Taliansky film včera a dnes

Od konca druhej svetovej vojny približne do polovice 70. rokov bol taliansky film jednoznačne na špici svetovej kinematografie. Najprv nás očaril neorealizmus filmov Rosseliniho, Sicu a Zampu, potom sa zrodili tri veľké osobnosti: Visconti – majster (melo)drámy, Fellini – majster fantázie a spomienok, a Antonioni – majster v zobrazení odcudzenia. Taliani mali v tom čase aj skvelý register filmových hercov : Sicu, Mastroianniho, Gassmana, Sordiho, Manfrediho, Tognazziho, Nera, kým medzi ženami kraľovali Lolobrigida, Loren, Mangano, Vitti, Cardinale, Sandrelli a Muti, Popri vynikajúcich komédiách s týmito hercami sa taliansky film vtedy nevyhýbal, ba priam vyhľadával vážne spoločenské témy.  Režisér Pietrangelli si posvietil na problém prostitúcie (Adua a jej družky), Germi vtipnou formou podrobil kritike skostnatenú morálku talianskeho juhu (Rozvod po taliansky, Zvedená a opustená), Pontecorvo oslávil boj alžírskych vlastencov v boji proti francúzskemu kolonializmu (Bitka o Alžír), Damiani odvážne pranieroval problematiku mafie a korupčného súdnictva (Deň sovy, Spoveď policajného komisára prokurátorovi republiky), Petri prenikavo zobrazil nekalé praktiky polície a jej politické zneužívania (Vrah, Podivné vyšetrovanie), Vancini pripomínal zločiny fašizmu (Dlhá noc 1943, Prípad Matteotti) a Francesco Rosi nazrel do zákulisia ekonomických machinácií (Ruky nad mestom, Prípad Mattei).

Akúsi medzigeneráciu predstavoval Ettore Scola, ktorého filmy (na rozdiel od predchádzajúcich) sme už v 80. rokoch mohli vidieť iba vo filmových kluboch a potom sa nad talianskym filmom akoby zľahla zem. Bolo zopár výnimiek v prípade diel, ktoré sa presadili aj na medzinárodnom poli (Cinema paradiso a Malena od Giuseppe Tornatoreho, Synova Izba a Habemus Papam Nanni Moretiho či zo dva filmy Ferzána Ozpeteka), ale aj tie po likvidácii bratislavských kín a monopole filmových sál v nákupných centrách sa k bežnému slovenskému filmovému divákovi dostali len v minimálnom rozsahu. Záslužnú činnosť v priblížení diel novej generácie talianskych filmárov už roky vykonáva bratislavský Taliansky kultúrny inštitút V poslednom čase je to formou festivalu MITTELCINEMAFEST, v rámci ktorého sa v kine Mladosť premietajú diela z najnovšej talianskej produkcie.

Tak sme si v mesiaci december mohli v priebehu piatich dní pozrieť deväť filmov  vyhotovených v rokoch 2012 a 2013. Navštívil som z nich sedem a teda zredukujem svoj pohľad na najnovšiu taliansku filmovú produkcie výlučne na túto vyše dvojtretinovú časť podujatia. Ak nepočítame veterána Ettore Scolu, ktorý úvodný film prehliadky venovaný Fellinimu natočil ako 82-ročný (s pomocou svojich dvoch dcér), potom priemerný vek ostatných režisérov bol 47 rokov a všetky ponúknuté filmy prešli medzinárodnými festivalmi  a viaceré boli ovenčené nejakou filmovou cenou (od Donatellovho Davida, čo je  najväčšie talianske ocenenie v oblasti filmu,  po Zlatého leva v Benátkach).  Ak teda generačne išlo o súbor pomerne monolitný, pokiaľ ide o žáner, bolo rozvrstvenie pomerne široké, pričom u viacerých snímok ho bolo pomerne ťažké jednoznačne určiť. Aj keď (azda s výnimkou Sorrentinovej Veľkej nádhery) nezostanú natrvalo zapísané v dejinách svetovej kinematografie, ich celková úroveň bola dobrá. Spoločným rysom napriek rozdielnym rukopisom, žánrom či charakterom príbehov je zvýšený záujem o človeka boriaceho sa s nežičlivou spoločenskou situáciou, ktorá nás všetkých obklopuje. Raz to bolo skôr v rovine komediálnej ako vo Virziho filme Každý boží deň, kde sa to hlavné točí okolo neschopnosti mladého páru počať dieťa. Ale aj tu v pozadí tušíme sociálny problém, pretože manželia (muž pracujúci v noci a žena cez deň) majú na seba minimum času. Zameranosť na prácu, ktorá dodáva ilúziu slobody, bola hlavnou témou filmu dcéry slávneho herca Uga Tognazziho Marie Sole Tognazzi s názvom Cestujem sama. Práca hlavnej hrdinky (výborne stvárnenej Margheritou Buy), ktorej zmysel je diskutabilný, jej síce umožňuje žiť bez sociálnych problémov, ale ju oberá nielen o rodinný, ale vôbec o zmysluplný život mimo sveta práce.

Sociálna problematika sa jednoznačne dostáva do popredia v psychologickom filme Ivana de Matteo Na hrane. Príbeh muža, ktorý po morálnom poklesku musí opustiť rodinu, potom ju nevie uživiť a sám degraduje na úroveň bezdomovca, je pre mnohých Slovákov otvorením očí ohľadom životnej úrovne nižšej strednej vrstvy Talianska. Akoby mottom filmu je názor istého čakateľa na sociálnu podporu, ktorý hovorí: „rozvod je pre bohatých, nie pre nás, obyčajných ľudí.“ Škoda, že sociálne ostrie filmu trocha znižuje psychologická rovina príbehu naznačujúc až priľahké riešenie problémov.


Po psychosociálnom príbehu nasledovala politická satira Viva la libretá režiséra Roberta Andó založená na divácky atraktívnej zámene osôb medzi vodcom politickej opozície a jeho psychiatricky liečeným bratom. Film artikuluje myšlienku, že politiku ako službu ľudu vedia chápať len blázni, kým pre profesionálnych politikov je len kalkuláciou na udržanie vlastnej mocenskej pozície. Film má styčné body s Morettiho Máme pápeža v tom, že vážny problém prezentuje zábavnou formou.

Osobitne by som sa chcel venovať trom filmom, z ktorých prvý a posledný film minifestivalu mali dokumentárny charakter. Scolov Aké zvláštne meno Federico je polohraný dokument. V hranej časti nás zoznamuje s pôsobením mladého Felliniho a neskôr aj samotného Scolu v redakcii satirického časopisu, pričom na plátne nám režisér servíruje aj fotografie množstva karikatúr, ktoré obaja režiséri namaľovali. Neskôr ich oboch vidíme pri nočných potulkách Rímom, na ktorých stretajú bizarné postavy, ktoré potom Fellini využil vo svojich dielach. Pre znalcov Felliniho tvorby je zaujímavejšia rýdzo dokumentárna časť filmu s archívnymi zábermi z nakrúcania režisérových filmov, z  filmových štúdií či z významných udalostí jeho života (prebranie Oscara a pod.) a stretávania sa významnými filmovými osobnosťami. Film vyvoláva nostalgiu za časmi mladosti, nádejí a umenia s veľkým „U“.


Víťazný dokument z Benátskeho festivalu  s názvom Sacro Gra (časť kritiky mala výhrady k tomu, že v názore poroty „porazil“ všetky hrané filmy) tiež naznačuje, že festival sa vracia k svojej ľavicovej minulosti. Alebo jednoducho svedčí o tom, že kríza súčasnej spoločnosti už zašla tak ďaleko, že umenie nemôže o tom mlčať? Je to totiž výsostne sociálny film, aj keď ozvláštnený skvelou kamerou režiséra a kameramana v jednej osobe, ktorou poeticky sníma známy diaľničný okruh okolo Ríma z rôznych uhlov pohľadu, v rôznom počasí od zahmleného úsvitu po hlbokú noc.  Ľudia, ktorí žijú v blízkosti diaľnice, sú však nielen čudnými figúrkami, ale väčšinou aj obeťami systému, ktorý ich vyhnal na perifériu. Pravda, kritika nie je vždy jasne artikulovaná, ale vnímavý divák ju nájde. Napríklad pri havárii auta prvou vetou muža ležiaceho v sanitke je otázka, či bude môcť ísť zajtra do práce. Podobne sledujeme rozhovor dvoch dievča, ktoré si nechcú namaľovať pery na červeno, aby nevyzerali ako príslušníčky najstaršieho remesla, no vzápätí ich vidíme, ako tancujú polonahé na barovom pulte na diaľničnom odpočívadle. Podobne deprimujúco pôsobia výjavy zo sociálnych panelových bytov, kde dožívajú svoj život dôchodcovia s výhľadom na kolóny áut a s revúcimi lietadlami prelietavajúcimi nad ich strechami. Ich jedinou zábavou je „čumenie“ z okien von, kde sa nič nedeje, stupídne televízne programy, u mladších život so slúchadlami na ušiach alebo hľadanie životného partnera na internete. Hlavnú myšlienku filmu vyslovuje amatérsky botanik snažiaci sa zbaviť palmy pri diaľnici od parazitickej chrobače, ktorá „si vytvorila systém, voči ktorému sa nevieme brániť“. Lepšiu metaforu o dnešnej ľudskej spoločnosti si ani neviem predstaviť.

Asi najkvalitnejším filmom prehliadky bola Veľká nádhera Paola Sorrentina, ktorá v týchto dňoch získala ocenenie ako najlepší európsky film roka. Ide o modernú parafrázu Felliniho Sladkého života (s odkazmi aj na filmy Osem a pol a Roma), ktorej hlavný hrdina, neúspešný spisovateľ  vo svete vyššej strednej vrstvy a pseudointelektuálov žije zbytočným životom. Na rozdiel od Mastroianniho novinára vo Felliniho filme tu je hlavná postava (stvárnená obľúbeným režisérovým hercom Tonim Servillom) aj ironickým glosátorom premrhaného, zbytočného a absurdného života seba a svojho okolia, ktoré žije len pre senzácie a jediným pracujúcim človekom v ňom je mafián. Aj tento film spoločensko-kritický zámer mixuje s formálnymi výdobytkami filmového umenia, čo umocňuje jeho pôsobivosť.

Dnešný taliansky film prirodzene nedosahuje úroveň diel zlatej éry talianskej kinematografie. Ale produkuje zaujímavé diela, ktoré nastavujú zrkadlo spoločnosti, v ktorej človek márne hľadá pravý zmysel života a sociálnu spravodlivosť.

Foto: iicbratislava, Facebook-Mittelcinemafest-Bratislava