Reklama
Reklama

Stretnutie s Magdou Husákovou-Lokvencovou, ale nielen

Počet zobrazení: 3977

Uplynulo päťdesiat rokov, čo od nás odišla prvá slovenská divadelná režisérka, manželka martýra a potom prezidenta Magda Husáková-Lokvencová (13. 9. 1916 – 17. 1. 1966). Pri tej príležitosti som si zalistovala v spomienkach Márie Tvarožkovej. Táto novinárka a ženská aktivistka videla a na vlastnej koži spoznávala, ako žijú na Slovensku ženy na konci štyridsiatych rokov minulého storočia: v politike nebola ani jedna, v zamestnaní vždy iba v podradných kategóriách. Keď prišla kamsi na Kysuce na schôdzu, sedelo za stolom dvanásť mužov, ženy postávali okolo stien. Prikázala mužom vstať, chcela usadiť ženy – no tie sa okúňali, váhali. Bratislava, kam ju z oblastného výboru poslali, aby pomáhala budovať novozaložený Zväz slovenských žien, bola iná. No aj tu sa premietli nové spoločenské pomery do života žien, nie však žiaducim spôsobom. Víťazila politika neskúsených, slabo vzdelaných, zato ambicióznych súdružiek.

Vo svojej knihe spomienok Mária Tvarožková napísala, ako ju hneď v prvý večer v bratislavskom Charitase navštívila elegantná pani: „Ešte som takú krásnu, dobre oblečenú ženu s hrdým postojom a prirodzenou istotou nevidela.“

Bola to podpredsedníčka zväzu žien Magda Husáková. Povedala mladému neskúsenému dievčaťu svoj názor na organizáciu: „V Slovenskom zväze žien je hrozný stav, z pozadia hovoria do práce organizácie funkcionárky z ústrednej komisie žien ÚV KSS, ktoré neovládajú situáciu, nepoznajú slovenské ženy, všade vidia fašistov, vrátili sa z hôr, lágrov, emigrácie, naskrze ničomu nerozumejú, ale riadia. Ale ak chceme mať na Slovensku jednotnú organizáciu žien, a nie nejaký spolok komunistiek, treba sa spojiť so Živenou. Ale živeniarky sú zväčša v Demokratickej strane, a tak sa iba vedú politické boje.“ Husáková videla jediné riešenie vo výmene funkcionárok. V novej posile ZSŽ Márii Tvarožkovej hľadala spojenca. Skončilo sa to však celkom inak. Keď Mária Tvarožková zašla na ÚV KSS, aby informovala o predstave Husákovej, tam zareagovali: „Tak tá Magda nedá pokoj!“

A nasledovalo zvolanie komisie žien, kde sa na rebelku vyrútili veriace, zato nič netušiace súdružky. Hrdá Magda Husáková si ich pokojne vypočula a povedala im: „Ak nemienite nič meniť a budete pokračovať, ako ste začali, nedávam zväzu žien veľkú nádej, že prežije, preto sa svojej práce vzdávam a od vás sa dištancujem. Vraciam vám aj svoju členskú legitimáciu, hoci vy ste mi ju nedali, a robte si svoju politiku ďalej.“

Takto zo ženského hnutia vystúpila manželka vtedy ešte významného politika Gustáva Husáka a nikdy viac sa doň nevrátila.

Tento dlhší citát som nevybrala náhodou. Predznamenáva, v čom bola skrytá od samého začiatku tragédia nielen ženského, ale aj komunistického hnutia, ktoré si do svojho vienka vpísalo najušľachtilejšie idey: zbavovalo sa ľudí mysliacich, pochybujúcich, no s úprimným záujmom pre národ niečo urobiť.

Dnes je to už jedno. No iba zdanlivo. Lebo komunisti pri moci a antikomunisti zdanlivo v bezmoci, no v skutočnosti pri mediálnej moci, sa vo svojich skutkoch v podstate nelíšia: spájať a zapájať do zmysluplného diela všetkých mysliacich ľudí sa im nechce. Priestor si vytvárajú iba pre seba. Uviazli mentálne pred rokom 1989. Tak, ako víťazní komunisti všade videli fašistov, oni dnes všade vidia „komunistov“. A chcú nad nimi zvíťaziť teraz, zajtra, včera, zas a znova!

Najnovšie to veľmi zreteľne vystúpilo nad hladinu pri pohrebe Antona Srholca. Konzervatívne a „liberálne“ Slovensko ho pochovávalo demonštratívne. Priestor na pietu sa zmenil na arénu. Čakalo sa, kto z vlády si trúfne do tejto vyhranenej antikomunistickej arény vstúpiť. Čakalo sa, či sa na smútočnom obrade bude v kostole (okrem potlesku) aj hvízdať... Predseda vlády mal toľko vkusu, že túto hru prehliadol. Na pohreb mal prísť poslanec Vladimír Faič. Ten Vladimír Faič, ktorý od skalopevných súdruhov dostáva za otvorenie dverí cirkvám strašne na frak. Tentoraz dostal mediálny výprask od antikomunistov: ak by bol prišiel, tak zle, ak neprišiel, ešte horšie. Koho mali vypískať?!

“... naskrze ničomu nerozumejú, ale riadia...“, chce sa mi povedať s Magdou Husákovou-Lokvencovou.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.
CAPTCHA
This question is for testing whether or not you are a human visitor and to prevent automated spam submissions.
     

Komentáre

Obrázok používateľa Palo
#1
Pavel Novota
20. január 2016, 10:06

Nedá mi aby som nevyslovil svoj súhlas. Je to výstížné a presné. S radosťou tlieskam ....

Obrázok používateľa ambroz
#2
Anton Kiaba
20. január 2016, 17:48

Ďakujem za článok v ktorom ste presne vystihli v čom tkvie "bieda" socializmu a aj jedna z príčin jeho zániku u nás.Jeho princípy a idey sú správne,tak ako každý systém aj socializnus a jeho existencia boli závislé na tom,kto ho vedie,jeho vodcovia a ich štruktúry neoplývali múdrosťou - pričom múdrosť nie vždy je rovnítko vzdelania.V živote som poznal úspešných riaditeľov veľkých firiem,ktorí nemali ani maturitu,ale boli natoľko múdri,že sa obklopili schopnými a múdrymi ľuďmi,doslova si ich vyhľadali.

Jeden z najvýznamnejších organizátorov amerického strojárenstva v predvojnovom období A.Carnegie má na pomníku nápis : "Tu odpočíva muž,ktorý dokázal okolo seba zoskupiť ľudí ktorí boli chytrejší ako on " .

Žiaľ v socialistickom zriadení na vrcholových riadiacich a politických funkciách takýchto ľudí bolo veľmi málo zato nafukancov a karieristov bolo až až.Niektorí títo funkcionári dokonca mali panický strach z ľudí,ktorí boli schopnejší a múdrejší ako oni.

Po roku 1989 sa žiaľbohu historia opakovala síce v inej farbe,ale v podstate to bolo to isté ako po roku 1948 k moci sa dostali karieristi,diletanti a podobné živly ,dokonca to bolo ešte horšie,pretože po roku 1989 ku karierizmu ešte pribudla možnosť bezpracného obohatenia.

Okrem toho prvý kliniec do rakvy socializmu zatlkol Sovietský zväz v roku 1968 obsadením Československa,nič lepšieho nemohli Rusi západnému svetu a Amerike predviesť,západné štáty a Amerika museli jasať nad takýmto skvelým počinom diskreditácie socializmu a posledný kliniec mu zasadil Gorbačov,to už bola smrteľná rana.

Dnes už robotníci môžu len snívať o "sociálnom štáte" alebo "sociálne orientovanom hospodárstve" ako je to napísané v Ústave SR.Je tu tvrdý a nekompromisný kapitalizmus so všetkým čo k tomu patrí a tak to i zostane,pretože srýčko "Sam" nás už pevne drží v hrsti a nikto nemá šancu uniknúť s tohoto zovretia .  "Amen" 

 

                                                                                          

 

Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama