Reklama
Reklama

Takmer každý vie, kto bol Balzac... (1.)

(Smutno-úsmevné spomienky na moje pôsobenie na ministerstve kultúry)
Počet zobrazení: 2306

Takmer každý vie, kto bol Balzac, ale málokto vie, kto bol vtedy minister kultúry.
 

Hneď v úvode vyhlasujem, že úvodný výrok, resp. aforizmus, prípadne bonmot je v podstate nepravdivý. V časoch Francúzskeho kráľovstva a Druhej republiky, teda v období, keď Balzac tvoril, funkcia ministra kultúry jednoducho neexistovala. Na druhej strane posolstvo výroku má v sebe racionálne jadro, literatúra, resp. kultúra vôbec nepotrebuje ministra kultúry a s ním, samozrejme, ani jeho úrad, vystačí si bez neho (ale ministerstvo kultúry životne potrebuje kultúru, aby dokázalo svoju opodstatnenosť, aj keď sa voči kultúre správa pohŕdavo a veľmi macošsky), ale na kultúru môže mať pozitívny vplyv minister kultúry, ak je to vzdelaný, rozhľadený, zapálený a kultúre oddaný človek, ktorý sa obklopí erudovanými spolupracovníkmi.

Aby som ešte doplnil svoj výlet do histórie, vo Francúzsku má riadenie kultúry tradíciu, už za kráľa Františka I., teda na začiatku 16. storočia pôsobil pri dvore človek, ktorý mal na starosti aj kultúru, v roku 1870 (20 rokov po Balzacovej smrti) Francúzsko niekoľko mesiacov malo ministra literatúry, vedy a umenia a v roku 1881 krátko ministerstvo umenia. Skutočné moderné francúzske ministerstvo kultúry založil až v roku 1959 (109 rokov po Balzacovej smrti) prezident de Gaulle a ministrom sa stala skutočne výnimočná osobnosť francúzskej kultúry André Malraux. Neskôr sa na tomto poste vystriedalo niekoľko desiatok väčšinou skôr úradníkov ako predstaviteľov kultúry, zo šede mien vyniká napr. niekoľkomesačný minister, skvelý francúzsky románopisec Maurice Druon alebo v 80. rokoch minulého storočia minister Jack Lang.

min.kultury1.jpg
Foto: Emil Polák

Dá sa povedať, že obsadzovaním postu ministra kultúry Slovensko v podstate kopíruje Francúzsko. Prvý ministekultúry bola výnimočná osobnosť, skvelý básnik Miroslav Válek (pred tým sme mali Povereníctvo kultúry, kto už dnes vie niečo o poslednom povereníkovi Štefanovi Brenčičovi, ale o literatúre, ktorá sa vtedy vydávala, by mal vedieť každý maturant). Po ňom bolo ministrami kultúry ešte niekoľko kultúrnych osobností, ale ani jedna nedosiahla jeho zenit. Posledná výrazná kultúrna osobnosť vo funkcii ministra kultúry, rešpektovaná aj jeho politickými protivníkmi, bol Rudolf Chmel. Negatívom jeho ministrovania však bolo, že kreslo tohto úradu nepovažoval za naplnenie svojich politických ambícií, bolo verejným tajomstvom, že ho lákalo predovšetkým šéfovanie ministerstvu zahraničných vecí.

Obsadiť kreslo ministra kultúry výraznou osobnosťou nebolo za posledných 15 rokov prioritou žiadneho predsedu vládu, ako to napokon dokazuje aj súčasná posledne vymenovaná ministerka kultúry, môže sa pochváliť jednou knižočkou, ktorú si ani kritika, ani čitatelia zatiaľ veľmi nevšimli, a pôsobením vo funkcii podpredsedníčky pre kultúru nič neznamenajúceho Výboru NR SR pre kultúru a médiá.

Keďže som na Ministerstve kultúry SR pracoval viac ako 12 rokov (bolo to v rokoch 2003 – 2016), teda takmer tretinu svojho profesionálneho života, mal som možnosť sledovať a hodnotiť prácu jednotlivých ministrov. V podstate len jeden z nich, František Tóth, prišiel na úrad zapálený, plný energie s ambíciou niečo dokázať. Druhá strana mince je, že bol absolútne nekompetentný, neznalý kultúrneho prostredia a pôsobil ako slon v porceláne. Už som spomenul, že Rudolf Chmel bral toto ministerské kreslo ako nedostatočné naplnenie politických ambícií, podobne sa správal aj Marek Maďarič, aj keď v prvom období mal ešte sem-tam svetlé záblesky, dokonca dotiahol na ministerstvo niekoľko ľudí z kultúrneho prostredia (napr. znalca pamiatok a skvelého dramatika Jozefa Lenharta, textára a libretistu Martina Sarvaša, neskôr dramaturga a prekladateľa Petra Kováča, v súčasnosti zastupujúceho generálneho riaditeľa Slovenského národného divadla). Treba však dodať, že v dusivej úradníckej atmosfére nemali ľahký život a mali veľmi obmedzený priestor na nejaké manévrovanie a niečo pozitívne presadiť. Kým Maďarič v prvom období sa stal „až“ ministrom kultúry, v druhom bol z jeho pohľadu „len“ ministrom kultúry, jeho ambície siahali po prestížnejšom poste, najmä po abdikácii Pavla Pašku dychtil za stoličkou predsedu Národnej rady SR, jeho úsilie nebolo vyslyšané a bolo pre Slovensko veľkým šťastím, že sa šéfom parlamentu stal Peter Pellegrini, a v treťom období, to už som, vďakabohu, nebol na ministerstve, dostal Maďarič funkciu pravdepodobne ako stranícky trest za sfušované prezidentské i parlamentné voľby a tak aj v tomto štýle (do)riadil slovenskú kultúru, čakajúc na vhodnú príležitosť, aby z ministerskej funkcie elegantne vycúval. Napokon si ako zámienku našiel smrť dvoch mladých ľudí, keď pred tým mu nestačila na abdikáciu napr. aféra Bernini.

Na ministerstvo kultúry som nastúpil v decembri 2003, teda za pontifikátu Rudolfa Chmela. Osobne som si myslel, že celý profesionálny život strávim v Slovenskom rozhlase, ale ako to už býva zvykom pre príslušníkov mojej generácie, ako 47-ročný som sa ocitol bez práce a akýmsi zázrakom som sa dostal na miesto riaditeľa odboru literatúry, knižnej kultúry a štátneho jazyka na Ministerstve kultúry SR. Môj odbor mal troch pracovníkov na plný úväzok a jedna pracovníčka, ktorá bola už dlhé mesiace na PN-ke, pracovala na polovičný. Nuž mal som honosnú funkciu riaditeľa, ale v podstate som riadil len troch ľudí. Keď som sa trochu porozhliadol po ministerstve, zistil som, že tam obrazne povedané pracujú samí generálni riaditelia, riaditelia, vedúci, je tam aj minister, štátny tajomník, samí riadiaci pracovníci a zopár radových pracovníkov, asi priemerne traja na jedného šéfa. Bol som zvyknutý z rozhlasu, že pracujem vo vyspelom kultúrnom a vzdelaneckom prostredí, moji kolegovia, spolupracovníci. autori i respondenti rozhlasových relácií predstavovali špičky kultúrneho života (skvelí literáti, hudobníci, novinári, redaktori, dramaturgovia, výtvarníci), na ministerstve mi chýbal intelektuálny rozmer, ľudí s praxou v kultúre som tam našiel len veľmi ojedinele. Keď si niekto myslí, že na ministerstve kultúry pôsobí absolútna vzdelanecká špička, ktorá po dlhoročnej praxi odovzdáva svoje skúsenosti, musím ho vyviesť z omylu. Na ministerstve pracujú úradníci zväčšia bez akejkoľvek predchádzajúcej skúsenosti v kultúrnych inštitúciách, len veľmi zriedka tu zakotvia ľudia, ktorí pred tým pôsobili v kultúre, či už ako spisovatelia, novinári, prekladatelia, folkloristi, pracovníci v múzeách, galériách, pamiatkari, vedci, teoretici kultúry, znalci cirkevnej problematiky, a majú ambície niečo pozitívne pre kultúru presadiť. Väčšina pracovníkov ministerstva kultúry pred nástupom nemala s kultúrou nič spoločné, mnohí sa sem dostali podivnými cestičkami, a to aj tí, ktorí vykonávajú vrcholné funkcie, a vo všeobecnom prehľade a vzdelaní sotva dosahujú úroveň priemerného obyvateľa Slovenska. Ich životným cieľom je v závetrí bez väčších profesionálnych ambícií a pracovného nasadenia v pokoji s dobrým platom (nad výškou ktorého neustále vzdychajú) prežiť pokiaľ možno čo najdlhšie. Riadiaci pracovníci sú tiež zvláštna kapitola. Porovnával som svojich šéfov, keď som začínal v rozhlase, akí to boli odborníci so skvelým rozhľadom, autoritu si získavali svojou prácou, nie funkciou, keďže boli nároční voči sebe, mohli byť nároční voči podriadeným, spomínal som, ako mi radili a vychovávali ma, ako trvali aj na neustálom samovzdelávaní redaktorov, aby mala ich tvorba cveng medzi poslucháčmi, nuž porovnával som ich s úrovňou tých neraz podivných figúrok vo funkciách generálnych riaditeľov, riaditeľov, vedúcich kancelárií, ako už len tí mohli niečo dať pozitívne začínajúcim pracovníkom, keď sami sa v kultúre a v problematike vôbec nevyznali. Šéf podľa mňa nemusí byť najlepším členom kolektívu, ale musí mať prirodzenú autoritu, obklopiť sa skupinou odborníkov, vytvoriť im pokiaľ možno ideálne podmienky na prácu, vedieť ich ohodnotiť, motivovať, za svojich podriadených bojovať, ale tragédiou je, keď je šéf vysloveným outsiderom tímu, protekčným dosadencom, a to bolo na ministerstve kultúry, a nielen tam, v podstate v celej štátnej službe, pravidlom. Čudoval som sa, že sa na ministerstve zamestnali mladí ľudia, časť z nich, keď prekukla úroveň úradu, čoskoro zdupkala, iní bez väčších ambícií niečo v živote dokázať, zostali. Na ministerstve kultúry neboli vítaní ľudia s rozhľadom a vedomosťami, mať vlastný názor sa považovalo za nežiaduce a vysloviť ho za trestuhodné.

Hokeju a kultúre rozumie totiž každý. Máme státisíce skvelých hokejových trénerov, ktorí pri televízore popíjajúc pivko, na základe niekoľkých odsledovaných zápasov vedia vybrať tú najideálnejšiu zostavu, určiť taktiku a úlohy jednotlivým hráčom, podobne aj kultúre dokonale rozumie každý, skvelý prehľad má ten, kto číta bulvárnu tlač, sleduje rôzne televízne seriály diskutabilnej úrovne a znalosti čerpá z pravidelného pozerania rôznych smotánok. Kým Slovenskému zväzu ľadového hokeja ani len nenapadne obsadiť funkciu trénera pivným fanúšikom, na ministerstve kultúry je to vlastne zákonitý jav. Bol som zaskočený, kto vôbec nielen môže pracovať na ministerstve kultúry, ale najmä v druhej polovici Maďaričovho funkčného obdobia vykonávať kľúčové riadiace funkcie. Kým na začiatku jeho ministrovania sa ešte snažil dostať do funkcií ľudí, ktorí mali v kultúre meno a rozumeli jej, neskôr do svojho vrcholového manažmentu dosadzoval ľudí, ktorí boli v kultúre známi tým, že boli úplne neznámi. Neznámi boli pred prácou na ministerstve a po odchode z neho zmizli v priepasti zabudnutia. Možno len kronikár po rokoch vyšťúra, kto všetko sa na ministerstve kultúry predvádzal v tých časoch vo funkciách ako vedúci služobného úradu, generálni riaditelia, riaditelia, štátni tajomníci, riaditelia kancelárie ministra, riaditelia kancelárií štátneho tajomníka, riaditelia kancelárie vedúceho služobného úradu, možno po mojom odchode vznikla aj funkcia riaditeľa kancelárie riaditeľa kancelárie a p., boli to ľudia, ktorí s kultúrou nemali nič spoločné. Vykonávali v podstate zbytočné funkcie, usilovne si vymýšľali aspoň drobnú prácičku, aby mohli doložiť svoju opodstatnenosť a dôležitosť. Koľko finančných prostriedkov sa mohlo ušetriť a dať ich na rozvoj skutočnej kultúry, keby tieto vyslovene zbytočné pozície boli zrušené. Často som mal dojem, že riadenie kultúry ani nepatrí do rúk ľuďom z kultúry a kultúra je najväčším protivníkom ministerstva kultúry.

To, že na ministerstve kultúry môže pracovať hocikto, sa potvrdilo za ministra Krajcera. Slovenská republika vstúpila do Schengenu a mnohým skvelým vysokopostaveným colným úradníkom hrozilo, že zostanú bez práce. Túto situáciu mala vyriešiť strana SaS. Čo s nimi? Predsa nemôžu zostať nezamestnaní. No kde ich šupnúť – kam inam – na ministerstvo kultúry, tam v podstate môže pracovať každý. Už si nepamätám na mená tých úžasných výnimočných colníčok, ktoré prišli vykonávať vysoké riadiace funkcie na ministerstvo. Do telefónu som sa vtedy predstavoval, ak sa mi na displayi objavilo meno známeho: „Colný úrad, pobočka ministerstvo kultúry!“ Pomyslel som si, že asi posledný colník, ktorý v kultúre niečo znamenal, bol Henri Rousseau, ale pochyboval som, že by toto meno niečo colníčkam hovorilo, možno ani meno Jean-Jacques Rousseau. Raz som napísal v mene ministra nejaký list, už si nepamätám, o čo išlo, asi bolo treba zamietnuť nejakú žiadosť o finančnú podporu na vydanie knihy. O niekoľko dní sa mi vrátil list od colníčky, ktorá si vymienila posudzovať naše listy ešte pred tým, ako sa dostanú na podpis k ministrovi. List bol doškrtaný, ale aj poopravovaný, miesto mojich viet tam boli vpísané štylisticky negramotné kakimozgové formulácie, aké len môže vytvoriť človek, ktorý nie je schopný napísať jednoduchú zmysluplnú vetu. Podobný list dostala aj moja kolegyňa, ktorá sa strašne rozčúlila a chcela si to ísť s  colníčkou vybaviť. „Čo sa rozčuľuješ, je tam tvoje meno?“ povedal som jej, „Prepíš to podľa požiadaviek tej studnice múdrosti, napokon, bude to Krajcerova hanba, nie tvoja.“ Ministerské listy podpisuje len minister, nefiguruje tam meno úradníka, ktorý žiadosť vybavuje. Na obranu Krajcera musím uviesť, že aj keď si nechal vnútiť do vysokých úradníckych funkcií pracovníčky colnej správy, predsa aspoň odborné sekcie sa snažil obsadiť vzdelanými riadiacimi pracovníkmi – sekcii medzinárodných vzťahov šéfoval Stano Vallo, veľmi skúsený diplomat a skvelý prekladateľ z taliančiny, riaditeľkou našej sekcie umenia bola inteligentná umenovedkyňa Janka Motyčková a sekciu kultúrneho dedičstva viedol Branislav Rezník, ktorý mal skúsenosti s prácou v galériách a múzeách. Krajcerovou hovorkyňou sa stala Eva Chudinová, jediný profesionál na tomto poste počas môjho pôsobenia na ministerstve kultúry, vzdelaná a kultivovaná pani, s dlhoročnými skúsenosťami v práci v médiách a v kultúrnej oblasti. Väčšinou na informačnom odbore, či odbore pre styk s verejnosťou, či ako sa to pracovisko presne menovalo, pôsobili ľudia bez akejkoľvek novinárskej a kultúrnej praxe, bez kvalifikovanej a kvalitnej publikačnej činnosti. Neviem, či elévkam na tomto odbore by za ich správy o činnosti ministerstva na seminároch na katedre žurnalistiky mimoriadne tolerantný docent Jano Sand, za našich čias odborný asistent, vôbec dal zápočet.

(Pokračovanie)

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama