Sú pojmy Európska únia a Európa identické?
Často počujeme od únijných i našich politikov, ako sa odvolávajú na európske hodnoty, kultúrne tradície a bohatú históriu nášho kontinentu.
O čom to však vlastne hovoria?
Je skutočne pravda, že Európska únia vybrala to najlepšie z duchovnej i materiálnej Európy, čo vytvorili jej národy, ríše či štáty počas 3 000 rokov?
A čo vlastne EÚ považuje za nepodstatné, nepotrebné alebo dokonca za nebezpečné a čím disponuje; a čo zostalo a aj stále je súčasťou európskej civilizácie?
Do určitej miery nám ponúka odpoveď na tieto otázky hlbší pohľad na prebiehajúcu imigračnú krízu, na jej vznik, príčiny i naše pokusy, ako ju riešiť.
Najvážnejšie je to, že súčasná imigračná kríza ukazuje, aké krehké spoločenstvo predstavuje projekt EÚ a ako sa otriasa vo svojich základoch, ktorým chýba pevný fundament a prirodzená odolnosť.
Nech dopadne imigračná kríza akokoľvek (obnovenie Schengenu je však nevyhnutné), ukazuje sa, že bude potrebné vrátiť sa k samotným východiskám tohto projektu a spustiť sa z abstraktných výšin na zem a prehodnotiť všetko umelé a vymyslené, čo sociálni inžinieri vydumali. K tomuto kroku bude nutné prísť i vtedy, keď pani Merkelová ukončí svoju politickú kariéru a všetci bruselskí politici vykonajú radikálnu sebakritiku vlastnej naivity.
Skúmanie základných východísk EÚ nám ukazuje, že nie je jasné, na čom má tento projekt stáť. Sú to ľudské práva, multikulturalizmus, liberalizmus...?
Naši politici sa často odvolávajú na európske hodnoty, ktoré sú však skôr iba hodnotami EÚ, ale určite nie hodnotami Európy. Dokonca možno povedať, že únijné hodnoty sú často v ostrom protiklade s tými európskymi. Stotožňovanie hodnotových východísk EÚ s európskymi je také časté, že nevenujeme tomuto rozdielu už žiadnu pozornosť.
Európa a Európska únia, chceme alebo nechceme, sú však predsa dve hodnotovo i politicky odlišné spoločenstvá, ktoré sa prekrývajú iba z časti. Dokonca, často sa i stáva, že EÚ, ako určitý politicko-hospodársky novotvar sa ostro vymedzuje voči starým európskym hodnotám.
Nik asi nepochybuje o tom, že židovsko-kresťanská tradícia, existujúca minimálne 2 000 rokov, určuje základnú kultúrno-politickú paradigmu Európy.
Sociálni inžinieri milujúci pokrok a novoty každého druhu však nenašli miesto v základných dokumentoch pre tento duchovný odkaz. Sú presvedčení, že Boh je mŕtvy a že všetky tie zvyky a obyčaje by mohli iba urážať tých, ktorí nie sú pôvodom z Európy, ako aj tých, ktorí ich považujú za neracionálne a scestné.
Pozrime sa bližšie na základné rozdiely, ktoré popisujeme pojmami EÚ a Európy.
- Z hodnotovej stránky Európska únia eliminovala židovsko-kresťanskú tradíciu.
- EÚ nevie nájsť miesto pre existujúce národné štáty, ktoré sú jej základom a ktoré sú dnes jedinou zárukou ochrany občanov pred spoločenskou nerovnosťou ako i ďalšími globálnymi hráčmi.
- Z psychologicko-právneho hľadiska liberalizmus EÚ zbavuje indivíduum akýchkoľvek záväzkov voči skupine, štátu... Všetko, čo nie je zakázané, je dovolené.
- Závažnou zmenou EÚ je, že sa snaží prekonať geografické hranice Európy a prostredníctvom Turecka vstúpiť na ázijské územie.
Pre Európsku úniu je národný štát príliš etnocentrický a jeho záujem o napĺňanie národno-štátnych záujmov a ochrany spôsobu života je považovaný za protofašistický.
Spochybnenie, resp. zbagatelizovanie hore uvedených princípov, na ktorých Európa stojí už 2 000 rokov, sa autori domýšľavo stavajú do polohy, že EÚ má mať akýsi vyšší zmysel, lepšiu morálku a, samozrejme, dokonalejšieho človeka, ako akéhosi dnešného človeka z konkrétnych krajín a dolín, ktorý nepochopil, že iba ľudské práva sú bránou do neba.
Už tento prístup jasne a demonštratívne ukazuje, že EÚ žiadne európske hodnoty preberať nehodlá, ba jednoznačne ich aj odmieta.
Európsky človek sa v zmysle požiadaviek liberálov musí zmeniť na individuálnu bytosť. Aby však nebola ochudobnená, vybavili ju množstvom rôznych ľudských práv, ktoré sme dnes ešte ani nedokázali všetky objaviť a spočítať. Európsky človek sa tak stáva akýmsi moderným homoneandertális, ktorý nemá nič spoločné s novým človekom EÚ.
Pomyselné zrušenie národných štátov vytvára tlak na transformovanie občana na slobodné indivíduum, ktoré nemá možnosť ovplyvniť takmer nič. Jeho záujem o politické dianie upadá a je nahradzované širokými možnosťami konzumu. Globálne spoločnosti a ani médiá nepotrebujú občana. Všetci potrebujú iba trh, spotrebiteľov, ktorí sú ochotní kupovať a predávať všetko, čo má reálnu či pomyselnú hodnotu.
Občan, premenený na slobodnú individuálnu bytosť vybavenú všemožnými ľudskými právami (od práva žobrať až po právo ľubovoľne migrovať svetom...), sa však touto „katarziou“ zbavil aj všetkých povinností a záväzkov, ktoré má každé indivíduum ku svojim blížnym, štátu a svetu.
Zbavenie sa záväzkov voči spoločnosti a prevzatie jej politických zásad a kulturalizmu vytvára spoločenstvo, ktoré nemá prostriedky a ani dôvody na obranu svojich tradícií, histórie a vlastného štátu, ako aj svojho spôsobu života. Zachovanie identity a jeho väzby na vlastnú kultúru pre únijné slobodné indivíduum tak nemá žiaden význam, pretože žiadna takáto potreba neexistuje.
V dobách prosperity krajín západnej Európy a ich vysokej životnej úrovne a neskonzumovateľného bohatstva pominuli záväzky k štátu a k vyššiemu spoločenstvu. Všetko, čo prekračuje osobný záujem a duchovný horizont takéhoto jedinca sa stáva veľmi neurčitým a až neexistujúcim. Všetky povinnosti a záväzky slobodného indivídua sú považované za vonkajší a neprijateľný fakt, ktoré navodzujú iba stres, depresie a pocit poníženia.
Premena občana na slobodné indivíduum, spotrebiteľa, konzumenta, naopak, prináša množstvo radostí a novosti, ktorým iba ťažko možno konkurovať a preto je takýto status pre neho atraktívny.
Pokým spoločenstvo je schopné toto zabezpečiť, pokým má hospodársko-politickú silu garantovať takýto svet pre neho, je občan zbytočný. Všetko, čo má a čo chce, môže dostať, ak príjme pravidlá tejto spoločenskej hry, ktorá mu pomáha objaviť nové ľudské práva a zvyšovať jeho spotrebu. Takýto bonus je neodmietnuteľný.
Táto hra je v zásade smrťou občana a jeho premena zo slobodného ľudsko-právneho indivídua ho mení na obyčajného konzumenta všetkých radostí.
Toto do určitej miery aj vysvetľuje imigračnú krízu, prečo západná Európa nemá strach z príchodu miliónov ľudí z iných kultúr. Existujú iba individuálne slobody, a tie nemôžu byť ohrozené ani obrovským množstvom iných ľudí, nech sú z hocijakej časti sveta, pretože predpokladajú, že prichádzajúci majú také isté záujmy ako aj oni, t. j. konzumovať tento svet.
Európska únia zaprela kresťanstvo, jeho zvyky a tradície, ako aj štát, ktorý je zbavený v globalizovanom svete všetkých možností sformulovať akýkoľvek národnoštátny záujem, pretože oň nik nestojí, lebo vytvára iba záväzky a povinnosti.
Programom EÚ je vytvoriť také indivíduum, ktoré potrebuje iba osobnú slobodu a dostatok priestoru pre konzum všetkých možností, ktoré núka moderný svet.
Hospodársky rast, sociálny štát a vysoký stupeň vedy, technológie, manažmentu, organizácie práce, kultúry, zdravotníctva..., akoby potvrdzoval objektívnosť a úspešnosť premeny starej Európy na modernú EÚ.
Za jeden z najväčších úspechov EÚ je považované, že vylúčila vzniku nových veľkých vojen. Zo západnej Európy bol už dvakrát rozdúchaný celosvetový konflikt. Už tento fakt akoby ospravedlňoval aj všetky prípadné neúspechy a problémy.
Zatiahnutie alebo napomáhanie vzniku vojny vo vnútri nejakého globálneho hráča nie je vždy výsledkom iba boja vnútorných síl, ale aj záujmov iných globálnych hráčov. Je to pre nich príležitosť, pretože porážka či oslabenie niektorého z globálnych hráčov vedie k zmene pomeru síl a k možnosti posilnenia pozície ostatných.
História posledných asi 70 rokoch ukazuje, že Európa sa pod tlakom bipolárneho rozdelenia sveta vyhla vnútorným konfliktom a preukázala dostatočnú kultúrnu či politickú homogénnosť, aby takýto konflikt nevznikol. Rovnako aj rozdelenie sveta na dve superveľmoci a ich vzájomná snaha vyhnúť sa svetovému jadrovému konfliktu dávala západnej Európe pocit ukončenia vojen a všetkých násilných hrozieb z vonkajšieho prostredia.
EÚ na báze svojej krátkej a úspešnej skúsenosti z vylúčenia vojenského konfliktu však upadla do antimilitarizmu a presvedčenia, že vojna, obrana vlastnej kultúry a svojho štátu je zbytočná. Pacifizmus ako nástroj rozširovania ľudských práv sa povýšil na jedinú legitímnu politiku.
EÚ za tým účelom vytvorila aj nový antimilitaristický jazyk, psychológiu, vzdelávanie a odmietla všetky formy, ktoré by mohli čo len potenciálne pripustiť vznik vojenského myslenia a tým i konfliktu.
Tento naivný a hlúpy pohľad na svet však vytvoril podmienky pre vznik ideológie, kultúry i politiky, pre ktorý sa ujal veľmi konfúzny názov – politická korektnosť.
Strata ostražitosti a realizmu sa naplno prejavila v migračnej kríze, ktorá ukázala v plnej nahote naivitu tejto nebezpečnej ideológie.
Európa si musí ujasniť, či chce byť globálnym hráčom a teda žiť vo svete plnom hladných žralokov, alebo chce zostať iba bohatou krásnou vitrínou, po ktorej túži väčšina súčasného ľudstva.
EÚ stojí dnes tak na križovatke a musí sa rozhodnúť, či chce byť globálnym hráčom, alebo chce byť iba vzorom, či akýmsi skanzenom pre všetky krajiny sveta, ktorá aj ochranu seba a svojho radostného konzumu zverila inému globálnemu hráčovi.
Ale ak chce byť globálnym aktérom, tak sa musí EÚ reálne pozrela na seba, na svoje základné princípy a musí sa vymaniť zo svojich výčitiek z rozpútania dvoch svetových vojen a z nadbytku, v ktorom žije.
Toto je veľmi dôležité najmä pre Nemecko, pretože bez neho nemôže byť EÚ globálnym hráčom.
Dnešná politická garnitúra v Nemecku chce ukázať svoju globálnu silu v tom, že pozve milióny ťažko skúšaných ľudí do úniu a ešte aj zaplatí tým, ktorí majú osobný záujem na tejto kríze... Toto však nemožno hodnotiť inak, iba ako nezmyselné plytvanie peniazmi, ktoré vedie k rozvracaniu a oslabovaniu únie.
Nemecko zabúda, že ponuku, ktorú dáva miliónom imigrantom je neprijateľná pre väčšinu európskych občanov, pretože ich životná úroveň a príjmy sú veľmi vzdialené životnému štandardu Nemecka.
Rozhodnutie EÚ, či chce byť štandardným globálnym hráčom, ktorý sa nehanbí za svoju kultúru, spôsob života, za svoje štáty, musí však viesť EÚ späť k návratu a novo premyslieť jej východiská a program. Musí si položiť otázku, či ľudské práva sú postačujúcim nástrojom vytvárania jednoty Európskej únie. Je to dôležité preto, že ostatní globálni hráči sa netaja svojimi ekonomickými a politickými záujmami.
EÚ musí v súlade so svojou hospodárskou mocou, so svojou tisícročnou európskou kultúrou povedať čo chce svetu dať a čo za to od sveta požaduje. Takéto sú pravidlá dnešného globálneho sveta a iba takto možno zachovať dedičstvo našich otcov.
