Reklama
Reklama

Štúdio opery SND ako variant národnej opery?

(vážne i veselo)
Počet zobrazení: 785

Boli časy, v ktorých opera SND do mesiaca zahrala do 20 predstavení a v sezóne inscenovala šesť nových premiér. Dnes je tento náš reprezentatívny operný súbor natoľko finančne poddimenzovaný, že si budeme musieť zvyknúť na možno štvornásobne nižší počet predstavení a polovicu premiér. Momentálne sa snaží vylepšiť nezávideniahodné operné suchoty operné štúdio, ktoré vzniklo pred rokom pri SND a ktoré v tejto sezóne opticky aspoň minimálne navyšuje v Bratislave počet operných večerov. Koncom septembra to bol koncert mladých spevákov s áriami, na ktorých pracovali so svojimi lektormi, teraz (9. a 10. októbra) je to dvojtitul kratších opier – Grešákova 30-minútová operná skica Zuzanka Hraškovie a pôvodne pre školský súbor napísaná vo svete pomerne populárna baroková opera Henryho Purcella Dido a Aeneas. Obe v činohernom štúdiu SND inscenoval ako dramaturg a režisér Marek Mokoš. Prvé dielko sa hralo s klavírnym sprievodom, v druhom spevákov sprevádzal v pozadí za závesom sediaci Slovenský mládežnícky orchester dirigovaný skúseným Petrom Zajíčkom, pričom aj štvorčlenný zbor, ktorého zástoj v diele je pomerne významný, s jedinou výnimkou inscenátor umiestnil do tohto priestoru.

Grešákova opera sa doteraz uvádzala len koncertne, takže šlo o javiskovú premiéru, v ktorej okrem troch mladých spevákov zo štúdia (v úlohách Zuzanky, Totčíčky a komentátora) vystupovali traja mladí speváci, ktorých doplnili dvaja činoherci v úlohách Zuzankiných rodičov. V podstate však ide monodrámu titulnej postavy, hrdinky Hviezdoslavovej básne, ktorá za 1. ČSR ešte figurovala v školských čítankách, aby tam neskôr bola nahradená náročnejšími básňami nášho oravského barda. Jednoduchú scénu tvorenú z niekoľkých pohyblivých kvádrov navrhla Barbora Šajgalíková a réžia dodala minipríbehu istú katarziu aj vďaka predstaviteľke Zuzanky Jany Vondrů, špecializovanej práve na modernú operu.

Purcellovu operu v roku 1983 v SND inscenoval Branislav Kriška s Ladislavom Vychodilom v estétsky čistom predvedení. Antickému príbehu aj teraz dodal režisér adekvátnu historickú podobu (opäť s pomocou scénografky, kostýmov a projekcií na zadný horizont), azda len výjavy čarodejníc pôsobili trocha naturalisticky. Popri vizuálnom dojme si absolutórium zaslúži orchester, kým z deviatich sólových speváckych partov predstaviteľka Dido mezzosopranistka Jarmila Balážová, hlasom i prežitkom o dobrú hlavu prevyšovala svojich kolegov a kolegyne. Exkurz do hudobného baroka, aký sa v riadnom súbore SND udeje raz za desaťročie, treba privítať.

Veľký mysliteľ 19. storočia svojho času napísal, že udalosti sa zvyknú opakovať raz ako tragédia a druhý raz ako fraška. A tak po serióznej informácii o opernom štúdiu SND si dovolím fraškovito odporúčať mocným nášho štátu, ako zreformovať operu SND tak, aby sa ušetrilo čo najviac peňazí. V súčasných polemikách odborníkov, či je opera viac divadlom alebo hudobnou produkciou, by sme sa mohli prikloniť k druhému variantu. Ušetrilo by sa tak množstvo peňazí za návrh, realizáciu i stavbu náročných scénografií a sólistom spievajúcim na rampe by vystačilo občianske oblečenie. Veď aj kostýmy sú drahé a navyše ženské zamestnankyne divadla, ktoré sú podľa medzinárodného výskumu nútené na podradné roboty šičiek, vlásenkárok a maskérok, by sa mohli uplatniť mimo divadla. Ušetriť by sa dalo aj na titulkovacom zariadení, namiesto ktorého by pred každým hudobným číslom člen činohry (gratis) divákom objasnil, kde sa dej odohráva, kto sú jeho aktéri a o čom budú spievať. Po skúsenostiach zo západnej Európy, ktorej hodnoty si treba osvojiť a nikdy inak, mohli by sme zrušiť aj šatne a šatniarky, veď diváci sa dovezú priamo pred divadlo taxíkmi alebo dlho túžobne očakávanou električkou, prípadne podobne ako v Paríži či Ríme si vrchné oblečenie prehodia v sále cez kolená. Ďalším zdrojom šetrenia je prevádzka. Ako môžu operní návštevníci, ktorí sa vrátia z divadla okolo 23. hodiny, na druhý deň podať v práci perfektný výkon, ak sa poriadne nevyspali? Preto treba operné predstavenia obmedziť na víkendy, alebo ešte lepšie len na sobotné večery. Ak by všetky tieto opatrenia neviedli k dostatočným úsporám, je v hre ešte tzv. parmský variant. V tomto talianskom meste, tak si vážiacom odkaz skladateľa Verdiho, sa raz ochotníci rozhodli, že si zahrajú Rigoletta len pobehúvaním po javisku a otváraním úst, kým reálny zvuk zabezpečí zvuková nahrávka opery s Pavarottim a spol. Výhodou tohto riešenia je fakt, že v úlohách sólistov by sa imaginárne mohli striedať najväčšie svetové hviezdy opery. A tak by sme v SND raz počuli Pucciniho Bohému s Dvorským, inokedy s Carrerasom. Ba dala by sa zorganizovať aj lotéria, v ktorej by potenciálni diváci hádali, kto vlastne bude večer spievať a tí úspešní by boli odmenení gratis návštevou minimálne troch predstavení.

Keď pred niekoľkými rokmi taliansky štát obmedzil subvencie svojmu vývoznému artiklu –Teatro alla Scala v Milane, šéfdirigent súboru na protest pred predstavením s orchestrom zahral národnú hymnu a potom vyzval publikum, aby si spoločne zaspievalo zbor utláčaných Židov z Verdiho Nabucca. Nejdem nahovárať členov nášho divadla na podobný protest, lebo na rozdiel od veľkého dirigenta Riccarda Mutiho, na ktorého si nejaký úradníček z ministerstva financií alebo kultúry netrúfne, u nás by to možno dopadlo inak.

Vraj sme hrdí na našich operných umelcov počnúc skladateľmi Suchoňom a Cikkerom cez dirigentov a režisérov po naše operné hviezdy známe vo svete (Dvorský, Gruberová, Poppová, Beňačková, Kopčák, Kocán, Jenis atď.) Ale zdá sa, že sú to len slová, slová a slová.

Úvodná ilustrácia:
Facebook

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.
CAPTCHA
This question is for testing whether or not you are a human visitor and to prevent automated spam submissions.
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama