Reklama
Reklama

Tantalos.
Thanatos.
Tartaros.

Počet zobrazení: 2465


„Zle žijú tí, ktorí sa domnievajú, že budú žiť večne.“
Publilius Syrus


Prológ: Plť Medúzy a Chimal

Kultúrnou udalosťou roka 1819 v Paríži je tradičný Salón, na ktorom vystavuje svoj obraz dvadsaťosemročný autor. Verejnosti nie je neznámy, ani kolegom z branže. Má nesporný talent  a, zdá sa, celú budúcnosť ešte len pred sebou. Tentoraz však spôsobil škandál. Témou vystaveného diela i  jej spracovaním. Jeho obraz otvoril dokorán dvere romantizmu. V retrospektíve je aj niečím viac. Prvou faktickou fotografiou zachytávajúcou v dramatickom kontrapunkte a symbióze zároveň, celkom neromanticky, sugestívne a nemilosrdne, scénu smrti prelínajúcej sa s túžbou prežiť. Za každú cenu.  

17. júna 1816 vyplávala z francúzskeho Rochefortu na atlantickom pobreží malá flotila pozostávajúca z fregaty Méduse a troch menších sprievodných plavidiel. Ich cieľom bol prístav Saint-Louis na území dnešného Senegalu kolonizovaného Francúzmi od druhej polovice 17. storočia.  Počas napoleonských vojen ho obsadili Angličania, aby ho po prvej cisárovej abdikácii (1814) Francúzom vrátili. Na palubách sa nachádzali štyri stovky cestujúcich, posádky lodí, guvernér, úradníci, kolonisti, vojaci, dokonca i zopár vedcov. Vinou nekompetentného kapitána, ktorý síce nevelil už dve desaťročia, no bol zaprisahaný rojalista, Méduse „sadla“ na morskú plytčinu osemdesiat kilometrov od západoafrického pobrežia. Bolo rozhodnuté loď opustiť a doplaviť sa na pevninu v lodných člnoch. Podobne ako na Titaniku o storočie neskôr, tí menej dôležití, v tomto prípade poldruha stovky mužov, vojakov, dôstojníkov, kolonistov a jedna žena, sa do člnov nezmestili. Namiesto toho sa ocitli na narýchlo pozbíjanej plti dlhej dvadsať a širokej sedem metrov. Improvizované plavidlo ťahané člnmi ich čoskoro začalo spomaľovať, a tak posádky presekli vlečné laná a zmizli za obzorom. Na postupne sa rozpadávajúcej plti ponechanej napospas morským prúdom sa po dvanásť dní odohrávala dráma, ktorú prežilo len pätnásť psychicky a fyzicky najodolnejších a na všetko odhodlaných jedincov. Anabáza vydedencov meniaca sa na nočnú moru, počas ktorej silnejší zabíjali slabších živiac sa ich pozostatkami, otriasla nielen Francúzskom, ale celou Európou. Odhalila, že napriek poosvietenskému veku, nástupu vedy a racionalizmu, sa moderný človek v istých situáciách vôbec nemusí líšiť od svojich dávnych predchodcov. Mnohými toto poznanie otriaslo.   

Théodore Géricault vyrozprával príbeh Medúzy výtvarným zobrazením, na koncepte ktorého začal pracovať ihneď po tom, ako sa správy o tragédii dostali do Európy. Výsledkom  minucióznej prípravy a autorovho mimoriadneho nadania bola  pomyselná rukavica hodená do tváre zreštaurovanej bourbonovskej monarchie stavajúcej nepripravených, no lojálnych ľudí na miesta, kde sa rozhodovalo o životoch a osudoch iných. Rovnako aj vtedajšej umeleckej nomenklatúre mentálne prežívajúcej v 18. storočí (1). Jeden z odporcov „Plte Medúzy“ nonšalantne skonštatoval: „Zdá sa, že pán Géricault sa mýli. Poslaním výtvarného umenia je prihovárať sa duši a očiam, nie odpudzovať.“ Iný z pozorovateľov, predstihnúc Darwina s jeho konceptom prežitia najpripravenejšieho v prírode i spoločnosti (survival of the fittest) o pár desaťročí, trefne poznamenal: „Tá plť, to sme my všetci“ (2). Obraz v súťaži predstavených diel napokon získal Zlatú medailu, no režim a jeho prívrženci ho radi nemali. V Londýne sa stal senzáciou. Po autorovej predčasnej smrti na kostnú tuberkulózu v roku 1824 si predsa len našiel čestné miesto v Louvri, kde je dodnes.

meduza.jpg
Théodore Géricault (1791 – 1824), „Plť Medúzy“ (1819). Louvre.

Poslaním posádky obrovského korábu putujúceho vesmírom je ochrana mikrosveta pozostávajúceho z dvoch aztéckych dedín a  ich bezprostredného okolia umiestnených v jeho interiéri. „Strážcovia“ majú za úlohu kontrolovať a riadiť priebeh viacgeneračného putovania kozmickej lode a zároveň aj život malej populácie v laboratóriu do okamihu, kým nedosiahnu spoločný cieľ, hviezdu Proxima Centauri. Potom budú obyvatelia dedín vpustení do vonkajšieho prostredia, aby sa ich neporušené a ešte silnejšie gény premietli do generácie, ktorá osídli nové svety. Kým ten okamih nastane, bdie nad dodržiavaním pravidiel mocná bohyňa Coatlicue zabíjajúca neposlušných. Prečo práve Aztékovia? Tí na vesmírnej lodi neboli skutoční. Boli ľudskými bytosťami, ktorých predkom bol implantovaný „Matrix“ Aztékov prejavujúci sa v pracovitosti, disciplíne, neohraničenej úcte k božstvám s kozmickým rodokmeňom a tradíciám (3). Paralel so súčasnosťou je v novele „Zajatý vesmír“ viac než dosť. Vplyv eugeniky na ovplyvňovanie vývoja človeka ako jednotlivca i celých sociálnych skupín vrátane kontroly nižšie postavených „osvietenými“, „zasvätenými“ alebo „Veľkým bratom“ sú len niektoré z motívov. Hlavnej postave, Chimalovi, sa podarí preniknúť do priestoru kozmickej lode obývaného „Strážcami“. Chimal je vďaka svojim rodičom, ktorí zhrešili proti nastavenému poriadku, geneticky lepšie vybavený a inteligenčne zdatnejší ako jeho bývalí súkmeňovci. Novým okolím je akceptovaný a bleskovo sa učí. Je to práve  on, kto zistí, že vesmírna loď už dávnejšie minula svoj cieľ, pretože „Strážcovia“ si síce zdatne plnili svoje kontrolné úlohy voči populácii v laboratóriu, no nekorigovali zadané cestovné koordináty. Z vedy sa tak postupne stali rituál a dogma. Chimalovi sa napokon podarí „Strážcov“ presvedčiť, aby „Aztékov“ vpustili medzi seba. Sám sa stáva veliteľom kozmickej lode pri jej ďalšom putovaní vesmírom i vodcom novej komunity (4). Jeho Medúza, aspoň v danom momente, zachraňuje samu seba.

maysky_nahrobok.jpg
Kozmologický koncept Mayov „Strom sveta“ zobrazený na veku sarkofágu vládcu Palenque
Pacala (603 – 683 n. l.)  pripomínajúci interiér kozmickej lode. 
 

I. Pýcha a pokušenie – prípad Tantalos

Lýdsky kráľ Tantalos (Τάνταλος) bol mocný a bohatý. Tradovalo sa, že jeho otcom bol niektorý z Olympanov, možno sám Zeus, ktorý Tantala často pozýval k svojmu stolu, aby spoločne hodovali. Pyšný Tantalos si dovoľoval stále viac. Raz vystrojil hostinu on sám a pozval na ňu bohov na čele s hromovládnym Diom. Ako hlavný chod ponúkol hosťom na kusy rozsekané a uvarené telo vlastného syna Pelopsa. Bol zvedavý, či vo svojej vševedúcnosti zistia, akú pochúťku im pripravil. Takmer nik z pozvaných sa jedla nedotkol. Iba užialená bohyňa úrody Demeter ponorená do smútku zo straty dcéry Persefony, ktorú uniesol vládca záhrobia Hádes, si nič nevšimla a zjedla časť pleca. Rozhnevaný Zeus uvrhol Tantala do Tartaru (Ταρτάρος) a Pelopsa priviedol k životu. Chýbajúcu časť ramena dorobili bohovia mladíkovi zo slonoviny. Zeus Tantala exemplárne potrestal pridajúc príslovečné muky. Keď hladný odsúdenec vystrie ruku za vetvou stromu obsypaného ovocím, tá vzápätí unikne z jeho dosahu. Keď sa chce napiť a načrie rukou do vody, v ktorej stojí, tá ustúpi a objaví sa len bahno. Bezvýsledne to skúša už celú večnosť (5). Diov trest je výstraha bohov pre pozemšťanov. Aj keď ste pozdvihnutí, vždy ste len smrteľníci. Nesiahajte po tom, čo vám nepatrí.
 

tantalos.jpg
Gioacchino Assereto (1600 – 1649), „Tantalos“. Auckland Art Gallery, Nový Zéland. 

Tantalov príbeh pripomína oveľa dávnejšie udalosti, ktoré nemusia byť len mýtmi. Výstavbu Babylonskej veže a príbeh kráľa sumerského Uruku Gilgameša vzdorujúceho bohom a hľadajúceho nesmrteľnosť. Na rozdiel od Promethea potrestaného bohmi za krádež ich  tajomstiev v prospech ľudí, Gilgameša vedie osobný motív. Vo vzbure proti nebesiam a normám, ktoré človek sám pomohol vytvoriť, lýdskeho i uruckého kráľa spojila pýcha a pokušenie. Výsledkom bol v prvom prípade trest, v druhom vnútorná rezignácia, ktorá od neho tiež nemala ďaleko. Pokus vyzvať bohov a prírodu, čo je pre niektorých to isté, na súboj a vyrovnať sa im mocou a schopnosťami sa odvtedy viac ráz zopakoval. Vyústil do sociálnych kalamít, vojen a chaosu, ktoré boli spôsobené pocitmi rasovej, etnickej či civilizačnej nadradenosti i skalopevným presvedčením o vlastnej výnimočnosti. V tomto začarovanom kruhu sa ľudstvo pohybuje od začiatku svojich písaných dejín dodnes. Optimisti hovoria o vývoji po špirále, skeptici o naháňaní vlastného chvosta. Dnešok sa nelíši od zaznamenanej minulosti ani od jej mytologických náčrtov či projekcií.

 

II. Spite, kým môžete. Ja som Thanatos

V kultovom filme Johna Carpentera „Oni žijú“ (They live; 1988) (6), ktorý televízie, či už verejné alebo súkromné, nemajú v láske, sa hlavnému hrdinovi vďaka zvláštnym okuliarom do slova i do písmena otvoria oči. Vidí a pochopí, že medzi spoločnosťou, v ktorej žije a ktorá sa navonok javí ako rovnostárska, plná rovnakých príležitostí pre každého (the land of the free), a skutočnosťou známou malému počtu skutočne vidiacich, je zásadný rozdiel. Existujú len privilegovaní a tí druhí. Okuliare svojmu nositeľovi odhalia, kto je kto. Obyčajní ľudia, pozemšťania, sú v Carpenterovom filme tajným vysielačom udržiavaní v stave polovedomia-polospánku. Riadia sa subliminálnymi príkazmi maskovanými za reklamné slogany, komerčnú inzerciu, optimistické vystúpenia politikov a povzbudzujúce ekonomické analýzy. Pohľad na svet cez zázračné okuliare odokrýva tvrdé posolstvo diktované skrytou elitou, mimozemšťanmi s ľudskou podobou: Poslúchaj! Nespochybňuj autority! Spi! Konzumuj! Rozmnožuj sa! Nemysli samostatne! Kupuj! Pozeraj televíziu! Podriaď sa! Poslúchaj! Spi!

carpenter.jpg

Dnešný svet definitívne dospel do štádia Carpenterovej filmovej fikcie. Ibaže mu nevládnu mimozemšťania. Jednotlivé populácie sú cieľavedome bombardované záplavou informácii a ešte viac dezinformáciami. Umelo sú konštruované nové hodnoty a na piedestál stavané nové vzory v rozpore so zdravým rozumom a inštinktom predchádzajúcich generácií. Sociálny i mentálny inžiniering sú v plnom prúde. Ľudstvo, minimálne v severoatlantickom priestore, sa ocitlo v stave hypnózy. Spôsobujú ju skorumpovaní politici slúžiaci svojim ambíciám a vrecku, rovnako spochybniteľné medzinárodné inštitúcie a  ich miestne pobočky, časť akademickej obce, ktorá stratila morálny kompas i sebaúctu vedcov a, samozrejme, médiá. Tých posledných je navonok takmer nekonečné množstvo, no ich vlastníkov je len zopár, pričom ich cieľ je rovnaký. Všetci spolu slúžia ako retranslačné stanice na vykonávanie príkazov ozajstných vládcov sveta, nie ich nastrčených bábok. Konšpirácie? Bludy? Paranoja? V dnešnej dobe asi ťažko. Zosobnenie smrti v gréckej mytológii, Thanatos (Θανάτους), by novodobým Torquemadom a samozvaným cenzorom iných názorov, ako sú ich vlastné, povedal zrejme toto:

„Teraz dobre počúvajte, smrteľníci, najmä vy, ktorí vládnete mocou a peniazmi. Myslíte si, že ostatní nevidia, necítia a nerozmýšľajú, aj keď neabsolvovali tie najznámejšie univerzity? Hoci mnohých z tých druhých ste si kúpili. Na to, aby ste odstavili od moci umožňujúcej rozhodovať tých, ktorí vašu ,realitu‘ odmietajú, máte pripravených tichých zabijakov aj celé armády (7). Nemýľte sa. Budú zmietnutí spoločne s vami. Je to kolobeh prírody a zákonitosť dejín, nič s tým nenarobíte. Zákon akcie a reakcie. Negácia negácie. Vy aj vaši potomkovia ste tu spolu s ostatnými len dočasne. Aj keď požičiavate za úroky ostatným, sami žijete na úver. Veci, ktoré ste vypustili z Pandorinej skrinky a ktoré chcete usmerňovať, nebudete vedieť napokon kontrolovať a zastaviť. Zomelú vás. Bezcitne sa pozeráte na utrpenie druhých predstierajúc súcit a láskavosť. Následky pocítite na vlastnej koži. Aj vaši najbližší, spolu s vašimi otrokmi a sluhami. Kým môj brat Hypnos zo životov len uberá a mení ich na prežívanie alebo živorenie, ja, Thanatos, si ich beriem celé a navždy. Môžete si byť istí, že si vezmem aj vaše. Napriek spevu sirén spievajúcich kedysi Odysseovi s jeho druhmi a teraz vašim poddaným ustavične a dookola tú istú pesničku snažiac sa ich presvedčiť, že vám na nich záleží, a že žijú v tom najlepšom svete, aký doposiaľ existoval.

imhypnos_a_tanathosage005.jpg
John William Waterhouse (1849 – 1917), „Hypnos a Thanatos“ (1874).

Je to svet, nad ktorým neprestávam krútiť hlavou, a to som už videl veľa, pretože som s ním a s vami od počiatku a budem až do konca. Vo vašom dnešnom svete zvolenú hlavu štátu ignorujú a izolujú a na jeho miesto postavia tieň – starého muža, ktorý vzbudzuje už len súcit. Svet, v ktorom médiá spravia z neznámeho, súkromného a  samoľúbeho bankára Rothschildovcov v priebehu niekoľkých mesiacov, postup dôverne známy aj iným krajinám, prezidenta kedysi úžasnej krajiny s bohatou históriou a kultúrou (8). Svet starnúcej ženy, za mlada oddanej funkcionárky FDJ (Freie Deutsche Jugend), s tieňom spolupráce s inou neslávne známou inštitúciou špehujúcou vlastných občanov, ktorá pred tridsiatimi tromi rokmi ani len nemusela preliezť Berlínsky múr, aby preskočila zaslúžilých členov CDU a stala sa následníčkou politicky dožívajúceho Helmutha Kohla v Germánii (9). Takýchto necháte, aby vám vládli? Za života vašich predkov by sa o takéto niečo nemohli ani len pokúsiť. To je možné len v dnešnej ,demokracii‘ ako karikatúre tej gréckej. Kto vládne v jednej z ďalších veľkých krajín sveta, pri zrode ktorej stála viera človeka v spravodlivejší svet, ako bol ten, ktorý európski vysťahovalci opustili? Aký mandát hovoriť za štát a jeho inštitúcie majú súkromné osoby? A predsa sú to oni, ich peniaze a ich vôľa, ktoré vás vedú. Kto boli ich predkovia a čo urobili pre Ameriku? Boli a sú vari ich synovia zvolení vo voľbách? Sú to predsa vaše vlastné pravidlá, ktorými sa hrdíte pred celým svetom. Králi a vládcovia veľkých ríš minulosti si vybojovali svoje miesto pod slnkom vo vojnách riskujúc svoj vlastný život v zápase s protivníkmi, ktorí sa usilovali o to isté. Dokážu to isté vaši páni? Ženú vás na jatky a sami zostávajú v úzadí. Neprestávam krútiť hlavou nad pokrytectvom a lžami, ktoré ľudia prijímajú ako ,pravdu‘, aby podľa nej ďalej spokojne žili. Dnešní vládcovia majú, tak tomu bolo vždy, sluhov a hlásne trúby šíriace ich vôľu. Ecce Doktor F. Je známy sebastrednou bohorovnosťou a zvykom používať majestátny plurál – my, vedci – v štýle ,ja som prehovoril, vec je uzavretá‘ (Roma locuta, causa finita). Prostredníctvom médií dostáva svet každý deň rannú dávku novodobého Catóna staršieho so vztýčeným ukazovákom varujúcim pred ďalšími a ďalšími mutáciami a mutáciami mutácií zákerného vírusu ohrozujúceho ľudstvo. Ten tu medzi vami je, aj keď báť by ste sa mali viac iného ako toho, ktorý vám vnucujú. Doktor F. sa k vám dennodenne prihovára z obrazoviek televízorov, počítačov a telefónov. Je projektovaný do vedomia ľudí častejšie, ako boli odvolávky na Lenina s Marxom a Engelsom a všadeprítomné podobizne vodcov bývalého východného bloku“! (10). S odťatou hlavou škľabiacej sa Gorgony Medúzy namierenej na vás hypnotizuje všetko živé navôkol v štýle Orwellovej literárnej a Carpenterovej filmovej vízie úlisne a nástojčivo šepkajúc: Poslúchaj! Nespochybňuj autority! Nedýchaj! Boj sa neustále, ty i tvoje deti! Poslúchaj len nás a nikoho iného! Prežívaj, no neži! Poslúchaj! Vám smrteľníkom chýba už len neo-antický panteón so sochami Doktora Záchrancu a Gréty Zvestovateľky umiestnený v každej väčšej dedine, strážený Cerberom, Coatlicue a režimistickými prisluhovačmi i donášačmi.

Smrteľníci, vari nevidíte, že za fasádou všeobjímajúceho, no v zásade selektívneho mediálneho humanizmu, ktorí ,neprivilegovaných‘ nepovažuje za rovnocenné ľudské bytosti, sa skrýva rozoštvávanie všetkých proti všetkým? Bieleho proti čiernemu a oboch proti žltému. Žien proti mužom a detí proti rodičom. Národ proti národu, štát proti štátu. Vaši vládcovia vo svojej pýche veria, že predstavujú nový svet, avšak predošlému nesiahajú ani po členky. Túžia len po sláve dávnych ríš a impérií, po ich zovňajšku, no vôbec im nerozumejú. Ani svetu, ktorý z nich vzišiel a ďalej sa vyvíjal, ktorý nepredstieral, že je niečím iným ako bol. So všetkými jeho chybami a omylmi, no i s úspechmi a výdobytkami (11). Svet, ktorý človeka nechal žiť jeho neľahký a strastiplný život, pretože taký je osud oboch od vekov. Vaši páni tento svet nenávidia a chcú ho zničiť, odstrániť každú hoci aj prchavú spomienku naň. Nenávidia ho ešte viac ako stavitelia Babylonskej veže Marduka, ktorý im tú detskú stavebnicu napokon rozkopol a ich samých rozohnal na všetky strany. Nenávidia váš svet preto, lebo by ho nevedeli vytvoriť. Vždy na ňom len parazitovali. S týmto poznaním, ktoré ich zožiera, sú neustále vnútorne konfrontovaní. Nikdy neboli a nebudú jeho súčasťou. Stáli a stoja mimo neho, niekde na okraji, v tieni, z ktorého chcú vládnuť. Chcú ho nahradiť anarchiou, chaosom, aby Novému (ne)poriadku z vrcholu svojej pyramídy, nezodpovedajúc sa nikomu a vlastnému svedomiu už vôbec nie, ľahšie panovali zabávajúc sa na boji chudákov o prežitie odohrávajúcom sa pod ich nohami. Vytvorili novú agendu založenú na násilnom presadzovaní ,tyranie ochrany‘ (12). Svet, ktorý pre vás chystajú, nesiaha po členky dokonca ani socializmu s ľudskou tvárou v jeho rôznych podobách. Jedno je isté už dnes. Vaši páni a ich virtuálny koncentračný tábor sú horší ako čokoľvek, čo tu už bolo. Ich plánmi je totiž ohrozené, až na malé elitárske výnimky a ich sluhov, celé ľudstvo, nielen jeho časť. Povedzte im konečne, aby sa vzdali myšlienok na nové aztécke laboratórium. Inak ich čaká tribunál. Nie v Londýne alebo v Haagu, ale v Pekingu, Kuala Lumpur, Manile alebo v nejakej africkej krajine, kde ich z duše nenávidia. Bude to zrýchlený proces à la Duterte alebo Idi Amin, bez drahých advokátov naťahujúcich čas a przniacich právo i ducha zákonov. Keď dôjdu až do konca, budú v porovnaní so svojimi predchodcami príliš zbabelí na to, aby naľahli na meč alebo si strelili do hlavy. Koľkokrát v dejinách človeka som to už videl. Keď si po nich prídem, budú žobroniť, hádzať sa na kolená, plaziť sa po zemi, zhadzovať vinu na ostatných, prisahať na život svoj i svojich detí, že to mysleli dobre a že odteraz budú pozemskými anjelmi. Chceli byť viac ako nebesia a prepadli sa až pod zem. Počúvajte dobre, čo hovorím ja, Thanatos. Na konci pozemskej cesty čakajú na vašich súčasných vládcov Hádes, Ereškigal, Mictlantecuhtli, čiže peklo. Bez ohľadu na to, čo si pod ním vy, smrteľníci, predstavujete a či v neho veríte, a to aj s jeho nikdy nekončiacimi mukami a hrôzami. Nikdy! A táto predstava desí aj mňa.

Sudcov vašich vládcov nebudú zaujímať ich peniaze. Nepohnú nimi žiadne vzlyky a rumádzganie. Budú chcieť spravodlivosť. Na rozdiel od predchádzajúcich bude transparentná a každý obyčajný smrteľník jej zo srdca zatlieska. Oko za oko, krv za krv, veď to dobre poznáte. Teraz ich oko, ich krv, aj ich potomkov a blízkych. Ešte tu, na Zemi. Nie je ani modrá ani cennejšia ako vás ostatných.  Zákerne jej preliali a naďalej prelievajú stále dosť. Vo vojnách a vyvolaných epidémiách. Rozhodujú o tom, kto bude žiť a kto nie. Nevládzeš na nás a naše banky pracovať? Zdochni! Tak s vami zaobchádzajú. Na rozdiel od niekdajších otrokárov sa pri tom akurát usmievajú. Vysmievajú sa vám do tváre i poza chrbát, každý deň, každú hodinu a minútu. Ich materiálna nenásytnosť a nenávisť k ostatným sú väčšie, ako bol hlad po živote tých, z ktorých vyprchali posledné zábrany ľudskosti a z ktorých sa stali kanibali na plti Medúzy (13). Vaši súčasní vládcovia svoju odmenu už dostali a nik a nič ich nezachráni. Svojmu osudu neuniknú. Myslia si, že stoja pred Moskvou, no skončia biedne v bunkri na Wilhelmstrasse. Nikto im milosť nedá. Ak o vašej dobe a o nich niekto v budúcnosti namaľuje obraz, tak na ňom budú vaši dnešní vládcovia zobrazení s injekčnou striekačkou a s úškľabkom pomätenca, ktorý stratil posledné zvyšky podoby s ľudskou bytosťou. Mohli byť novodobými Prometheami alebo Chimalmi a nasledovať ich príklad v snahe pomáhať ľudstvu, no svoju moc a prostriedky nevyužili. Naopak, zneužili ich, a preto skončia ešte horšie ako Tantalos a Dorian Gray. Pretože chceli byť rovní bohom i viac. Zabíja a zabije ich vlastná nenažranosť a pýcha. Ich nekonečnej nenávisti k vám sa vyrovnajú len ich samoľúbosť a sebaláska. Nakoniec splynú s tým, v ktorého veria a vyznávajú celým svojím konaním, a ktorý ich, rehotajúc sa, nakoniec zvrhne za preukázané služby do priestoru, v ktorom vládne. On je ešte horší ako ja. Ja mŕtvych len odprevádzam, on svoje obete spolu so žijúcimi nenávidí. Obýva miesto, z ktorého sa ozýva večný plač, škrípanie zubov a neľudský škrek. Miesto, z ktorého niet úniku. Už teraz sú mu títo zatratenci podobní. Vo svojom blúznení spia a ani to nevedia. Koho chcú bohovia zničiť, nechajú ho pomiatnuť sa. Ak napokon rezignujú a v snahe uniknúť pred spravodlivosťou stiahnu celé ľudstvo do priepasti vojny, akú svet ešte nepoznal, nielenže skončia biedne. Na rozdiel od tých, ktorí prežijú so šancou začať odznova, po nich neostane ani pamiatka. Ani bunka. Ani kvapka ich pokazenej krvi. A toto pomyslenie ich bude škrieť najviac. Na tomto svete i na tom druhom. Paradoxne sa splní ich vlastný cieľ, o ktorom by im mohli veľa rozprávať Kroisos a Pythia. Nové ľudstvo. No nie bez ľudí, ktorí nechcú prijať ich ničím neohraničenú šialenú vládu, ale bez nich samotných!“
 

dievca_a_smrt.jpg
Elna Borch (1869 – 1950), „Dievča a Smrť“. Glyptotéka, Kodaň.
 

III. Zostup do Tartaru

Dante Alighieri (1265 – 1321) nie je spomedzi smrteľníkov jediný, ktorý, aspoň vo svojej predstavivosti, sa vybral do záhrobia a aj sa z neho vrátil. Strašidelné zobrazenie miesta neživých nám zanechal Hieronymus Bosch (1450 – 1516). Danteho predstava posmrtnej existencie duší smrteľníkov je v zásade súcitná, optimistická. Ponúka totiž očistec i raj. Dante svoj imaginárny zostup do pekla (l´ingresso nell´inferno) absolvoval preto, lebo mu záležalo na spáse jeho súčasníkov (14). Nie tak mýtický Orfeus, ktorý sa do záhrobia vybral za objektom svojej túžby. Napriek tomu, že sa mu najprv podarilo Hádesa obmäkčiť, prosebník, ktorý v sebe nemal viac viery ako Lótova žena, neuspel. Pokúšajúc šťastie a trpezlivosť bohov aj druhý raz, prišiel napokon nielen o Eurydiku, ale aj o svoj život. V druhej svetovej vojne a po nej ľudstvo vedené vládcami, akí tu ešte nikdy neboli, do Tartaru nazrelo (15). Dnes sa nachádza v bode, z ktorého sa do Tartaru priamo zostupuje. Či sa na cestu vyberie, alebo doň rovno spadne, nebude spôsobené zvedavosťou, súcitom alebo láskou až za hrob, ale z nenávisti a pýchy vládcov, a rovnako aj vďaka nemohúcnosti a zbabelosti nás, otrokov. Pád ľudstva do Tartaru bude kolektívnym zlyhaním a popretím celého predchádzajúceho vývoja, ktorý ho doviedol až do bodu osudného rozhodnutia, a ten je tu dnes s nami. Mrháme nadobudnutým dedičstvom a majetkom, ktoré vznikali postupne z práce a snaženia predchádzajúcich generácií. Nemáme na to právo. Svojich vládcov a nimi nalinajkovaný osud si zaslúžime až do okamihu, kým sa im vzoprieme a dáme jeho tvorcom ochutnať ich vlastnú medicínu (16). Politici v demokraciách radi zabúdajú, že mandát na výkon moci je im zverený v istom rozsahu na obmedzený čas. Nie sú absolutickými panovníkmi, a predsa sa tak správajú, ba ešte horšie. Oveľa horšie. Sú pokrytci a zbabelci. Tí slovenskí bez zábran porušujú ústavu a zákony a my tomu chceme čeliť izolovanými manifestáciami, zapálenými sviečkami a referendom? Nestačí to! Niekto tu už raz povedal, že do revolúcie sa nepozýva. Ešte menej do boja, najmä ak vyviera z pudu sebazáchovy a zodpovednosti za tých, ktorí prídu po nás vrátane našich potomkov (17).

Klasik vedeckej fantastiky Arthur C. Clarke v poviedke „Deväť miliárd mien Boha“ opisuje príbeh lámaistického mnícha, ktorý prišiel do New Yorku kúpiť sekvenčný počítač Mark V s kapacitou predstihujúcou všetky ostatné. Predstaviteľovi firmy ponúkol nasledujúce vysvetlenie dôvodu kúpy. Mnísi jeho kláštora dospeli k poznaniu, že ak napíšu v nimi samými vytvorenej abecede na papier všetky kombinácie z písmen v menách doposiaľ známych božstiev, prepracujú sa k menu jediného existujúceho Boha. Permutácií je deväť miliárd. Sú odhodlaní robiť to ručne, a vskutku na tom už tri storočia v kláštore pracujú. Vyrátali, že im to potrvá ešte pätnásťtisíc rokov. Počítač by mohol ich prácu výrazne zrýchliť. Keďže počítač pracuje s číslami, v tomto prípade je potrebné nahradiť číslice písmenami. Po pozitívnej odpovedi na otázku, či je to možné, sa šéf počítačovej firmy zaujíma len o solventnosť kupujúceho a logistiku prepravy. Netrvá dlho a počítač s dvomi inžiniermi putujú do Indie a s pomocou mníchov do Tibetu. Spolu s technikom spustia počítač a čakajú. Nudia sa, hlavne George, ktorý stále myslí na svoj domov. Jeho extrovertnejší kolega Chuck sa zatiaľ túla po kláštore. Jedného dňa príde za kolegom. Keď sa mníchov pýtal, na čo im to všetko bude, tí sa zrazu stali tajnostkárskymi. Napokon mu jeden z nich povedal, že ak počítač vydá poslednú kombináciu, a teda i meno jediného Boha, celý svet zanikne, pretože smeroval práve k tomuto bodu ako k zmyslu ľudskej existencie. Znepokojený Chuck nahovára Georgea zápasiaceho s  vedomím povinnosti splniť si povinnosť až do konca, aby z kláštora predčasne odišli. Dva dni pred koncom naprogramovanej počítačovej sekvencie tento napokon súhlasí. Lietadlo, ktoré malo pre nich prísť, už akiste čaká. Posledný deň pobytu neskoro popoludní obaja muži opúšťajú kláštor smerujúc na koňoch do údolia rozprestierajúceho sa pod nimi. George je mysľou stále pri počítači. Upokojuje si svedomie tým, že úlohu splnil. Počítač musí svoju činnosť každú chvíľu ukončiť. Rozmýšľa, či ho výsledkom sklamaní a rozhorčení mnísi zničia alebo začnú pokračovať v manuálnom prepisovaní mien ich boha. Zvečerieva sa a v údolí pod nimi už vidno svietiť svetlá. Cestu obom mužom ukazujú hviezdy blikajúce na jasnej nočnej oblohe. Ešte hodinka a budú pri lietadle. George sa otočí k Chuckovi a chce mu niečo povedať. Ten upiera na oblohu neveriaci pohľad. Pozrie sa hore tiež. Vidí ako hviezdy jedna za druhou začínajú pomaly zhasínať (18).

elpis.jpgElpis. V gréckej mytológii personifikovaná Nádej prichádzajúca po utrpení.
 

Epilóg: Elpis na „Pustatine“

Minulý svet poznal nebesia, pozemský život i záhrobie. Náš sa z neho vysmieva. Odmieta ich ako realitu i symboliku, ako koncept korekcie pýchy trestom a  po ňom prichádzajúcej nádeje. Inštinktívne a úmyselne ignoruje záhrobie. Nezáleží na nich, len na tom, čo je. Sme tlačení k tomu, aby sme žili len prítomnosti a my to akceptujeme. Dávame život svojim deťom, milujeme a vychovávame ich. Chceme pre nich len to dobré. No v súčasnej situácii nerobíme pre nich nič alebo málo. Budúci svet, v ktorom budú žiť, ak vôbec, podľa predstáv maniakov, sa nenávratne zmení. Naši potomkovia nebudú poznať nič z toho, čo sme poznali my, naši predkovia a predchodcovia. Budúci svet sa nebude mať ani kde prepadnúť. Bude len ničota. Amorfná pustatina, aká tu bola pred zhmotneným Slovom (Logos). „Pustatina“, v ktorej sa „stretá prítomný a minulý čas s budúcim časom obsiahnutom opäť v čase minulom.“(19). Cul-de-sac. Svet bez úplného človeka vrátane jeho duchovnej podstaty, a teda i bez ustavičného zápasu navonok pasívneho dobra s transparentne aktívnym zlom ako hnacím motorom dejín. Bude len Nebytie. Energia sa po smrti jednotlivcov, celých národov či po vymretí ľudstva ako celku zachová, no aká bude jej kvalita? Nepovznesie sa hore, aby vytvorila noosféru, či vystúpila ešte vyššie, ba najvyššie, ako sa len dá, ale klesne a úplne sa rozplynie v temnote a ničote. Buď nevedomá si samej seba alebo vedomá si svojho zlyhania. Naveky. Ako to napísal Chesterton (1874 – 1936) o dobe, v ktorej žil? Pokus založený na uctievaní výlučne materialisticky chápaného racionalizmu a do seba zahĺbeného intelektualizmu ako úniku pred nespravodlivým svetom skončí práve nimi samými a excesmi, ktoré sú ich prirodzenými dôsledkami. Bezbrehé dožadovanie sa neexistencie práva (spoločenská utópia) i jeho bezbrehé materialistické uctievanie (spoločenská realita), vyústia do prázdnoty, ktorej protipóly  predstavujú Tolstoj a Nietzsche. Ten druhý odmietajúc Boha v snahe povýšiť človeka na jeho úroveň musí, obrazne povedané, najprv zmenšiť hory symbolizujúce božiu veľkosť. Nakoniec sám skončí v Tibete. Sedí vedľa Boha síce uznávajúceho, avšak pasívneho až fatalistického Tolstého, v krajine nikoho a ničoho, v nirváne, pričom obaja sú bezmocní. Jeden preto, že sa nemá čoho chytiť a  druhý preto, že sa nemôže ničoho pustiť (20). Ich navonok protichodné no v skutočnosti zbiehavé názory ústia do križovatky, z ktorej obe cesty vedú len jedným smerom. Do Tartaru.

Až donedávna bol následkom skrotenej ľudskej pýchy trest, ktorý dával šancu prežiť a poučiť sa. Pred súčasnou plťou stroskotanej Medúzy, na ktorej sa dnes nachádza celé ľudstvo s výnimkou už teraz zatratených, nevidno žiadny horizont. Ak neexistuje, ako by mohla prísť záchrana? Zušľachtený hominoid vo svojej stále sa vracajúcej a neustále narastajúcej pýche stvoril homunkula na svoj obraz, a ten sa ukázal ľudskejší ako jeho tvorca (21). Nepoučený dostatočne minulosťou sa o to pokúša znovu dnes. Už mu nestačia laboratóriá a legitímny vedecký výskum, ktorý má ľudstvu uľahčiť život na modrej planéte rešpektujúc ho zároveň. Experimentuje na živých bytostiach. Na miliónoch a stámiliónoch živých bytostí. Hnacou silou jeho snaženia sú opäť žiadostivosť a pýcha, jeho cieľom sebecká túžba vládnuť ostatným bez zodpovednosti a svedomia. Chceme aj my žiť vo svete tieňov ako replikanti a hračky mocných a prostriedok na dosahovanie ich cieľov? Chceme, aby v takomto svete žili naši potomkovia? Sme len na krok od spánku v chladnom hrobe, z ktorého sa dá vyjsť len na chvíľu a na zavolanie (22). Od okamihu, aby nás do neho nevložili navždy, nás delí len jedno jediné. Nádej. Elpis, ktorá jediná ostala na dne Pandorinej skrinky, keď všetko ostatné z nej už uniklo. Sama o sebe však stačiť nemôže. Musí byť sprevádzaná prejavom aktívneho odmietnutia a vzopretia sa. Dejiny tejto planéty, pamäť a existencia ľudstva so všetkými jeho zlyhaniami i veľkoleposťou sú tu s nami a na našej strane. V hre je budúcnosť. Doposiaľ po noci vždy prišiel deň a na konci každej temnoty sa objavilo živé svetlo, nie jeho napodobeniny. Dajme o sebe konečne vedieť a ostaňme navždy jeho súčasťou! (23).

 

Použitá literatúra a internetové zdroje:

1) Gericault, Raft of the Medusa - YouTube     

2) Le Radeau de la Méduse | Musée du Louvre | Paris

3) HANDBOOK TO LIFE IN THE AZTEC WORLD (nocookie.net), s. 148

4) Harry Harrison, Captive Universe. Putnam, NewYork, 1969, 185 s.

5) The_Greek_Myths_-_Robert_Graves.pdf , 108, Tantalus

6) They Live 1988 Full Movie - YouTube                                

7) Florent Pagny - Noir et blanc (Clip Officiel) - YouTube

8)  Qui est vraiment Emmanuel Macron? | Monde | Actualités | Le Soleil - Québec

9)  Full text of "War Merkel Stasi-Spitzel IM Erika?" (archive.org)

10)  Dr. Fauci Says Don't Go Here Even If You Can (msn.com)

       Dr. Fauci Just Issued This Big COVID Warning (msn.com)

       Dr. Fauci Warns Don't Go Here Anymore Now (msn.com)

       Dr. Fauci Just Said When We Can Go Back To Stadiums (msn.com)

       Dr. Fauci Warns Never Do This After Your COVID Vaccine (msn.com)

       Fauci "Needs to Put Up or Shut Up": 'America's Doctor' Dismantled in Scathing Op-Ed (wearechange.org)

     Dr. Fauci actually gets asked real questions from a real journalist, and his answers may surprise you – LeoHohmann.com

      Johns Hopkins professor slams Dr. Fauci for denying the US is approaching herd immunity | Daily Mail Online

11) Sarah Brightman "Just Show Me How to Love You" featuring Florent Pagny - OFFICIAL VIDEO - YouTube

12) The great Covid power grab: Why world leaders’ push for a post-WW2-style ‘Pandemic Treaty’ must be resisted — RT Op-ed

13) Capital Official Trailer 1 (2013) - French Drama HD - YouTube

        The New Kings (iv) Why Is Nothing Ever True? - YouTube

14) La Divina Commedia - Il poema (weebly.com)

15) Billy Joel - We Didn't Start the Fire (Official Video) - YouTube

16) Enough is enough: We can’t surrender our freedoms just because lockdowns have shown authoritarianism can curb society’s excesses — RT Op-ed

17) PLANET OF THE APES (1968) - Lady Liberty Destroyed - YouTube

18) the-nine-billion-names-of-god.pdf (google.com)

19) Quote by T. S. Eliot Four Quartets: “Time present and time past Are both perhaps pre...” (goodreads.com)

20) ORTHODOXY (d2y1pz2y630308.cloudfront.net)  G.K. Chesterton, s. 24

21) Blade Runner (1982) (ending scene) - YouTube

22) https://www.youtube.com/watch?v=MosvJpNvZgo

23) Diodato - Fai Rumore (Video Ufficiale) [Sanremo 2020] - YouTube

      Finche' Pace Non Avro' - YouTube     

       Sky And Sand - YouTube

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama