Reklama
Zľavy na reštaurácie v Bratislave
Reklama

Svet tajných služieb po Snowdenovi

Začne sa studená „cybervojna“ alebo sa prehĺbi kríza tajných služieb?
Počet zobrazení: 3336

snowden.jpgAféry spravodajských služieb sa považujú niekedy za znak vysokého stupňa rozvoja „liberálnej západnej demokracie“. Pričítajú sa všemocnosti jej „kontrolných mechanizmov“, ktoré sú vraj zárukou toho, že sa nepodarí ututlať zneužívanie moci, k čomu môže dôjsť len v „totalitných“, „autoritárskych“ a podobných režimoch.

Informácií rôzneho druhu je čoraz viac a množstvo utajovaných „skutočností“ sa v „otvorenej“ spoločnosti znižuje. Sféra pôsobenia spravodajských služieb sa však zužuje aj z politických (a neraz i ekonomických) príčin. Okrem toho sa kladie dôraz na „otvorenosť“ aj v ich konaní.

Keď niečo ako „Snowdengate“ nie je vhod

Napriek takejto nafúkanej a prehnanej „liberálnodemokratickej“ sebaistote problém nastáva, ak sa aféry dotýkajú jednej z posvätných kráv neoliberálnej interpretácie súčasného sveta – USA a slabých stránok pôsobenia ich mocenského aparátu. Informácie o pôsobení tajných služieb v mocensko-politickom aparáte (či ešte širšie udržiavaní systému deformovanej distribúcie bohatstva a moci) jedinej superveľmoci, ktoré sa označia za neverejné, sa naraz stávajú veľmi chúlostivými. Ich šírenie sa prijíma s nevôľou a naráža na rôzne obmedzenia a ťažkosti politického a mediálneho charakteru.

Za príklad môže poslúžiť aj „objektívnosť“ – opatrnosť a všeobecnosť informovanosti o „Snowdengate“ vo vlajkovej lodi slovenských odrôd neoliberálnych printových médií – Sme – kde sa o medzinárodných bezpečnostných súvislostiach a dôsledkoch masívneho odpočúvania a špehovania dozvieme veľmi málo. Podobný postoj k téme, žiaľ, zaujíma aj verejnoprávna RTVS, o objektívnosti ktorej v oblasti medzinárodnopolitickej a bezpečnostnej informovanosti veľká časť slovenskej verejnosti už dlhší čas silne pochybuje.

Skúsme si predstaviť, čo by sa dialo v slovenských verejnoprávnych i súkromných médiách (česť výnimkám), keby niekto podobný Edwardovi Snowdenovi vystúpil s tým, že sa takéto niečo stalo v ruských či čínskych tajných službách, o Iráne či severnej Kórei už ani nehovoriac. Nečudujme sa, že Peking vzniknutú situáciu využil na to, aby v médiách označil USA za najväčšieho darebáka súčasného sveta – v roku 2008 Washington zakázal používať produkciu čínskych telekomunikačných firiem Huawei a ZTE, lebo údajne predstavovali hrozbu pre národnú bezpečnosť. Pochopiteľná škodoradosť zo škandálu Moskvu rád poučujúceho Washingtonu sa prezentuje aj v niektorých ruských médiách.

Ironizácia USA ako United Stasi of America

Informácie, zverejnené na začiatku júna v The Guardian a The Washington Post, spustili mediálno-politickú lavínu, ktorá je najväčšou aférou spravodajských služieb USA v 21. storočí, ak nie v celej ich histórii. Škandál sa „neprekryl“ novými bezpečnostnými problémami ani po dva a pol mesiacoch trvania a je stále v popredí mediálno-politickej pozornosti. Postupne sa pred nami do nahoty obnažuje špinavosť, deformovanosť až degenerovanosť jedného z úzkostlivo skrývaných gigantických špionážnych organizmov – Národnej bezpečnostnej agentúry (National Security Agency – NSA), ktorý sa považoval takmer za dokonalý.

E. Snowden poukázal na jadro mašinérie masívneho odpočúvania a špehovania globálneho charakteru s využitím najmodernejších technických prostriedkov, o ktorom sa v odbornej verejnosti veľa tušilo. Iné je však niečo tušiť, a celkom iné mať k dispozícii fakty a dôkazy. Informácie o spôsoboch a rozsahu špicľovania, ktoré sa odhalili, sú nielen pre bežnú verejnosť, ale aj pre odborníkov až desivé.

Nesledujú sa totiž len potenciálni nositelia hrozieb a tí, čo nie sú „naši“, ale špehujú sa aj spojenci a priatelia a masovo tiež vlastné obyvateľstvo. Ako jedna z reakcií sa objavila i  ironizácia skratky USA ako United Stasi of America.

Do marazmu sú namočené aj spravodajské služby popr. vládnuce kruhy iných štátov. V prípade Veľkej Británie to nie je nič nové, podobne sa nedá diviť ani dlhodobo prowashingtonsky a proatlanticky orientovanému Holandsku.

Veľa otázok vyvoláva špicľovanie v Nemecka, kde existuje podozrenie, že do neho boli do určitej miery zapojené aj nemecké tajné služby a vláda o tom vedela. Nemecká vláda po vypuknutí aféry vypovedala dohodu o spolupráci v oblasti spravodajských služieb, ktorá bola uzatvorená s USA a Veľkou Britániou ešte v období studenej vojny a pripravuje novú dohodu. Stavba objektu vo Wiesbadene, ktorý má slúžiť pre potreby sledovania NSA, však pokračuje. Časť nemeckej verejnosti preto odpovede na to, ako sa informácie o Nemcoch dostali do systému NSA, neuspokojujú.

Prelomový moment tajných služieb USA?

Vytvára sa priestor na oživenie konšpirologických úvah o tom, že Nemecko je na základe tajnej dohody (tzv. Kanzlerakte) z roku 1949 až do roku 2099 v rôznych oblastiach podriadené USA. S touto ideou prišiel v knihe Nemecká karta – skrytá hra tajných služieb v roku 2007 generálmajor Gerd Helmut Kommosa (v rokoch 1977 – 1980 šéf Úradu vojenskej kontrarozviedky Bundeswehru – MAD).

K rozvíreniu témy na jar tohto roku prispela aj diskusia o tom, prečo sa vlastne nemecké zlaté rezervy (bývalého západného Nemecka) nachádzajú najmä v USA a Veľkej Británii a čiastočne vo Francúzsku. Problém postoja verejnosti k špehovaniu zo strany USA a mlčanie vlády o ňom môže podľa niektorých názorov ovplyvniť aj nadchádzajúce parlamentné voľby v Nemecku a oslabiť pozície CDU, ktorej víťazstvo sa zatiaľ podľa výsledkov prieskumov predpokladá.

Pomerne kritické boli prvé reakcie EÚ na správy o špicľovaní v jej radoch i v jej členských štátoch. Ostrie kritiky sa však rýchlo otupilo a zostalo akési vágne požadovanie iného narábania s osobnými údajmi občanov štátov únie. Existovali aj snahy oddialiť začiatok rozhovorov o vytvorení zóny voľného obchodu medzi EÚ a USA, ale nestalo sa.

EÚ zrejme ešte nie je napriek veľkému aparátu schopná vystúpiť nielen z vojenského a politického ale ani ekonomického tieňa USA. Znovu asi prevážili záujmy hospodárskych elít únie, ktoré majú bližšie k záujmom elít USA ako k záujmom širokých más obyvateľstva členských štátov (o nových ani nehovoriac).

Absentuje akákoľvek reakcia zo strany NATO – zrejme to súvisí s tým, že pakt skutočne funguje ako predĺžená ruka Washingtonu. V jeho štruktúre existuje viacero zložiek zaoberajúcich sa spravodajstvom – Civilný spravodajský výbor (Civilian Intelligence Committee – CIC) a Spravodajské oddelenie (Intelligence Division) v rámci Medzinárodného vojenského štábu (International Military Staff) ale aj Centrum excelentnosti NATO pre agentúrne spravodajstvo v Bukurešti a niekoľko ďalších pracovísk, ktoré sa venujú elektronickému spravodajstvu. Všetky „fundovane“ mlčia.

S určitým nadhľadom sa však začína hovoriť o tom, že svet tajných služieb USA (a možno aj ich spojencov) sa po odhaleniach E. Snowdena ocitol v novej ére. V spravodajskom žargóne „prevalenie“ masívneho odpočúvania a špehovania uskutočňovaného NSA predstavuje asi prelomový moment, ktorého význam sa viac prejaví až s odstupom času.

Vývoj, v ktorom došlo k nárastu sledovania a špehovania má aj objektívny základ. Je vyvolaný tak technickými aspektmi pôsobenia spravodajských služieb (využívaním najmodernejších technických prostriedkov v ňom) ako aj charakterom moci, ktorú prezentujú USA a ich spojenci – snahou za každú cenu udržať systém distribúcie bohatstva a moci, na ktorom stojí aj celý doterajší priebeh globalizácie a z ktorého profitujú.

Whistle-blower – fúkajúci na píšťalku

Ak načrieme trochu do histórie škandálov tajných služieb USA, ale aj v iných štátoch, zistíme, že sa ide o nový spôsob odhalenia deformácií v tejto brandži. Na rozdiel od iných afér spravodajských služieb USA, ako boli posledné „veľké“ prípady Roberta Hanssena a Harolda Nicholsona, E. Snowdena nezverbovala iná mocnosť (cudzia spravodajská služba).

K svojmu činu sa odhodlal nie preto, že sa mu ponúkli „veľké peniaze“, ale sám od seba považoval za potrebné odhaliť pomery, ktoré vládnu v tajných službách USA. Nebudeme sa zaoberať psychologickým portrétom E. Snowdena, ktorý sa za desať rokov svojho života veľmi zmenil. Z mladého človeka, ktorý nastúpil v dvadsiatich rokoch dobrovoľne do vojska, kde jeho kariéru prerušilo zranenie pri výcviku, sa stal príslušníkom spravodajských služieb (najprv Národnej bezpečnostnej agentúry, potom CIA), pôsobiacim najmä v oblasti informačnej bezpečnosti. Pod diplomatickým krytím sa nachádzal dva roky aj v zahraničí (na Stálej misii USA pri úradovniach OSN v Ženeve). Potom prešiel do poradenských firiem spolupracujúcich so spravodajskými službami.

V apríli 2012 začal zo zbieraním tajných údajov. V máji tohto roku sa rozhodol opustiť USA, vedomý si toho, že za svoje konanie bude musieť niesť následky. V Hongkongu sa rozhodol zverejniť svoju identitu, aby sa lepšie chránil pred prípadnými pokusmi o likvidáciu.

Osoby typu E. Snowdena sa v angličtine pomenúvajú  ako „whistle-blower“ – informátori (donášači, udavači). Slovo nemá len pejoratívny nádych, lebo zhruba od 60. rokov minulého storočia sa ním označujú predovšetkým ľudia, ktorí v „liberálnej západnej demokracii“ spravidla nezištne oznámia závažnú – nebezpečnú a skrývanú záležitosť expertom, úradom či verejnosti, pričom porušia lojalitu k svojim nadriadeným alebo zamestnávateľom (je jedno či v štátnej organizácii alebo súkromnej firme). Za toto konanie riskujú nielen stratu zamestnania, ale aj tvrdšie právne postihy. Môžu sa dostať až do ohrozenia života.

Whistle-blower sa dá umelo preložiť ako fúkajúci na píšťalku. Slovo má symbolický charakter, lebo ide o zapískanie, zahvizdnutie, ktoré má podobne ako v niektorých kolektívnych športoch upozorniť na faul, porušenie pravidiel či potrebu zastaviť pre nejaký iný prehrešok hru a pod. A pískať v „otvorenej spoločnosti“ treba, žiaľ, čoraz viac, ako sa o tom v bežnom živote každodenne presviedča aj na Slovensku väčšina tých, ktorí si pamätajú život v socializme a zostal im cit pre sociálnu spravodlivosť a solidaritu.

Napriek tomu, že E. Snowden sa prirovnáva k Julianovi Assangeovi – hlavnému  aktérovi druhej veľkej spravodajskej traumy USA v posledných rokoch – WikiLeaks, ide o rozdielne typy či spôsoby odhalení. J. Assange sa prostredníctvom viacerých osôb, najmä Bradleyho Manninga dostal k veľkému množstvu dôverných materiálov, ale nepôsobil v spravodajských službách. E. Snowden aj keď bol len radovým výkonným príslušníkom na nižších stupňoch služobnej hierarchie, dokázal vďaka prístupu do technického systému získať obraz o fungovaní sledovania a špehovania, ktorý preniká k jeho podstate.

Obe odhalenia – Snowdenove i WikiLeaks – sa však navzájom prelínajú a dopĺňajú. Rozdielnym spôsobom dokazujú, že pred tajnými službami USA si vlastne nikto nie je istý. Washington takto vážne poškodzuje obraz, ktorý o sebe vo svete šíri. Svedčí to o mimoriadnej hĺbke krízy severoamerickej spoločnosti, ktorá nemá len ekonomickú, ale aj politickú, sociálnu, kultúrnu a bezpečnostnú dimenziu.

Medzinárodnopolitická hystéria založená na bezmocnosti

Glenn Greenwald z denníka The Guardian, ktorý publikoval prvé dokumenty získané E. Snowdenom, má od neho aj ďalšie materiály. V prípade, že by sa E. Snowdenovi niečo stalo, je pripavený zverejniť ich. Uviedol, že by mohli USA už za minútu spôsobiť väčšie škody, než im kedy dokázal jediný človek urobiť.

Snowdenove odhalenia majú nielen hlbší charakter ako WikiLeaks, ale aj dôkladnejšie dokazujú úsilie, ktoré USA vyvíjajú, aby za žiadnu cenu nedochádzalo k ďalšiemu oslabovaniu ich upadajúcej pozície vo svetovej politike. Na domácej pôde aféra so špicľovaním tiež vyvolala viaceré protesty, najmä 4. júla, keď sa slávi štátny sviatok USA – Deň nezávislosti. Verejnosť aj v tomto prípade reagovala ironicky, keď jedno z hlavných hesiel predvolebnej kampane B. Obamu „Yes, We Can! (Áno, my môžeme!)“ na plagátoch zmenila na „Yes, We Scan! (Áno, my skenujeme!)"

Reakcia NSA a zrejme aj ďalších služieb v spravodajskej komunite USA na zverejnené odhalenia bude musieť byť veľká, možno až systémová. Prezident USA Barack Obama a niektorí predstavitelia spravodajskej komunity už avizovali viaceré zmeny, ku ktorým dôjde na základe zverejnených informácií. Na druhej strane sa v týchto vyjadreniach zubami-nechtami trvá na tom, že vlastne nič zlého tajné služby USA nerobili, správali sa tak ako tajné služby iných štátov, mnoho z toho, čo sa dialo, sa stalo náhodou a vôbec vyšetrovanie príčin problémov bude trvať veľmi dlho. Ešte raz zopakujeme, skúsme si však predstaviť, že by sa „prevalilo“, že takéto aktivity ako NSA uskutočňuje proti Rusku a Číne, tieto štáty robili proti USA ...

Reakcia USA na odhalenia o megalomanskom špicľovaní postupne nadobudla črty medzinárodnopolitickej hystérie založenej de facto na bezmocnosti. Počiatočné kroky spojené s apelmi na Ruskú federáciu, aby vydala E. Snowdena,  mali ešte uhladený charakter. Medzi najväčšie prešľapy, ktoré nectia štát považujúci sa nielen za najsilnejší na svete, ale aj za etalón medzinárodného práva a morálky, patria zatiaľ tri udalosti. Nič vážne sa v ich dôsledku síce  nestalo, ale každá z nich prispela k zvýšeniu napätia v súčasných medzinárodných vzťahoch. Všetky zároveň ukázali na oslabovanie vplyvu USA, ich narastajúce tápanie a nezadržateľný úpadok výnimočného postavenia vo svetovej politike.

Incident s lietadlom bolívijského prezidenta

Po prvé to bol tlak na európske štáty, aby donútili pristáť lietadlo na palube s bolívijským prezidentom, ktorý odlietal z Moskvy po účasti na neformálnom summite krajín vyvážajúcich zemný plyn. Dôvodom, ktorý viedol k bezprecedentnému porušeniu medzinárodného práva v oblasti leteckej prevádzky a imunity hláv štátov (známy anglický kritický žurnalista John Pilger písal o pirátstve, inde sa to označovalo za letecký banditizmus), boli údajné pozitívne vyjadrenia Eva Moralesa na adresu E. Snowdena a ochota poskytnúť mu azyl.

Vo Washingtone, čoraz viac nervóznom z úteku najznámejšieho whistle-blowera súčasnosti, to vyvolalo dohady, že nastúpi na moskovskom letisku Šeremetovo, kde bol v tom čase v tranzitnej zóne,  na palubu lietadla bolívijského prezidenta. E. Morales však odlietal z iného ako šeremetevského letiska.

Utrpela nielen reputácia „neutrálneho“ Rakúska, kde lietadlo muselo nedobrovoľne pristáť a podrobiť sa ponižujúcej prehliadke vo Viedni, ale aj Francúzska, Portugalska, Španielska a Talianska, ktoré pôvodne nedovolili prelet cez svoje územie. Všetky štáty, samozrejme, museli svoje stanovisko zmeniť a neskôr sa Bolívii za svoje konanie ospravedlniť.

Či ruské tajné služby zinscenovali v tomto prípade nejakú operáciu alebo nie, ponecháme na fantázii čitateľa – v médiách najmä na internete kolujú rôzne úvahy. Výsledkom celej akcie vážne odporujúcej medzinárodnému právu bol nakoniec viacnásobný neúspech USA založený na pochybných informačných zdrojoch ich tajných služieb.

Najviac si USA touto spackanou akciou uškodili asi v Latinskej Amerike, kde bola odsúdená viacerými štátmi. Možno to súvisí aj s  J. Assangeom, už dlhší čas nachádzajúcom sa v Londýne na veľvyslanectve Ekvádoru, ktorý mu udelil azyl. Washington rastúca nespokojnosť s jeho politikou v Latinskej Amerike nepoteší, ale nepodarené naháňanie Snowdena patrí k epizódam, pripomínajúcim pílenie konára, na ktorom sedíme.

Zatvorenie ambasád na Blízkom východe

Po druhé, išlo o zatvorenie diplomatických zastúpení USA v 19 štátoch Blízkeho východu na začiatku augusta. Možno len naivní obdivovatelia prowashingtonských médií a „zažraní“ čitatelia a diváci bondoviek uverili tomu, že na základe odpočúvania telefonických rozhovorov údajných vysokých predstaviteľov al-Kájdy skombinovaných s faktami o útekoch  z väzníc v niektorých štátoch regiónu po útokoch islamistických bojovníkov a s niektorými ďalšími bližšie nešpecifikovanými informáciami, treba situáciu vyhodnotiť tak, že na koniec Ramadánu sa pripravuje veľká akcia proti nejakému diplomatickému objektu USA.

Pochybnosti vzbudzuje už to, že na jednej strane sa hovorí o úspechoch v boji proti medzinárodnému terorizmu na Blízkom východe, ale na strane druhej sa obáva narastania sily al-Kájdy a ďalších teroristických organizácií operujúcich v regióne. Tajné služby USA sa v čase sovietskej invázie do Afganistanu výrazne podieľali na vzniku al-Kájdy, ale neskôr sa im „frankensteinovsky“ vymkla spod vplyvu. Napokon sa stala nepriateľom Washingtonu číslo jeden, ktorý proti nej bojuje s malými úspechmi už viac ako 15 rokov. Podľa  informácií zo zdrojov USA bola al-Kájda síce už viackrát výrazne oslabená a takmer pred zánikom (oslabiť ju malo aj teatrálne zabitie Usamu bin Ládina v máji 2011), ale akosi záhadne stále funguje a predstavuje vážnu hrozbu. Nie sú príčinou toho, že al-Kájda ale aj iné teroristické organizácie nadobúdajú na sile práve podnecovanie, ale aj priama podpora terorizmu vo vojnách rozpútaných USA v Afganistane, Iraku a Líbyi či v sýrskom konflikte?

V podmienkach redundancie informácií a manipulovania s nimi nie je ťažké udržiavať strach  z teroristických akcií. V tejto atmosfére nikto – verejnosť, či média, ani politické kruhy a už vonkoncom nie bezpečnostný sektor – sa neodváži podceniť žiadny čo i len náznak možného teroristického útoku. A tak väčšina verejnosti v USA, ale aj vo svete radšej mlčala. Po tom, ako sa čas naplnil a nič sa nestalo, si iste s úľavou vydýchli. Ale strach z terorizmu zostáva...

Aj v tomto prípade však akcia skončila pre Washington blamážou. Na čo opatrenia, ktoré boli svojím rozsahom výnimočné, mali vlastne slúžiť? Takto či podobne strašiť sa dá často a pri rôznych príležitostiach. Samotní obyvatelia USA sú doma i vo svete konfrontovaní s ťaživejšími podobami fyzického a ozbrojeného násilia, pri ktorých zahynulo oveľa viac osôb ako pri teroristickom útoku 11. septembra 2001.

V kritických kruhoch sa preto pýta aj na to, či v tomto prípade nejde viac o strach tajných služieb z toho, že ak nebudú dostatočne dokazovať svoju bdelosť (a nenahraditeľnosť), môžu sa im pri neoliberálnom šetrení na štátnych výdavkoch znížiť sumy prideľované z rozpočtu. Ešte pravdepodobnejšie však majú strach vládnuce elity, že chudobnejúce masy si začnú viac všímať narastanie asymetrie a nespravodlivosti pri distribúcii bohatstva a moci a mnohé ďalšie neprávosti, ktoré sa v súčasnom svete dejú.

Domnievame sa, že išlo predovšetkým o zastierací manéver, ktorý mal zabiť dve muchy jednou ranou. Prvou malo byť dokazovanie nevyhnutnosti pokračovania masívneho odpočúvania, ktoré je vraj pre slobodu, demokraciu a mier vo svete podľa Washingtonu nenahraditeľné a chráni pred zlom terorizmu. V druhom prípade išlo o zisťovanie, či verejnosť aj po afére s „prevaleným“ špicľovaním uverí informáciám, ktoré sa z neho získavajú o „zlých“ a možno ju naďalej na tomto základe manipulovať.

Zlo v tejto interpretácii je ,samozrejme, mimo USA – vyrastá z toho, že existujú sily, ktoré odmietajú ich hodnoty a zásady. Háčik je však v tom, že Severoameričanov nie je až ťažké presvedčiť, že ich v niektorých častiach sveta nemajú radi a že sa musia preto brániť – aj za cenu odpočúvania samých seba. Horšie to je však v Jemene, ktorý bol považovaný v tomto prípade za najpravdepodobnejší priestor útoku proti objektom USA. Útokov proti občanom USA v Jemene je ako šafranu, ale tam existuje značná aktivita rôznych bojovníkov, ktorí patria k teroristom. Vláda za podpory zvonku bojuje proti nim. Bežný Jemenčan však nevie, či sa má viac báť teroristického útoku alebo útoku bezpilotného lietadla či inej akcie proti teroristom, ktorá ho môže zasiahnuť nielen v práci (ak nejakú má) či ulici, ale aj vo vlastnom dome.

Nečudo, že po procesoch, ktoré získali pomenovanie arabská jar, sa pozícia USA a ich spojencov v arabskom svete rapídne zhoršuje. Tragické je predovšetkým to, že najväčšiu arabskú krajinu – Egypt – doviedla táto cesta na pokraj občianskej vojny, kde sa už nachádza Sýria. Situáciu v Líbyi je ťažké označiť nejakým stručným názvom...

Snaha potrestať Rusko za poskytnutie azylu

Po tretie sa aféra premietla do komplikácií v rusko-amerických vzťahoch. E. Snowden sa v Moskve ocitol akoby náhodou. Z Hongkongu chcel odletieť do Havany, ale orgány USA medzitým zrušili platnosť jeho pasu. A tak zostal vyše mesiaca v tranzitnej zóne letiska Šeremetevo.

Z kauzy sa teda stala aj rusko-americká záležitosť. Ktovie z akého popudu Washington naraz chcel od Moskvy, aby E. Snowdena čo najskôr vydala ako osobu, ktorá je zločincom. Opäť len naivný človek odchovaný na prowashingtonskom masírovaní mozgov môže predpokladať, že po tom všetkom, ako sa voči niektorým osobám z Ruska, ale aj voči Ruskej federácii ako štátu zachovali v posledných rokoch orgány USA, Moskva s nadšením vydá E. Snowdena do rúk Washingtonu, ktorý sa netají úmyslom pomstiť sa zradcovi (hoci aj v „riadnom“ súdnom procese). Nehľadiac na to, že nielen v ruských médiách sa v tom čase poukazovalo aj na to, že pri summite G 20 v roku 2009 v Londýne boli viacerí politici, medzi nimi tiež vtedajší ruský prezident Dmitrij Medvedev, elektronicky sledovaní.

Ruský prezident Vladimir Putin po niekoľkých dňoch prišiel so šalamúnskym vyjadrením, že E. Snowden môže zostať na území RF, ak nebude svojimi aktivitami škodiť USA. Na väčšinu Putinovych vystúpení v poslednom čase Obamova administratíva nedokáže pružne a účinne reagovať. Moskva viackrát vyjadrila názor, že prítomnosť E. Snowdena na ruskom území by sa nemala premietnuť do rusko-amerických vzťahov a negatívne ich ovplyvniť

Rusko-americké vzťahy komplikuje množstvo faktorov. Krok B. Obamu, ktorým po rozhodnutí ruských orgánov udeliť E. Snowdenovi azyl na dobu jedného roka, zrušil svoje stretnutie v Moskve s V. Putinom po konaní summitu G20 v Sankt Peterburgu k ich zlepšeniu iste neprospeje. Ide o prázdne gesto, ktoré dokáže možno zapôsobiť na epigónov Washingtonu, ale reálne nič nerieši.

Podobne aj ďalšie úvahy rôznych predstaviteľov washingtonského establishmentu, ako „potrestať Rusko“ za poskytnutie ročného azylu E. Snowdenovi, nemajú opodstatnenie. Koniec koncov nahrávajú línii ruskej zahraničnej a bezpečnostnej politiky, ktorá zvýrazňuje potrebu pristupovať k riešeniu problémov svetovej politiky s uznaním toho, že moc vo svete sa stáva multipolárnou.

Za masívnym špicľovaním sú aj zisky

Nakoniec urobíme len dva predbežné závery všeobecného charakteru. Predpokladáme, že kauza sa bude ešte ďalej vyvíjať, lebo chronológia udalostí „snowdeniády“ sa takmer denno-denne dopĺňa novými udalosťami rôzneho charakteru.

Prvý záver súvisí s tým, že hoci aféra je spojená s tajnými službami, tie vždy robia len to, čo vyhovuje vládnucej – politickej a hospodárskej – elite a čo im umožní. Bezpochyby vedenie spravodajských služieb si môže spytovať svedomie, do akej miery prekračuje právne normy, ale iste k tomu má „posvätenie vrchnosti“.

Reforma bezpečnostného sektora, ktorú uskutočnil washingtonský establishment po 11. septembri 2001, bola najväčšia od vytvorenia Rady národnej bezpečnosti a CIA v roku 1947. V roku 2002 viedla k vzniku Ministerstva vnútornej bezpečnosti (Department of Homeland Security), ktorý v mnohom pripomína inštitúcie podobné ministerstvám štátnej bezpečnosti v bývalých socialistických štátoch.

Ak na rozpad bipolarity tajné služby USA nedokázali systémovo reagovať, po teroristických útokoch v roku 2001 sa im podarilo identifikovať nového nepriateľa, ktorý sa označil za najväčšiu bezpečnostnú hrozbu. V boji proti nemu sú povolené všetky prostriedky, vrátane porušovania ľudských práv, na ktoré sú však ináč a inde USA mimoriadne citlivé. Úspech v tomto boji je ťažko dokázať a existuje mnoho ďalších vážnych bezpečnostných hrozieb, proti ktorým sa nepostupuje tak razantne ani s takými silami a prostriedkami.

Historický čas je nesmierne komplikovaný a plynú z neho rôzne ponaučenia. Jedno z nich je, že dvojtvárne konanie sa raz vypomstí. Napriek pocitu mesiášstva, ktorý je medzi neokonzervatívno-neoliberálnymi Severoameričanmi rozšírený, dianie vo svete sa neriadi nimi a USA majú svoje najlepšie časy už za sebou.

Druhý záver spočíva v tom, že aj v tejto situácii USA majú ešte mimoriadne veľký potenciál na ovplyvňovanie svetovej politiky. Otázka znie, či by ho nemali využívať iným spôsobom ako v posledných tridsiatich rokoch. Vo vládnucich elitách Washingtonu má mimoriadnu silu finančný sektor, ktorý je jednou z hlavných príčin vzniku globálnej – štruktúrnej – krízy, priťažujúcej svetu už viac ako päť rokov. Jedným z nových veľkých zdrojov zisku sa však stala komercializácia a privatizácia bezpečnosti.

Za masívnym špicľovaním treba vidieť aj obrovské náklady, ktoré naň tečú zo štátneho rozpočtu USA a úsilie o získanie týchto peňazí. Ruský ekonóm, profesor Moskovského štátneho inštitútu medzinárodných vzťahov (MGIMO) Valentin Katasonov, poukazuje na to, že svet sa nachádza pod informačným krytom amerických tajných služieb a bánk.

Radikálne zmeny – výrazný pokles štátnych objednávok na nové prostriedky a služby v oblasti bezpečnosti – by mohli vážne ohroziť komplikovaný hospodársky vývoj USA. A tak pri zúfalom a nemilosrdnom boji o zisky sa manipulujú médiá i politika a vytvára sa špecifická atmosféra (verejná mienka), kde sa „núti“ ku skvalitňovaniu bezpečnosti zavádzaním nových technických prostriedkov. Za veľkými výdavkami na elektronické špicľovanie teda nie sú len bezpečnostné hrozby a snaha politikov zvýšiť svoje šance na zotrvanie pri moci, ale vo veľkej miere zisky výrobcov technických prostriedkov pre túto činnosť a plejády ďalších firiem, ktoré sú s ich využívaním spojené. 

+ + +

Zmena súčasného stavu sa z hľadiska času nedá exaktne odhadnúť. Oprime sa však o frázu slovenského zahraničnopolitického publicistu Leopolda Moravčíka o výhybkách dejín. Objavujú sa v obdobiach politického a ideologického vrenia, keď sa ľudstvo často ocitá na rázcestí, pričom závisí iba od momentálneho popudu jednotlivcov alebo malej skupiny ľudí, ktorou cestou sa bude naďalej uberať.

Náznakov toho, že vývoj ľudstva sa musí dostať na inú dráhu ako v posledných tridsiatich rokoch je už skutočne dosť. Buďme preto optimistami čakajúcimi, že sa v pomerne krátkom svet dostane na niekoľko takých výhybiek, ktoré nás zavedú na lepšie cesty, ako sú tie, čo máme k dispozícii dnes.

Foto: DonkeyHotey / Creative Commons

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     

Komentáre

Obrázok používateľa P.Guman
#1
Pavel Guman
20. august 2013, 18:29

2 doplnennia:

1. Sýria sa nenachádza na pokraji a ani nie v občianskej vojne. Je to boj regulárnej armády spolu                         s dobrovoľníkmi z radov občanov proti plateným (najatým) bradatým bojovníkom hlavne zo Saudskej Arábie, Čečenska, Jordánska, Tuniska, Lýbie, Egypta, Afganistanu..., a tiež zlákaným domácim, ktorým pomáhajú špecialne služby z Turecka plus ďalšich krajín NATO a Izraela vo vedení spôsobu boja, v zásobach zbraní a hlavne  v dodávke peňazí (tzv. humanitárna pomoc, aj z EÚ).

Izrael aj uskutočnil niekoľko leteckých náletov na objekty v Sýrii, aby pomohol najatým hrdlorezom, ktorý ničia infraštruktúru v krajine, zabíjajú aj deti, ženy.

 

2.  Obama nezabil Usamu bin Ládina ani nikto z krajiny podvodníkov - USA (tak ich nazval Ahmed Ben Bella). Bin Ládin bol vážne chorý, ledva chodil, mal viacero chorôb (o.i. vážnu chorobu obličiek). Zomrel v decembri 2011 prirodzenou smrťou. Jeho smrť potvrdili aj tajné služby Pakistanu v správe pre Benazir Bhuttovú. Je pochovaný v horách  na hraniciach Afganistanu a Pakistanu. Jeho smrť vtedy hlásila aj propagande slúžiaca BBC.

Je stále udivujúce ako väčšina verejnosti tým podvodníkom tu propagandu politikov "spapká" o nejakej hrozbe útokov  na ambasády, vlaky...

Al-kájda je všade tam, kde bojuje  USA a NATO a má záujmy Izrael - Afganistan, Irak, Lýbia, Jemen, teraz Sýria - to znamená, že slúži im krajinám NATO a Izraelu. 

 

 

Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama