Su-čou, jeho kanály, záhrady a hodváb
štvrtok 22. september 2016
Keď taliansky kupec a cestovateľ Marco Polo navštívil mesto Su-čou (údajne to bolo v roku 1276), vraj s prekvapením konštatoval, že mu pripomína Benátky. Možno si dať otázku, či práve jeho pričinením dostalo potom v Európe toto mesto prezývku Benátky Východu. Problém je v tom, že porovnávaním prekladov Polovej knihy Million v rozličných jazykoch to vyzerá tak, ako by svoj príbeh rozprávali rozličné osoby opisujúce nie vždy tie isté mestá a krajiny. Odborníci tvrdia, že existuje až 150 verzií tejto knihy, ktorá vznikla tak, že zážitky Marca Pola spísal jeho spoluväzeň Rustichello da Pisa vo väzení v Janove, kde sa cestovateľ ocitol po návrate domov.
Hlavný kanál a zároveň korzo v meste Su-čou.
Pokiaľ ide o prirovnanie mesta Su-čou k Benátkam, Marco Polo je zrejme v tom nevinne, lebo na inom mieste vo svojej knihe tvrdí niečo, čomu verím: „Na nebesiach je raj, na zemi Su-čou a Chang-čou.“ Kvôli spresneniu, spomínané neďaleké Chang-čou bolo vtedy hlavným mestom Číny a z tejto polohy evidentne profitovalo aj mesto Su-čou. Preto som toho názoru, že považovať Su-čou za Benátky Východu nemohol človek, ktorý nadobudol dojem, že vstúpil do pozemského raja. Už Marco Polo teda dospel k presvedčeniu, že nadraďovať Benátky nad toto mesto je omyl a potvrdenie tradičnej európskej namyslenosti a neodôvodnenej nadradenosti. Kvôli presnosti a spravodlivosti by sa patrilo konštatovať, že Benátky, použijúc značnú dávku fantázie, vyzerali v 13. storočí tak, ako by chceli napodobniť starobylé čínske mesto Su-čou, ktorého história siaha ďaleko pred náš letopočet.
Ulica mesta vyzdobená pred štátnym sviatkom.
Nemám v úmysle uraziť patriotizmus Talianov, ale v čase, keď Su-čou patrilo medzi desať najväčších miest vtedajšieho sveta, v lagúne medzi ústím rieky Pád a severnejšie končiacej Piavy sa na tamojších plytkých bahnistých ostrovčekoch producírovali nanajvýš divé kačice a sem-tam aj nejaký lovec či rybár postihnutý nevyhnutne nejakou chorobou následkom nezdravého močaristého prostredia. V čase, keď sa obyvatelia 117 malých ostrovčekov rozhodli spojiť dohromady a vytvoriť Benátsky námorný zväzok, teda niekedy okolo roku 697, bol už v Číne dokončený vyše 1 700 kilometrov dlhý Veľký kanál spájajúci Peking s mestom Chang-čou, čím sa význam tohto regiónu, a tým aj mesta Su-čou pre rozvoj obchodu a remesiel ešte znásobil. Preto aj v stredoveku, keď sa už Benátky dostali ako kupecká republika do povedomia Európy, bolo mesto Su-čou naďalej významným centrom obchodu a najmä hodvábnictva. Pokiaľ ide o počet obyvateľov, konkurovalo v tom čase hlavným kráľovským mestám Európy. Aj v súčasnosti patrí toto 11-miliónové mesto medzi významné ekonomické centrá, má najväčší vnútrozemský prístav vo svete, ktoré si navyše svoju povesť a tým i príjmy, podobne ako 270-tisícové Benátky, vylepšuje turistickým ruchom.
Dôvodom, prečo si Marco Polo mohol dovoliť podľa niektorých privnávať Su-čou k Benátkam, bolo množstvo kanálov pretínajúcich mesto a slúžiacich ako dopravná obchodná tepna a zároveň i mestská komunikácia napojená na západnej strane na jazero Tchaj-chu a prostredníctvom spomínaného Veľkého kanála a cez rieku Jang-c´ na ostatný svet.
Priečelie starého kupeckého domu.
Obyvatelia mesta si uvedomili výhodnosť vodných ciest na prepravu tovaru i ľudí, takže postupne sa vytvorila dokonalá sieť kanálov i kanálikov končiacich mnohokrát doslova v kuchyni, lebo tie sú v tomto meste často priamo na ulici. Keďže bolo treba zabezpečiť aj prepravu z jednej strany kanála na druhý, vznikla celá sústava mostov rozličného tvaru a veľkosti. V každom prípade museli mať mosty na hlavných kanáloch vysoký oblúk, ktorý umožňoval aj väčším lodiam pohodlnú plavbu. Pokiaľ ide o ich množstvo, tu Marco Polo povolil uzdu fantázii, keď napísal: „Dovoľte mi povedať, že v tomto meste je až šesťtisíc kamenných mostov, a to takých, že jedna alebo dve galeje sa môžu pohodlne preplaviť popod ne.“ Pravdou je, že tých mostov je v súčasnosti už iba 175, ale svojím tvarom a vekom priťahujú pozornosť turistov rovnako ako tých skromných 33, ktoré majú Benátky.
Región vodných miest a ciest
Su-čou nie je jediné vodné mesto v regióne. Turistické príručky uvádzajú, že v okolí sa nachádza sedem miest vybudovaných „na vode“. Možno povedať, že v podstate celá oblasť delty rieky Jang-c´ sa kvôli spleti kanálov ako vodných ciest preslávila malebnými scenériami lákajúcimi návštevníkov už v dávnej minulosti. Iba 23 kilometrov severne od Su-čou je malé tiché mestečko Lu-č´ so zachovanými kanálmi a budovami, ktorých história siaha hlboko do minulosti pred našim letopočtom. Mestečko malo pôvodne 72 starých kamenných mostov a v súčasnosti ich ešte stále udržiava v prevádzke 41, čo je viac, ako majú slávne Benátky. Ak majú obe mestá predsa niečo spoločné, tak je to preprava turistov na malých člnoch po mestečku s tým rozdielom, že povestných benátskych gondolierov tu dokážu nahradiť ženy oblečené v miestnych krojoch. Nielenže ponúkajú prepravu po kanáloch, ale (to jediné je zrejme „dovoz“ z Benátok) dokážu aj zaspievať nejakú miestnu ľudovú pieseň.
Lu-č´ sa preslávilo tým, že ho v minulosti vyhľadávali známi básnici a maliari, ktorí tu nachádzali dobré podmienky na meditáciu a inšpiráciu pre svoju tvorbu. V súčasnosti patrí mesto do zoznamu desiatich slávnych historických miest Číny a získalo cenu UNESCO.
Mestečko Lu-č´ a jeho „gondoly“.
Zatiaľ čo Lu-č´ vytvára dojem, že ide o oázu ticha, neďaleké veľkomesto Su-čou s kanálmi plnými lodí sa prispôsobilo davu turistov, ktorí sa môžu pohodlne usadiť pri stoloch rozmiestnených tesne pri vode. Stoly patria reštaurácii alebo kaviarni vzdialenej na tri kroky, hneď na druhej strane úzkeho chodníka vyhradeného pre peších chodcov (lebo sú tam aj takí) a popíjajúc miestne alebo importované pivo môžu pozorovať ruch na vode alebo sledovať ľudí, ktorí prechádzajú vo veľkých húfoch popri nich. V Číne si treba zvyknúť na fakt, že ľudia sú tu všade a stále vo veľkom počte. Osobitné čaro má mesto večer, keď sa rozsvietia tisíce červených lampiónov. Každá reštaurácia, každý obchodík s hodvábom alebo suvenírmi chce prosperovať a lampión s príslušným nápisom je najlepší a najlacnejší spôsob, ako upútať pozornosť zákazníka.
Zátišie so psíkom.
Ak má turista dosť tichého meditovania, môže sa nechať zlákať nejakým úzkym bočným kanálom a vystopovať, kam ho dovedie. Väčšinou skončí pri ešte menšom kanáliku a tam, obkolesený už iba davom miestnych ľudí, môže pozorovať život obyčajného Číňana žijúceho cez deň ako skromný obchodník alebo remeselník. Na ulici má nielen svoju jednoduchú dielničku, ale má tu možnosť pripraviť si na prenosnom plynovom variči aj skromný obed, aby sa večer odobral k rodine do rovnako skromného obydlia pripomínajúceho naše medzivojnové komôrky kdesi na vidieku.
Mestečko Lu-č´ ponúka vhodný priestor na predvádzanie dobových kostýmov.
Vidieť reálny život Číňana v jeho reálnom prostredí je pútavé, ale rovnako zaujímavé je túlať sa po obchodných štvrtiach popri zachovaných starých jednoposchodových kupeckých domoch s vyrezávaným dreveným priečelím. Presne takýto typ domov opísal Marco Polo. Obchody sú otvorené do ulice, aby zákazník nemusel prekonávať prekážky v podobe dverí. Navyše, okamžite má pred sebou bohatú ponuku výrobkov z hodvábu. Kde inde treba zamerať pozornosť na hodváb, ak nie práve v meste Su-čou, ktoré bolo už pred naším letopočtom centrom jeho výroby? Vzácne látky, ktorých technológiu prípravy a tkania ovládala vtedy výhradne Čína, putovali odtiaľto do mesta Si-an, kde už čakali karavány tiav, aby tento tovar dopravili do Egypta a neskôr do Ríma či Carihradu. Trvalo aj pol roka, kým sa hodváb po trase plnej nástrah ocitol v rukách záujemcov. Všade sa za tento neobyčajný exotický textil záhadného pôvodu platilo zlatom a striebrom. Vzhľadom na tovar, ktorý sa prepravoval na tejto dlhej trase, dostal tento (dnes by sme povedali komunikačný systém) názov Hodvábna cesta.
Od húsenice po kimono
V Su-čou si možno prezrieť aj výrobu hodvábnych látok a sledovať celý proces vzniku tohto vlákna živočíšneho pôvodu. Na začiatku sú listy morušovníka, ktorý je v súčasnosti už vyšľachtený tak, že nemá plody, lebo tie nie sú potrebné pri výrobe hodvábu. Zato listy morušovníka sú jediným vhodným miestom, kde motýľ priadky morušovej s radosťou nakladie vajíčka. (Môže ich naklásť aj na listy duba, ale potom vznikne vlákno podradnejšej kvality.) Motýľ údajne vyprodukuje za tri dni najmenej tristo vajíčok, potom zahynie. Z nich sa neskôr vyliahnu larvy, tie sa intenzívnym kŕmením zväčšia na húsenice. Keď má húsenica kŕmenia dosť, v tomto svojom prirodzenom prostredí sa zamotá, čím vznikne povestný kokón (zámotok) a po čase sa vďaka procesu nazvanom metamorfóza premení v stanovený čas na Bombyx mori (Hodvábneho motýľa). Ten by mal celý životný cyklus dokončiť tým, že nakladie na listy morušovníka ďalšiu kopu vajíčok. Lenže cieľom výrobcov hodvábu je nedovoliť, aby sa táto zložitá premena zrealizovala až do konca.
Húsenice sa začínajú kŕmiť listami morušovníka.
Celý proces premeny treba prerušiť v pravý čas, keď sa húsenica po intenzívnom kŕmení zamotá do vlákien, ktoré sama vyprodukuje a kde potom čaká na konečnú premenu. Stáva sa tak približne po 35 dňoch naberania na veľkosti a váhe, keď sa stihla štyrikrát lieniť, teda zbaviť sa starej, už tesnej kože. Vystihnúť vhodnú chvíľu je majstrovstvo pestovateľov priadky morušovej, lebo oneskorenie môže zapríčiniť, že bývalá húsenica sa začne už ako motýľ prehrýzať na slobodu, čím sa vlákno znehodnotí. Preto musí skúsený odborník sledovaním zistiť, v akom štádiu sú húsenice, kedy už majú kŕmenia dosť a kedy nastáva ich čas. Vtedy ich umiestnia na akési slamené halúzky napichané do dreva, kde sa uchytia a začnú zamotávať. Po dvoch-troch dňoch je kokón hotový a pripravený poslúžiť ľudstvu. Uvádza sa, že na výrobu jedného kila hodvábnych vlákien musí tritisíc húseníc skonzumovať v stanovenom čase 104 kíl morušových listov. Aby vzniklo jedno tradičné kimono, za to musí zaplatiť svojím životom až päťtisíc húseníc. Tento proces sa stretáva s protestmi útlocitných milovníkov všetkých živých tvorov. Svoju nespokojnosť so zabíjaním húseníc dávajú najavo tým, že odmietajú nosiť všetko, čo obsahuje hodváb, ale to vôbec neznižuje jeho popularitu.
Traduje sa, že na tajomstvo výroby hodvábneho vlákna prišla Lej-cu manželka legendárneho „Žltého cisára“ Chuang-ťiho. To by znamenalo, že hodvábnictvo ako remeslo existuje už vyše päťtisíc rokov. Nevie sa, či je to len legenda, ale o tom, čo bolo ďalej, existujú dve verzie. Podľa prvej cisárovná popíjala v záhrade čaj, keď jej odrazu padol do šálky kokón – zámotok priadky morušovej. Snažila sa ho odtiaľ odstrániť, ale v teplom čaji sa začalo odvíjať vlákno zámotku a odtiaľ už bol iba krok k hodvábnej niti. Podľa druhej verzie spomínaný cisár si robil starosti, lebo jeho morušovník napadli húsenice. Keď sa tým začala po čase zaoberať jeho manželka, zistila, že na strome už nie sú húsenice, ale zámotky. Keďže nevedela, ako ich likvidovať, vložila ich do kotlíka s horúcou vodou. Výsledok bol rovnaký ako v prvom príbehu.
Kontrola a triedenie kokónov.
Takýto proces výroby hodvábu trvá doteraz. V pravý čas sa kokóny vhodia do horúcej vody, čím sa usmrtí húsenica, kokón zmäkne a vlákno sa môže namotávať na cievky. Aby bola hodvábna niť pevná, väčšinou sa spoja dohromady vlákna až zo šiestich zámotkov. Od tohto okamihu preberajú prácu stroje a na konci ich snaženia sú pestrofarebné látky. Zaujímavá je aj štatistika. Jeden kokón môže obsahovať až štyri kilometre vlákna, ale iba to vnútorné, neporušené vlákno dlhé aj tisíc metrov, sa považuje za kvalitný hodváb.
Niekedy sa stáva, že sa z neznámeho dôvodu zamotajú spolu dve húsenice. Nevie sa, či je to prejav ich vzájomnej náklonnosti, ale výsledkom je, že takéto vlákno sa nedá rozmotať. Výrobcovia hodvábu však prišli na to, ako využiť aj tento nepodarok. Po odstránení húseníc sa takýto zdvojený kokón natiahne na malý oblý kužeľ. Po chvíli, keď sa vlákna prispôsobia, natiahne sa na väčší a potom ešte raz na veľký kužeľ. Nakoniec štyri zamestnankyne uchopia konce a roztiahnu pôvodný zdvojený zámotok do veľkého obdĺžnika o rozmeroch asi 170 krát 110 centimetrov. Naň položia ďalší a keď tak urobia niekoľko ráz, vznikne náplň do ľahkého paplóna.
Komplikovaný proces výroby hodvábnych paplónov.
Výroba hodvábu je teda veľmi komplikovaná a preto aj nákladná činnosť. V minulosti, keď Čína mala na tento produkt monopol, mohla si ho dovoliť iba najbohatšia vrstva. Technológia výroby hodvábu bola vtedy štátnym tajomstvom a za jeho prezradenie hrozil trest smrti. Ani to nepomohlo. Okolo roku 520 nášho letopočtu sa údajne dvom mníchom podarilo prepašovať do Byzancie vajíčka priadky morušovej v bambusových paliciach. Odtiaľ sa prostredníctvom križiakov rozšírila technológia výroby aj do Európy. Napriek tomu má Čína ešte stále prvenstvo v produkcii hodvábu, lebo až 54 % výrobkov má visačku Made in PRC.
Maľovanie vyšívaním
Ak sa iné krajiny naučili vyrábať hodváb, Čína je ešte stále nenapodobiteľná, pokiaľ ide o klasické výšivky. Traduje sa, že prvý čínsky cisár Čchin Š´-chuang pred približne 2 200 rokmi vyslal jedenásť rodín do mesta Su-čou, aby tu pracovali na hodvábnych rúchach pre cisársku rodinu. Ak spočiatku pracovali predovšetkým na vyšívaní šiat, neskôr použili túto techniku aj na výrobu rozličných dekorácií. Existujú údaje, že v období Troch kráľovstiev vznikla v štáte Wu (220 – 280 nášho letopočtu) prvá vojenská mapa Číny, ale nebola namaľovaná, ale „vyšitá“ zručnou dcérou vtedajšieho prvého ministra.
V súčasnosti sa mimoriadne nadané a veľmi dobre platené ženy v početných dielňach mesta Su-čou venujú predovšetkým reprodukcii malieb známych čínskych a svetových umelcov pomocou hodvábnych výšiviek. Jemný tkaný podklad umožňuje, aby podobne tenké farebné hodvábne nite napodobnili aj ten najmenší detail originálu. Niekedy stačí ako vzor farebná fotografia a zručné ruky žien dokážu pomocou státisícov vpichov vytvoriť počas niekoľko týždňov trvajúcej namáhavej práce jej dokonalú kópiu. Táto metóda dostala názov „šu“ a jej výsledkom sú doslova umelecké diela. Tomu zodpovedá aj ich cena. Takto sa tvoria predovšetkým reprodukcie kresieb starých majstrov a dokážu zaznamenať aj tie najdrobnejšie detaily. Technika pochádza zo Šanghaja, kde sa s ňou preslávila rodina Ku Ming-ši. Ak pri výrobe látok treba spájať dohromady vlákna až šiestich zámotkov, tu nastáva opačný proces. Aby sa zaznamenali aj tie najdrobnejšie detaily, hodvábna niť sa často musí rozdeliť až na 36 vlákien. Preto sa tejto technike občas hovorí „maľovanie vyšívaním“.
Maľovanie hodvábom alebo presnejšie, výroba kópií umeleckých diel.
Majstrovstvo žien pracujúcich na výšivkách je o to vzácnejšie, že takýto obraz je úplne identický a dobre vnímateľný z oboch strán. Už úplne mimo chápania bežného návštevníka je, ako dokážu vytvoriť obraz, ktorý je z každej strany iný a ešte aj rovnako dokonalý. Navyše, vyšívajú sa súčasne jeho obe strany. Táto technika je nielen záhadná, Čína si ju stráži rovnako, ako predtým výrobu samotného hodvábu.
Keď britská kráľovná Alžbeta II. bola v roku 1986 na štátnej návšteve Číny, dostala ako dar výšivku s vyobrazením svojho syna, princa Charlesa. Keď portrét obrátila na druhú stranu, uvidela tam portrét jeho manželky. Nevie sa, či darcovia už tušili niečo o rastúcom napätí medzi kráľovnou a princeznou Dianou, ale treba dodať, že Čína tento diplomatický prešľap vykompenzovala tým, že na 60. výročie korunovácie jej v roku 2012 darovali výšivku, na ktorej bola už len ona sama.
Touto záhadnou technikou sa vytvárajú nielen obrazy rozličných osobností, ale predovšetkým rozličné upomienkové predmety s vyobrazením pandy, mačky, rýb, ako aj závesy na stenu, no najmä veľké klasické čínske paravány s panorámou čínskej prírody. Každý paraván sa predáva za takú cenu, akú si môže dovoliť máloktorý, hoci aj zámožný cudzinec, preto väčšinou končia ako dekoračné predmety vo vládnych úradovniach.
Mesto Su-čou má ešte jedno čínske prvenstvo. Sú tu vraj sústredené tie najkrajšie ženy z celej krajiny. Tvrdil to už vraj samotný Marco Polo, ale existuje jedna zrejme rovnako stará zásada rozšírená v Číne: Ak sa ženiť, tak v Su-čou, ak bývať, tak v meste Chang-čou, jedávať treba v Kantone a zomrieť v Liou-čou. Napokon, mesto Chang-čou prirovnával k pozemskému raju už samotný Marco Polo, ale o kulinárskych kvalitách reštaurácií v Kantone existujú v Číne skôr vtipy. Číňania tvrdia, že tam jedia všetko, čo lieta, okrem lietadiel, všetko, čo má štyri nohy, s výnimkou stola a všetko, čo pláva vo vode, ak to nie sú ponorky. Pokiaľ ide o Liou-čou ležiace v subtropickej autonómnej oblasti Kuang-si na hraniciach s Vietnamom, tak odpoveď na otázku, prečo je tu radosť zomrieť, spočíva v tom, že v minulosti v meste mŕtvych pochovávali v rakvách z voňavého gáfrového a santalového dreva, ktoré vraj majú schopnosť zachovávať telo neporušené na dlhý čas. Táto tradícia sa v súčasnosti dodržiava už len tak, že popol zosnulých dávajú do malých voňavých rakvičiek. Darmo, mnoho nebožtíkov, málo santalového a gáfrového dreva a cena takéhoto druhu kremácie tomu zodpovedá.
Záhrady ako svetové dedičstvo
Ak sú kanály a klenuté mosty vystavené na obdiv každému návštevníkovi, hodváb je vo všetkých obchodoch a ak krásne ženy tohto mesta sú doslova na každom kroku, ďalší klenot mesta je ukrytý za vysokými múrmi. Je prístupný iba tomu, kto podľahne zvedavosti aj za cenu vysokého vstupného. Stojí to za to. Uvidí povestné záhrady, ktoré ohúrili celý svet. V minulosti tu bolo až 280 záhrad, dnes tam možno nájsť len 69, ale všetky sú chránené štátom, pričom deväť z nich je takých výnimočných, že ich UNESCO zaradilo do zoznamu svetového dedičstva. Bežný návštevník, najmä turista z Európy alebo USA, má vo zvyku prejsť niektorými z nich doslova poklusom, zhotoví si zopár fotiek, niektoré nebodaj ešte aj pomocou módneho „selfie“, aby si potom mohol vo svojom itinerári urobiť poznámku „splnené“ a ponáhľať sa za ďalšou položkou, ktorú mu naplánovala cestovná kancelária.
Hľadanie vnútorného pokoja na čínsky spôsob
Ak si klasické čínske záhrady niečo vyžadujú, tak je to čas. Napokon, práve kvôli tomu vznikli, aby odpútali pozornosť človeka zaťaženého administratívnymi alebo obchodnými povinnosťami od svetských záležitostí a poskytli mu únik v podobe návratu k prírode vytvorenej osobitne na takúto príležitosť podľa prísnych filozofických zákonov. Vyzerá to tak, ako by si tvorcovia záhrady zobrali ako vzor tradičnú čínsku krajinomaľbu a snažili sa to, čo videl maliar v prírode, zrealizovať na minimálnom priestore pomocou základných elementov, ako je voda, kameň, drevo, a to všetko skombinovať s budovami historického alebo kultúrneho významu. K tomu treba pridať ešte výrobky z čínskeho porcelánu, kaligrafiu a nevyhnutný nábytok a ďalšie dekorácie. Všetko dokonale zladené. Zatiaľ čo za múrmi záhrady prúdil každodenný čulý zhon a život plný osobných plusov a mínusov, tu sa majiteľ mohol odpútať od sveta, zahĺbiť do seba a bezprostredné okolie mu k tomu vytváralo ideálne podmienky. Preto aj mnohé budovy a altánky majú otvory a okná volené tak, aby slúžili ako rám vyčleňujúci časť celku do vhodnej umeleckej kompozície.
Pre bežného obyvateľa mesta sú záhrady aj v súčasnosti miestom relaxu. Je bežné, že niektorá rodina alebo skupina priateľov si tu naplánuje stretnutie, obsadí niektorý altánok alebo pavilón, aby tu, vybavení nevyhnutnými termoskami so zeleným čajom trávili voľný čas hraním kariet, madžongu alebo len tak nezáväzným trkotaním. 
Priateľské stretnutie v pavilóniku jednej su-čouskej záhrade.
Nielen samotné záhrady, ale aj ich jednotlivé časti majú neobyčajné, často poetické mená, ktorých hlboký význam môžu pochopiť iba znalci čínštiny a čínskej kultúry. Ja medzi nich ešte stále nepatrím napriek tomu, že sa tejto krajine venujem vyše štyridsať rokov. Preto pre mňa, ako aj pre väčšinu návštevníkov z cudziny ostávajú tieto skryté symboly naďalej dobre utajené.
V Su-čou je najznámejšou a najväčšou Záhrada pokorného služobníka štátu. Už jej samotný názov musí vyvolávať početné otázky. Možno sa dozvedieť iba toľko, že ju už v čase dynastie Tchang (618-907) vlastnil básnik Lu Kuej-meng. V roku 1509, teda počas dynastie Ming, ju odkúpil vládny zamestnanec Wang Sian-čchen. Jej nový majiteľ bol údajne natoľko frustrovaný svojou kariérou a palácovými intrigami, že sa rozhodol využiť túto záhradu ako únik od každodenných starostí. Zrejme si osvojil starú múdrosť pochádzajúcu z dynastie Ťin (263-439 n. l.), podľa ktorej „zavlažovanie záhrad a pestovanie zeleniny pre každodennú potrebu sú tiež cestou pre pokornú osobu zvládnuť administratívne záležitosti“. V jeho súčasnej záhrade by sme zeleninu márne hľadali, ale je tam všetko, čo možno nájsť v čínskej prírode. Vysoké hory tu reprezentujú vápencové skaly, ktoré počas tisícročí vytvarovala voda v riekach a jazerách do bizarných tvarov. Borovice, bambus a smutné vŕby predstavujú lesy, malé vodopády a potôčky a rybníky plné farebných kaprov spodobujú rieky a jazerá, kľukaté cestičky a drevené lavičky ponad jazierka a potôčiky symbolizujú ľudské úsilie nájsť správnu cestu k svojmu cieľu. Výtvory z kameňa, dreva a porcelánu sú výsledkom snaženia ľudstva a jeho skromný príspevok k tomu, čo vytvorila príroda.
Spomínaná Záhrada pokorného služobníka štátu je zo všetkých najväčšia, rozprestiera sa na ploche piatich hektárov a pozostáva z troch častí, východnej, centrálnej a západnej. Súčasťou záhrady je aj pôvodná obytná časť majiteľa. Najzaujímavejšia je, samozrejme, stredná časť, z ktorej až tretinu tvorí vodná plocha obkolesená bujnou vegetáciou a malými salónikmi. Ústrednou budovou tejto časti je Hala vzdialenej vône. Zrejme podľa množstva lotosov, ktoré tu v lete rozkvitnú vo veľkom množstve a do haly sa potom šíri ich vôňa. Do haly sa možno dostať po poriadne kľukatom moste. Nie je to náhoda. Podľa povery zlí duchovia sa vraj dokážu pohybovať iba priamočiaro, zákruty ešte nezvládli. Takýto cikcakovitý most zabezpečuje, že na ostrovčeku sa nenachádza nijaká negatívna energia.
Zátišie záhrady s lotosovými kvetmi.
Ako už napovedá názov samotnej ústrednej budovy, jej autor si dal osobitne záležať na voľbe slov, bol nepochybne básnik, ale aj ostatné časti parku majú podobné poetické mená. A podobne je to aj s názvami ostatných záhrad v meste. Preto tu možno navštíviť Záhradu majstra rybárskych sietí, Záhradu doznievania, Záhradu šľachtenia mysle, či Záhradu zátišia a odrazu vo vode. Už z týchto mien vyplýva, že poslaním záhrad bolo, povedané klasickými čínskymi filozofickými pojmami, nájsť tu vnútornú rovnováhu medzi silami jang a jin. Úsilie o dosiahnutie rovnováhy medzi týmito navzájom protichodnými silami (plusom a mínusom, svetlom a tmou, aktivitou a pasivitou, mužskosťou a ženskosťou, atď.) je ústrednou myšlienkou i bežného života. Uplatňuje sa v klasickej medicíne, pri príprave jedál, a ako vidieť v Su-čou, aj pri tvorbe záhrad.
Záhrady naozaj nie sú určené pre bežného turistu, ktorý musí za jeden deň stihnúť mnoho podobných atrakcií. Záhrady v Su-čou si naozaj vyžadujú čas. Tu sa treba odpútať od bežného každodenného zhonu, spomaliť životný rytmus, posedieť si v tieni stromov a pohľadom na pokojnú hladinu malého rybníka s lotosovými kvetmi počkať, kým sa dostaví vnútorný pokoj.
Prebudenie nastane potom, keď návštevník opustí bránu záhrady a cestou do hotela sa čoskoro ocitne v zajatí hluku moderného veľkomesta. Začne uvažovať, či sa tam nemá ešte vrátiť a nepredĺžiť si tú vzácnu chvíľu vnútorného pokoja.
Foto: Autor
SÚVISIACE:
Cesta do kláštora Šao-lin
