenšením vodnej plochy v mnohých oblastiach povodia Aralu sa značne znížila vlhkosť. Vysychanie deltových úsekov riek spôsobilo zastavenie aluviálnych pôdnych procesov a je sprevádzané postupným zánikom rastlín. V delte rieky Amudarja sa za posledných 20 rokov plocha trstinových porastov zmenšila z 550 na 20-tisíc hektárov. Vyschlo vyše 50 jazier. Rozširovanie plochy púští vedie k degradácii živočíšnej ríše. Z pôvodných 178 druhov živočíchov v povodí Aralu sa zachovalo len 38. Čo sa deje s pôdou v okolí Aralského jazera, o tom by mohol porozprávať významný slovenský pedológ a autor teórie polyfunkčného vývoja pôd deltových oblastí akademik Ján Hraško, ktorý sa problematike devastácie a zasolenosti pôdy v okolí vysychajúceho jazera vedecky venoval.

Negatívny vplyv krízy na životné prostredie a životné podmienky obyvateľstva bol vedecky zhodnotený ešte v sedemdesiatych rokoch. To posúrilo vládu bývalého Sovietskeho zväzu na zriadenie rôznych štátnych komisií na zhodnotenie zložitej situácie. Na základe výsledkov týchto komisií sa namiesto prijatia konkrétnych opatrení na odvrátenie prehlbovania krízy zameralo na projekt doplňujúceho stoku do povodia Aralského jazera na úkor sibírskych riek. Projekt predpokladal vybudovanie kanálu v celkovej dĺžke vyše 2 000 kilometrov s prietokovou kapacitou okolo 1 000 m3. Zatiaľ je odložený, ale nie založený! Ak sa voda stane tovarom, ako napr. ropa, potom sa možno dočkáme jeho realizácie.

Keď voda je potrebná a demokracia nepotrebná

Nielen ekologickou, ale najmä potravinovou a hlavne nábožensko-politickou hrozbou pre región Strednej Ázie je nárast počtu obyvateľstva. Nedostatok vody bude mať v kombinácii s vyššie uvedenými faktormi aj bezpečnostné civilizačné konzekvencie.
Za roky 1960-2010 sa znížil objem vody, ktorá je k dispozícii v Strednej Ázii, z 8,4 tis. m3/za rok na obyvateľa na 2,2 tis. m3 na obyvateľa a má klesajúcu tendenciu.

aral_4.jpgFoto: Mr Hicks 46 / Creative Commons

Pri dnešnom tempe nárastu počtu obyvateľov v Strednej Ázii v roku 2030 bude dosiahnutá kritická hranica 1,7 tis. m3 na obyvateľa a bude treba „zohnať“ doplnkovo 500-700 mil. m3/rok vody na zabezpečenie aspoň minimálnych potrieb obyvateľov Strednej Ázie.

Ktorá z nich „pustí“ svoju vodu susedom? Ktorá z nich sa pokúsi ju „získať“ silovou formou? Skúsme sa zamyslieť: Kazachstan má cca 16,4 mil. (3 % Uzbekov), Kirgizsko cca 5,6 mil. obyvateľov (14,5% Uzbekov),  Turkménsko cca 7,5, Tadžikistan cca 8,0 mil., z ktorých je cca 23,5% Uzbekov a nakoniec Uzbekistan má cca 30,2 mil. obyvateľov, z ktorých sú 80% Uzbeci.

Nezabúdajme, že so Strednou Áziou susedí Čína, ktorá okrem toho, aby mala bezpečne k dispozícii himalájske zdroje vody, sa nebude rozpakovať, ani morálne, ani na báze dobrého susedstva, keď pôjde o vodnú dostatočnosť krajiny. Stačia opakované suchá a nedostatok potravín a Čína môže, aj keď sú relatívne ďaleko, siahnuť na vodné zdroje v Strednej Ázii. Napríklad novou konfiguráciou hraníc ,a to aj keď by došlo k treniciam s Ruskom. Nakoniec v Astane sa už sťažujú, že v niektorých učebniciach zemepisu a dejepisu na základných školách v Číne sú mapy, ktoré definujú južné časti Kazachstanu ako čínske územie. Ak vám to niečo pripomína, tak iste nejde o podobnosť náhodnú.

V regióne sa formuje nový geopolitický a geoekonomický fenomén vody a vodnej bezpečnosti jednotlivých krajín. To má vplyv aj na vnútorné procesy, pretože v chudobných a závislých krajinách, akými stredoázijské republiky sú, je demokracia (aj vo vzťahu k vode) skôr nepotrebná a vládnucim elitám na ťarchu. Napriek tomu, že v medzinárodných vzťahoch dominuje fenomén ropy a plynu, voda  predstavuje pre Strednú Áziu strategickejšiu surovinu.

Parafrázujúc geopolitického klasika: „... kto ovláda vodu v Strednej Ázii, ovláda Strednú Áziu....a, samozrejme, aj jej ostatné zdroje....“

Autor je vysokoškolský pedagóg
Text je skrátenou verziou širšej analýzy; upravené špeciálne pre SLOVO, medzititulky redakcia

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Komentáre

Obrázok používateľa Peter Zajac-Vanka
#1
Peter Zajac-Vanka
12. august 2013, 20:42

Základom je to dobré susedské spolunažívanie

Aj, aký analytický a varovný článok. Profesor Bajer sa poteší a ja to myslím rovnako úprimne, že je dôležité o tomto písať. Pravdaže, ako keby sa dnes pre iné zdroje neviedli spory, súdy, nepriateľstvá, boja ba až vojny. Aôebo o čom sú napätia vo svete? Vážne o vierovyznanie a svetonázorovú ideu?

" O báze dobrého susedstva," požičiavam si z prečítaného - áno, bolo to tak, ale tak sme sa za ostatných 25 rokov zamotali do antikomunistického zmýšľania, že nám ani nepríde na um rozmýšľať, prečo to tí Sovieti robili, tie presuy  vody, ktoré "nechutia dnešným environmentalistom a iným demokratom sa zdajú tak nedemokratické, lebo o nich nerozhodovala "obec" ktorú zaplavilo.

Len sa zabúda na to, že vtedy sa riešili skutočné spoločenské a národohospodárske problémy, neriešili sa zisky a nacionálne výhody, kto bude mať nad ktorým národom navrch.

Nakoniec, kam až ideme do Ázie, ako keby pôvodné dielo Gabčíkovo - Nagymaroš nebolo spoločné a ako keby sa u nás priehradami neriešili z generácie na generáciu tradované krivdy, kto koho nepustil k dobrej pitnej vode - zdroju to života.

Pevne verím, že aj tam v ázijských republikách nakoniec zvíťazí zdravý rozum a susedské spolunažívanie a budú vodne diela budovať i užívať spoločne.

Voda nie je len prírodný zdroj - je to vzácny ekonomický pôvodný zdroj a iba antikapitalistický prístup k nej môže zabezpečiť jej dostatok všetkým - a ak tie národy dokázali využiť svoje energetické bohatstvo k tomu, že sú dnes Kazachstan a ďalšie postsovietske krajiny rýchlo sa rozvíjajúcimi, určite si budú vedieť dať spoločnej rady i pri používaní vody.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984