Svet po koronakríze – návrat socializmu?

Svet po korone bude úplne iný. Aj preto je Programové vyhlásenie Matovičovej vlády obyčajnou fantazmagóriou. Zjavne si neuvedomili, čo sa deje so svetovou ekonomikou a veselo predstierajú, že keď pandémia odíde, tak sa všetko vráti do starých koľají a globálny kapitalizmus bude ďalej pokračovať. No nebude.
 

EKONOMIKA SA PREPADNE AŽ O POLOVICU
 

Najskôr základné fakty, čo sa dnes vo svete deje. Pamätáte si na hospodársku krízu spred vyše 10 rokov? Ekonomika sa v najhorších chvíľach tak zatriasla, že klesla až o 15 %. A viete, aké sú odhady poklesu ekonomiky pri tejto kríze, keď sa kvôli koronavírusu prakticky zastavil celý svet? Podľa časopisu The Economist bude pokles o 50 % úplne bežnou záležitosťou v mnohých štátoch. 

Do toho si zarátajme, že dopyt po rope klesol o tretinu a ceny americkej ropy sú na historickom minime. Dokonca musia platiť za to, aby sa predávala a rafinérie už ropu nemajú, kde skladovať. Len v USA klesol prevoz vyrobených aut po železniciach o 70 %. Väčšina firiem na svete vydrží súčasné opatrenia maximálne tri až šesť mesiacov – a potom kľaknú. Mnohé už kľakli.
 

DEŇ, KEĎ SA ZASTAVILA GLOBALIZÁCIA
 

V globálnom biznise nastala panika. Veľké obchodnícke siete ako H&M žiadajú o „nájomné prázdniny“, čo môže položiť nájomníkov a vlastníkov pozemkov. Lockdown niektorých krajín vážne ohrozuje výrobu – napríklad z Talianska sa zastavil vývoz všetkých komodít, počnúc syrom a končiac súčiastkami do turbín stíhačiek. Mnohé fabriky z rozvojového sveta sú paralyzované. Produkčná globálna sieť sa zastavila.

Celá globalizácia je postavená na tom, že veľké korporácie „skladajú“ svoje výrobky z rôznych súčastí, ktoré sa vyrábajú po celom svete – tam, kde je to najlacnejšie. No ako zložíte lietadlo, keď vám odrazu neumožnia doviezť kapotu z Číny, turbíny z Talianska, krídla z Vietnamu a sedačky z Bangladéšu?
 

JE TOTO KONIEC GLOBÁLNEHO KAPITALIZMU?
 

Koronakríza kompletne zastavila podstatu globálneho kapitalizmu, a teda tzv. medzinárodnú deľbu práce. Bohaté nadnárodné korporácie zneužívali lacnú prácu a otrocké podmienky v krajinách rozvojového sveta, aby vyrábali luxusné produkty pre solventné stredné vrstvy na Západe.

Ale odrazu nemajú ako vyrábať. A nemajú ani pre koho vyrábať. Továrne zavreté, hranice zavreté, obchody zavreté. Globálny kapitalizmus sa zastavil.
 

NASLEDOVAŤ BUDE KORPORÁTNA KONCENTRÁCIA EKONOMIKY
 

Podľa odhadov ekonomická koronakríza postihne najviac malé firmy – nemajú taký prístup ku kapitálovým trhom ako veľké korporácie a ich úspory sú veľmi limitované. Len v USA podľa odhadov zanikne vyše polovica malých a stredných firiem pod 500 zamestnancov do niekoľkých mesiacov. Aké budú následky?

Veľké korporácie, ktoré disponujú dostatkom zdrojov na to, aby túto krízu prežili, budú svojich malých konkurentov skupovávať. Dôjde ku korporátnej koncentrácii vlastníctva a prepojenia korporácií na štáty. Ide o trend, ktorý je zreteľný od 90.rokov – dve tretiny amerického priemyslu sú koncentrovanejšie než predtým, ale tzv. strategické odvetvia sa kompletne dostanú do područia mocností.
 

OD GLOBÁLNEHO KAPITALIZMU SA VRACIAME KU KORPORÁTNEMU KAPITALIZMU
 

Zase nastúpia národné monopoly – každá veľmoc si bude chrániť svojich národných šampiónov. Samy korporácie si veľmi dobre rozmyslia, či sa vystavia podobnému riziku, ako je to dnešné, do budúcnosti. Boli by hlúpe – globálna diverzifikácia výroby sa skončí, korporácie začnú výrobu presúvať bližšie k svojim hraniciam a zároveň budú tlačiť na automatizáciu výroby, pretože roboty sa vírusom nenakazia.

Medzinárodné investície klesnú tento rok podľa odhadov o 30 – 40 % len v tomto roku. A to je len začiatok. Od globálneho kapitalizmu sa postupne začneme vracať k tomu štádiu kapitalizmu, ktoré mu predchádzalo – ku korporátnemu kapitalizmu.

Áno, k tomu typu kapitalizmu, o ktorom písal Lenin a ktorý vyprovokoval doposiaľ najväčšie revolučné hnutie v dejinách. Ale zároveň bol tvorcom povojnového projektu sociálneho štátu, v ktorom národné štáty dokázali prinútiť kapitál, aby pracoval pre rozvoj celej spoločnosti. Pre ľavicu je to rozhodne príležitosť – pre tú reformnú aj revolučnú.
 

DEGLOBALIZÁCIA MÔŽE POMÔCŤ – ALE NEMUSÍ
 

Zmení sa aj celkový biznismodel. Korporácie sa budú snažiť viac vyrábať pre domáce trhy a menej riskovať v zahraničí – veď čo ak sa zase zavrú hranice?

To môže pomôcť deglobalizácii svetovej ekonomiky, čo má viacero výhod – výroba pre domáci trh môže pri optimistickom scenári pomôcť národným výrobcom a opätovne získať kontrolu národného štátu nad ekonomikou.

Posilní to aj ekologický rozmer, pretože tovary a komponenty nebudú cestovať po celom svete a bude sa vyrábať a predávať viac lokálne, čo pomôže životnému prostrediu. Lenže ono sa to nemusí vyvíjať nevyhnutne pozitívne.

Áno, nastupuje éra deglobalizácie, o ktorej som veľa písal v knižke Antiglobalista. Ale deglobalizácia nevyhnutne nemusí smerovať k socializmu ani k sociálnemu štátu. Naopak, korporátny kapitalizmus môže vyústiť ešte do robustnejších sociálnych rizík a vykorisťovania.
 

EURÓPSKA SOLIDARITA PRAKTICKY NEEXISTUJE
 

Trendy v Európe potvrdzujú, že národný štát je znova na piedestáli: v Európskej únii prakticky prestala existovať vzájomná pomoc, solidarita a európske riešenia. Europropagandisti budú tvrdiť, vraj EÚ pomáha, ale opäť si stačí otvoriť The Economist, ktorý vždy EÚ podporoval – to, čo EÚ ponúka ako pomoc, je vraj tzv. nothingburger. Omrvinky. Nič.

A to, čo by reálne mohlo pomôcť – koronabondy – Nemci a Holanďania tvrdohlavo odmietajú. Európski lídri sa hádajú a lídri zo Severu urážajú lídrov z Juhu. Južanské štáty postihla koronakríza najviac, ale na rozdiel od minulosti, teraz ich len ťažko viniť z toho, že na tom nesú vinu – keď dnes Nemci vyčítajú Talianom či Grékom, že si za to môžu sami a že tzv. koronabondy sú morálny hazard, je to čistá demagógia.

Južania sa oprávnene rozčuľujú, prečo si majú požičiavať drahšie peniaze na zdravotnícke potreby ako povedzme Nemci či Holanďania, keď Európska únia hlása solidaritu. V čase pandémie ju nedokáže prejaviť. Toto môže vyorať takú brázdu medzi Sever a Juh Európy, že už ju nikto nedá dokopy.
 

NA JUHU EURÓPY RASTIE ODPOR VOČI AROGANTNÉMU SEVERU
 

Už dnes je v Taliansku podľa prieskumov 53 % obyvateľov za vystúpenie z eurozóny či EÚ. O ohrození dôveryhodnosti EÚ už hovorí aj španielsky socialistický premiér Pedro Sánchez, ktorý sa vždy javil ako eurooptimista.

V zadlženom Grécku, ktoré malo svoje vážne ekonomické problémy aj pred koronou, sa kompletne vypol turizmus, ktorý robí 20 % HDP krajiny.

Neoliberálna vláda Mitsotakisa bude likvidovať sociálny štát a Grécko sa opäť ocitne v chaose. Vinu na tom nesie aj Európska únia, ktorá sa nevie podujať ani na elementárnu solidaritu.

Európska únia sa rozpadá – zatiaľ mentálne, ale postupne aj fakticky. Kým bolo dobre, Nemci a iné národy predstierali, že ide o Európu – lebo im to vyhovovalo. Pri prvej ťažkej kríze okamžite každý myslí iba na seba. Paradigma národných štátov sa neskončila, iba v Bruseli zakrývala nacionalizmus za rúško eurofederalizmu. Dnes už ani len nepredstierajú. Nadnárodné útvary končia. Vitajte späť v korporátnom kapitalizme.
 

ROZVOJOVÝ SVET BEZ ODPUSTENIA DLHOV SKOLABUJE
 

Najtragickejšie sa kríza dotkne tých najchudobnejších. Vo svetových pomeroch ide o tzv. rozvojové krajiny z Afriky, Ázie a Latinskej Ameriky. Od vypuknutia koronakrízy z týchto krajín vyťahujú peniaze všetci nadnárodní investori zo Západu, na ktorých boli závislí. Globálny obchod sa zrútil a tieto štáty sa nemajú ako dostať k zahraničným devízam. Lenže svoje dlhy splácajú v dolároch a odrazu sa ocitajú v pasci.

Bez odpustenia dlhov ich čaká krutý osud a ich obyvateľstvo sa ocitne na dne. Možno čakať hladomory a neuveriteľnú chudobu. Výsledkom môžu byť nové pandémie, hrozba masovej migrácie, vojny a nenávisť. Tomuto svet musí predísť. 

Odpustenie dlhov však nie je na programe dňa – západné mocnosti myslia len na seba. A korporácie detto.
 

KORPORÁTNA ÉRA PRINÁŠA RIZIKÁ AJ PRÍLEŽITOSTI
 

Oveľa väčšia váha svetovej ekonomiky a sociálneho života sa prenesie na internet, z čoho budú neúmerne profitovať veľké korporácie z technologickej oblasti, vrátane Apple, Amazon či Alphabet. Mnohé už dnes prakticky neplatia dane a oberajú tak štáty o verejné zdroje.

Koniec globálneho kapitalizmu môže štátom vrátiť právomoci a tieto nadnárodné korporácie donútiť platiť dane. Dánsko už teraz avizuje, že akákoľvek pomoc štátu firmám pôjde len pre tie, ktoré nesídlia v daňových rajoch. Začne sa to krédom - neplatil si dane, nezaslúžiš si pomoc. A skončí to krédom – ak tu chceš ešte niekedy podnikať, tak plať. Nadnárodné korporácie a banky by to mohlo konečne dostať pod kontrolu.

Na druhej strane, internetový život so sebou nesie ťažkú stratu súkromia a možnosti obmedzovania slobodnej diskusie či sledovania nepohodlných politikov. Internetová éra môže priniesť menej demokracie a viac korporátneho fašizmu.  
 

HODNOTOVO SME SA VĎAKA KRÍZE VŠETCI POSUNULI DOĽAVA A K VLASTENECTVU
 

Pre ľavicu sú toto všetko nové výzvy. A príležitosti. Tak ako po každej vojne (a z ekonomického hľadiska koronavírus pripomína skôr vojnu než cyklické krízy), v národných spoločenstvách sa zvyšuje miera kolektívneho povedomia a vzájomnej solidarity. Ľudia sa oveľa viac spoliehajú na štát, neoliberálne oslavovanie trhov či globalizácie ide do úzadia. Celkom logicky – riešenia môže priniesť iba národná vláda a komunita sa musí zomknúť.

V tejto situácii sa do popredia dostávajú klasické socialistické ekonomické recepty. Viac plánovania. Viac štátneho vlastníctva. Viac prerozdelenia a solidarity.

A keďže automatizácia výroby (štvrtá priemyselná revolúcia) bude logicky stúpať, aby sa firmy vyhli ohrozeniam a výpadkom zo strany pracovnej sily, bude stúpať aj tlak na zamestnanosť a do hry sa vrátia moderné socialistické koncepty ako základný príjem či skracovanie pracovného času.

Tieto veci prídu spontánne, nie ako výsledok ideológie, ale ako každodenné praktické riešenia. Deglobalizácia teda môže smerovať k socializmu.
 

POZOR NA KORPORÁTNY FAŠIZMUS
 

Ale môže nasledovať aj opačný trend. Namiesto socialistického štátu sa k moci dostane korporátny štát, ktorý bude obmedzovať slobodu ľudí v mene ochrany pred vírusmi. Slobodná diskusia sa premení na diktát štátu a akýkoľvek iný názor sa bude chápať ako podrývanie spoločného úsilia proti krízovým javom – zase sa budú hľadať nepriatelia národa.

Ak ostanú veľké korporácie v súkromných rukách, štát bude od nich závislý a korporátne záujmy elít prevážia nad záujmami národa. Dôjde k zvyšovaniu vykorisťovania a obmedzovaniu odborov. Režim sa môže fašizovať. Aj takto môže skončiť deglobalizácia.
 

HISTORICKÝ ČAS PRE ZNOVUZRODENIE ĽAVICE
 

Pri oboch alternatívach musí byť v centre diania robotnícke hnutie, ktoré už v dejinách viackrát ukázalo, že vie za svoje práva zabojovať – viaceré korporátno-kapitalitické režimy boli v minulosti odstránené a revolučné požiadavky ľavicových hnutí presadené.

Korporátny národný kapitalizmus je v mnohom ľahší súper ako globálne impérium – ľavica sa musí spojiť a bojovať za ľudí. Za spravodlivejšie Slovensko, za spravodlivejší svet. Teraz nastáva ten správny čas. Kapitalizmus je dnes slabší ako v minulosti a zmysluplná diskusia o pokrokových alternatívach môže prísť jedine zľava.