Sýrske variácie ako spomienka na Irak
Prezident Barack Obama vyslovil vlani v auguste vážne varovanie, že použitie chemických zbraní sýrskymi jednotkami proti civilnému obyvateľstvu by bolo prekročením onej povestnej červenej čiary vedúce k vojenskej angažovanosti USA v tomto konflikte na strane rebelov. Odvtedy sýrski rebeli intenzívne zahŕňali svet informáciami o tom, že režim Bašára Asada naozaj používa chemické zbrane, ale Biely dom naďalej odolával volaniu povstalcov, nátlaku republikánov i spojencov v Británii.
Možno povedať, že v tom čase Obama prejavil značnú dávku štátnickej múdrosti a bral s rezervou všetky tvrdenia a následné výzvy. Nátlak zo strany republikánov a zahraničných spojencov predsa len zapôsobil a koncom apríla tohto roku prezident opätovne varoval sýrskeho prezidenta, že prípadný dôkaz o použití chemických zbraní by radikálne zmenil postoj USA. Ešte stále tvrdil, že nemá dostatok dôkazov o prekročení spomínanej „červenej línie“, aj keď americké výzvedné služby dospeli k záveru s „rozličnou mierou spoľahlivosti“, že sýrska vláda vlani v decembri dvakrát použila chemické zbrane. Podľa Obamu medzinárodné spoločenstvo „nemôže nečinne stáť bokom a dovoliť systematické používanie zbraní, ako sú chemické zbrane, proti civilnému obyvateľstvu“.
Aj naďalej sa teda prezidentovi darilo odolávať takým domácim radikálom, akým je napríklad senátor a neúspešný kandidát na prezidenta John McCain, ktorý požaduje vyhlásiť nad Sýriou bezletovú zónu a dodať rebelom aj ťažké zbrane a rakety. Pripomínam, že ide o toho istého Američana, bývalého vojenského pilota, ktorý bol počas bombardovania elektrárne v Hanoji zostrelený a vyše päť rokov pobudol ako vojnový zajatec v povestnom tábore nazývanom posmešne Hanoj Hilton. John McCain sa nesprával ako bežný vojnový zajatec, ale cez hanojský rozhlas odsudzoval americké barbarské nálety a vyzýval ku skončeniu vojny. Vyzerá to tak, že svoje vtedajšie zlyhanie a evidentný nedostatok vlastenectva chce teraz vykompenzovať povesťou jastraba vyzývajúceho USA k ďalšiemu ozbrojenému konfliktu.
Čo prezrádza Obamovo vyhlásenie
Vráťme sa opäť k vyhláseniu prezidenta a zapamätajme si z neho dva výrazy. Prvým je „systematické používanie chemických zbraní“, druhým je ich použitie „proti civilnému obyvateľstvu“. Oba sú dôležité kvôli tomu, čo nasledovalo. V polovici júna totiž prezident Obama nečakane zmenil svoj prístup a oznámil, že USA poskytnú rebelom niektoré zbrane, lebo Asadov režim „niekoľkokrát v menšej miere“ použil proti povstalcom chemické zbrane. Išlo údajne o sarín a podľa amerických spravodajských služieb zahynulo po jeho použití 100 až 150 osôb. Prezident teda výrazne zmiernil svoje pôvodné podmienky, lebo napriek masívnej mediálnej podpore povstalcov prezident nemohol potvrdiť ani „systematické používanie“ týchto zbraní, ani ich nasadenie proti „civilnému obyvateľstvu“.
Ak by boli najnovšie tvrdenia USA pravdivé, tak musíme nevyhnutne dospieť k presvedčeniu, že sýrsky prezident sa zbláznil a netúži po ničom inom, iba po svojom rýchlom konci. Už od vlaňajšieho augusta predsa vie, že prezident Obama, použijúc slovenské porekadlo, čaká na správu o použití chemických zbraní, ako kaňa na dážď, aby sa mohol vrhnúť na svoju obeť. Keďže možno predpokladať, že Bašár Asad nie je zatiaľ zrelý skončiť na psychiatrii, vyzerá to tak, že záujem o šírenie správ o zbraniach hromadného ničenia, ako aj na nájdení dôkazov o ich použití, majú jedine jeho odporcovia, ktorí vo vyhlásení Washingtonu zacítili šancu na priamu vojenskú podporu a tým aj možný zvrat v konflikte. Po najnovších víťazstvách vládnych vojsk sa situácia na bojiskách evidentne nevyvíja v ich prospech.
Odpoveď na otázku, komu by šírenie takýchto správ prospelo, je teda jasná. Napriek tomu sýrski rebeli si mnohokrát nedali ani tú námahu, aby si nalistovali v encyklopédii, čo to vlastne ten sarín je. Raz totiž prišli s tvrdením očitých svedkov, podľa ktorých šesť rebelov zahynulo po tom, čo z delostreleckého náboja sa šíril biely dym zapáchajúci ako kyselina chlorovodíková. Lenže, sarín, nervový plyn, je číra prchavá tekutina bez farby a zápachu a s kyselinou chlorovodíkovou nemá nič spoločné.
Takéto nefundované vyhlásenia nahrávajú sýrskemu prezidentovi. V rozhovore pre nemecký denník Frankfurter Allgemeine Zeitung obvinil znepriatelené krajiny zo šírenia klamstiev o dianí v Sýrii. „Ak by mali Paríž, Londýn a Washington čo len jediný dôkaz pre svoje tvrdenia, predložili by ho svetovej verejnosti,“ povedal.
Podobný scenár ako proti Iraku?
Presvedčivosť najnovšieho tvrdenia Bieleho domu znížil fakt, že celá záležitosť okolo Sýrie sa až nápadne začína podobať na atmosféru tesne pred napadnutím Iraku. Aj vtedy si George Bush junior nechal vypracovať rozličné zaručené dôkazy o tom, že iracký diktátor Saddám Husajn vlastní zbrane hromadného ničenia. Takéto zbrane sa v Iraku doteraz nenašli a veľmi rýchle vyšlo najavo, že to všetko boli vykonštruované tvrdenia. Niektorí stratégovia vo Washingtone nemajú teda ani takú predstavivosť, aby vymysleli nejaký nový, dôveryhodnejší scenár likvidácie sýrskeho prezidenta Asada, ale opakujú ten použitý proti Iraku. Zrejme predpokladajú, že na zmanipulovanie vlastného obyvateľstva a získanie spojencov postačia síce málo presvedčivé, ale zato v praxi overené príbehy.
Na podobnosť medzi irackým a sýrskym problémom poukazuje aj Rusko. Poslanec Putinovej vládnej strany a šéf zahraničného výboru dolnej komory parlamentu Alexej Puškov reagoval na vyhlásenie USA slovami: „Informácie o použití chemických zbraní (Bašárom) Asadom sú rovnako vykonštruované ako klamstvá o tom, že Saddám Husajn použil v Iraku zbrane hromadného ničenia.“ Na svojom blogu si položil logickú otázku: „Načo by Asad použil také malé množstvo sarínu proti (povstaleckým) bojovníkom? Aký by to malo zmysel? Aby urýchlil zahraničnú intervenciu?"
Vyzerá to tak, že za náhlou zmenou v názoroch Baracka Obamu bola skôr snaha zhromaždiť vhodné argumenty na nedávny samit G-8 v Severnom Írsku s cieľom ovplyvniť jeho výsledky, lebo téma Sýrie tam v podstate dominovala. Obamove argumenty zrejme nezabrali, lebo stretnutie silnej osmičky nezaznamenalo výraznejšie názorové posuny. Zatiaľ čo USA, Británia a Francúzsko sa vyslovili za priamu podporu rebelov, Nemecko dodávku zbraní nespomínalo a Rusko americkým dôkazom neverí naďalej. Navyše, prezident Putin dal najavo, že vyzbrojovanie rebelov nie je riešením. Ak Západ dodá zbrane rebelom, Rusko ich pošle legálnej sýrskej vláde na základe legálnych kontraktov. Výsledkom nového kola vyzbrojovania oboch strán teda nebude mier, ale ešte viacej krviprelievania.
Putin si dokonca dovolil využiť ako nahrávku na smeč otrasné video, na ktorom jeden z veliteľov opozičných síl vybral z tela zabitého vládneho vojaka obličky a pochutnal si na nich. Ruský prezident to zovšeobecnil a označil povstalcov za kanibalov, ktorí sa neštítia jesť ľudské mäso. Zároveň varoval pred následkami, keď sa týmto ľuďom dostanú do rúk zbrane poskytnuté západnými spojencami.
Málo konkrétne výsledky samitu
Pre sýrskeho prezidenta môže byť dobrá i zároveň zlá správa, že v záverečnom vyhlásení samitu sa o jeho osude nehovorí. Zdôrazňuje sa v ňom riešenie sýrskeho problému prostredníctvom novej medzinárodnej konferencie v Ženeve. Znamená to, že mierové riešenie má zatiaľ prednosť, aj keď USA a ich spojenci nechcú Asadovi umožniť účasť na tejto konferencii. Nezodpovedanou je aj otázka, ktoré skupiny budú zastupovať povstalcov. Je všeobecne známe, že ich najsilnejšou vojenskou zložkou je organizácia al-Nusra, ktorá otvorene spolupracuje s irackou odnožou al-Káidy a jej cieľom je premeniť nielen Sýriu, ale aj okolité arabské štáty na islamský kalifát. Zvrhnutie sekulárneho prezidenta Bašára Asada je síce aj v záujme islamistov, ale nepochybne urobia všetko preto, aby sa k moci v Sýrii dostali skupiny, ktoré budú iba predĺženou rukou bezbožného Washingtonu.
Po samite G-8 by o použití či nepoužití chemických zbraní v Sýrii mali rozhodnúť experti OSN a o osude Asada ženevská konferencia. Zatiaľ je teda v hre mierové riešenie. Pokiaľ ide o pomoc slabnúcej opozícii, USA sa v tejto etape nemienia angažovať na jej strane otvorene, ale o jej vyzbrojenie sa majú postarať podľa vlastného uváženia „Priatelia Sýrie“. Tak sa nazvala skupina krajín Západu a Stredného východu, ktorá sa po samite G-8 stretla v katarskom hlavnom meste Dauha s cieľom zintenzívniť pomoc rebelom. Zatiaľ vraj len natoľko, aby vydržali v bojoch aspoň do ženevskej konferencie.
Záverom teda možno povedať, že v politike Bieleho domu prevláda naďalej opatrnosť a vyzbrojenie rebelov ponecháva na iné krajiny. Ak by sa náhla zmena v názore prezidenta USA na Sýriu stala realitou v podobe priamej podpory sýrskych povstalcov, malo by to ešte jeden hrozivý výsledok. V podstate by sa tým už zotrel rozdiel medzi politikou demokrata, inteligentného a výrečného Baracka Obamu a činmi jeho predchodcu, republikána a evidentného oligofrenika Georga Busha mladšieho. Bol by to silný dôkaz, že o americkej politike vo svete, bez ohľadu kto sedí v Bielom dome, sa rozhoduje v centrálach nejakých silných záujmových skupín. Je tu v hre aj jedno poučenie z histórie. Keď sa pozrieme na americkú politiku po druhej svetovej vojne, tak každý prezident mal odvtedy svoju vlastnú vojnu. Výnimku tvoril iba idealista Jimmy Carter. Súčasný prezident a nositeľ Nobelovej ceny mieru Barack Obama zdedil síce dva ozbrojené konflikty, ale v prípade Sýrie by bol na najlepšej ceste, aby pokračoval v osvedčenej tradícii amerických prezidentov aj svojou vlastnou vojnou.
Karikatúra: DonkeyHotey / Creative Commons
