Reklama
Reklama
www.svetla.sk

Sú Spojené štáty Rím?

Počet zobrazení: 2248

Diokleciánov inšpekčný pochod balkánskymi provinciami Rímskej ríše na konci tretieho storočia nášho letopočtu je veľkolepý. Jeho cieľom sú Večné mesto a oslavy dvadsiateho výročia cisárovho vládnutia. Rím jestvuje už viac ako tisícročie, polovicu z tohto času je pánom značnej časti vtedajšieho sveta. Imperátora, ktorého stálym sídlom je maloázijská Nikomédia, sprevádzajú okrem osobnej stráže, poradcov, vyslancov, tisícov legionárov, kuriérov a  tajných agentov splývajúcich so zvedavým davom lemujúcim vychýrené rímske cesty, otroci i dvorania, čo je v čase nanovo inštitucionalizovaného modelu vládnutia, tetrarchie, takmer to isté. Nechýbajú liečitelia, zásobovači, kaukliari, kurtizány, predstavitelia politického lobizmu a zábavného priemyslu tých dôb, z  pohľadu histórie bezmenní ľudia pohybujúci sa v bezprostrednom tieni imperiálneho majestátu a žijúci z neho. Takmer rovnakú štafáž doplnenú o zástupcov médií, ktorých vplyv Rím nemal to šťastie poznať, bolo možné pozorovať o tisíc sedemsto rokov neskôr, 25. júna 2004, na letisku v írskom Shannone, kde práve pristálo lietadlo s  prezidentom Spojených štátov amerických Georgeom Bushom mladším na palube. „Cisár“ sa stretol s  polosuverénnymi vládcami západoeurópskych štátov a  náčelníkmi len nedávno ako-tak scivilizovaných barbarských kmeňov žijúcich ešte viac na východ od Atlantického oceánu vnímaného Američanmi ako Mare Nostrum (Summit EÚ – USA 2004). Shannon a Dromoland Castle sa na chvíľu stali panónskym Sirmiom, jedným zo štyroch hlavných miest impéria v období dominátu, kde sa Dioklecián zastavil, aby prijal hold vazalov a  klientskych štátov, odmenil poslušných a prerokoval postup proti narušiteľom Rímom ustanoveného poriadku vo vnútri ríše i za Limesom.

are_we_rome.jpgÚvod knihy amerického spisovateľa a žurnalistu Cullena Murphyho (Are We Rome? The Fall of An Empire and the Fate of America, Houghton Mifflin Company, Boston – New York 2007, 262 str.) je vizuálne pôsobivý, pripomína úvody historických veľkofilmov, ktoré chcú hneď na začiatku upútať divákovu pozornosť. Hoci publikácia už nie je najmladšia, nestratí sa. Možno je dnes aktuálnejšia ako v čase svojho vydania. Zaoberá sa otázkou, či USA raz padnú ako Rím. Predmet skúmania, ktorý ju predchádza, je nemenej legitímny. Či ním Spojené štáty niekedy boli. Britskí historici už dávnejšie dospeli k názoru o nadradenosti britského impéria nad rímskym (1). V tomto prípade možno čitateľovu pozornosť upriamiť na tie z  Murphyho postrehov a záverov, ktoré sú pri hľadaní odpovede na ambicióznu otázku týkajúcu sa Spojených štátov ako priameho nástupcu britského, a hypoteticky rímskeho, impéria, kľúčové.

Kniha pozostáva z piatich kapitol, s prológom na začiatku a epilógom na konci, podobne ako antická hra. Autor sa sústreďuje na šesť vývojových paralel, ktoré, podľa neho, Rím a USA spájajú. Prvou je proces postupného nadobúdania pocitu vlastnej jedinečnosti a vnímanie seba samých ako povolaných vládnuť „barbarom“, druhou vojenská dominancia nad protivníkmi, treťou privatizácia štátnych zdrojov politickými elitami a následná korupcia podrývajúca dôveru radových občanov v štát, štvrtou pohľad z centra moci na perifériu, piatou budovanie hraníc proti vonkajším narušiteľom vrátane ich priepustnosti pre prípad cielenej a kontrolovanej imigrácie. Šiestou a  záverečnou paralelou je komplexnosť vývoja oboch porovnávaných entít prejavujúca sa v protiklade účinkov územnej expanzie ako základnej podmienky ich existencie prinášajúcej so sebou okrem ekonomických benefitov aj bezpečnostné riziká ohrozujúce ich vlastnú podstatu a  prežitie. Autorov štýl založený na oživovaní minulosti a jej porovnávaní so súčasnosťou je empatický, potvrdzuje jeho záujem o  Rím a dobrú orientáciu v historických faktoch. Vzhľadom na skutočnosť, že kniha nie je vedeckou prácou v pravom zmysle slova, je objem primárnych prameňov, o ktoré sa opiera, primeraný. Citovaná odborná literatúra je takmer výlučne anglosaskej proveniencie. Výsledkom je kultivovaná esej písaná viac reflexívne ako systematicky. Na nachádzanie spoločných i trecích plôch by sa totiž žiadala prepracovanejšia komparatívna analýza využívajúca metódy sociálnej a právnej histórie, pretože najmä právo je fokálnym bodom regulácie a reglementácie každej spoločnosti, ktorá ho generuje, aby ním bola sama spätne formovaná.

V prológu vidí Murphy v imaginárnom zrkadle USA ako odraz Ríma. Rovnako sa o to môže pokúsiť aj čitateľ. Povstanie Rimanov proti vládnucej etruskej dynastii Tarquiniovcov (510 – 509 p. n. l.) môže pri vonkajšom porovnávaní skutočne pripomínať „bostonský čajový večierok“ (1773) vyúsťujúci do vojenskej vzbury proti britskej korune. Dobytie Divokého západu a  ovládnutie severoamerického kontinentu od Atlantiku po Pacifik je porovnateľné s ovládnutím Itálie Rímom v treťom storočí pred naším letopočtom. Uvedomovanie si vlastného civilizačného poslania mladou severoamerickou populáciou sa objavuje na pozadí ovládnutia bývalých španielskych území a bojov s Mexikom v 20-tych a 30-tych rokoch 19. storočia (Manifest Destiny). Je v nej už naplno prítomné v 90-tych rokoch, keď USA expandujú mimo vlastné hranice (America´s Outward Thrust) do Karibiku, Pacifiku a Číny. Dá sa pripustiť, že Spojené štáty sa na prelome 19. a  20. dvadsiateho storočia nachádzali vo vývoji tam, kde Rím na prelome tretieho a  druhého storočia pred naším letopočtom. Príchod prezidenta Woodrowa Wilsona na Parížsku mierovú konferenciu po skončení prvej svetovej vojny (13. 12. 1918) a  zapojenie USA do európskeho diania pripomína triumfálny príchod rímskeho konzula Tita Quinctia Flaminia po porážke macedónskeho hegemóna do Korintu v roku 196 pred naším letopočtom. Pozvaním na istmické hry boli Rimania Helénmi z vďaky za preukázanú pomoc fakticky uznaní za kultúrne rovnocenných. Idylický stav netrval dlho, Rím si roztrieštené Grécko postupne, v mnohých prípadoch brutálne, podrobil. V hľadaní vonkajších vývojových paralel by bolo možné pokračovať aj od roku 1945 do súčasnosti sledujúc pritom vnútorný mocenský posun v  USA od imperiálnej demokracie (2) po imperiálny prezidentský režim (3), ktorý vníma Európsku úniu ako americký protektorát (4).

Rozdielov medzi Rímom a USA nie je menej ako toho, čo majú spoločné. Jedným zo zásadných je rozdielne chápanie vzťahu štátu a jednotlivca. Kým anglosaský model, odštiepiac sa počas obdobia sťahovania národov od kontinentálneho germánskeho, ťažiaceho po stáročia z blízkosti a vplyvov rímskej civilizácie, bol založený na individualizme kladúcom dôraz na osobnú slobodu, rímsky koncept „spoločenskej zmluvy“ priebežne dopĺňaný zákonmi prijatými Senátom a ľudovými zhromaždeniami sa od počiatku republiky snažil o  konsenzuálne zníženie sociálneho napätia medzi jednotlivými spoločenskými vrstvami, patricijmi, plebejcami a  peregrínmi (cudzincami). V roku 212 nášho letopočtu získal rímske občianstvo každý slobodný jedinec v impériu, čo postavenie radovej populácie a  jej dobrovoľnú romanizáciu výrazne uľahčovalo. Bežný Riman sa nepotreboval utvrdzovať v tom, že je slobodný. Filozofickú stránku chápania slobody prenechal intelektuálom so stoickým pokojom i výsledkom. Ak bol plnoprávnym občanom, osobné práva mu garantoval štát a prepracovaný, prehľadný právny systém, ktorý vystačil bez tisícov vykonávacích predpisov na to, aby bol efektívne uplatňovaný a rešpektovaný. Až tak, že jednotlivec, ktorému sa udiala krivda a kdekoľvek sa nachádzal, sa mohol odvolať priamo k cisárovi. Učinil tak aj Saul z Tarzu, na ktorom „zhýralý“ Nero nenašiel vinu, čo bolo pre obžalovaného oveľa prospešnejšie ako umytie si rúk Pontským Pilátom nad osudom mladého náboženského kazateľa (neobčana) z Judey. Konzuli, senátori, cisári i  radoví občania veľmi dobre rozumeli pojmom Gravitas, Concordia, Auctoritas, Dignitas a Pietas. Slovné spojenie „Senát a ľud rímsky“ (Senatus Populusque Romanus) pre nich nebolo politickým či reklamným sloganom oprášeným na prvomájových oslavách či preblikávajúcim na priečeliach vežiakov dnešných globálnych gigantov od New Yorku po Singapúr a Tokio. Prenikali ich mysľou a  životom, dávali im pocit občianskej i spoločenskej identity a  civilizačnej spolupatričnosti. Američanovi stačí vedieť, že ak zaplatí dane, môže robiť takmer všetko v rámci osobnej slobody garantovanej Magnou Chartou, Listinou práv a Ústavou Spojených štátov s jej dodatkami. Osobná prosperita alebo jej zdanie prebleskujúce cez doživotné pôžičky a  hypotéky pripomínajúce kolonát neskorého hospodársky upadajúceho rímskeho cisárstva s občanmi provincií naveky pripútanými k pôde (glebae adscripti), bola v USA odjakživa považovaná za zdroj prosperity štátu, u  Rimanov to bolo aj naopak. Iba štát postavený na myšlienke sociálnej solidarity (popri permanentnom politickom zápase optimátov a  populárov o moc v republikánskom období) mohol v obdobiach, keď vnútorná sila a jednota boli podmienkou fyzického prežitia, garantovať bezpečnosť svojich občanov.

Riman bol občanom, aj keď neprosperoval, v ťažkých časoch, keď sa žiadali obete. Spravodlivosť nebral do vlastných rúk, mohol sa spoľahnúť na právo. Zločinci neboli „role models“, spravidla skončili na kríži alebo v aréne. Štátu a spoločnosti vládlo právo, nie advokáti. Predchodcovia dnešných mediálnych a  tabloidných celebrít, Caligula a Heliogabalus, vzbudzovali v konečnom dôsledku opovrhnutie u  súčasníkov i  pamätníkov. Hospodársky vývoj a  politiku neurčovali banky, kartely, burzy, šedé eminencie s  vlastnou agendou bez ľudového mandátu potrebného na vládnutie a zodpovednosti za jeho výkon. Rím nebol republikou suffetov ani cisárstvom bohatých rodín zastúpených navonok nastrčenými figúrkami. Na presadzovanie svojho vplyvu medzi barbarmi nepotreboval mimovládne organizácie a, pravdaže, nebol liberálnou demokraciou. Dnešnému svetu a jeho hodnotám by nerozumel, akiste by sa mu zdali bez ohľadu na dosiahnutý technologický pokrok a jeho pozitívne stránky postavené na hlavu. Napriek tomu obchod prekvital, osobná sloboda i súkromné vlastníctvo boli rešpektované a chránené od Atlantického oceánu a  Severného mora po Perzský záliv o nič menej ako v dnešnom demokratickom, prípadne demokraticky sa tváriacom svete. Výsledkom bola civilizácia, ktorá stála na pevných základoch, prežila štát a prispela k zrodu modernej Európy (5).  

Korene rozdielu medzi rímskym kolektivizmom a  anglosaským individualizmom treba opäť hľadať v minulosti. Keltské obyvateľstvo Británie žilo pod rímskou nadvládou takmer štyri storočia. Z tohto stavu nepochybne profitovalo napriek skutočnosti, že Británia nebola ani zďaleka taká rozvinutá ako najbohatšia, autarkná provincia Rímskej ríše, Galia, prípadne ako severoafrické provincie spolu s Egyptom a  ázijskou Sýriou. Invázia Anglov a  Sasov v polovici piateho storočia nášho letopočtu výrazne poznamenala etnický profil ostrova. Uvrhla ho do obdobia ekonomického úpadku, politickej roztrieštenosti a kultúrnej stagnácie, z ktorej sa nezačal spamätávať skôr ako za franko-normanskej nadvlády. Anglosaská Británia i jej spurný potomok si mentálny reflex silného upnutia sa na materiálne aspekty prežitia jednotlivca i štátu s primitívnou ekonomikou a obmedzenými zdrojmi v neľahkých klimatických podmienkach preniesli do súčasnosti. Dobový kontext prijímania kľúčových právnych dokumentov korešpondujúci so spoločenským vývojom je toho priamym dôkazom. Porovnávanie porovnateľného by mohlo pokračovať aj ďalej za súčasného odmietnutia Murphyho so zadosťučinením uvádzaného argumentu, že USA napriek ich kratšej existencii sa na rozdiel Ríma dokázali od poľnohospodárstva odpútať, podieľať sa na industriálnej revolúcii a  dospieť k  doposiaľ najvyššiemu vývojovému stupňu doterajších dejín predstavovanému dnešnou postindustriálnou spoločnosťou. Jedným dychom je potrebné odmietnuť autorovo pripodobňovanie kapitánov a lodivodov amerického priemyslu k veľkým postavám rímskej antiky. Takéto uvažovanie či pochlebovanie sebe samým historickej perspektíve nepristane. Obe obchádzajú podstatu a podceňujú fakty. V prvom prípade skutočnosť, že to boli práve farmári, chovatelia dobytka a robotníci kladúci koľajnice pripomínajúce rímske cesty a spájajúce severoamerický kontinent od oceána k oceánu, ktorí, spoločne s miliónmi najmä európskych prisťahovalcov, svojou tvrdou prácou stvorili Ameriku. Všetko ostatné je ako vytýkať Asýrskej ríši, starovekej Číne alebo napoleonskému Francúzsku, že popri dosiahnutých výdobytkoch a  vojenských úspechoch  nedokázali skonštruovať traktor či stíhačku, ale i naopak, zazlievať dnešným štátom, že by nedokázali postaviť gotickú katedrálu.

Značné rozdiely medzi Rímom a USA existujú aj vo vojenskej oblasti. Bitka, ktorá sa odohrala pri maloázijskej Magnézii na západnom pobreží dnešného Turecka koncom roka 190 pred naším letopočtom urobila z Ríma hegemóna celého Stredomoria ako centra civilizovaného sveta západnej hemisféry, Helénmi započatej a  Rimanmi dobudovanej  Oikuméné. Dokonale stelesňuje rímsky spôsob uvažovania. V predvečer ozbrojeného stretu, v ktorom bojovalo viac ako stotisíc mužov, počet vysoko prevyšujúci možnosti európskych feudálnych armád o poldruha tisícročia neskôr, sa vládca Východu Antiochos III. Veľký, slávny potomok o nič menšieho Seleuka Víťaza, nástupcu (diadocha) Alexandra Macedónskeho, sebavedomo opýtal Hannibala žijúceho po porážke Kartága v exile, či jeho armáda, ktorá stačila na udržiavanie rôznorodých kmeňov a  národov ríše rozprestierajúcej sa od Sýrie po severnú Indiu v poslušnosti, na Rimanov stačí. „Stačí,“ odpovedal potuteľne veľký vojvodca kráľovi, „akokoľvek sú nenásytní.“ Mal pravdu. V nasledujúci deň Antiochovi muži nadobudli novú skúsenosť. Pre mnohých bola posledná, v boji s légiámi ich padli a boli zajaté desaťtisíce a kráľ bol prinútený podpísať mierovú zmluvu (6). Apetít Rimanov bol však oveľa väčší ako podrobenie si starých štátov Východu. Všetko ostatné je napísané v učebniciach. Ako je tomu v prípade ich ambiciózneho vyzývateľa? 

seal.pngspqr.jpg

Galaktické cisárstvo pýšiace sa najväčším vojenským rozpočtom na svete, neprešlo, azda s výnimkou občianskej vojny v rokoch 1861 – 1865, keď armády abolicionistov a secesionistov bojovali na domácej pôde, ani zďaleka takými ťažkými skúškami ako Rím. Pri vylúčení  moderných technológií, ktoré Rím nemohol objektívne poznať a produkovať, USA nie sú zásadným vojenským inovátorom. Ich predchodca nepoznal strelné zbrane, zbrane hromadného ničenia, vesmírne  zbraňové systémy, drony a  satelity, bojové chemické látky a biologických agentov. Pri porovnávaní oboch vo vojenskej oblasti je potrebné mať na zreteli predovšetkým psychológiu vojnových konfliktov a  vojny ako takej z  behaviorálneho hľadiska. V ňom zohráva hlavnú úlohu ľudský faktor a mentálna odolnosť umožňujúce alebo znemožňujúce, aby boj vyhrala armáda a s ňou i spoločnosť, ktoré musia počítať so stratami ako samozrejmosťou a ktoré ich viac znesú. Rím sa nezlomil, keď za pár hodín bitky pri Kannách stratil šesťdesiattisíc mužov, približne tretinu vtedajšej vlastnej bojaschopnej mužskej populácie. Celospoločenská trauma zo strát, odpor verejnosti a  snaha zostať v prezidentskom úrade aj v nasledujúcom volebnom období prinútili Nixona pri porovnateľných priamych stratách stiahnuť vlastné vojenské jednotky z Vietnamu po takmer dvadsiatich rokoch regionálneho konfliktu. Rím počas svojich viac ako tisícročných dejín, nerátajúc v to Východorímsku ríšu, bojoval o vlastné prežitie i o dobytie cudzích území a o ich udržanie pod svojou nadvládou, neraz súčasne s viacerými protivníkmi, v tom najrozmanitejšom teréne a  klimatickom prostredí. Na pevnine, na mori, v horách, lesoch, močiaroch, na púštiach, proti kmeňom, kmeňovým zväzom aj starobylým ríšam. Hoci prehral bitky, vojnu ukončil vždy na bojisku. Dokázal dobyť najväčšie mestá a najsilnejšie pevností antického sveta, akými boli Syrakúzy, Kartágo, Numantia, Alesia, Jeruzalem, Masada, Ktésifón a  Palmýra. Nevyhrážal sa a nevydával silné vyhlásenia, že neposlušných potrestá. Keď sa stretol s  odporom a protiúderom, nestiahol sa. Nedisponoval komandami vysielanými na eliminovanie nepriateľských vodcov a  nenapadlo mu sicariami terorizovať cudzie, tobôž vlastné obyvateľstvo. Nedovolili mu to nielen pýcha a hrdosť, ale aj a najmä sebadôvera potvrdená storočiami. Keď to bolo potrebné, proti nepriateľom poslal légie, Ak boli porazené, vyslal ďalšie, jeden rok, dva roky, dvadsať rokov, nezávisle od toho, či bol republikou alebo cisárstvom. Vojnu viedol primárne proti armádam, nie proti civilnému obyvateľstvu. Nesnažil sa variť žabu v hrnci pomocou sankcií a prostriedkov „soft power“, chcel otvorený boj. Umožnil, aby protivník zhromaždil čo najväčší počet mužov v zbrani, aby ich v jednej bitke čo najviac pozabíjal a zajal, a tak vojnu skrátil. Nie vždy mal to šťastie, pretože tých, ktorí mali odvahu, s výnimkou Púnov, dedičov Alexandrovej ríše, Partov a  Peržanov, aby sa armádam Ríma postavili tvárou v tvár na bojovom poli, nebolo veľa. Ak bol porazený, znovu, ešte odhodlanejší a lepšie pripravený, sa na bojisko vrátil. Bez hurhaja, pokojne, vedomý si výcviku, disciplíny, skúseností a príkladu predkov. Pod znakmi légií s nápisom SPQR stelesňujúcim jednotu štátu a  sprítomňujúcim Rím na bojisku (7). Vždy za uvedomovania si faktu, že jednotlivec, aj keď na ňom záležalo, bol sám osebe málo. Komunita občanov a štát ako rámec ich prežitia a pokračovania prostredníctvom ďalších generácií znamenali viac.   

Tento spôsob presadzovania vlastných záujmov zodpovedajúci vtedajšiemu spôsobu života bol brutálny, zároveň aj transparentný a  všeobecne akceptovaný. Iný neexistoval, ostatní si nepočínali inak. Podnikali vojenské výpravy na územia svojich susedov, lúpili, drancovali, zabíjali a zotročovali. Rimania nevymysleli vojnu ani otroctvo, hoci je nepopierateľné, že ich posunuli na vyššiu, v antickom svete na najvyššiu, úroveň. Neboli démonmi medzi anjelmi alebo naopak. Nedisponovali nadprirodzeným schopnosťami, no vytvorili istý druh poriadku. Nimi vytvorená civilizácia bola univerzálna a inkluzívna. Mali v sebe pracovitosť sedliaka, vytrvalosť a  silu mula, vynaliezavosť remeselníka, podobne ako pionieri kolonizujúci Divoký západ. Rýchlo sa učili a preberali to, čo považovali za praktické a užitočné. Obchod im slúžil, nevládol im. Popri akvaduktoch, mestách s  kúpeľmi, kanalizáciou a  sanitou i  cestách, ktoré prežili dodnes, budovali amfiteátre, v ktorých zápasili gladiátori pre pochybné potešenie davu, zatiaľ čo ďalšie desaťtisíce nešťastníkov pracovali v baniach, ergastulách, záhradách luxusných víl i na poliach obrovských latifundií vydaní napospas krutým rozmarom, ale aj dobrej vôli a veľkorysosti svojich pánov. Rím v období svojho najväčšieho rozmachu podporoval školy a  všeobecný rozvoj gramotnosti. Nevyhlasoval, že nemá spojencov, len svoje záujmy. Naopak, nezabúdal na nich, rovnako ako na odpadlíkov. Jeho pamäť bola dlhá a vďačnosť trvácna. Poskytoval veno dievčatám z chudobných rodín a podporu sirotám. Veteránov légií, ktorí si už počas služby odkladali do spoločnej pokladnice žold pre prípad zranenia a zabezpečenia ich rodín v prípade smrti, štát pri prepustení obdaroval finančne i pozemkami. Vojenskí vyslúžilci zakladali mestá a  prekvitajúce kolónie s  pozoruhodným hospodárskym a obchodným zázemím. Grandiózne i  úžitkové stavebné projekty dávali prácu desaťtisícom ľudí od Heraklových stĺpov po Červené more. Organizačný génius Ríma spoločne s  kvalitou rímskeho občana a  rímskeho vojaka, neporovnateľného s  replikami, patria k tomu najfascinujúcejšiemu v jeho dejinách. Schopnosť rímskej spoločnosti a  štátu umožňujúca ich okamžité prepnutie do vojnového módu je prvopočiatkom a hlavným zdrojom úspechov Ríma dávno potom, ako prestal expandovať a už sa len sa bránil pred vpádmi spoza hraníc impéria. Farmár bol vojakom a vojenským inžinierom zároveň, po skončení vojenskej služby sa ním stal opäť (8). Augustov politický program odkázaný jeho dedičom a následníkom bol Pax Romana, harmonický celok pokojne spolunažívajúcich národov, nie tisícročná ríša, nad ktorou slnko nezapadá a ktorá musí sústavne expandovať, aby prežila. Rím sa pri napĺňaní tohto konceptu opieral vždy o občiansky princíp. Tento príklad priťahoval. Rimanmi sa v priebehu storočí stávali Galovia, Sýrčania, Ilýrčania a Severoafričania. Boli nielen senátormi a  jazdcami, ale aj cisármi. Slúžili v armáde, žili svoj život ako súkromné osoby. Viaceré provincie i légie počas trvania cisárstva s jeho šesťdesiat- až sedemdesiatmiliónovou populáciou, čo bol počet dosiahnutý Európou, nepočítajúc v to Ruskú a Osmanskú ríšu, až v 16. storočí,  nezažili vojnu celé stáročia alebo len okrajovo (9). Nie div, že veľkí historici Edward Gibbon a Theodor Mommsen považovali Rím za to najlepšie i najmodernejšie, čo v dejinách existovalo. Takto sa Rím môže javiť v nepokrivenom zrkadle aj dnes bez toho, aby naň bolo potrebné spievať ódy. V časoch, keď sa všetko, čo je novšie ako predchádzajúce, automaticky považuje za pokrok.   

Americký historik Will Durant upozornil na skutočnosť, že niektoré veľké štáty neexistovali ani len tak dlho, ako sa rozpadávala Rímska ríša. Jeho postreh by mal slúžiť ako caveat pre tých, ktorí si vybrali podobnú cestu ako Rím a chcú sa s ním porovnávať. Ak chcú byť USA imperium v pravom význame (10), vo vojenskej oblasti, no nielen v nej, majú čo doháňať. Skutočnú kvalitu ich spoločnosti a ozbrojených síl v ich vzájomnom prepojení môže preveriť len celoplošná vojna, nie lokálny konflikt vedený zástupne s pomocou spojencov a žoldnierov (proxy war), s rovnocenným a  nemenej odhodlaným protivníkom pripraveným na všetko. Napriek víťazstvu nad Japonskom a snahe o zastavenie „červených“ na Kórejskom polostrove a vo Vietname, rovnako ako po skúsenostiach v Iraku, Douglas MacArthur nie je Caesar, tak ako Patton, Westmoreland či Schwarzkopf nie sú, pri plnom rešpektovaní ich schopností, Germanicus, Corbulo a  Lusius Quietus (11). Úplne neznámou veličinou zostáva schopnosť severoamerickej populácie znášať prípadné vojnové utrpenie na vlastnom území a  priniesť obete v konflikte, ktorý by sa s ničím doterajším v dejinách nedal porovnať. 

Sú teda Spojené štáty Rím? Murphy dospel k názoru, že USA v istých aspektoch, najmä v pocitoch nadradenosti voči ostatným a v presvedčení o vlastnom globálnom civilizačnom poslaní, sú Rímu podobné. Pri tomto snažení sa nedokázali vystríhať opakovaniu niektorých z jeho chýb. Receptom na vyhnutie sa  úpadku a  pádu je zostať Američanom, čím autor súzvučí s konceptom americkej výlučnosti výdatne podporovaným a živeným americkým politickým establišmentom. Bude to samo osebe stačiť? V názore, že Spojené štáty majú toho pred sebou ešte viac ako doposiaľ a bezprostredný pád im nehrozí, sa s  Murphym zhodol Zbigniew Brzezinski, tvrdiac, že Spojené štáty sa zatiaľ ešte Rímom nestali, rovnako ako sa Čína zatiaľ nestala Byzanciou (12). Má byť táto krkolomná konštrukcia náznakom globálneho partnerstva medzi USA predstavujúcimi Západorímsku ríšu kontrolujúcu Atlantik a  svetové oceány a  Čínou ako Východorímskou ríšou kontrolujúcou nesmierne euroázijské priestory? Alebo je to len dočasný „bargaining chip“ určený na uchlácholenie zatiaľ len ekonomického rivala? Odpoveď na tieto a im podobné otázky môže priniesť blízka budúcnosť. V nej môžu zohrať veľkú, možno rozhodujúcu úlohu tí, ktorých imperiálny pohľad od Potomacu, vedome či nevedome, prehliada. Na otázku, ktorú nastoľuje kniha amerického spisovateľa Cullena Murphyho, si čitateľ po jej prečítaní akiste odpovie sám.

Literatúra a internetové zdroje:

1) Richard E. Dupuy, Trevor N. Dupuy, The Encyclopedia of Military History from 3500 B.C. to the Present, Harper and Row Publishers, New York and London 1986, 1524 s. Autori primárne argumentujú veľkosťou dosiahnutej územnej rozlohy vrátane kontroly oceánov.   https://www.noveslovo.sk/c/22267/Rim_a_Britania_v_geopolitickom_porovnani

2) Ernest R. May, Imperial Democracy: The Emergence of America as a Great Power, Harcourt, Brace and World, New York 1961, 318 s.

3) Arthur M. Schlesinger, Imperial Presidency, Houghton Mifflin Co., Boston 1973, 505 s.

4)  Zbigniew Brzezinski, „A Plan for Europe“, in Foreign Affairs, zväzok 74, č.1, ss. 26-42.

5)  Christopher Dawson, The Making of Europe: An Introduction to the History of European Unity, CUA Press 2002, 282 s. 

6) Appianos, Syriaca, 6-8, https://www.livius.org/sources/content/appian/appian-the-syrian-wars/

7)   https://www.youtube.com/watch?v=WvS8cvapdMk

8)   Edward Luttwak, La Grand Stratégie De L’Empire Romain, Economica, Paris 1987, 260 s.

9)   https://www.britannica.com/topic/history-of-Europe/Demographics

10)  https://www.britannica.com/topic/imperium-Roman-law

11) Raymond W. Manchester, American Caesar, Douglas MacArthur, 1880-1964, Little, Brown and Co., Boston. 1978, 793 s. https://www.hoover.org/research/german-view-patton

12) Zbigniew Brzezinski, Strategic Vision: America and The Crisis Of Global Power, Basic Books, New York 2012, 208 s., s. 192. 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama