Televízny koronavírus

„Televízia je jediný uspávací prostriedok užívaný očami“..., povedal taliansky filmový režisér Vittorio De Sica

Tohto roku to neplatí, lebo televízia „prebila“ marec ako mesiac knihy s tradíciou už od roku 1955. Isto pri belasej obrazovke nik nezaspával. Lebo sa navrátila k svojmu pôvodnému poslaniu. Stala sa predovšetkým studnicou rýchlych a potrebných informácií. Počas celosvetovej pandémie zareagovala pohotovo aj koncepčne a vizionársky Česká televízia. Zaradila do svojho vysielania UčiTelku. Áno úplne prirodzenú a pre verejnoprávnu televíziu povinnú úlohu a rozmer: vzdelávací. Ako keby dramaturgovia, tvorcovia i ďalší programoví pracovníci na Kavčích horách v Prahe jediní pochopili (na Slovensku len akademik a publicista Eduard Chmelár), že školský rok sa už predčasne a nenávratne skončil. Televízia tak deti nielen zabávala, no učila, vzdelávala, zušľachťovala. V programe „Odpoledka“ vyučovala školákov z fyziky, dejepisu, prírodopisu aj zo zemepisu. Škoda, že len tá česká...


Chalupár Pišta: Foto: Archív autora

Slovenská televízia (kedysi národná a kultúrna inštitúcia), ostala zatiaľ iba pri pasívnom prázdninovom vyplnení voľného času rozprávkami a filmami, v rozhlasovom vysielaní čítaním literatúry. S príslušnou dávkou humoru (nie škodoradosti!) si dovolím poznámku, že o to viditeľnejšie sa verejnoprávna televízia zaskvela schopnosťou veštice. Už od decembra nás v upútavkovej kampani presviedčala, že „v roku 2020 zmeníme váš pohľad na šport!“ To sa i podarilo. A už v treťom kalendárnom mesiaci. Pripomenulo mi to údernícke stachanovské hnutie na Ukrajine v 30-tych a 40-tych predvojnových rokoch. No i čerstvejšie banícke rekordy na poruboch v bani Cigeľ Prievidza alebo v Handlovej ešte v 80-tych rokoch rozvinutého socializmu v ČSSR. V priamych prenosoch RTVS sme videli biatlon bez divákov, udelenie majstrovského titulu v Tipsport lige 2019/2020 hokejistom Banskej Bystrice spoza stola. Dočkali sme sa postupne zrušenia finále Svetového pohára v alpskom lyžovaní v Talianskom Cortine d´Ampezzo, hokejových Majstrovstiev sveta IIHF juniorov do 18 rokov v Spišskej Novej Vsi, pretekov Formule 1 v Austrálii aj v Číne, cyklistickej etapy Paríž-Nice, tiež talianskych klasických cyklo pretekov Strade Bianche a Miláno-San Remo. Šíriaci sa vírus COVID-19 značne ovplyvnil aj obľúbenú milionársku Ligu Majstrov. Hneď prvý osemfinálový duel: Paríž St. Germain s Borrussiou Dortmund sa kvôli preventívnym opatreniam odohral 11. marca už bez divákov. Májové preteky Giro d’Italia 2020 odložili a je dosť možné, že IIHF zruší aj tohtoročné hokejové Majstrovstvá sveta seniorov vo Švajčiarsku. Pravdepodobne SOV rozhodne obdobne o zrušení Letných olympijských hier 2020 v Tokiu. Napriek tomu by, podľa mňa, koronavírus nemal byť zámienkou ani príhodnou výhovorkou pre zrušenie štvrtého televízneho okruhu ŠPORT vo verejnoprávnej RTVS. Odloženie jeho štartu môže darovať vynútený čas na prípravu priestorov, techniky aj redaktorov a komentátorov. Dobrý pedagóg televíznej žurnalistiky a znalec vizuálneho čara by ich celkom isto naučil, v čom je odlišnosť médií a aký rozdiel je medzi rozhlasovým a televíznym komentovaním ...         

V duchu hesla „rúško nie je hanba“ sa televízie snažia o príkladnosť a názornú inšpiráciu divákov k noseniu jednoduchých ochranných respiračných pomôcok. Ich nasadenie pri nakrúcaní ankiet, v štúdiových debatách alebo v rozhovoroch s respondentmi sediacimi popri sebe boli a sú namieste. No podľa mňa prehnané až smiešne boli stendapy osamotených reportérov vstupujúcich naživo do vysielania s rúškom na tvári. Zabralo to až tak, že som celý víkend chodil a spal v chalupe s rúškom na tvári, hoci som v nej bol sám. Opatrnosti nikdy nie je nazvyš – čo ak by som sa nakazil už pri pohľade do zrkadla?

O čo menej lietalo éterom vymyslených káuz, škandalizovania verejných činiteľov, kočneriády a Threemy, tým viac televízia bavila. Dozvedeli sme sa, že okrem športových prenosov odložili kvôli koronavírusu o dva mesiace aj súdny proces s izraelským premiérom Netanjahuom. K obrazovkám boli prikované milióny. A tie boli svedkom prvých štátnických vyjadrení prezidentky Zuzany Čaputovej, ktorá odsunula od seba našepkávajúcich šachistov a ako matka pochopila vážnosť situácie a intuitívne, racionálne ako žena reagovala na mimoriadny stav. „Vyzývam politikov, aby odložili osobné spory a predbežné hodnotenia ohľadom zodpovednosti. Teraz veľmi potrebujeme zomknutie a spoluprácu,“ zdôraznila. Podľa nej ľudstvo ešte nikdy nečelilo takej výzve ako dnes. Prezidentka vidí prioritu v zabezpečení všetkého, čo potrebujú zdravotníkom. „Apelujem na všetkých zodpovedných, aby boli otvorení radám odborníkov. Aby krízový štáb fungoval nielen ako miesto prijímania rozhodnutí, ale aj operatívne vydával pokyny všetkým, ktorí ich naliehavo potrebujú,“ povedala prezidentka s tým, že úradujúci kabinet má plnú legitimitu a zodpovednosť.

Aký to rozdiel oproti dezignovanému premiérovi Igorovi Matovičovi. Obyčajný Igor z Trnavy sa síce narodil v znamení býka, jeho vystupovanie počas mimoriadneho stavu vyhláseného na Slovensku pripomínalo však škorpióna či jedovatého hada. Ešte aj 15.marca 2020 v relácii RTVS „O 5 minút 12“ síce spod rúška huhlal že, „nie je teraz čas na vytĺkanie politiky“, no po každej jednej vete udrel Pellegriniho zákerne pod pás, pri každej vhodnej téme doň vrazil jedovatý osteň na chvoste svojho jazyka. Poukazoval stále na omyly, chyby a nepripravenosť, upozorňujúc popri tom na svoju svätožiaru a vševedkovosť. Nezabudol pritom na výhražné zaklínadlo „hľadať vinníkov a vyvodzovať zodpovednosť budeme potom“. Mlel dookola ako ten rozprávkový mlynček. Hoci dosluhujúci premiér v štúdiu ani nebol. A zarúškovaný moderátor Makara akoby úplne zabudol, že práve on a iba on jediný v tej chvíli zastupoval všetkých televíznych divákov, všetkých občanov Slovenska. Presnejšie mal zastupovať! Pri tých Igorkových táraninkách sa totiž zmohol namietnuť voči zjavnému klamstvu a nenáležitému útoku len jeden raz. Aj to len tak opatrne, aby sa nebodaj budúci ústavný vladár neurazil. Mali sme tu už vládcu s prezývkou pán Váhu a Tatier. V škole nás učili, že si ju vyslúžil vojvodca, uhorský šľachtic Matúš Čák Trenčiansky. Zjavne to bol však osobnostne odlišný formát chlapa. Musel a veru i vedel odlíšiť zemana od paholka, rytiera od lúpežníka, pastiera od farára. Matovič ani v 21.storočí nechápe rozdiel medzi štátnikom a opozičným politikom. Lekári upozorňujú, že najväčším nebezpečenstvom každej pliagy či ochorenia je, že sa môže stať chronickým a rezistentným voči liečbe. Ak to mocibažný milionár z „Malého Ríma“ rýchlo nepochopí, môže sa mu stať, že až do smrti bude len úbohým opozičníkom. Sediac v kresle ministerského predsedu tak bude v opozícii nielen proti svojim koaličným partnerom, voči celej Slovenskej republike, no aj sám voči sebe.