Reklama
Reklama

Štvrťstoročie od vymenovania Moravčíkovej vlády

Počet zobrazení: 2414

Pred štvrťstoročím, 16. marca 1994, na Bratislavskom hrade po osemnástej hodine vymenoval vtedajší prezident Michal Kováč vládu SR na čele s predsedom Jozefom Moravčíkom. Nová vláda bola dôsledkom vyslovenia nedôvery Národnou radou SR druhej vláde Vladimíra Mečiara v piatok 11. marca. Osemnásťčlenná vláda bola zložená zo štyroch politických strán. Z dvoch parlamentných zoskupení, a to zo Strany demokratickej ľavice (SDĽ), ktorá obsadila päť ministerských kresiel (Hanzel, Hraško, Kanis, Koncoš, Magvaši) a jedno miesto podpredsedníčky vlády pre hospodárstvo (Schmögnerová) a Kresťanskodemokratického hnutia (KDH), ktoré obsadilo štyri ministerské pocty (Dzurinda, Pittner, Roman, Brocka) a jedno miesto podpredsedu vlády pre legislatívu ( Šimko ). Členmi vlády boli aj piati členovia navrhnutý mimoparlamentnou Demokratickou úniou Slovenska (DEÚS), ktorá sa neskôr premenovala na Demokratickú úniu (DÚ). Mala vo vláde šesť kresiel. Predsedu vlády Jozefa Moravčíka, bývalého člena HZDS a ministra zahraničných vecí vo vláde V. Mečiara, podpredsedu vlády pre neekonomické rezorty Romana Kováča, ktorý ako člen HZDS bol v Mečiarovej vláde podpredsedom, a štyroch ministrov (Filkus, Kukan, Šagát, Harach). Jeden minister bol z neparlamentnej Národno-demokratickej strany (NDS), čo bola strana založená z bývalých členov Slovenskej národnej strany (Janičina).

Nasledujúci deň, vo štvrtok 17.marca 1994, schválila Národná rada ústavný zákon o skrátení volebného obdobia a o vypísaní predčasných volieb na dni 30. septembra a 1. októbra 1994. Tým dostala vláda limitovaný šesťmesačný mandát. Preto ju začali nazývať a aj dodnes nazývajú ako dočasná vláda. Skrátenie volebného obdobia a vypísanie volieb bola zásadná požiadavka SDĽ, ktorá takto chcela korektne zvýšiť legitimitu novej vládnej moci. Nakoniec vláda po jesenných voľbách vládla v demisii do 13. decembra 1994. Dnešní analytici, politológovia, novinári, ale aj pamätníci začiatkov poslednej dekády 20. storočia zabúdajú a málo skúmajú čas od marca do decembra 1994. Vyzdvihujú, podľa farby politického trička, roky 1992, 1998, 2002, 2006, 2010,2012, 2016. Akoby deväť mesiacov v roku 1994 pomaly ani nejestvovalo. Určite bolo to zvláštne obdobie, ale svojím charakterom založilo niektoré charakteristické črty „ponovembrovej slovenskej spoločnosti“, ktoré sú poučné aj pre dnešné turbulentné obdobie v SR.

p_magvasi_843.jpg
Peter Magvaši, minister hospodárstva SR vo vláde J. Moravčíka (16. 3. 1994 do 13. 12. 1994). Foto: Archív autora

Za päť dní od pádu vlády Vladimíra Mečiara bola na svete nová vláda, ktorá mala základný cieľ – upokojiť slovenskú spoločnosť a doviesť ju k novým voľbám do NR SR o šesť mesiacov. Čas a rýchlosť, akým bola vytvorená vláda Jozefa Moravčíka, boli neštandardné. Bola založená na pôdoryse dvoch parlamentných politických strán SDĽ a KDH a dvoch mimoparlamentných. Nedôvera voči vláde Vladimíra Mečiara vyplývala predovšetkým z napätí vo vnútri najväčšej politickej strany po voľbách 1992 (HZDS) prejavujúce sa v stupňujúcom konflikte medzi prezidentom M. Kováčom a premiérom V. Mečiarom. To efektívne využívali rôzne heterogénne skupiny z pôvodného VPN, najmä v rôznych odtieňoch čechoslovakistickej tóniny a majetkových záujmov, najmä prostredníctvom privatizačných fondov. Zo strany KDH to bol najmä boj o ovládnutie hospodárskej premeny hospodárstva SR, najmä privatizácie, vrátane personálneho získania kľúčových pozícií v hospodárskych štruktúrach. Bola tam aj dávka žiarlivosti na HZDS, ktorému sa podarilo prevziať iniciatívy v kresťanskom smerovaní SR a zrodu Slovenskej republiky ako samostatného štátneho útvaru od domýšľaného monopolu KDH na tieto hodnoty.

Strana demokratickej ľavice mala záujem o rýchle budovanie a funkčnosť demokratických inštitútov SR, ich stabilizáciu pre sebavedomé a kvalifikované vstúpenie do medzinárodných štruktúr pre kvalitatívny rast životnej úrovne občanov. Navrhovala, aby premeny slovenského hospodárstva sa diali gradualisticky, najmä využitím keynesianskych prvkov v hospodárskom a sociálnom rozvoji spoločnosti. Nebola to len deštrukčná kritika „federálnej Klausovej transformácie z centrálne plánovaného hospodárstva na trhové“, ale formulovanie alternatívnej premeny slovenskej spoločnosti ako tranzície premeny celej spoločnosti. Táto tranzícia bola vnímaná ako modernizovanie slovenskej spoločnosti v rovnováhe hospodárskeho, sociálneho a ekologického rozvoja.

To bolo blízke aj vtedajším priemyselným štruktúram združeným vo Zväze strojárskeho priemyslu SR a vo Zväze priemyslu SR. Priemyselníci zle vnímali škriepky, malichernosti, neodbornosť, bezkoncepčnosť, deštrukčné zhadzovania všetkého minulého, karierizmus, prevracanie kabátov, naivizmus, elitárstvo určitých skupín „nových“ politikov. Tieto boli dennodenným programom slovenského politického neba. Bolo to odrazom vytvárania a zrodu novej politickej scény prezentované politickými stranami, spojené s ich štiepením a niekedy plytkou apologetikou zbožňovania trhu ako imaginárnej sily, ktorá dokáže premeniť život prostých ľudí na raj. Ich mantrou bola snaha všetko doterajšie zrušiť, zhanobiť a ponechať zrod nového na revolučné činy neviditeľnej ruky trhu, ktoré nás privedú do šťastného blahobytu. To bolo veľmi podobné historickej skúsenosti rokov 1949 až 1956 v slovenskej spoločnosti. Heslá o vybudovaní šťastnej beztriednej spoločnosti revolúciou, boli inverznou podobou revolučnej zmeny po roku 1989 na diktát všemocného trhu.

Zrod koaličnej vlády s ľavicovou a konzervatívnou stranou však bol signálom pre občanov SR, ale aj pre zahraničie. Bolo naznačením, že slovenská spoločnosť chce stavať na spojení všetkých síl na rýchle prekonanie transformačnej depresie nielen v hospodárstve, ale spoločnosti ako celku. O to viacej, že bolo niečo viac ako po roku samostatnosti Slovenska. Nedôvera, obavy z vývoja na Slovensku neboli len medzi časťou občanov SR, ale najmä v zahraničí. Žiaľ, akt pádu Mečiarovej vlády v piatok 11. marca 1994 niektorí politici vnímali oparom škodoradosti z porazenia politických súperov dovtedy tvoriacich vládu SR. Chystali sa na plytký revanš. Nevnímali to ako šancu doviesť Slovensko k novým voľbám do NR SR. Taká bola predstava SDĽ, korektne založiť tvorbu a realizáciu trajektórie moderného Slovenska na pôdoryse transparentnej a korektnej súťaže demokratických síl v spoločnosti. Ten mal byť základom budovania spoločnosti, kde kvalita života jej občanov je výsledkom premyslenej vyváženej politiky, kde hospodárstvo, sociálne otázky a problémy životného prostredia sa vzájomne dopĺňajú a tým sa efektívne rozvíjajú. Taký bol v tom čase aj názor väčšiny priemyselníkov. Bolo však cítiť nádej, že Slovensko na to má, aby spojilo sily a rýchlo prekonalo obdobie transformačnej depresie a napredovalo. S týmito pocitmi vstupovala SDĽ do vlády Jozefa Moravčíka.

Tieto predsavzatia boli pretavené do krátkodobého riadenia rezortu hospodárstva SR. Bolo to ministerstvo, ktoré prechádzalo významnými zmenami v spoločnosti. Ministerstvo hospodárstva Slovenskej republiky vzniklo až v júni roku 1990 po prvých slobodných voľbách v ČSFR. Jeho úlohou bolo prevziať delimitované činnosti z federálnych ministerstiev, akými bolo federálne ministerstvo priemyslu a obchodu vzniknuté z ministerstiev všeobecného strojárstva, ministerstva hutníctva a ťažkého priemyslu, ministerstva elektrotechnického priemyslu., federálne ministerstvo energetiky, palív, štátna plánovacia komisia ČSFR a štátna plánovacia komisia SR, federálneho ministerstva zahraničného obchodu. Po parlamentných voľbách v roku 1992 sa k tomu pričlenili zaniknuté slovenské ministerstvá, ministerstvo priemyslu, ministerstvo stavebníctva, ministerstvo lesného a vodného hospodárstva. Bol to kolos okolo s 800 zamestnancami. Limitovaný čas šiestich mesiacov si však žiadal predovšetkým stabilizovať činnosť tohto rezortu v súčinnosti s ostatnými ministerstvami, najmä financií, dopravy, sociálnych vecí, privatizácie a správy národného majetku. Na ministerstve sa nerobili žiadne bezhlavé zmeny, ktoré mali ukázať svoju moc novej vlády, to však nikdy nie je prostriedkom na deklarovanie autority. Ak som k tomu pripočítal krátky čas, ktorý bol vymedzený na vládnutie, bolo treba aktivizovať aparát rezortu pre konštruktívnu robotu. Bolo potrebné  nadviazať na všetko, čo bolo správne rozpracované, prípadne nevyhnutné pre fungovanie štátnych štruktúr pre Slovensko ako celok. Chcela sa zachovať kontinuita objektívne efektívnych činností za ministrovania Belcáka, cez Černáka, Kubečku, Duckého.

Výraznejšie a jednoznačnejšie bola formulovaná otázku vzájomného prepojenia hospodárskej makrosféry s mikrosférou. Zo skúseností nielen zo Slovenska, ale najmä z vyspelých ekonomík bolo jasné, že nie je nutné tieto dve sféry od seba oddeľovať, nevytvárať medzi nimi bariéry, ale vytvárať akúsi difúznu medzivrstvu, ktorá sa nazvala „mezosférou“. To si vyžadovalo vytvorenie profesionálne vybavených štruktúr zamestnávateľov, schopných na báze kvalifikovaných vlastných analýz navrhovať efektívne riešenia. Nebol to návrat ku korporativizmu, ako to niektorí oponenti nazývali, či vytváranie skupiny oligarchov a zachovania „starých štruktúr“. Bola to nevyhnutnosť agregovať potreby, záujmy všetkých vrstiev podnikateľov pre rozhodovacie procesy na úrovni štátu. A obrátene efektívnu deagregáciu celospoločenských potrieb a záujmov zo strany výkonnej a zákonodarnej moci do podnikateľskej roviny. Bola to metóda efektívnej komunikácie založenej na fungujúcej spätnej väzbe medzi makro- a mikrosférami.

Rozpad bipolárneho sveta koncom osemdesiatych rokoch minulého storočia, prevratové zmeny v politickom systéme v Sovietskom zväze a v ostatných štátoch tzv. socialistického tábora sa odzrkadlili na radikálnych zmenách v štruktúrach a fungovaní hospodárstva  Slovenska. Zmena hospodárskych mechanizmov v spoločnosti bola jednou z kľúčových, ktorá urýchľovala politické procesy a robila ich nezvratnými. Prevratové zmeny z konca roka 1989 vytvárali medzi občanmi ilúzie o ľahkom prechode na výkonnejšie hospodárstvo a tým prudké zvýšenie životnej úrovni občanov ČSSR. Pred spoločnosťou, politikmi, ekonómami, manažérmi stála neprebádaná cesta transformácie z reálneho centralistického modelu socializmu na liberálnu a demokratickú spoločnosť. Nastúpila sa cesta, ktorou ľudská spoločnosť ešte neprešla. Všeobecné ekonomické poučky bolo potrebné pretaviť do systému zmien, ktoré nie sú slepo prijímané a nedeštruujú jej sociálne väzby, nihilisticky rozbíjajú spoločnosť. Hneď na začiatku sa stretli dva prístupy k uskutočneniu tohto ojedinelého historického manévru. Bol to gradualistický prístup a radikálny. Prvý bol založený na postupnom vytváraní inštitucionálneho rámca pre trhové hospodárstvo, najmä postupným vytváraním a rozvojom súkromného sektoru a druhý bol založený na odštátnení podnikovej sféry, na rýchlej hromadnej privatizácii, liberalizácii zahraničného obchodu, liberalizácii cien. Druhý prístup, ktorý bol v ČSFR prijatý za oficiálnu štátnu líniu, bol navrhnutý vtedajšou federálnou vládou. Graduálny prístup chcela zvoliť Česká národná vláda. Na Slovensku víťazil koncept postupného pretvárania spoločnosti a jej hospodárskych vzťahov s požiadavkou politického riešenia vzťahov medzi dvoma národnými republikami – Českou a Slovenskou

Od januára 1991 sa začal realizovať scenár radikálnej ekonomickej reformy federálnej vlády ČSFR. Uvoľnenie cien, spojených s výraznou devalváciou československej meny, oveľa nepriaznivejšie zasiahlo slovenské hospodárstvo ako české. K tejto dramatickej zmene sa pridal aj problém rozpadu Rady vzájomnej hospodárskej pomoci ako čiastočného regulátora dovtedajších hospodárskych vzťahov so Sovietskym zväzom a ostatými socialistickými štátmi. Záporný vplyv na hospodárstvo ČSFR malo aj zjednotenie Nemecka. To všetko sa podpísalo na poklese v slovenskom zahraničnom obchode medzi rokmi 1989 až 1993 o 40 percent (USD). Bol to dôsledok štruktúry hospodárstva SR, kde produkcia slovenských podnikov bola orientovaná na trhy socialistických štátov, dosah vonkajších zmien mal výraznejší vplyv na hospodársku a sociálnu situáciu na Slovensku. Rozpad svetového bipolárneho systému spôsobil, že nastal radikálny pokles exportu zbrojárskej výroby. Nedostatok kapitálovej vybavenosti slovenských podnikov, nefungujúci finančný trh, rozpad svetových trhov nevytváral dostatok možností na urýchlenú konverziu tohto kľúčového odvetvia slovenského hospodárstva. To vyvolalo nielen hospodárske problémy na Slovensku, ale skokovite sa zvýšila nezamestnanosť, spojená s úpadkom životnej úrovne a dovtedajších sociálnych istôt občanov Slovenska. Transformačné náklady na takúto reformu boli vyššie na Slovensku ako v Čechách. Pokles hrubého domáceho produktu  v stálych cenách oproti roku 1989 v roku 1990 bol 2,5%, v roku 1991 bol 16,7 %, v roku 1992 bol 22,1 % . Inflácia v roku 1991 dosiahla hodnoty 61,2% a nezamestnanosť, dovtedy nepoznaná, vzrástla v roku 1991 na úroveň 11,8%. Dôležitým strategickým prvkom v hospodárstve ČSFR bolo uzatvorenie asociačnej dohody s Európskym spoločenstvom, tzv. Európska dohoda koncom roku 1991. Kladný efekt z tohto aktu, sa však prejavil na hospodárstve  samostatných štátov SR a ČR až o desať rokov.

Vo februári 1991 sa začala malá privatizácia a do jej ukončenia v roku 1994 bolo na Slovensku vydražených 9 500 podnikateľských jednotiek v účtovnej hodnote 12,3 mld. Sk. Pre privatizáciu väčších podnikov bola zvolená kupónová privatizácia, založená na bezodplatnom rozdelení štátneho majetku jednoduchou metódou umiestňovania kupónov v privatizačných kolách. Na kupónovej metóde privatizácie sa zúčastnilo 2,6 milióna slovenských občanov, pričom v 503 akciových spoločnostiach bol predaný majetok v bilančnej hodnote 2,4 mld. USD. Do kupónovej privatizácie na Slovensku bolo vložených viacej majetku, ako bol reálny majetkový pomer medzi Čechmi a Slovenskom, pričom slovenské akciové spoločnosti neboli na rozdiel od českých oddlžené. Bolo to predovšetkým dosiahnuté zvolením metódy predaja 97 % majetku kupónovou metódou, pričom veľká časť majetku takto privatizovaných slovenských podnikov bola dubiózna, ako výsledok radikálnych vonkajších zmien. Na Slovensku, pri prevode majetku touto technikou, zohrali väčšiu úlohu investičné privatizačné fondy (IPF). Pretože tieto mali vysokú zadlženosť a pri reálnom ovládnutí riadenia sprivatizovaných akciových spoločností, riešili svoju zadlženosť nie komplexnou reštrukturalizáciou, ale predajom tzv. „dubiózneho majetku“. Takto riadené spoločnosti v rukách IPF získavali predajom mnohokrát fiktívneho „dubiózneho majetku“ v špekulatívnom obchodnom reťazci neoprávnené finančné zdroje. Efekt z takýchto špekulatívnych obchodov získavali jedinci vykonávajúci správu investičných fondov. Výnosy z predaja takéhoto majetku minimálne zlepšili aktíva sprivatizovaných podnikov. Investičné fondy neboli strategickým investorom, riešili svoje krátkodobé záujmy, a nie dlhodobé. Nemali finančný kapitál na rozvoj, obrátene pre svoje utilitárne záujmy premieňali hmotný majetok na finančný nie pre rozvoj, ale pre svoju spotrebu. Po takejto zmene vlastníckych pomerov sa podniky nerozvíjali, nielen že stagnovali, ale mnohé boli vedené do riadeného zániku. Zneužívalo sa rozptýlené vlastníctvo a rôznymi spôsobmi a trikmi sa ich potenciál ruinoval až do likvidácie nových podnikových štruktúr, sprivatizovaných akciových spoločností. Platobná neschopnosť podnikov ohrozovala verejné finančné zdroje a podieľala sa na výraznom raste nezamestnanosti a s dosahom na  sociálny status občanov SR. Začalo sa s masovou likvidáciou podnikových vývojových a inovačných organizačných štruktúr, znižovanie významu technickej prípravy výroby, predaj bytového, kultúrneho a sociálneho fondu, likvidáciou odborných učilíšť, nastal nezáujem o zamestnávanie mladých absolventov stredných a vysokých škôl, degradovala sa práca s ľuďmi. Kupónová privatizácia, najmä vplyvom špekulatívneho pôsobenia investičných fondov, ako dôsledok nedostatočnej legislatívnej zabezpečenosti kupónovej privatizácie, nepriniesla na Slovensku žiaden efektívny progres do modernizácie hospodárstva, do zvýšenia konkurenčnej schopnosti a schopnosti presadiť sa nových trhoch. Obrátene, prehĺbili transformačnú depresiu. Deštrukcia niektorých „neproduktívnych štruktúr“, akým bolo v podkapitalizovanej podnikovej sfére vzdelanie, inovácie, výskum má dodnes vážne dosahy v nerovnovážnych napätí v hospodárskej podnikovej sfére. V roku 1992 bol predaný štátny majetok v hodnote  66 mil. USD desiatim zahraničným investorom. Apologéti kupónovej privatizácie ospevovali a dodnes ospevujú jej úspešnosť. Úspešnosť bola len technická, ako rýchly prevod štátneho majetku do súkromných rúk, ale tento akt neurýchlil nevyhnutné reštrukturalizačné procesy v hospodárstve pre zvýšenie konkurenčnej schopnosti na svetových trhoch. Obrátene deštruoval ich, nielen ekonomicky, ale najmä morálne. Tam sa zrodil „šport“ o neplatení daní a sociálnych odvodov, špekulácie, podvody, podplácanie, hospodárska kriminalita, korupcia vo verejnej správe. Jedna z politických strán, ktorá bola v Moravčíkovej vláde, vnútorne zaviedla tzv. metódu „malej domov“ odpozorovanú u našich susedov v Čechách, Poľsku, Maďarsku, ale aj v Rakúsku. Tá bola založená na poskytnutí objednávok z verejnej správy, s tým že časť sa vrátila na financovanie politickej strany a obohateniu jedincov. Reštrukturalizácia podnikovej sféry SR sa natiahla minimálne na jedno desaťročie do roku 2004. Vtedy Slovensko vstúpilo do Európskej únie.

Príčinami vnútropolitického napätia medzi Čechmi a Slovákmi neboli len rozdielne pohľady na proces transformácie socialistického hospodárstva na trhové hospodárstvo. Bola to hĺbka poklesu hospodárstva Slovenska, spojená s poklesom životnej úrovne a sociálnych istôt občanov Slovenska. Na druhej strane v Čechách prevláda eufória nových možností, ktoré poskytuje demokracia a liberalizácia. Zdroje pre občanov z reštitúcii v Čechách mali výraznejší vplyv na príjmy obyvateľstva ako na Slovensku. To vytváralo túžbu dosiahnuť nový stav čím skôr. Slovensko sa javilo niektorým českým politikom, ale aj občanom ČR, ako brzda rýchleho dosiahnutia vysneného cieľa prevratových dní roku 1989. A tak sa po voľbách v roku 1992 víťazné politické reprezentácie v Čechách a na Slovensku rozhodli uskutočniť zánik federatívneho Česko-Slovenska a vytvoriť dva samostatné subjekty medzinárodného práva. Bola však snaha zachovať spoločný hospodársky priestor vytvorením colnej a menovej únie. Tak po 74 rokoch, s výnimkou 6 vojnových rokov zanikol československý štát. Prvým januárovým dňom v roku 1993 vznikla samostatná, demokratická Slovenská republika, ktorá vytvorila nové podmienky pre formovanie slovenského hospodárstva na jeho tisícročnej ceste v európskom priestore. 

Nadšenie a ovácie o polnoci končiaceho sa roku 1992 spojené s koncom spoločného štátu Čechov a Slovákov a začínajúceho sa roka 1993 vystriedalo vytriezvenie. Jedny ešte viacej lamentovali nad neistou budúcnosťou samostatného slovenského hospodárstva, druhým sa objavilo množstvo úloh, ktoré pre fungovanie samostatného hospodárstva bolo potrebné vykonať. S Českou republikou bola vytvorená colná a menová únia, od 1. januára 1993 sa uskutočnila daňová reforma, pripravená ešte vo federálnom štáte. Nebolo jasné, ako sa ona prejaví v napĺňaní verejných rozpočtov, ako ona bude vplývať na infláciu s dosahom na menovú politiku. Bolo potrebné sfunkčniť inštitúcie, ktoré v národnej republike jestvovali, ale nevystupovali navonok ako subjekt medzinárodného práva. Naďalej platili zákony z federatívnej republiky. Začiatkom februára bola vypovedaná z českej strany menová únia, a tak 8. februára 1993 mala Slovenská republika svoju vlastnú menu „slovenskú korunu“ s vlastnou menovou politikou s vážnymi inflačnými tlakmi. V tom okamihu začalo Slovensko svoju vlastnú púť v globálnom svetovom hospodárstve.

Na základe zákonov prijatých v novembri 1992 sa majetok Česko-Slovenskej federatívnej republiky delil na základe dvoch princípov. Územnom a podľa počtu obyvateľov. Pri počte obyvateľov bol určený pomer 2:1. Federálny majetok bol delený týmto princípom. Vyskytli sa problémy s delením Česko-slovenských aerolínii, niektorých vládnych budov v Prahe, ale aj podnikov, ktorých materská organizácia sídlila v Čechách a na Slovensku mala svoje závody a pracoviská, ktoré však nemali právnu subjektivitu. Pri rozdelení bilancie bývalej Štátnej banky Československa (SBČS) a rozdelenie federálneho obeživa vznikla pohľadávka vo výške 26 mld. Kčs na Národnú banku Slovenska z českej strany. Ako záruku za túto pohľadávku držala Česká národná banka zadržala zlato prislúchajúce Národnej banke Slovenska. Spor sa vyriešil až v roku 1999, kedy po dohode SR uhradila 1 korunu za pohľadávku, ktorú neuznala a SR bol vydaných 4,5 ton zlata. Majetkové rozdelenie prebehlo kultivovane a korektne.

Pri rozdelení ČSFR zámerom národohospodárov bolo v rámci Colnej a menovej únie udržať spoločnú menu minimálne 6 mesiacov. Tieto zámery boli nereálne. Spoločná mena vydržala iba 38 dní. Hlavným dôvodom bola nedôvera peňažných trhov, ktoré vyjadrovali presvedčenie, že slovenské hospodárstvo potrebuje menovú devalváciu. To sa prejavovalo tlakom na české devízové rezervy a v SR na celý bankový sektor. V januári 1993 prestali významné zahraničné finančné ústavy prijímať česko-slovenskú korunu. Preto obidva štáty prijali 2. februára 1993 príslušné zákony a do 8. februára došlo k vytvoreniu dvoch nových národných mien. Na Slovensku sa zrodila národná mena – Sk – slovenská koruna. Krátke obdobie spoločnej meny malo však kladný vplyv. Prišlo k upokojeniu verejnej mienky v obidvoch nových štátoch a tým boli vytvorené lepšie podmienky na zvládnutie menovej odluky.

Rozdelenie ČSFR malo v prvej fáze nepriaznivé dosahy na hospodársky vývoj v obidvoch následníckych štátoch. Podľa OECD ročné transfery z českej časti federácie na slovenskú boli odhadnuté na 25 mld. Kčs, čo dopovedalo asi 7% slovenského hrubého domáceho produktu. Rozdelenie bolo z krátkodobého hľadiska pre slovenské hospodárstvo stratou, pre české ziskom. Dosah rozdelenia na pokles hrubého domáceho produktu Slovenskej republiky bol podľa odborných odhadov do 6 percent. Medzi obidvoma vzniknutými štátmi bola vytvorená colná únia, ktorá bola podpísaná v októbri 1992, prechodne platila od 1.1.1993 a vstúpila do platnosti až k 3. máju 1993. Vydržala až do vstupu obidvoch štátov do Európskej únie. Po roku 1993 došlo k prepadu vzájomnej výmeny obchodu na úroveň 70 až 75 percent. Pretože Slovensko pred rozdelením spoločného štátu exportovalo 26 až 36 percent priemyselných tovarov do Čiech, pričom ČR exportovala na Slovensko len 12 až 15 percent, nepriaznivý dosah rozdelenia bol väčší pre Slovenskú republiku. Neskôr sa situácia zlepšila a zníženie predstavovalo iba 16 percent predchádzajúcej úrovne. S Colnou úniou súvisel aj klíringový režim, čo zlepšovalo platobnú bilanciu obidvoch štátov, najmä znižovalo tlak na devízové rezervy. To znížilo výpadok vo vzájomnom obchode a nepretrhnutiu výhodných a efektívnych obchodných väzieb medzi hospodárskou sférou na obidvoch stranách. Koncom roka 1994 sa Slovenská republika stala ratifikáciou a schválením v NR SR medzinárodných zmlúv Uruguajského kola GATT, zakladajúcim členom Svetovej obchodnej organizácie (WTO), ktorým sa plnoprávne stala k 1.januáru 1995 v deň právneho vzniku tejto organizácie.

Zrodom Slovenskej republiky v roku 1993 sa vytvorili podmienky na odklon od pôvodnej česko-slovenskej reformy k novému prístupu k transformácii hospodárstva. Východiskom však bol jeho reálny stav a prebiehajúce procesy prejavované ako kríza hospodárstva. Bol to následok vyvolaný rýchlymi krokmi sociálne a štrukturálne necitlivej federálnej transformácie. Stav slovenskej ekonomiky bol charakterizovaný výrazným poklesom domácej spotreby, čo bolo spôsobené značným poklesom reálnych príjmov obyvateľstva, relatívne vysokou mierou inflácie, poklesom investičnej činnosti súkromnej, aj verejnej, ako výsledku najmä pred a poprivatizačnej agónie, rozpadom verejných financií, reštriktívnej menovej politiky. V podmienkach slovenských priemyselných podnikov zlyhala kupónová privatizácia, ktorá pre zostávajúce štátne podniky, respektíve zostatky nepredaného majetku v kupónovej privatizácii, vytvárali neistotu vo vlastníckych vzťahoch a nekoncepčnosť, vrátane nedôveryhodnosti ich podnikateľských aktivít na nových trhoch. Štýl práce investičných privatizačných fondov ešte výraznejšie oslabovala kapitálová vybavenosť, najmä dostatok voľných finančných zdrojov nevyhnutných pre reštrukturalizačné a modernizačné postupy v podnikovej sfére. Bezhlavo a nekoncepčne sa likvidovali predvýrobné podnikové zložky s hromadným rušením podnikovej výskumnej, vývojovej základe, útvarov technickej prípravy výroby. Zastavili sa akékoľvek inovačné procesy.

Aktivita občanov v podnikaní v organizačnej veľkosti malých a zriedkavo stredných podnikov narážala na nedostatok nielen rozvojového, ale aj prevádzkového kapitálu, na rozpad štruktúr veľkých podnikov, na dramaticky sa šíriacej platobnej neschopnosti celej podnikateľskej sféry, vrátane miest a obcí, na nedostatok konkurenčne schopných produktov, na zastavenie inovačných procesov, na skostnatenosti bankového systému, jeho podkapitalizácii, na absenciu schém na podporu vzniku a rozvoja malého a stredného podnikania, na rast nezamestnanosti, ktorá zaťažovala extrémne výdavky verejných financií a na poklese príjmov obyvateľstva a jeho kúpyschopnosti.

Slovensko dosiahlo zo štátov V-4 najväčšiu transformačnú depresiu s poklesom okolo 23 percent prepadu HDP. V nasledujúcich rokoch však trvalo rástlo do roku 2003 a kumulatívne v období 1993 až 2003 dosiahlo rast 55%. Úroveň reálneho HDP pred transformáciou presiahla slovenská ekonomika v roku 1998. Prebiehalo to od roku 1993 kvalitatívne rozdielne. Postupne od roku 1993 začala sa slovenská ekonomika oživovať. Expanzívna finančná politika vlády bola kompenzovaná tvrdou reštriktívnou menovou politikou na zmiernenie inflačných tlakov. Dochádzalo k vytláčaniu súkromných úverov a nárastu úrokových mier. Zložitá situácia v systéme úverovej politiky bánk viedla k zabrzdeniu reštrukturalizačných procesov v podnikovej sfére. Chýbali zdroje na zavedenie svojich produktov na iné trhy ako pred rokom 1990. To vyvolalo obrovský nárast platobnej neschopnosti podnikateľskej sféry, zadlženosti bánk a výnosnosti podnikovej sféry. V tomto období došlo k radikálnej zmene štruktúry slovenského poľnohospodárstva, čoho výsledkom bol prudký nárast regionálnej nezamestnanosti. Pokles investičnej činnosti vo verejnej správe, ale aj v súkromnom sektore, ukončenie činnosť slovenských podnikateľských subjektov v Českej republike, mal priamy dosah na prudký pokles zamestnanosti v stavebníctve. Do vážnych hospodárskych ťažkostí sa dostali podniky, ktoré boli sprivatizované metódou kupónovej privatizácie. Tieto vplyvy znižujúce výkonnosť slovenského hospodárstva zabrzdili zárodky kvalitatívneho rastu hospodárstva. Výsledkom bol prudký a temer neriaditeľný rast nezamestnanosti, pokles kúpyschopnosti obyvateľstva, poklesu kvality života v SR. To všetko vplývalo na nálady v spoločnosti, rástol pesimizmus, hľadali sa vinníci stavu. Nie všetko sa dalo vysvetliť stavom spoločnosti pred rokom 1989.

Taký bol stav a symptómy určujúce možnosti ďalšieho vývoja hospodárstva SR v marci 1994. Pre predpokladanú dobu vládnutia šesť mesiacov stála pred ministerstvom hospodárstva základná úloha minimálne znížiť vplyvy transformačných deštrukcií v hospodárskom prostredí SR, upokojiť spoločnosť, vliať vieru v schopnosť na riešenie naakumulovaných problémov. Zásadné zmeny v doterajšom vývoji sa nedali urobiť za taký krátky čas, aký mala vláda k dispozícii. Mohli sa však vytvoriť podmienky pre stabilizáciu tak, aby po parlamentných voľbách v septembri 1994 bolo možno premyslene naštartovať ozdravné procesy nevyhnutné na budovanie zdravého, konkurenčne schopného hospodárstva. To bola základná línia pre polročné pôsobenie rezortu hospodárstva v podnikovej sfére.

Na základe reálneho politického , hospodárskeho a sociálneho stavu, v akom sa Slovenská republika v marci 1994 nachádzala, boli určené štyri základné premisy pre napĺňanie poslania ministerstva hospodárstva v limitovanom šesťmesačnom období.

Prvou premisou bola politická premisa. Tá vyplývala z časovej obmedzenosti činnosti novej koaličnej vlády na 6 mesiacov do konania predčasných parlamentných volieb; nakoniec to bolo 9 mesiacov. Druhou bola potreba etablovať  hospodárstvo SR v medzinárodnom obchode. Bolo nevyhnutné predstaviť Slovensko ako vyspelý priemyselný štát, ktorý nebol iba príveskom Českej republiky, najmä so zaostalým agrárnym systémom, ako to tvrdili „revoluční bosovia“ po prevrate v roku 1989. Slovenská republika ako subjekt medzinárodného práv musela  uzatvoriť dôležité multilaterálne, ale aj bilaterálne zmluvy garantujúce pre slovenské hospodárstvo plnohodnotnú medzinárodnú akceptáciu. Nevyhnutné bol normalizovať vzťahy v mechanizmoch colnej únie s Českou republikou a prehĺbiť vzťahy v Stredoeurópskej colnej únii (CEFTA), najmä s Maďarskom a Poľskom. Treťou bolo vysporiadať sa s hromadnou privatizáciou v hospodárstve SR, najmä dosahom I. vlny kupónovej privatizácie na celú infraštruktúru slovenského hospodárstva, na dramatický pokles konkurenčnej schopnosti slovenského hospodárstva. Zastaviť predprivatizačnú agóniu v neprivatizovanej podnikovej sfére. Vyžadovalo si to vytvoriť ucelený a moderný systém podpory malého a stredného podnikania. Všetky tieto úlohy bolo treba riešiť v stave hlbokej podkapitalizácie podnikovej sféry, vedúcej k poklesu plniť si svoje daňové a odvodové povinnosti, významnej reštriktívnej politiky vo verejných rozpočtoch, diktovanej najmä Medzinárodným menovým fondom a Svetovou bankou, v úzkej väzbe na bankovú sféru a menovú politiku s výrazným protiinflačným akcentom určovanú Národnou bankou Slovenska. Štvrtou premisou bola nevyhnutnosť garantovať energetickú bezpečnosť modernizáciou jadrových elektrární spojených s medzinárodnými garanciám v dodávke paliva a modernizácie kľúčových uzlov vo vzájomnej kooperácii medzi Ruskou federáciou a Spolkovou republikou Nemecko a Francúzskom. Nevyhnutné bolo vytvoriť podmienky pre zabezpečenie financovania rozostavanej Jadrovej elektrárne Mochovce.

To boli kľúčové úlohy, ktoré som považoval za dôležité a rozhodujúce pri určovaní čiastkových cieľov. Z toho plynuli jednotlivé opatrenia a akcie. Žiaľ, nebolo času na siahodlhé analýzy a k ničomu nevedúce všetko objímajúce diskusie, najmä pri absolútnom nedostatku finančných zdrojov. Bolo treba konať, avšak nie metódou deštrukcie, ktoré charakterizovali vývoj najmä v rokoch 1991 až 1993. Toto obdobie jasne potvrdilo, že jediné kritérium „rýchlosť privatizácie“ nie je jediným prostriedkom na transformáciu hospodárstva a spoločnosti ako celku. Štýl práce Ministerstva hospodárstva SR bol založený na čitateľnom a otvorenom spôsobe komunikácie. Za mimoriadne dôležité bolo potrebné podieľať sa na upokojení rozhádanej slovenskej politickej scény, najmä svojou odbornosťou a dôveryhodnosťou. To bolo dôležité pre upokojenie slovenskej spoločnosti a tak dosiahnuť zvýšenie sebadôvery občanov a spoločnosti ako celku v nastúpenej ceste samostatnosti Slovenska. Bolo potrebné ukázať a potvrdiť najmä zahraničiu, že sme spôsobilí viesť svoj štát na princípoch demokracie a humanizmu. Že sme na základe vlastných schopností sebavedomí a že vieme ich rozvíjať v spolupráci s inými. Že je nám vlastná kultúra tolerancie. Že sme smelý, slušný, ctižiadostivý a múdry národ, ktorý má svoju víziu a vie ako dosiahnuť méty tejto vízie. Bola snaha určitou mierou prispieť k tomu, že chýry, ktoré o nás do sveta šíria neprajníci, dokážeme minimálne zvrátiť, vlastnými schopnosťami, skúsenosťami za pomoci ostatných členov vlády.

Preto bol v komunikácii volený otvorený, priamy dialóg, s dodržaním slova a nehľadať v každom inom názore hneď nepriateľa. Mal to byť efektívny dialóg založený na snahe pochopiť zámery druhého a presvedčiť ho o správnosti názorov, prípadne nájsť optimálny variant postupu, modifikovať ho. Byť asertívnym, ale nepotupovať, neurážať oponenta, ale vytvárať obojstranný pocit, že obidvaja sme víťazmi. Efektom takejto komunikácie malo byť víťazstvo názoru pre najlepšie riešenie v prospech občanov SR, pre Slovenskú republiku, nielen pre skupinu lobistov a nafúkaných elít. Neideologizovať skostnatelo problémy.

Vo vnútri vlády sa to ako tak, darilo. Vláda bola koaličná, na pôdoryse donedávna politických rivalov, dvoch nezmieriteľných politických strán. Kresťanskodemokratického hnutia a Strany demokratickej ľavice. Napriek tomu sme nielen medzi sebou vedeli kultúrne a efektívne komunikovať, ale aj vládnuť. Bolo to aj vďaka výbornému moderátorovi, akým bol nestranný, rozvážny a citlivý predseda vlády. Predseda vlády J. Moravčík bol vždy dobre odborne pripravený, viedol rozhovor, ale aj riadenie vlády nie autoritatívnym štýlom, ale na základe vyváženého odborného pohľadu. Bránil sa rôznym tlakom pre revanš, bol čestný, korektný. Bol dôležitým činiteľom, že vláda nebola škrieplivá, neprichádzalo v nej nadmerným šarvátkam. Aj preto boli členovia vlády na jej rokovaniach a aj mimo nej, konštruktívny, vecný, bez ideologických ťahaníc a šarvátok. Z času na čas sa to objavilo, ale rýchlo zaniklo. Víťazilo vlastenectvo, pred grobianskym národovectvom. Bolo to aj tým, že vláda cítila „historickú“ zodpovednosť pred mladým štátom. Každý deň sa lámalo, či budeme riadiť štát štýlom tolerancie, spolupráce, na základe demokratických princípov, v schopnosti ich uplatňovať v dennodennej praxi. Alebo zvíťazí štýl grobianstva, hulvátstva, násilenstva, neznášanlivosti, pomstychtivosti, nezmyselného odplácania, prázdneho spomínania dávnych ale aj nedávnych historických krívd, elitárstva a  snobstva. Pred Slovenskom stála budúcnosť v rýchlo meniacom sa svete. Nestačilo len sa prihlásiť, ale aj konať a správať sa na úrovni moderného demokratického štátu, tolerantnej občianskej spoločnosti na konci 20. storočia.

Horšie to bolo s opozíciou. Tá bola urazená. Cítila veľkú krivdu v páde vlády Vladimíra Mečiara. Napriek tomuto napätiu sa mi darilo v hospodárskej sfére s nim rozprávať , presviedčať ich o správnosti navrhnutých postupov, ktoré som zvolil najmä na medzinárodnom poli a v energetickej bezpečnosti. Je pravdou, že niektorí neboli čestní a nedodržali slovo. Pohnútky boli rôzne. Nazývalo sa to „politický boj“. Napriek tomu Slovensko sa upokojilo. Opozícia intenzívne pracovala pre svoje víťazstvo v najbližších parlamentných voľbách. Vláda Jozefa Moravčíka pracovala, nepolitikárčila. Uspokojila sa vo viere, že občania ocenia jej nekonfrontačnú vládnu politiku. Že si budú vážiť, že sa na medzinárodnom poli zvrátil, prípadne zastavil „škaredý“ pohľad na slovenskú spoločnosť. Bol to pokus dokázať, že mať vládnu moc neznamená presadzovať len svoje úzke utilitaristické záujmy mocenských štruktúr. Tak sa odvíjali dni, týždne, mesiace „dočasnej“ vlády s pohrúžením sa do práce, ktorú považovala pre Slovensko za nevyhnutnú. Opozícia však ju očierňovala, vymýšľala si rôzne príbehy, insinuovala, zhadzovala jej úsilie. Zo strany vlády sa nešlo do konfrontácie s opozíciou. Mnohí z občanov to považovali za jej slabosť, nerozhodnosť, bojazlivosť. To tiež ľudia nemajú radi. Bola medzi dvoma mlynskými kameňmi. Napriek tomu táto časovo limitovaná vláda dala pre budúcnosť (platnú aj na dnešnú rozhádanú spoločnosť) Slovenska jasné posolstvo: „Tolerancia a zmierlivosť nie je znakom slabosti. Tvoriť neznamená rozbíjať, ale spolupracovať, neustále hľadať optimum výsledkov zmien, aby ony mali kladný vplyv na rozvoj spoločnosti. Po revolúcii musí nastať aj čas relatívne fádnej práce. Pretože úspech sa nerodí krátkodobými efektami, ale premyslenou a cieľavedomou prácou, ktorej okolie rozumie a ide tvorivo za spoločným cieľom. “

Päť mesiacov činnosti vlády SR zo 16.3.1994 ubehlo veľmi rýchlo. Vo vládnych politických stranách KDH, SDĽ a DÚ sa začali prípravy na septembrové voľby. Opozičné politické strany už dávno boli vo volebnej kampani. SDĽ sa rozhodla ísť do volieb v koalícii so Sociálne demokratickou stranou Slovenska (SDSS), Stranou zelených (SZ) a Hnutím poľnohospodárov (HP). Na republikovej úrovni bolo cítiť vzájomnú súhru vo volebnej koalícii „Spoločná voľba“, avšak na úrovniach okresných štruktúr mnohokrát vládla animozita medzi okresnými bôžikmi jednotlivých koaličných strán volebnej koalície. To veľmi blížilo v jednotnom vystupovaní pred voličmi a najmä v koncentrovanom prejave vo volebnej kampani. Kandidáti za Sociálnu demokratickú stranu Slovenska vystupovali príliš čechoslovakisticky s liberálnym štýlom, Zelení boli proti všetkým a na  Slovensku bez výraznejšieho občianskeho vplyvu, Hnutie poľnohospodárov bolo v tieni Roľníckej strany Slovenska (RSS), ktorá bola vo voľbách s HZDS. Vo vlasteneckom strednom Slovensku to narážalo na odpor voliť takúto koalíciu. Voličská základňa SDĽ nám zazlievala vytvorenie koalície s KDH, najmä pre jeho agresívny antikomunizmus, nehlasovanie za Deklaráciu SNR o zvrchovanosti SR, Ústavu SR, za nehlasovanie za zánik ČSFR, ale aj za jej poľnohospodársku politiku. Na úrovni obcí a miest bola medzi predstaviteľmi koaličných partnerov v Spoločnej voľbe veľmi napätá atmosféra. Vládla vzájomne upodozrievajúca a obviňujúca klíma. Neakceptovali konštruktívnu a relatívne tolerantnú spoluprácu koaličných strán vo vláde. Preto časť z nich videla riešenie budúcnosti Slovenska v Združení robotníkov Slovenska.

Výsledok volieb v noci 1. októbra 1994 bol šokujúci – 10,41 percenta s 18 poslaneckými miestami. Znamenal pre koalíciu štyroch strán zdrvujúci debakel. Členmi parlamentu sa za SDĽ na volebnej listine Spoločnej voľby dostali štyria ministri Moravčíkovej vlády: Kanis, Koncoš, Magvaši, Schmögnerová. Bolo to ocenenie dôveryhodnosti zrodenej z výsledkov postupov a práce vo vláde. Bola to slabá náplasť za katastrofálny debakel Spoločnej voľby. Napriek tomu činnosť vlády Jozefa Moravčíka bola pre Slovensko veľkou školou a potvrdila najmä doma aj v zahraničí, že vládnuť sa dá tolerantne, premyslene, koncepčne napriek tomu, že za tým stoja aj ideovo a hodnotovo rozdielne politické subjekty. Bez revanšu. To bolo najmä posolstvo pre budúcnosť, najmä pre voľby v roku 1998. Ale to je už iná historická fáza vývoja Slovenskej republiky.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama