Takmer každý vie, kto bol Balzac... (2.)

(Smutno-úsmevné spomienky na moje pôsobenie na ministerstve kultúry)
Počet zobrazení: 3938

Takmer každý vie, kto bol Balzac, ale málokto vie, kto bol vtedy minister kultúry.

... úvodný výrok, resp. aforizmus, prípadne bonmot je v podstate nepravdivý. V časoch Francúzskeho kráľovstva a Druhej republiky, teda v období, keď Balzac tvoril, funkcia ministra kultúry jednoducho neexistovala. Na druhej strane posolstvo výroku má v sebe racionálne jadro, literatúra, resp. kultúra vôbec nepotrebuje ministra kultúry a s ním, samozrejme, ani jeho úrad, vystačí si bez neho (ale ministerstvo kultúry životne potrebuje kultúru, aby dokázalo svoju opodstatnenosť, aj keď sa voči kultúre správa pohŕdavo a veľmi macošsky), ale na kultúru môže mať pozitívny vplyv minister kultúry, ak je to vzdelaný, rozhľadený, zapálený a kultúre oddaný človek, ktorý sa obklopí erudovanými spolupracovníkmi.


Takmer každý vie, kto bol Balzac... (1.)

Prečo som vôbec pracoval na ministerstve kultúry? Túto otázku mi kládli niekoľkí priatelia, keď som sa tam vybral. Odbíjal som ich vetami: „Človek v mojom veku si nemôže vyberať a zoberie hocijakú prácu, dokonca aj na ministerstve kultúry! Človek sa naučí žiť aj na sude s pušným prachom, tak prečo by som si ja nezvykol na ministerstve kultúry?!“ Ani som netušil, ako tento môj bonmot zodpovedá temnej realite, dokonca ju predstihuje. Po čase som zistil, že práca na ministerstve kultúry nepotrebuje žiadne náročnejšie intelektuálne výkony, na vzdelanostnú úroveň a prácu štátneho úradníka boli mimoriadne nízke nároky. S rozhlasom sa to nedalo ani porovnať!

snd_marec_2013_2.jpg
Ján Bábik s rozhlasovými priateľkami a kolegyňami, zľava, Dagmar Kinčekovou, Janou Hevešiovou a Zuzanou Belkovou.
Foto: Archív autora

Jeden z mojich prvých dotykov s ministerstvom kultúry ma jasne presvedčil, že ma nečaká žiadne intelektuálne a kultúre prajné prostredie. V naivnej viere, že moja funkcia riaditeľa odboru literatúry, knižnej kultúry a štátneho jazyka si bude vyžadovať skvelú znalosť o literatúre, prehľad o knižných novinkách i štúdium odborných publikácií, opýtal som sa mojich nových kolegov, kde je tu knižnica. Začudovali sa, akoby som sa pýtal, kde je tu telocvičňa alebo sauna či fitnes, a úplne ako samozrejmú vec bez rozpakov mi odpovedali, že knižnica tu nie je! Milý čitateľ, čítaš dobre, na ministerstve kultúry, ktoré by malo byť baštou intelektuálov, oázou vzdelanosti, nebola, nie je a pravdepodobne ani nebude knižnica. Minister Marek Maďarič na otvorení Bibliotéky v roku 2016 prečítal v prejave tieto slová: ... prieskumy hovoria o tom, že ľudia nečítajú až toľko, ako by mali čítať. Aktuálny hovorí o tom, že tretina ľudí sa priznala, že v uplynulom roku žiadnu knihu neprečítala...“ Škoda, že pán minister si neurobil aspoň súkromný prieskum, ako je to s čítaním na jeho úrade, kam si väčšinu osadenstva sám naťahal. Podľa môjho poznania, a to je optimistický odhad, sotva tretina pracovníkov jeho úradu za rok aspoň nejakú knihu prečítala, pri jeho vrcholovom manažmente by číslo bolo ešte tristnejšie.

Úprimne sa priznám, že som sa niekoľkokrát snažil založiť v tejto „úctyhodnej“ inštitúcii knižnicu, žiaľ, márne. Bol som zodpovedný za grantový systém, v rámci ktorého sa podporovalo vydávanie kníh pre deti, krásnej pôvodnej a prekladovej literatúry, spoločenskovedných a umenovedných kníh i kultúrnych časopisov. Podporený žiadateľ musel v rámci vyúčtovania predložiť jeden exemplár knihy. Knihy sa po skontrolovaní vyúčtovania zavreli niekde do skladu pre prípad, že by došli pracovníci z Najvyššieho kontrolného úradu a tam dlhé roky ležali ladom. Priznám sa, že mnoho z tých kníh som si súkromne požičal, ba dokonca o niekoľkých aj napísal recenzie. Nevylučujem, že aj to bol z hľadiska mojich nadriadených neodpustiteľný prehrešok. No a z kníh, ktoré odovzdávali žiadatelia ako prílohu na vyúčtovanie, som navrhoval vytvoriť základný fond pre budúcu ministerskú knižnicu, ktorá by sa priebežne aj nákupom nových kníh dopĺňala. Vypracoval som aj projekt, ktorý sa stretol s typickým štátno-úradníckym postojom – dozvedel som sa tisíc argumentov, ako to nejde. To je vlastne najzásadnejší postoj štátneho úradníka k riešeniu akéhokoľvek problému – dokázať, ako to nejde a nájsť na toto tvrdenie čo najviac argumentov. Ani jeden dôvod, akoby to hádam aj išlo. Tak som napokon svoju snahu založiť na ministerstve kultúry knižnicu vzdal, napokon pravidelných čitateľov by som sotva zrátal na prstoch dvoch rúk, aj to by som bol optimista. Štátni úradníci na ministerstve síce pripravovali rôzne strategické plány a opatrenia na podporu kultúry, výnosy a zákony (zväčša absolútne zbytočné a pre neznalosť kultúrneho prostredia úplne odtrhnuté od reálneho života), ale na to nepotrebovali študovať odbornú literatúru, dokonale si totiž vystačili so vševediacim Mr. Googlom a podklady čerpali neraz z veľmi pochybných zdrojov.

Nedá mi, aby som nespomenul, že veľká časť činnosti ministerstva kultúry (pravdepodobne aj iných štátnych úradov) spočíva vo vytváraní rôznych mimoriadne zbytočných strategických a akčných plánov, opatrení, koncepcií, smerníc a čo ja viem čoho ešte. Od každej sekcie sa vyžadujú podklady, úlohy zasa sekcia prenáša na organizácie v jej pôsobnosti. V mojom prípade to znamenalo osloviť rôzne divadlá, filharmónie a orchestre, umelecké centrá, aké majú pripomienky, návrhy, podklady k akčnému plánu boja proti extrémizmu, kriminalite, obchodu s ľuďmi, drogovej závislosti, diskriminácii, ale aj napríklad proti obezite a ako kultúra bojuje proti týmto negatívnym javom. Ešte keď som bol v rozhlase a prišla podobná ministerská žiadosť o podklady, pán šéfredaktor vydal jasný pokyn sekretárke: „Uložiť do oválneho archívu,“ pre menej chápavých čitateľov – to znamenalo hodiť do koša. Veľmi ma pobavila kniha rozhovorov Kornela Földváriho s Tinou Čornou. V rokoch 1990 – 1992 bol Kornel Földvári námestníkom ministra kultúry a po prehre VPN sa stal riaditeľom Divadla L + S, vtedy ešte patriaceho pod ministerstvo kultúry. Pánovi Földvárimu začalo chodiť z ministerstva kultúry plno požiadaviek na stanoviská k rôznym zmysluplným stratégiám a akčným plánom. Zhrozený išiel za prevádzkarom a spýtal sa ho, či takéto kraviny žiadalo ministerstvo kultúry, aj keď tam pracoval. „Ešte horšie.“ (Tina Čorná: Kornel Földvári, s. 97). O Kornelovi Földvárim sa na ministerstva kultúry hovorila aj zaujímavá vtipná historka. Asi tak v roku 1991, keď bol ešte námestníkom, dvaja jeho podriadení tiež vypracovávali nejaký siahodlhý „zmyslupný“ pre kultúru životne dôležitý materiál. Zrejme ich to nebavilo, boli mladí, mali zmysel pre recesiu a asi na 15. strane vpašovali do textu vetu: „Dnes stál obed za hovno!“ Pán Földvári si ich zavolal na koberec, vyčistil im žalúdok a povedal: „Vy ste ma chceli vyskúšať, či to vôbec čítam, ako vidíte, čítam to!“ A po chvíli s úsmevom dodal: „Ale máte pravdu, dnes ten obed skutočne stál za hovno!“

Nedá mi, aby som nezacitoval z jedného môjho zásadného podkladu k správe, ako kultúra bojuje proti obezite – list je z roku 2015, na tento list som dodnes patrične hrdý: „sekcia umenia a štátneho jazyka si pozorne preštudovala materiál Národný akčný plán v prevencii obezity na roky 2015 – 2025 a dovoľuje si Vám oznámiť, že Slovenské národné divadlo naštudovalo hru nemeckého dramatika Bertolta Brechta Malomeštiakova svadba, ktorá poukazuje, že nestriedmy životný štýl a nadmerné obžerstvo vedie nielen k obezite, čiže k estetickému a zdravotnému problému, ale má aj vážne morálno-spoločenské následky. Zároveň aj členky a členovia baletného súboru SND nám dokumentujú, že zdravým životným štýlom možno dospieť k štíhlej postave a k vyjadreniu harmónie tiel.“ Bolo mi trápne, keď som podklady musel žiadať od divadiel, orchestrov a dobre som vedel, že majú plno práce pred premiérou a nemajú čas sa zaoberať takýmito hlúposťami. Raz som v divadle stretol Števa Bučka, vtedy riaditeľa činohry. Pokrútil hlavou: „Jano, Jano, čo za debilinu si nám zase poslal.“ Odvetil som: „Števo, povedz svojim pracovníkom, že nie som ja taký debil, ako sú moje maily.“

min.kultury1.jpg
Foto: Emil Polák

Popri tých rôznych nezmyselných úlohách, ktoré boli na ministerstve kultúry, predsa som len našiel jednu užitočnú prácu, v podstate jedinú zmysluplnú, a to boli granty. Mojou úlohou bolo zorganizovať zasadnutie komisií, ktoré by rozdelili finančné prostriedky a potom napísať zápisnice a vypracovať protokoly. Ešte pred tým však sekcia ekonomiky musela skontrolovať, či žiadosti o dotáciu sú úplne, či niečo nechýba. Žiadatelia museli priložiť plno potvrdení, zo sociálnej poisťovne, zo všetkých zdravotných poisťovní, z inšpektorátu práce, z konkurzného súdu a čo ja viem, odkiaľ všade, že nie sú nič dlžní a že majú všetko vyrovnané so štátnym rozpočtom. Keď diplomat, spisovateľ a prekladateľ Igor Otčenáš v roku 2004 na krátky čas nastúpil na ministerstvo kultúry, neveriacky pozeral na žiadosti a povedal: „My, keď sme v roku 1990 s Agnesom (t. j. s Ladislavom Snopkom) zakladali Pro Slovakiu, tak žiadosť mala tri strany.“ To však nebolo všetko, úradnícka loby potom presadzovala ďalšie a ďalšie potvrdenia a trvala, aby žiadosť, ktorá nemala všetky potvrdenia, sa ako neúplná vyradila. Namietal som, že stačí, aby žiadateľ tieto potvrdenia predložil, až keď dostane dotáciu a bude to podmienka na vyplatenie peňazí. Samozrejme, že to neprešlo, veď prečo by malo ministerstvo kultúry uľahčovať život darebáckym vydavateľom. O tom, že som mal pravdu, svedčí, že v súčasnosti Fond na podporu umenia vyžaduje tieto potvrdenia až od úspešných žiadateľov. Ale vráťme sa znovu na ministerstvo kultúry, žiadatelia boli možno trochu roztržití, zabudli niečo vložiť, alebo vybaviť také potvrdenie, onaké potvrdenie, napokon, potvrdenia vydávali iní úradníci, ktorí neprekypovali žiadnou aktivitou a rovnako ako ministerskí pracovníci sa riadili heslom, čo môžeš odložiť na zajtra, môžeš pokojne odložiť aj na pozajtra a často nevydali potvrdenia v stanovenom termíne. Žiadosti najprv kontrolovala na sekcii ekonomiky mladá štátnou službou ešte neskazená úradníčka, brala to len ako dočasnú prácu popri vysokoškolskom štúdiu. Boli sme s ňou dohovorení, že ak nejaká žiadosť nebude kompletná, tak nám dá vedieť a my sme po dohovore so žiadateľmi jej nosili potvrdenia, ktoré vkladala do žiadostí. Raz za nami s plačom došla, že jej šéfka, riaditeľka, na to prišla, zavolala si ju a povedala, že keď ešte raz príde na to, že tam dodatočne vložila nejaké potvrdenie a nevyradila žiadosť, tvrdo ju potrestá. Nech si o vzťahu uvedenej riaditeľky ku kultúre čitateľ pomyslí svoje. Úradnícka loby tlačila na ministra Maďariča, aby pokiaľ možno, čo najviac sťažil podmienky pre žiadateľov a pán minister bez rozmýšľania podpisoval rôzne výnosy, aby si žiadatelia nemysleli, že dostať grant je jednoduchá záležitosť. Vrchol snaženia a aktivity prejavila jedna mladá pracovníčka, ktorá v roku 2014 z približne 550 žiadostí vyše 110 vyradila ako neúplné. Zaujímalo ma, čo sa stalo a zistil som, že žiadosť musel žiadateľ podpísať asi na desiatich-dvanástich miestach. Nuž a niekde na to zabudol alebo si nevšimol, že to tam má podpísať. Musím sa priznať, že keby som to kontroloval ja, tak by som to jednoducho „prehliadol“. Navrhol som mladej ambicióznej úradníčke, aby mi dala žiadosti, že zabezpečím chýbajúce podpisy žiadateľov. Odmietla to a trvala na svojom, že ide o závažný nedostatok, ktorý je dôvodom na vyradenie žiadosti. Snažil som sa jej vysvetliť, že ak nedostanú mnohé časopisy, ako Revue svetovej literatúry, Literárny týždenník, Romboid, Bobík, vydavateľstvá Marenčin, Kali Bagala, Kalligram, Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, Skalná ruža a ďalšie dotáciu len pre takúto banalitu, bude to mať pre nich likvidačný následok. Mladá úradníčka vo svojej obmedzenej naivite bola určite presvedčená, aká je ona perfektná a precízna pracovníčka, akú neoceniteľnú službu ona svojou obetavou prácou za taký mizerný plat robí pre kultúru, predsa chce zabrániť, aby dotácie dostali nejakí nezodpovední žiadatelia, ktorí sú takí darebáci, že zabudli podpísať všetky mimoriadne dôležité strany. Možno sa nechala v kruhu rodiny a priateľov obdivovať, aká je ona skvelá, že nedovolila, aby sa nezodpovedne mrhali štátne peniaze. Veď akú už len katastrofálnu úroveň môže mať časopis alebo kniha, ktorú vydá taký lajdácky vydavateľ, ktorý prehliadne kolónku na podpis, či včas nedoloží dôležitý dokument. Keď som videl, že s ňou nie je možná rozumná reč, išiel som o tom informovať generálnu riaditeľku sekcie umenia, tridsaťročné dievča v podstate naladené na rovnakej intelektuálnej vlne ako oná „zodpovedná“ ekonómka. Neviem, akým spôsobom získala túto funkciu, ale plne napĺňala Maďaričovu koncepciu, že do riadiacich funkcií ministerstva treba dosadzovať len ľudí bez akejkoľvek skúsenosti práce v kultúrnom živote.

Generálna riaditeľka sa veľmi dobre bavila, ako ekonómka vyhadzuje žiadosti, chichúňala sa a na moju žiadosť, aby okamžite informovala ministra, pretože toto hrozí kolapsom grantového systému, mávla rukou, všetko má svoj čas. Keď nekonala na viaceré výzvy asi ani ďalšie dva týždne a termín zasadnutia komisií sa blížil, vybral som sa za mimoriadne „precíznou“ ekonómkou, že všetci žiadatelia sú pripravení hocikedy prísť na ministerstvo a podpísať sa. Ekonómka však trvala na svojom, také hrubé porušenie výnosu o poskytovaní dotácií nebude predsa tolerovať. Tak som sa jej opýtal, či vôbec číta a položil som jej otázku: „Pani kolegyňa, a prečo vy pracujete na ministerstve kultúry, keď máte ku kultúre taký negatívny vzťah?“ A odišiel som na obed. Po návrate mi telefonovala sekretárka, že mám prísť okamžite ku generálnej riaditeľke. Tá na mňa spustila, aby som okamžite utekal kúpiť veľkú bukrétu a bonboniéru a išiel sa ekonómke ospravedlniť, inak budem mať veľké problémy. Svojím chrapúnskym a grobianskym správaním som ju hlboko urazil a spôsobil jej ťažkú psychickú traumu, a to len preto, že si ona veľmi zodpovedne a precízne vykonáva svoju náročnú prácu. Musím povedať, že som ju vtedy počúval len na pol ucha. Zahľadel som sa na jej kreslo a tak som si pomyslel, za normalizácie, keď podľa oficiálnej legendy všade boli nekompetentní. neschopní a nevzdelaní ľudia, tak v tomto kresle sekčného šéfa umenia sedel prekladateľ Shakespeara a ďalších významných kníh, znalec angloamerickej literatúry, jeden zo zakladateľov Revue svetovej literatúry, proste okrajová figúrka kultúry, chvalabohu, že teraz v demokracii už v kresle sedí osoba s veľkou prestížou, autoritou a zaslúženým obdivom celej kultúrnej verejnosti. Škoda, že som nebol očitým svedkom, ako riadi šéfov divadiel, filharmónii, centier literárneho, hudobného a dizajnu, ktorí jej podliehali, a ako im erudovane radí pri riešení problémov. Samozrejme, že som odmietol sa ospravedlniť, usmial som sa a povedal: „Na to zabudnite, pani generálna riaditeľka!“ Otázku som považoval a dodnes považujem za legitímnu, aj keď som povedal i vtipnejšie bonmoty. Ale vlastne, predsa len cítim potrebu sa ospravedlniť, že som túto otázku nepoložil vtedy aj generálnej riaditeľke, teda dodatočne: „Pani generálna riaditeľka, prečo pracujete na ministerstve kultúry, keď máte ku kultúre taký negatívny vzťah?!“

Tu ešte chcem dodať, že žiadosti mali ešte mať posudok a ukážku z rukopisu, to som mal kontrolovať ja. Keď sa žiadosti dostali ku mne, mnohým tieto prílohy chýbali. Slušne som obvolal žiadateľov, ktorí mi ich poslali. K tomuto hrubému porušeniu výnosu o poskytovaní dotácií sa dnes veľmi hrdo hlásim a považujem ho za svoj drobný príspevok boja proti ministerskému primitivizmu a zadubenosti.

Môj kolega z vedľajšej sekcie mi povedal: „Jano, ja sa ti čudujem, že toľko pomáhaš žiadateľom. Ja som si tých svojich vycvičil, raz-dvakrát som ich vyradil a potom sa naučili dodávať kompletné žiadosti.“ Odpovedal som mu, že ja som štátnym úradníkom, a nie krotiteľom v cirkuse a mojich žiadateľov nemienim drezúrovať a rád im pomôžem.

(Pokračovanie)

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984