Tak do nich, kýble pripraviť!

Počet zobrazení: 3211

Spravodajský dôstojník Peter Tóth zaznamenal vo svojej knihe Komando rozličné spôsoby ako znemožniť súpera. Napríklad slečny ľahkých mravov dostali vtedy – v čase vlády Vladimíra Mečiara a tajnej služby vedenej Ivanom Lexom – novinárske preukazy a akreditácie do parlamentu.

Informácie získavali v intimite prenajatých bytov, a veruže sa v ich osídlach ocitli zaujímavé kúsky. Aj celkom veľké ryby. Podľa Tóthovho svedectva jeden zo záletníkov Aleny Zsuzsovej už vtedy neodolal pokušeniu istej medovej pasce. I s nahraným videom. Čo doteraz nebráni v jeho obraze bojovníka za česť a spravodlivosť.

Reporty zo sladkých nocí mámivých sa nedostali tak celkom na verejnosť. Stačilo, že prišli na stôl tajnej služby. Tam sa potom mohli spriadať nitky hier. Mať na niekoho vplyvného „kompro“, to je eso a mariáš sa krúti.

Paolo Sorentino nakrútil v roku 2018 film Loro, kde sa pohráva s touto slabinou silných mužov, ktorým sa navyše páči aj politika. Sorentino je umelec, nie politický agitátor, no i tak sa na ten hnus nedá pozerať.

Inou taktikou tajnej služby v časoch plukovníka Jaroslava Svěchotu bolo vyliať na hlavu nebezpečného oponenta vedro plné výkalov. Doslova. To sa stalo vtedajšiemu poslancovi, neskôr ministrovi vnútra Ladislavovi Pittnerovi.

Spravodajca v službe si ho počkal pred vchodom do paneláka a v nečakanej chvíli šup na neho svoju nevšednú zbraň. Ponížený muž musel z nečistého boja zutekať. Veď komu mal vysvetliť, prečo páchne? Môže sa vôbec človek zbaviť špiny od špinavého?

Dnes sú spôsoby jemnejšie, aby hrubosť napokon vynikla. Všetky renomované noviny, ktoré umožňujú pod článkami diskusiu, majú kódex pre prispievateľov. Jedna zo zásad znie, že sa prispievatelia nemajú dotýkať ľudskej dôstojnosti. V duchu starej klasickej zásady: reč má byť o spore, nie o autorovi, napádať ad hominem je za čiarou.

Sem-tam si pozriem, ako sa tá zásada dodržiava. Hrdinsky, s plným nasadením majú neznámi autori nutkanie udrieť si. Sú to síce ľudia bez tváre, no každý deň čakajú slintajúc na obete a potom šup svoje vedro s hnojom… Ako ten spravodajca na Pittnera. Nežne, pravdaže. Iba slovne.

Pripomínajú človeka trpiaceho na žalúdočné ťažkosti. Niektoré potraviny mu síce škodia, no on si ich s naliehavosťou závisláka nemôže odoprieť. Žuje každé slovo, odpor mu sťahuje ústa i pažerák, no hrdinsky vydrží. A potom na stránku novín vychrlí nestrávené aj so žlčou. Nevie inak zaujať, tak si pomáha, ako vie. Notorici by bez svojho dúška nenávisti asi neprežili.

Štát je v rozklade, vládne strany nie sú schopné zamedziť ani len šíreniu zákonom chránených vyšetrovacích spisov. Duch aktivizmu v médiách pripomína doby neslobody. Hrubosť a zlosť kypia nad všetky únosné miery, ale akoby ponor tej našej spoločnej bárky mal vydržať ešte horšie časy.

Jedna zo strán, ktoré si už delia vládne posty, oblepila Slovensko výzvou: „Poďme do nich!“ Veď sú tu ľudia, chcelo by sa napísať. A ani po voľbách sa nepočíta s výmenou obyvateľstva.

(Text vyšiel na Pravda.sk 12. 2. 2020)

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984