Sudca lynč

Boli sme vysokoškoláci a v Rádiocentre náš kamarát Fero Fenič nahrával postsynchróny. Nakrútil svoj študentský dokument o lynčovaní mladej ženy v Košiciach. O davovej psychóze. O nenávisti. O neľudskosti. Aj o bezbrannosti. Žena bola Ruska a Československo okupované. Bol august 1968. Žena hovorila po rusky. A ktosi mal výborný nápad: vyzliecť ju donaha, nafarbiť červenou farbou a hnať ulicami mesta. „Mala si uvedomiť, aká je situácia a nálada medzi ľuďma,“ pamätám si hlášku, ktorú do dokumentu Ferovi nahovoril jeden náš spolužiak. (Fero tú vetu našiel v súdnom protokole.) O jednom z „hrdinov“ tejto drámy som si práve prečítala článok v Sme. Žena je vykreslená ako manželka dôstojníka. A preto musel byť vraj „hrdina“ z lynču komunistami odsúdený... Bol vraj v nesprávnej chvíli na nesprávnom mieste. A dostal za to dvanásť rokov basy. V tej súčasnej mediálnej atmosfére nenávisti k Rusku je žurnalistický kúsok obzvlášť výrečný.

Všímam si tú náladu na lynč. Na jeho ospravedlnenie. Na banalizáciu zla. Napríklad na tlačovke po premietaní filmu Zamatoví teroristi, kde s tvorcami na tribúne sedel jeden z protagonistov filmu, inak kandidát na poslanca za Ľudovú stranu Naše Slovensko v posledných parlamentných voľbách. Hrdo sa k tomu hlásil. Ani jednému z troch režisérov filmu to asi neprekážalo – veď udatne bojoval proti komunistom, chystal na nich atentáty a oni ho za to zabásli. Nereagovali ani na jeho názor o židoboľševikoch... Môže potom prekvapiť, že v  „eticky regulovaných“ diskusiách v Sme sa človek dočíta: „aspoň si už nikto nemyslí, že v 89tom nemali na kandelábroch visieť top komanči a na hnoj nemali byť vyhodení všetci červení zločinci či už v sudcovskom, policajnom, vojenskom či inom štátnoaparátčickom háve“?

S jedlom rastie chuť.

Nikto si nevyberá, kde sa narodí, do akej doby a akým rodičom. Ale svoje malé dejiny tvorí skutkami, ktorých sa dopúšťa, bez ohľadu na momentálny režim. Sudca lynč je zvlášť odporný. Ale vidím, ako sa mnohým páči. Len si treba vybrať správnu stranu barikády. Kde sa zločin proti ľudskosti nazýva hrdinstvom. 

Ilustračné foto: Ivan Dubovský