Stretávka ľavičiarov

„V živote ani tak nie je dôležité víťaziť, ako sa stretávať.“

Už ani presne neviem, kto vyslovil tú krásnu myšlienku, no aj v dnešnej dobe je veľmi aktuálna, zvlášť v tomto roku, keď nám to do veľkej miery znemožnil COVID-19. Priateľské stisnutia rúk, úprimné objatia, úsmevy na tvári, to všetko bolo sprievodným znakom stretnutia po roku exposlancov NR SR za SDĽ z obdobia 1998 – 2002. Možno sa mýlim, no myslím si, že žiadny poslanecký klub z NR SR sa nestretáva nepretržite už 18 rokov vždy v inom regióne našej krásnej krajiny. Vysvetlenie, prečo je tomu tak, je veľmi jednoduché. Všetci títo ľudia boli nielen pri vzniku novej ľavicovej strany SDĽ, ale pracovali v nej aktívne v rôznych funkciách až do roku 2004. Navyše, týchto ľudí nespája len poslanecký mandát. Predovšetkým ľavicové hodnoty, presvedčenie a priateľstvo, ktoré sa rodilo v ťažkých chvíľach po roku 1989, to je ten tmel. Vtedy, ako sa hovorí, sa kalila oceľ a tá až dodnes zostala pevná a neporušená. Osobne si neviem celkom predstaviť členov poslaneckých klubov dnešných strán v NR SR, že sa po ukončení mandátu budú takto stretávať. Neviem si to predstaviť hlavne preto, lebo dnes sa kandidátky zostavujú všelijako, mnohokrát z ľudí, ktorí nemajú šajnu o politike, nehovoriac už o straníckej práci. Spája ich len štvorročný mandát poslanca NR SR. Po jeho skončení mnohí z nich aj zabudnú, že existuje strana, ktorá ich dostala do parlamentu. Žiaľ aj toto je dnes reálna politika.


Foto: Archív autora

Vrátim sa však k stretnutiu ľavičiarov, lebo to chcem teraz zvýrazniť. Napriek tomu, že drvivá väčšina z nás je už na politickom dôchodku, bol piatkový večer plný politiky a zaujímavých názorov. Diskusia však nebola vedená nostalgickým spomínaním na časy v SDĽ a NR SR. Práve naopak, bola zameraná ani nie tak na súčasný žalostný stav slovenskej politiky, ale na stav slovenskej ľavice. Nebola to však bezbrehá kritika tých, ktorí tento stav zavinili, ale skôr sa analyzovalo, prečo dnes ľavica, ktorú sme spoločne zakladali a 14 rokov prácne na všetkých úrovniach budovali, je dnes vo väčšej kríze ako pred 30 rokmi. Zvlášť, keď strana Smer-SD, ako bývalý zjednotiteľ ľavice a jej predstaviteľ, ústami predsedu strany hovorí o nasmerovaní doľava?! To je to, čo ľudí s jasnými ľavicovými a sociálnymi hodnotami dnes najviac trápi. Celková atmosféra stretnutia bola umocnená aj tým, že tohto stretnutia sa zúčastnili aj vtedajší členovia ministerského klubu Brigita Schmögnerová, Pavol Kanis a Milan Ftáčnik. Rovnako sme boli všetci príjemne prekvapení, že medzi nás prišiel, ak to tak môžem povedať, aj otec SDĽ-ky Peter Weiss. Ako som už povedal, nebola to nostalgia, ani plač nad rozliatym mliekom. Snažili sme sa hľadieť aj dopredu a hľadať možné východiská. V januári 2021 bude 30 rokov od vzniku SDĽ. Každý z nás určite vo svojom okolí sa bude snažiť odprezentovať toto významné výročie novej slovenskej ľavice. Každý z nás v rámci svojich možností sa pokúsi dať výpoveď o 14 ročnej histórii SDĽ. Aj keď dnes na Slovensku autentickú ľavicu nemáme a slovo ľavica je, žiaľ, dosť sprofanované, chceme dať najavo, že hodnotoví a srdiečkoví ľavičiari stále na Slovensku žijú a sú pripravení, ak bude záujem, poradiť, či v rámci svojich možností aj pomôcť. Oživením tejto debaty bola aj účasť predsedu Socialistov.Sk p. Bekmatova na tomto stretnutí. Ten nás v krátkosti oboznámil s cieľmi tejto novej ľavicovej strany, ako aj vrátenie sa k ľavicovým hodnotám. Ak pán predseda pozorne počúval, v následnej debate odznelo množstvo zaujímavých a podnetných návrhov pre budúcu činnosť tejto strany. Osobne si uvedomujem, že socialisti budú mať veľmi ťažké a zložité presadiť sa po veľkom sklamaní ľavicových voličov z politiky Smeru-SD. Na druhej strane však vítam každú iniciatívu na ľavej strane.

Možno je to len taká malá iskrička, no bez iskričky žiadny oheň nevznikne. Rovnako osobne som rád, že na Slovensku sú stále aj mladí ľudia, ktorí majú v úcte a vážia si ľavicové hodnoty, že sú tu ľudia, ktorým nie je jedno, kam táto krajina smeruje.

Osobne som z tohto stretnutia nielen bývalých straníckych kolegov, ale predovšetkým svojich priateľov, odchádzal spokojný. Priateľstvo a úprimnosť nepatria len do nášho každodenného života, ale aj do politiky. Spoločné hodnoty, ciele, predsavzatia, čestnosť, robí z ľudí priateľov na celý život. Začal som citátom, tak ním aj skončím.

„Úprimní priatelia sú oporou, keď padáme, spoločnou radosťou, keď stúpame a šťastím v živote, ak ich máme.“ Aj to je odpoveď na to, prečo sa ešte aj dnes po ukončení politických kariér stále stretávame.