Reklama
Reklama

Tá drina stála za to...

K tridsiatemu výročiu Strany demokratickej ľavice
Počet zobrazení: 2518

Stály spolupracovník Slova Ľubo Dzurák v článku 14 rokov SDĽ, ktorý sme uverejnili 25. januára 2021 prišiel so svojím osobným svedectvom o Strane demokratickej ľavice. A vyslovil v ňom nádej, že niektorí z jej vedúcich činiteľov vydá o jej pôsobení publikáciu. Peter Weiss, vtedajší predseda KSS-SDĽ a od 26. januára 1991 už Strany demokratickej ľavice, neodmietol návrh Slova urobiť rozhovor nielen na danú tému, ale aj o súvislosti predtým a potom...


SLOVO: Pred tridsiatimi rokmi, 26. januára 1991 došlo k vypusteniu KSS z názvu KSS-SDĽ. Prečo ste to presadzovali?

weiss_peter_2.jpgRozhodnutie o vypustení prvej časti zdvojeného názvu bolo výsledkom dlhšieho reformného procesu. Ešte pred 17. novembrom som podrobne sledoval zásadné vnútorné premeny v Poľskej zjednotenej robotníckej strane a v Maďarskej socialistickej robotníckej strane, ktoré sa vydali na cestu k sociálnej demokracii. Už 7. októbra 1989 sa ustanovila Maďarská socialistická strana a 29.1.1990 Sociálna demokracia Poľskej republiky. Keď som sa zhodou okolností zúčastnil 24.11.1989 prvého otvoreného dialógu a stal sa známou osobou, dostal som príležitosť pokúsiť sa o podobnú reformu v KSS.

Zastavme sa pri tomto okamihu. Boli ste jedným z mála komunistov, ktorí boli ochotní debatovať s opozíciou, ale podporovali ste zachovanie v ústave vedúcej úlohy KSČ v spoločnosti. Prečo?

S niektorými predstaviteľmi opozície som debatoval už dávno predtým na vedeckých podujatiach. Bol som 24. novembra v televízii sám za seba, nik ma tam neposlal a zmenilo mi to život, hodilo ma to do politiky. Keďže túto otázku dostávam znova a znova, pozrel som si k 30. výročiu Novembra záznam z tej diskusie. Keď Milan Kňažko nastolil zrušenie vedúcej úlohy, tak som mu doslova povedal: „Pán Kňažko, vy ste povedali tú veľmi… vážnu vec, s ktorou nemôžem nesúhlasiť, ako výskumník, ktorý má o tom presné informácie. Naozaj, došlo tu k veľkému poklesu dôvery spoločnosti v stranu. A je samozrejmé, že tá dôvera v určitý politický subjekt nemôže sa odvodzovať od toho, či má svoje postavenie politické zapísané v ústave alebo nemá zapísané. Každá politická sila si ho jednoducho… musí vybojovať.“ Nasledoval záber na Milana Kňažka, ktorý sa na moment tváril dosť prekvapene a prikyvoval.

Následne na zasadnutí 26. – 27. novembra 1989 ÚV KSS schválil túto formuláciu Viliama Plevzu, pri príprave ktorej sme mu pomáhali spolu s Pavlom Kanisom: „Nedeklarovať vedúcu úlohu strany v ústave ani inak, ale uskutočňovať ju v zápase za záujmy ľudu…“ V Bratislave sa teda nielenže uskutočnil prvý slobodný dialóg. Predbehli sme Prahu aj pri riešení najzásadnejšej otázky v tom čase. Bolo to prekvapením pre Občianske fórum aj pre VPN.

Vráťme sa k motivácii a obsahu reforiem.

Uvedomoval som si, že Slovensko bude potrebovať životaschopnú modernú ľavicu, schopnú uspieť v pluralitnej demokratickej súťaži, aby bola na politickej scéne aspoň aká taká rovnováha. Sociálnodemokratická tradícia bola na Slovensku slabá, čo potvrdil aj výsledok prvých volieb. Aj preto som bol som presvedčený, že nemá význam udržiavať pri živote starú KSS s nejakými kozmetickými úpravami, ale treba vybudovať stranu nového typu. Prezentoval som to aj na mimoriadnom zjazde KSS 17.12.1989 a potom na mimoriadnom zjazde KSČ. Dostával som veľa návrhov urobiť zmenu názvu ešte pre prvými voľbami v júni 1990. Osobne by som nebol proti. Ale v tak krátkom čase to nebolo nereálne.

A bolo ťažké docieliť túto zmenu v straníckej základni?

Obišiel som po Novembri celé Slovensko. Ako predseda Výkonného výboru som presviedčal členov KSS, ktorí v nej po masovom zhadzovaní legitimácií ešte zostali, že ju treba zásadne reformovať. Keď sa KSS voľbami v júni 1990 etablovala v SNR a Federálnom zhromaždení ako opozičná strana, prišlo ďalšie kolo presviedčania. Zintenzívnili sme aj vzťahy s maďarskými socialistami a poľskými sociálnymi demokratmi. Podporil som vznik dvoch názorových platforiem – Komunistickej obnovy a Socialistickej orientácie. Bolo kontraproduktívne udržiavať v strane umelú jednotu. V Novom slove a v Pravde, ale aj na stretnutiach s občanmi a členmi strany bežala demokratická diskusia, akou cestou sa má KSS vybrať. Či cestou kozmetických zmien s ponechaním názvu alebo cestou zásadnej vnútornej transformácie, čo bol aj môj názor.

prve_foto.jpg

Platforma komunistickej obnovy odmietala zmenu názvu aj zatlačovanie marxisticko-leninských princípov do pozadia. Naša platforma chápala 17. november ako dovŕšenie neúspešnosti a bezperspektívnosti strany a zlyhania jej základných princípov. Odmietala diktatúru proletariátu a obnovu KSS označila za nemožnú. Rozhodnúť mal riadny zjazd v Prešove 21.10.1990. Týždeň predtým sa konal zjazd KSČM v Olomouci. Všetci 6 kandidáti na predsedu sľubovali zmenu názvu na Stranu demokratického socializmu. Známy režisér Jiří Svoboda však voľbu vyhral vyhlásením, že bol zvolený za komunistickú stranu a jej názov meniť netreba. S týmto názorom prišiel na náš zjazd ako hosť. Veľmi mi tým nepomohol. Pozíciu predsedu som však potvrdil. Po zvolení som povedal, že konečne vyhralo reformné krídlo. V diskusii zástancovia platformy komunistickej obnovy a zachovania názvu neuspeli. Len 57 zo 440 delegátov zjazdu bolo proti schváleniu zdvojeného názvu. Zjazd rozhodol, že ústredný výbor môže za vhodných okolností a za podmienky 3/5 väčšiny vypustiť prvú časť názvu. Stalo sa tak 26.1. pred tridsiatimi rokmi hlasmi 20 z 22 členov ústredného výboru. Spievali sme hymnu a oslavovali. Pokladali sme to za historický krok. Vysporiadali sme sa ním pred tvárou verejnosti s temnými stránkami minulosti a začali sme budovať novú, demokratickú ľavicu. Bola to podľa môjho vtedajšieho presvedčenia náročnejšia a poctivejšia cesta, ako pridať sa k vyhláseniu radových komunistov, ktoré odznelo na Námestí SNP 22. novembra 1989 a následne vstúpiť do VPN či inej novo vzniknutej strany a vykúpiť sa tak z antikomunistických útokov.

Boli ste predseda. Ako ste v prospech toho rozhodnutia argumentovali?

Odmietol som hlasy, že rozhodnutie zbytočne urýchľujeme. Veď bolo predmetom dlhej demokratickej diskusie. Najazdil som kvôli nej asi 44 tisíc kilometrov a nevyhýbal som sa ani najtvrdším otázkam a konfliktným situáciám. Proti názoru, že ide o generačnú otázku, som mohol argumentovať aj podporou priamych účastníkov SNP. Zdôraznil som, že problém zmeny názvu politickej organizácie, ktorá historicky prehrala podobne ako v iných štátoch tzv. reálneho socializmu, tu stál od samého začiatku úsilia o prinavrátenie cti desaťtisícom radových členov bývalej vládnucej strany. Tých členov, ktorí sa v nej napriek obrovskému tlaku okolia rozhodli zostať preto, aby ich nepokladali za prevracačov kabátov. Zároveň však nechceli byť v strane, ktorú by spoluobčania vnímali ako hrozbu návratu k prednovembrovým pomerom. Pripomenul som ospravedlnenie mimoriadneho zjazdu KSČ za politické príkoria a chyby, ktorých sa bývalá štátostrana dopustila, za politické procesy i politických väzňov, najmä však záväzok ctiť si princípy právneho štátu, pravidlá demokracie a politickej plurality, slobody a rovnosti. Upozornil som, že na naše rozhodnutie nečakajú len členovia, ale predovšetkým sympatizanti, príslušníci iných ľavicových zoskupení, ale aj ostatných politických strán. Že potrebujú nielen programové, ale aj symbolické vyjadrenie nášho nekompromisného stanoviska k prízrakom minulej totalitnej moci, dôkaz o neodvolateľnosti nášho ponovembrového vykročenia na cestu demokracie. Argumentoval som však najmä reálnou situáciou v spoločnosti a kľúčovou úlohou ľavice pri obhajobe záujmov občanov pred nastupujúcim divokým kapitalizmom a ofenzívou pravice. To vyžadovalo vytvárať podmienky pre zjednocovanie ľavicových síl. Preto bolo úlohou budovať občiansky profil strany, a nie formovať ju ako nejakú bojovú organizáciu. Strana sa mohla dostať z izolácie a zbaviť sa nálepky antisystémovej strany len ak sa pre ostatné strany stane akceptovateľnou ako konštruktívna opozičná sila a nájde si dôveryhodných zahraničných partnerov. Bol som presvedčený, že ako strana vzdoru a odmietania spoločenskej zmeny by sme pre slovenskú spoločnosť nemohli nič pozitívne urobiť. Preto sme týmto rozhodnutím vlastne ukončili historickú kontinuitu s KSS a vydali sa na cestu formovania novej sociálnej demokracie a získania členstva v Socialistickej internacionále. Aj keď sme z praktických dôvodov zachovali právnu kontinuitu s KSS.

Boli ste však súčasťou KSČ. Ako ste riešili tento problém?

Už na mimoriadnom zjazde v r. 1989 sme razantne odmietli ostať oblastnou organizáciou KSČ. Dali sme najavo, že budeme národnou politickou silou ako povstalecká KSS. O rok na zjazdoch KSČM v Olomouci a KSS v Prešove sme vytvorili dve samostatné republikové strany. Tie sa dohodli zmeniť KSČ na federáciu KSČM – KSS-SDĽ s rotujúcim predsedom. Federálna rada, na čele ktorej bol prvý rok P. Kanis, riešila otázky delenia majetku a spoločného pôsobenia poslaneckých klubov vo Federálnom zhromaždení. Jedinou spornou otázkou bol denník Rudé právo. SDĽ zastávala názor, že v nových podmienkach na mediálnom trhu stranícke denníky nemajú šancu na prežitie. Plánovali sme transformovať Pravdu na akciovú spoločnosť založenú členmi jej redakcie. KSČM veľmi chcela, aby sa Rudé právo, ktoré bolo v spoločnom federálnom vlastníctve, stalo jej denníkom. Ale to by pre tieto po revolúcii úspešné noviny znamenalo stratu vyhliadok na širší vplyv v spoločnosti. Preto sme tento krok zablokovali a Právo sa transformovalo na akciovú spoločnosť. To isté sme podľa obdobného právneho modelu urobili s Pravdou. Život ukázal, že to bolo dobré rozhodnutie. Pravda sú veľmi kvalitné a najdlhšie, už vyše 100 rokov vychádzajúce noviny na území Slovenska. Právo sa stalo popredným a naozaj nezávislým mienkotvorným denníkom Je úžasné v tom, že na jeho stránkach sú stále diskusie o závažných otázkach. Českí komunisti si potom založili Haló noviny, ktoré fungujú ako ich stranícky denník.

volby_kampan.jpg

Tým, že českí partneri urobili síce nejaké zmeny, ale ostali komunistickou stranou, pre nás, ktorí sme v decembri 1991 na prvom zjazde SDĽ prihlásili k Socialistickej internacionále, sa stávali ideologickou a politickou príťažou. Slovenská verejnosť, ale aj partneri v Socialistickej internacionále a v Strane európskych socialistov sa nás pýtali, ako chceme byť stranou iného typu, ak sme vo zväzku s KSČM. Preto sme sa 7. 4. 1992 priateľsky rozišli a obe strany sa úplne osamostatnili.

Prečo vám na mimoriadnom zjazde v decembri 1989 neprešiel návrh automaticky vrátiť členstvo v strane tým, ktorých vylúčili v rámci politických čistiek po sovietskej invázii do Československa v auguste 1968?

Na zjazd bolo pozvaných do 20 bývalých členov KSS, vylúčených behom čistiek. Jeden z nich na samom začiatku, v rámci procedurálnych otázok, žiadal, aby sa riešilo postavenie hostí z radov vylúčených na zjazde. Ja som v reakcii navrhol, aby sme v záujme urýchlenia procesu rehabilitácie tých, ktorí boli nespravodlivo vylúčení a vyškrtnutí za svoje politické postoje, odhlasovali, aby sa zúčastnili nášho zjazdu s hlasom rozhodujúcim. Žiaľ, tento môj návrh neprešiel. Bolo zrejmé, že strana je rozdelená a môj návrh na radikálne vyrovnanie sa s traumou roku 1968 a následných čistiek bol pre značnú časť delegátov príliš veľa. A to aj napriek tomu, že Akčný výbor, ktorý vznikol po rozpustení starého ÚV KSS a ktorého som bol členom, predložil zjazdu jednoznačný postup v tejto otázke i k vyrovnaniu sa s dokumentom Poučenie a následným vývojom. Okrem toho delegátov vtedy viac zaujímalo, ako zúčtovať s dožívajúcim vedením KSS (ale aj KSČ), ktoré stranu zdiskreditovalo a doviedlo na pokraj priepasti, než zaoberať sa podrobne osudom a integráciou vylúčených z KSČ v čistkách, ktoré nasledovali po odstavení A. Dubčeka z čela strany.

Bez problémov však prešli uznesenia o rehabilitácii nespravodlivo vylúčených a vyškrtnutých a ponuke pre nich, aby si okamžite obnovili nepretržité členstvo, aj o odporučení vláde, aby posúdila otázku rehabilitácie obetí nezákonností a represií z 50. rokov, ktorých riešenie sa v roku 1968 začalo a potom bolo pozastavené. Podobne hladko prešlo uznesenie týkajúce sa zodpovednosti za normalizačnú politiku.

Ako neprijatie vášho návrhu ovplyvnilo vývoj?

Samozrejme, vzťah A. Dubčeka a šesťdesiatosmičkárov ku KSS nemožno redukovať na jedno hlasovanie na mimoriadnom zjazde. Ale strategicky to pre nás znamenalo, že veľká časť kvalitných ľudí známych z reforiem roku 1968 zakotvila vo Verejnosti proti násiliu a stali sa našimi volebnými protivníkmi. Do KSS sa z prominentných „pravicových oportunistov“ vrátil iba Samo Falťan.

Ustali útoky na vás po vytvorení SDĽ?

My, ktorí sme sa rozhodli ísť touto tŕnistou cestou, sme sa museli dostať doslova z politického geta. Médiá a politickí protivníci nás vyzliekali donaha takmer každý deň. Vedeli o nás všetko. Hoci do SDĽ sa preregistrovala iba jedna desatina z bývalých 450 tisíc členov prednovembrovej KSS a získala aj 2 000 nových členov, mala jasný sociálnodemokratický program, smerovala do Socialistickej internacionály a na protest proti tejto transformácii vznikli dve komunistické strany – Zväz komunistov Slovenska a nová KSS, ktoré nás obviňovali zo zrady princípov, táto desatina bola stále hlavným terčom útokov z antikomunistických pozícií. Aj od bývalých členov KSS pôsobiacich v iných stranách. Málokto si to uvedomuje, ale v roku 1990 nás porazili vo voľbách reformní komunisti spolu s normalizačnými komunistami kandidujúcimi za VPN – veď najviac preferenčných hlasov získali Čalfa, Dubček, Čič a Mečiar a s nimi držal krok z autentických revolucionárov VPN iba Milan Kňažko. v roku 1992 to boli bývalí komunisti kandidujúci za HZDS. K nim treba pridať komunistov, ktorí s nami súperili na južnom Slovensku v dresoch MNI a Spolužitia, nehovoriac už o bývalých komunistoch v SNS. Bývalí komunisti boli aj v DÚ a SDKÚ. Jednoducho, bývalá KSS bola vnútorne veľmi pluralitná a jej členovia si po revolúcii slobodne vybrali politické pôsobenie. Mal som rešpekt a pokoru voči útokom z antikomunistických pozícií zo strany Konfederácie politických väzňov a ďalších organizácií, ktorí na vlastnej koži zažili represie, diskrimináciu, ústrky či už v 50. rokoch alebo za normalizácie, po straníckych čistkách. Nechcel by som byť v ich koži. Ale antikomunistické útoky z úst a článkov voľakedajších spolupartajníkov, to som, priznám sa, nie vždy vedel znášať iba so sarkastickým úsmevom. Ale tak to po revolúciách býva. Každý si však po Novembri napísal svojimi skutkami nový životopis. V ňom stojí, čo reálne urobil pre budovanie samostatnej štátnosti a jej medzinárodných pozícií, pre svojich spoluobčanov.

My v SDĽ sme sa z toho geta dostali vzdelanosťou, odbornosťou, korektnosťou a argumentačnou výbavou v diskusiách a politickou kultúrou. Niekedy koncom 90. rokov mi Ľubo Karásek, ktorý moderoval federálne nedeľné diskusie v Prahe na Kavčích horách, prezradil, čo o nás hovorili: „Kurvy komunistické, zase boli najlepšie pripravení.“ Celé 90. roky sme mali v prvej desiatke najdôveryhodnejších politikov aspoň dvoch-troch ľudí. To ľudia z OKS, ktorí ten jeden raz, keď sa pokúšali dostať do parlamentu cez vlastnú popularitu, dostali tuším 0,19 %, nikdy nezažili. Ale o to intenzívnejšie v parlamente na adresu kde koho moralizovali a moralizujú.

V logu SDĽ namiesto červenej hviezdy začali byť čerešne. Koho to bol nápad? Zvažovali sa aj iné symboly?

Čerešne boli tuším nápadom Paľa Kanisa k prvým voľbám v roku 1990. Dobre sa chytili v kampani a KSČM si ich ponechala. SDĽ mala iný symbol. Autormi sú manželia Gregorovci z Prešova. Skratka SDĽ bola čiastočne prekrytá slovenskou trikolórou. Mäkčeň tvorila lastovička. Spomínam si na zápas v Šali, za ktorú hrala vtedy najlepšia čs. hádzanárka Maja Ďurišinová. Už sa vedelo, že bude kandidovať za nás do parlamentu a hala povzbudzovala jej tím mohutným volaním „lastovičky“.

logo_sdl-1.png

Ako ste vnímali transformáciu na SDĽ v kontexte delenia ČSFR a budovania samostatnej štátnosti?

Zodpovednosť za štát, za utváranie jeho charakteru bola pre nás ďalšia dôležitá motivácia pri transformácii na SDĽ. Krátko po Novembri sa na jednej strane odblokovali všetky tabu, zákazy a stereotypy, ktoré vyprodukoval účelový ideologický výklad dejín od r. 1938. Na druhej strane sa a priori nedôverovalo všetkej historiografickej tvorbe z obdobia po februári 1948. Do slovenského politického diskurzu najmä pričinením ľudáckej povojnovej emigrácie priam vtrhla téma vojnovej Slovenskej republiky. S ňou prišli pokusy rehabilitovať, ba až glorifikovať jej prezidenta Jozefa Tisa. Stali sme sa svedkami akejsi negácie. KSS sa po vojne usilovala legitimizovať najmä prostredníctvom negácie farskej republiky, ako nazval vojnový Slovenský štát spisovateľ Dominik Tatarka. Po 40 rokoch monopolnej vlády KSČ, ktorá sa zdiskreditovala uplatňovaním totalitných metód udržiavania moci a osobitne prenasledovaním katolíckej cirkvi, sa paušálnym odmietaním všetkého, čo sa spájalo s KSS, zase otvorila cesta pre opätovné presadzovanie viacerých cieľov a agend ľudáckej politiky. Začal sa budovať kult Tisovej osobnosti. Zrodil sa mýtus o záchrancovi tisícov slovenských Židov. Do poslednej chvíle verný Hitlerov spojenec sa začal používať ako symbol slovenskej zvrchovanosti a štátnosti. Objavili sa požiadavky na prehodnotenie procesu s J. Tisom pred Národným súdom. Po voľbách v roku 1990 sa rozhorela diskusia v súvislosti s odhalením pamätnej tabule J. Tisovi v Bánovciach nad Bebravou. Kým VPN a české vládnuce politické strany tento akt odsúdili ako navodzovanie „hnedej totality“, slovenskí kresťanskí demokrati a ľudia zo SNS Tisa obhajovali podobnými argumentmi ako ľudácki emigranti. Žiadali oddeliť jeho zodpovednosť za Slovenský štát a perzekúcie Židov od jeho prínosu pre národ. To vyvolávalo podozrenie, že katolícka hierarchia a kresťanskí demokrati sa ešte nezriekli ľudáckeho odkazu. V Čechách sa to vnímalo ako úsilie o návrat slovenského národa ako takého k vojnovej Slovenskej republike a k Tisovmu odkazu. To bránilo racionálnej diskusii o rekonštrukcii zbyrokratizovanej a centralistickej federácie. Vytváralo to tiež negatívny obraz Slovenska v Európe.

Boli sme si vedomí toho, že ak chceme napomôcť odstráneniu spomínanej negácie – namiesto zlých komunistov prišli dobrí ľudáci, ktorým treba dať vo všetkom za pravdu, musíme sami zo sebou ako KSS niečo urobiť, aby sme získali politických spojencov pri prekonávaní nebezpečnej tendencie návratu ľudáctva a glorifikácie J. Tisa a jeho režimu.

Ako konkrétne ste postupovali?

Samozrejme, dobre sme vedeli, že nikto z politikov nemôže za slovenských profesionálnych historikov zviesť zápas s mýtmi o J. Tisovi, Slovenskom štáte a slovenskom holokauste, ktoré šírili amatérski historici emigranti i niektorí domáci publicisti. Najmä Historický ústav SAV zohral na tomto poli obrovskú úlohu, osobitne čo sa týka zdokumentovania holokaustu na Slovensku, vyvrátenia a korekcie nepresností a ideologických stereotypov pri výklade vojnovej SR a vydávania dokumentov a pamätí z tohto obdobia. Verejná mienka na Slovensku sa napokon jednoznačne priklonila na stranu akademických historikov.

Našou základnou odpoveďou na skúsenosť s dvomi totalitnými režimami – ľudáckym a komunistickým, čiernym a červeným –, s dvomi štátnymi ideológiami, ktoré boli navzájom nezlučiteľné, bola požiadavka budovania laického, svetonázorovo neutrálneho štátu. Koncentrovaným vyjadrením nášho úsilia, aby jednu dominantnú ideológiu po zmene režimu nenahradila iná, aby sa namiesto nanucovaného vedeckého ateizmu za vlády KSČ nevrátil forsírovaný klerikalizmus alebo sa neetablovala iná štátom uprednostňovaná politická ideológia, bola formulácia prvého článku slovenskej ústavy – „Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.“ Na tom SDĽ trvala ako na podmienke hlasovania za ústavu. Ako politik som vždy poukazoval na pokusy odkláňať sa od tohto článku ústavy.

Druhou odpoveďou na z histórie zdedený nezmieriteľný antagonizmus komunisti verzus ľudáci bola z našej strany transformácia KSS na stranu sociálnodemokratického typu a hlboké prehodnotenie ideologických a interpretačných stereotypov vo vzťahu k najnovším slovenským dejinám, najmä obdobia od roku 1938. Len tak bolo možné nastavovať účinné zrkadlo ľudáckym stereotypom a mýtom. A to sa nám podarilo, v roku 1992 kandidovala SDĽ so sociálnodemokratickým programom. Na protest proti zmene jej ideologických základov a hodnotenia dôležitých momentov slovenskej a československej histórie vznikli Zväz komunistov Slovenska a nová KSS, ktoré nás obviňovali zo zrady komunistických princípov.

Treťou odpoveďou bolo postaviť demokratickú Slovenskú republiku na slovenskej a zároveň európskej tradícii antifašistickej rezistencie. SNP malo stále v spoločnosti vysoký kredit. Žili a verejne boli aktívni ešte mnohí jeho priami účastníci a pamätníci krutej nacistickej a gardistickej perzekúcie po jeho vojenskom zatlačení do hôr. Tiso vyznamenávajúci esesákov na námestí v Banskej Bystrici bol stále silno zapísaný v pamäti Slovákov bez ohľadu na to, aký mali postoj k vedúcej úlohe KSČ. Tí sa vehementne dožadovali satisfakcie v podobe vyhlásenia významnej udalosti svojho života a života ich rodín za štátny sviatok. Podarilo sa nám to na druhý raz. 27. augusta 1990 som bol s týmto návrhom poslancami VPN a KDH odmietnutý, v septembri 1992 však návrh poslancov SDĽ v SNR uspel a 29. august sa napriek veľkému odporu KDH, osobitne poslanca Neuwirtha, stal po dlhých desaťročiach štátnym sviatkom.

Aký bol medzinárodný ohlas na toto rozhodnutie SNR?

Pozitívny. Rozhodujúce však boli oslavy 50. výročia SNP. V Banskej Bystrici sa na nich spontánne a s nadšením zúčastnili desaťtisíce ľudí a niekoľko prezidentov, predsedov parlamentov, premiérov a ministrov zahraničných vecí zo štátov, ktorých občania v povstaní bojovali. Bolo to definitívne potvrdenie aj pre zahraničie, že čerstvo samostatná Slovenská republika sa jednoznačne hlási k princípom slobody a demokracie a nebude sa v ničom viazať na dedičstvo Slovenského štátu. To Slovensku definitívne otvorilo dvere aj pre neskoršiu akceptáciu v EÚ a NATO. Po roku 1994 názory proti Povstaniu už nemali šancu. Potvrdilo sa to aj pri oslavách jeho 70. a 75. výročia. Bol som dojatý, keď som to videl na vlastné oči. Aj keby som v politike nebol dosiahol nič iné, už kvôli tomu stála tá drina za to.

Foto: Ivan Dubovský a archív P. W.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama