Reklama
Reklama

Tápajúci pokus

Dokumentárny televízny seriál Expremiéri
Počet zobrazení: 2563

Očakávania divákov od dramaturgie verejnoprávnej RTVS sú veľké. Logicky by teda malo byť jej zámerom hlbšie reflektovať našu aj nedávnu minulosť pokiaľ možno čo najobjektívnejšie pri zachytení všetkých relevantných názorov. Treba pritom zdôrazniť, že tento dramaturgický zámer nie je celkom originálny. Pred niekoľkými rokmi s podobným projektom prišla Česká televízia a dovolím si tvrdiť, že s podstatne lepším výsledkom. Najzásadnejším problémom celého projektu bola skutočnosť, že úlohu spracovať portréty nedostali vyzreté osobnosti s dostatkom životných skúseností, ktoré by dokázali danú dobu reflektovať v plnej komplexnosti, ale mladí študenti VŠMU, ktorí zväčša dobu a osobnosti, ktoré „spracovávali“, nepoznali v čase ich politického zenitu, čím fatálne znížili objektívnosť ich reflexie. Poďme teda chronologicky. 

expremieri.jpg


Milan Čič

Portrét prvého ponovembrového premiéra vlády národného porozumenia Milana Čiča bol hádam najobjektívnejší. Ako sa ukázalo, jeho fyzická neprítomnosť (zomrel 9. novembra 2012, v čase nakrúcania teda bol nebohý) neumožnila autorovi portrétu príliš veľkú mieru subjektivizmu, čo viedlo k relatívne objektívnemu obrazu. Autorka portrétu Mária Brnušákova musela vychádzať z archívu, rešerší a svedectiev Čičových súčasníkov. Práve to mu dalo isté mantinely, ktoré nemohol prekročiť. Veľký vplyv na celkové vyznenie portrétu iste mala aj skutočnosť, že Čič nebol a nie je vnímaný kontroverzne. Jeho pôsobenie bolo relatívne veľmi krátke, i keď vo veľmi zásadnom a prelomovom období.


Ján Čarnogurský

Ak spracovanie portrétu Milana Čiča bolo objektívne, tak pri spracovaní portrétu Jána Čarnogurského musíme konštatovať presný opak. Zámerom režisérky Kristíny Leidenfrostovej asi bolo zachytiť kontrast medzi predsa len akceptovaným premiérom Čarnogurským, akým bol na začiatku deväťdesiatych rokov a súčasným protivojnovým a proruským aktivistom, ktorý pravidelne organizuje protestné mítingy na Hviezdoslavovom námestí v Bratislave. Tento jeho prerod však nebol takmer nijako vysvetlený. V dokumente síce vystupujú jeho politickí spolupútnici František Mikloško či Vladimír Palko, ale aj ich vyjadrenia vyznievajú viac než rozpačito. Kým Mikloško sa s Čarnogurským názorovo rozišiel, Palko, naopak, ho aj naďalej podporuje. Najväčším prešľapom portrétu bol „aktivizmus“ režisérky, ktorá Čarnogurského tlačila do pozície, ktorú mu chcela naoktrojovať. Bolo až trápne sledovať, ako ho diriguje, ako ho inštaluje pod protestným transparentom , ktorý bol navyše gramaticky zle napísaný. Absurdné bolo aj to, že Čarnogurský sa do tejto pozície dal relatívne veľmi ľahko a bez odporu vmanipulovať. Čarnogurský nakoniec vyznel ako neistý vodca bezmocnej hŕstky skoro pomätených aktivistov, pričom vlastne k skupinke, ktorú vedie, ani tak celkom nepatrí. Téma jeho osamelosti v spoločnosti ľudí, ktorých vedie, mala byť akýmsi ústredným motívom celého portrétu. Ak toto bol zámer, tak vyšiel. Ako divák som však očakával viac. Vôbec tam nebol ani len načrtnutý jeho prerod zo „štandardného“ politika na politického exota. Neboli tam pomenované viaceré míľniky jeho myšlienkového vývoja, ako ani postupná strata súdnosti, ktorá sa najpríkrejšie prejavila pri jeho tvrdošijnej kandidatúre na prezidenta. Ako vieme, v tých voľbách získal sotva 0,6 % hlasov a dopil tak svoj kalich horkosti do dna. Čarnogurského portrét teda bola veľká a premárnená šanca postihnúť triumf  i ďalšie  zložité peripetie jeho života.


Jozef Moravčík

Ak by som, naopak, mal predsa len pochváliť autora portrétu, ktorý relatívne presne vystihol podstatu respondenta, tak sa to najviac podarilo pri portréte Jozefa Moravčíka. Leitmotív tohto dokumentu by najlepšie vystihoval nadpis – náhodný premiér Jozef Moravčík. Ako sa  ukázalo, Moravčík sa premiérom skutočne stal len preto, že najmenej vadil. Pôvodne ním mal byť Roman Kováč, ten však bol vetovaný SDĽ-kou, a tak sa Moravčík stal akýmsi východiskom z núdze. Aj jeho pôsobenie vo funkcii bolo také nemastné-neslané. Jozef Moravčík je priam esenciálnym príkladom, ako sa človek s minimom lídrovských schopností môže dočasne dostať až na samotný vrchol mocenskej pyramídy. Táto skutočnosť sa prejavila aj v odpovediach viacerých respondentov, ktorí si ho viac pamätali z podstatne menej významnej funkcie primátora Bratislavy, v ktorej, mimochodom, tiež nijako zvlášť nezažiaril, než z pozície premiéra. Ako alternatívny názov jeho portrétu by sme tak mohli použiť aj známu parafrázu Musilovho románu Jozef Moravčík – Muž bez vlastností. 


Vladimír Mečiar

Najväčším prešľapom v celom projekte bol portrét trojnásobného premiéra Vladimíra Mečiara. Táto osobnosť dávala autorovi obrovské možnosti. Sledovať vzostup a pád neskutočne schopného politika, ktorý však v istom štádiu svojej kariéry stratil akýsi vnútorný korektív a pre sériu ťažkých politických chýb sa už asi navždy do dejín Slovenska zapíše ako kontroverzná osobnosť. Namiesto toho nám autor portrétu Dominik Jursa predložil neskutočne povrchný portrét plný mediálnych klišé, ktorý realitu vykresľuje veľmi hlúpo a jednostranne. Výber Eriky Vincourekovej ako hlavnej respondentky bola síce z núdze cnosť, ale rozhodne nebol šťastný. Boli sme tak svedkami dvojakého klišé. Na jednej strane sme videli nekritické argumentárium Mečiarových ultra fans, na druhej strane len známe mediálne klišé, ktoré dnes prevláda ako nespochybniteľná historická pravda o jeho ére, teda ére mečiarizmu. Zakomponovanie detí republiky, detí SR, ktoré odmietajú éru, na ktorú si objektívne nemôžu pamätať, či vyjadrenie náhodného respondenta, ktorý svoju animozitu voči Mečiarovi nijako zvlášť nevedel vyargumentovať, je len symptómom režisérskej nemohúcnosti. Najväčším prešľapom však bolo vypustenie či presnejšie ignorovane takmer štvorhodinového rozhovoru, ktorý nakoniec autor portrétu s Mečiarom po dlhom putovaní natočil. Akoby tým chcel povedať, že „triumf a tragika“ Mečiarovej osobnosti ho vlastne nezaujíma, a autor sa radšej uspokojil s povrchným, ale všeobecne prijímaným obrazom o tejto osobnosti, ktoré poznanie o Mečiarovi nijako neposúva. Inak povedané, tento diel bol úplne zbytočný, a zároveň to bola trestuhodne nevyužitá príležitosť.


Mikuláš Dzurinda

Ak by sme mali vyhodnotiť diel, v ktorom si respondent režisérku Janu Durajovú, takpovediac, natrel na chlieb, tak je to jednoznačne diel s Mikulášom Dzurindom. Režisérka síce mala Dzurindovo pôsobenie naštudované, bola relatívne pripravená, ale zvládnutie Dzurindovej bohorovnosti, drzosti, arogancie či hranej suverenity bolo úplne nad jej schopnosti. Najsilnejší moment tohto dielu nastal v situácii, keď sa ho po prednáške jeden študent spýtal, či nikdy nevzal úplatok. To, čo nasledovalo, bolo dobre pripravené divadielko a Dzurinda opäť zahral svoju naučenú etudu: hrané rozhorčenie, dokonca reči o tom, že takouto otázkou sa dotýka jeho dôstojnosti. Fakt prekvapivé! Dzurinda, ktorý je a ešte dlho bude etalónom skrz-naskrz skorumpovaného systému, sa do „krvi“ uráža, ak sa ho niekto spýta na niečo, o čom všetci vedia, že v tom bol neprekonateľným majstrom. Každopádne, najfatálnejšie zlyhanie predviedla režisérka v pasáži, keď sa v aute rozprávali o Gorile. Absolútna neschopnosť režisérky reálne a dôrazne oponovať jeho najprostoduchejšej demagógií je najväčším zlyhaním v tomto seriáli. Dzurinda nepreukázal ani najmenšiu mieru sebareflexie, dokázal sa brániť len krajne dementným odôvodnením, že Gorila je majstrovským piár dielom Fica, ktorý dokázal vypáliť Dzurindovi na čelo biľag naj top korupčníka a tupé novinárske stádo (ako vždy poslúchajúce Fica na slovo – smejem sa, až je mi zle) to potom do bezvedomia verklíkovalo a verklíkuje. Na takúto interpretáciu už naozaj normálny človek nemá slov, ale v takom prípade, keď top už režisérka v reálnom čase nedokázala vyvrátiť či dôrazne zoponovať, ako reparát sa by sa hodil aspoň režisérsky dôvetok. 


Iveta Radičová

Ďalším dielom bola časť o Ivete Radičovej, natáčalo sa v Kremnici počas Kremnických gagov. Ak opomenieme niektoré zbytočné bulvarizujúce prvky, napríklad Radičová u veštice a podobne, tak v podstate portrét vystihol hlavnú príčinu neúspechu našej prvej premiérky. Koncentrovane, ale veľmi presne to vyjadril jeden z respondentov – Martin M. Šimečka. Skutočnosť, že slovenská politika je veľmi toxické prostredie a že je nevhodné pre ľudí so slabým žalúdkom, to je takpovediac axioma, ktorej si mala byť Radičová vedomá. Ak s tým nebola uzrozumená, tak do toho jednoducho nemala ísť. Jasné a presné.


Robert Fico

Celý projekt venovaný expremiérom bol ukončený trocha nečakane a neplánovane – portrétom Roberta Fica. Ak si uvedomíme, že Fico je stále politicky aktívny a že ešte v slovenskom verejnom živote nepovedal posledné slovo, prístup mapovať ho len ako človeka a vytesniť politiku mimo portrét, bol z princípu problematický. Na obranu autorky Lucie Kašovej však treba povedať, že to bola podmienka Fica. Čo bolo, naopak, un fair a iste aj za hranicami etiky, bola skutočnosť, že gro portrétu, ktorý sa nakoniec vysielal, bol natáčaný skrytou kamerou. Zámer bol jasný – odhaliť Fica bez masky, uvoľneného, keď vypadne z roly. Odhliadnuc od spomínanej etiky to bolo asi aj technicky nerealizovateľné, keďže natáčanie trvalo brutto tri dni, teda nestrážených chvíľ, ktoré by boli dostatočne výpovedné, nakoniec bolo minimum. Aj zloženie respondentov, ktorí hodnotili Fica, akoby predznačovalo vyznenie jeho portrétu. A to malo byť jednoznačné: Fico je v podstate človek bez jasnej vízie, čistý technológ moci, racionálny, bez emócii, síce homo politicus, ale v podstate človek bez vlastností, sterilný a prázdny. Vyznenie tohto portrétu teda bolo tiež veľmi problematické, ale v konečnom dôsledku hlboko konvenovalo s úrovňou a vyznením celého seriálu či projektu.

Takéto závažné projekty by nemali spracovávať študenti s predsa len obmedzeným rozhľadom, skúsenosťami a osobnostnou výbavou, hlavne, ak ich respondenti sú skrz-naskrz ošľahaní harcovníci, ktorí všeličo prežili a ocitli sa na samotnom vrchole mocenskej pyramídy. Druhá zásadná výhrada je v tom, že autori portrétov nehľadali pravdu o svojom respondentovi, len sa pokúsili natiahnuť ich obraz na mustru, ktorú už mali pred natáčaním. Niekde to boli vidieť viac, niekde menej, ale v niektorých prípadoch to už hraničilo s politickým aktivizmom. Expremiéri sú tak v značnej miere nevyužitou šancou na vytvorenie objektívnych  portrétov ľudí, ktorí v najväčšej miere formovali našu spoločnosť v uplynulých tridsiatich rokoch. Škoda, na reparát si totiž budeme musieť počkať možno až ďalšie tri desaťročia.

(Text vyšiel v Literárnom týždenníku 3  – 4/2019)

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama