Reklama
Reklama

Titus – život Rimana

K 2 774. výročiu založenia Ríma (21. apríl 753 pr .n. l.)
Počet zobrazení: 1711



Paritur pax bello.“ (Mier sa dosahuje vojnou.)

Cornelius Nepos

„Et facere et pati fortia Romanum est.“ (Je rímske statočne konať i trpieť.)

Titus Livius

 

Pre mladíka je to veľký deň. Sprevádzaný otcom prichádza do Sirmia (Sremska Mitrovica, Srbsko). Správca (Legatus Augusti Pro Praetore) provincie Panónia (Pannonia) na príkaz cisára vyhlásil doplňovacie odvody (dilectus) do Druhej Pomocnej légie Zbožnej a Vernej (Legio Secunda Adiutrix Pia Fidelis). Je krátko po aprílových Kalendách siedmeho roka Domiciánovho vládnutia. Zima pomaly ustupuje jari. Cez mraky poháňané silným vetrom z času na čas nazrie na smrteľníkov zvedavé slnko. Jeho lúče prenikajú cez návaly dažďa zmiešaného so snehovými chumáčmi. Hoci nemajú silu zohriať zem, sú prísľubom budúcnosti. Nevyspytateľné počasie akoby predznamenávalo život mladého kandidáta na vstup do légie.

 

rimska_risa.jpg
Rímska ríša, 1. – 5. st. n. l.

Titus Cominianus dovŕšil sedemnásť rokov a stal sa plnoletým. V jeho žilách prúdi krv nepoddajných predkov, ilýrskych Desitiatov (Daesitiates). Vedení legendárnym Batónom povstali spolu s ďalšími panónskymi a dalmátskymi kmeňmi proti Rímu, ktorému trvalo tri roky, kým povstanie potlačil (Bellum Batonianum). Titus je Riman od narodenia a je na to hrdý. Rímske občianstvo získal jeho otec ako odmenu za dvadsaťpäťročnú službu v pomocných oddieloch rímskej armády. Zúčastnil sa na viacerých vojenských výpravách. Titus ako jeho tretí syn sa narodil po tom, čo sa stal občanom. So súhlasom tribúna Siedmej Claudiovej légie (Legio Septima Claudia) Publia Cominia vo Viminaciu (Kostolac, Srbsko), kde ukončil vojenskú službu, pripojil k svojmu menu rodinné meno (nomen gentilicium) Cominianus. Osobné meno (praenomen) má jeho novonarodený potomok po Vespasiánovom staršom synovi Titovi, víťazovi nad Judeou a dobyvateľovi Jeruzalema.

bato_vodca_ilyrov.jpgBato, vodca ilýrskeho povstania (6. – 9. st. n. l.).

Príležitosť ako táto nie je častá. Druhú Pomocnú légiu zriadil Vespasián na začiatku svojej vlády z námorníkov vojenského loďstva kotviaceho v Ravenne (Classis Ravennas) na adriatickom pobreží Itálie z vďaky za podporu v boji proti Vitelliovi (70 n. l.). Znamenalo to pre nich služobný i spoločenský postup. Légia si ešte len buduje svoju povesť. Spočiatku do nej môžu vstupovať aj slobodní obyvatelia Rímskej ríše bez občianstva (peregrini), čo vzbudzuje isté pochybnosti o jej kvalite. Tú légia preukáže v takmer dvoch desaťročiach posádkovej služby i v bojovom nasadení proti barbarom v Germánii a  Británii. Po utrpených stratách a odchodoch veteránov do civilného života je potrebné doplniť čerstvú krv z miestnych zdrojov. Rím nemobilizuje vojenské kádre za každú cenu, aby naplnil početný stav svojej armády. Neposiela verbunkošov opíjať sedliackych mládencov, aby sa títo ráno s boľavou hlavou a so strachom v duši prebudili ako novopečení regrúti. Vyberá si a zatiaľ má z čoho. Legionári sú, vo vojne i v mieri, profesionáli v pravom zmysle slova. Slúžiť budú dvadsaťpäť rokov. Môžu aj dlhšie, ak chcú a sú schopní služby, alebo ak si to vyžadujú naliehavé okolnosti. Po jej skončení sa môžu kdekoľvek usadiť a viesť civilný život ďalšie dve – tri desaťročia i viac, podľa zdravia a celkového opotrebovania. Umožňujú im to úspory z pravidelne vyplácaného žoldu, cisárskych donatív a podielu z koristi. Štát im po skončení služby pridelí pozemky. Požívajú rešpekt a vážnosť, ambicióznejší zastávajú verejné funkcie v kolóniách a municípiách. Veteráni zakladajú nové mestá alebo sa v už existujúcich stávajú obchodníkmi, podnikateľmi, statkármi, farmármi. Tí, ktorí sa stále nevedia vzdať vojenského života, nájdu uplatnenie ako osobná ochrana alebo zvedovia a informátori bohatých občanov, ktorí si ich môžu dovoliť zaplatiť.

V Sirmiu sa zhromaždia zo tri stovky mládencov podobných Titovi i starší slobodní muži zo širokého okolia. Všetci bez výnimky sú rímskymi občanmi. To samo osebe nemusí stačiť, aj keď sú fyzicky v poriadku. Kandidáti musia prejsť podrobnou zdravotnou prehliadkou a predložiť odporúčania. Takisto musia vedieť hodnoverne doložiť rodinný pôvod. Znalosť písania, čítania a zdravie sú prvým predpokladom ich pokračovania vo výbere. Na tejto úrovni protekcia nepomôže. Prednosť majú kandidáti vyrastajúci na vidieku, lovci, farmári, rybári, roľníci, pastieri privyknutí na každodennú tvrdú prácu a pobyt na čerstvom vzduchu v prírode, mimo lákadiel vlastných mestám. Urbánna populácia je na druhom mieste. Hodnotia sa telesný vzrast, zrak, bystrosť a reakčné schopnosti, držanie tela, výška (165 cm ako minimum), stav chrupu, úroveň telesnej hygieny, staré zranenia a jazvy, ktoré napovedia veľa. Už po prvom kole sú z náboru vyradené desiatky ašpirantov.

Titus je medzi tými, ktorí uspeli. Teraz ho čaká pohovor s centuriónmi légie o jeho pohnútkach vstupu do armády. Predkladá odporúčajúce listy (litterae commendaticiae). Jeho celkový výzor, zrozumiteľnosť a stručnosť vyjadrovania spolu s preukázaným pôvodom sa stretnú s uznaním. Stále platí, medzi Rimanmi zvlášť, qualis vir, talis oratio (aký muž, taká reč). Ilýri majú v armáde kontrolujúcej vtedajší svet od dnešného Škótska, Španielska a Maroka po Kaukaz, Irak a Etiópiu veľmi dobrú povesť. Titov otec pozná vojenskú službu dokonale a svojho syna pripravoval na vojenský život od chlapčenského veku. Bez konexií a primeraného pôvodu otvárajúcich cestu k úradom bez jej absolvovania je to azda najlepšia, aj keď strastiplná, životná púť. Titus je prijatý do légie ako kandidát a čaká ho základný štvormesačný výcvik (probatio). Po oznámení priaznivého rozhodnutia si v podvečer sadnú s otcom do jednej z krčmičiek (popinae) v Sirmiu. Mesto, ktoré len nedávno získalo štatút rímskej kolónie, vzbudzuje rešpekt. Také Titus doposiaľ nevidel. Striedmo popíjajú víno odlievajúc z neho bohom a pripíjajúc na počesť cisára i légie, ktorá sa stane novým Titovým domovom. Mladík do noci počúva posledné rady svojho otca. Je to dobrý syn. Na svitaní vzdajú v chráme spoločne poctu Jupiterovi Najlepšiemu, Najväčšiemu (Iuppiter Optimus Maximus) i ochrancovi lesov a roľníkov Silvanovi, objímu sa a rozlúčia. Otec pre syna spravil to, čo považoval za najlepšie. Teraz je na mladíkovi, ako naloží so svojím životom.

Výcvik prebieha od prvého dňa na plné obrátky. Na signál na brieždení budúci legionári vstanú z lôžok, upravia ich, upracú svoju ubikáciu, absolvujú telesnú hygienu a očistu, oblečú sa a najedia. Táborový život je prepracovaný do najmenších podrobností. Stojí za ním viac ako pol tisícročie skúseností. Súčasťou stáleho tábora légie (castrum legionis) sú kúpele s teplou (tepidarium) i studenou (frigidarium) vodou, latríny s pravidelnou sanitáciou, ošetrovňa a nemocnica (valetudinarium), priestory na uskladnenie obilia (granarium) a spracovanie zásob, kanály odvádzajúce splašky a dažďovú vodu. Légia má k dispozícii vlastnú pekáreň, bitúnok, kováčske dielne, opravovňu katapultov, balíst a onagrov, stajne pre kone a maštale pre ťažné zvieratá. Jej dôležitou súčasťou sú remeselníci (fabri, immunes). Podložie tábora je spevnené, nemení sa s dažďom a snehom na blato. Za budovanie a udržiavanie ciest a stavieb či už v mieri alebo vo vojne zodpovedajú stavební a konštrukční špecialisti (architecti). Legionár vie so sekerou, rýľom, kladivom a pílkou zaobchádzať rovnako zručne ako so zbraňou. Stany a  ubikácie vojakov sú rozmiestnené podľa pravítka (doslovne) v rovnakej vzdialenosti vytvárajúc ulice pretínajúce sa v pravých uhloch. V centre tábora je umiestnený buď veliteľský stan alebo tehlová budova velenia praetorium, podľa toho, či ide o tábor vybudovaný na pochode alebo o stále sídla légií (castra stativa), na pôdoryse ktorých vzniknú budúce európske metropoly a mestá – Londýn, York, Paríž, Viedeň, Budapešť, Kolín, Mohuč, Trevír, Štrasburg, Lyon, Lisabon, Regensburg, Xanten, Nijmegen, Tarragona, Sofia, Belehrad... Zriedkavosťou nie je amfiteáter určený na hry a zhromaždenia umiestnený či už priamo  v stálom tábore alebo v jeho blízkosti. Vojaci sa musia pravidelne holiť, strihať a kúpať. Veliteľ družstva (contubernium) pozostávajúceho z ôsmich až desiatich mužov, decanus, vykoná obhliadku svojich zverencov a  odoberie sa s hlásením s ďalšími deviatimi veliteľmi družstiev k centuriónovi. Na ďalší signál centurióni jednotlivých kohort s piatimi tribúnmi z jazdeckého stavu s tunikou s úzkym pruhom (tribuni angusticlavii) idú s hlásením o pripravenosti légie k legátovi (legatus legionis), jeho zástupcovi, tribúnovi s tunikou zo senátorského stavu so širokým pruhom (tribunus laticlavius) a veliteľovi tábora (praefectus castrorum) ako tretiemu v hierachii velenia. Prijmú heslo platné v ten deň spolu s úlohami, ktoré je potrebné splniť.

Približne dvestopäťdesiat kandidátov, ktorí prešli výberom, je pod dohľadom skúsených cvičiteľov šermu (doctores) podrobovaných každodennému výcviku so zbraňou (armatura) v hociktorú dennú či nočnú hodinu, a to za každého počasia. Učia sa ovládať krátky, no veľmi účinný meč určený na bodanie (gladius), dýku (pugio), štít obdĺžnikového tvaru slúžiaci na obranu i rýchly výpad (scutum), vrhať oštep, ktorý je rímskou špecialitou (pilum) a  veľmi efektívne používať prak (funda). Základný postoj legionára pri narábaní so zbraňou si nováčikovia osvojujú najprv pri drevenom kole, neskôr v párových súbojoch používajúc ťažké drevené meče, ktoré nezabíjajú a nespôsobujú vážne zranenia, podliatiny a kontúzie áno. Aj keď cvičia do úmoru, neraz so závažím na tele, nie je to bezduchý, ducha a telo ubíjajúci dril. Zaistí im prevahu nad barbarmi, ktorých zápal v ozajstnej bitke po prvom nápore rýchlo pohasne. Cvičia aj jazdci a ich kone, či už na voľnom priestranstve alebo v krytých priestoroch jazdiarne. Každá kohorta má vlastných lekárov vrátane chirurgov (medici vulnerarii). Rímska vojenská medicína používa anestetiká a vie, čo je pooperačná starostlivosť. Dokáže zachraňovať životy, ak nie, mŕtvi sú spaľovaní mimo tábora. Vojaci sa učia poskytovať prvú pomoc. Lekárske kontroly sú pravidelné, hygiena, individuálna i  kolektívna, úzkostlivo dodržiavaná a sledovaná. O kone a ťažné zvieratá sa starajú veterinári. Legionári musia vedieť plávať, rovnako jazdci s koňmi, a to aj so zbraňami, v lete i v pokročilom ročnom období. Polihovanie a nečinnosť nie sú trpené ani podporované, prísne tresty sú za opitosť a krádež. Fyzickú kondíciu si udržiavajú a vylepšujú pravidelnými pochodmi v plnej zbroji a s kompletným výstrojom, cez deň i v noci. Vzdialenosť musia prejsť v stanovenom časovom limite. Štandardom je tridsať kilometrov za šesť hodín počas dňa, čo s viac ako tridsaťkilogramovou záťažou nie je maličkosť. Po ukončení pochodu musia v priebehu štyroch – piatich hodín postaviť provizórny tábor, a na druhý deň ráno pred odchodom ho rozobrať a spáliť, aby po jeho opustení neslúžil ako oporný bod pre protivníka. Pri stavbe i likvidácii tábora musia mať zbrane po ruke. Za ich odloženie bez dovolenia hrozia prísne tresty vrátane najvyššieho. 

chirurgicke_nastroje.jpg
Rímske chirurgické nástroje a pomôcky.

Nie všetci výcvik zvládajú a sú z neho vyradení. Vojaci musia pochopiť, že v boji sa môžu spoľahnúť len na seba a na svojich druhov. Úroveň vycvičenosti a bojaschopnosti légie ako celku začína od úrovne pripravenosti jednotlivca. Pravidlom číslo jeden je udržiavanie šíkov. Do detailu prepracovaná metodika fyzickej prípravy zároveň zvyšuje psychickú odolnosť a buduje zdravé sebavedomie. Vojaci a dôstojníci nesmú za žiadnych okolností podliehať panike. Kanny, Arausio a Teutoburský les slúžia ako odstrašujúce príklady. Legionári sú vedení k súdržnosti, pocitu spolupatričnosti a trpezlivosti. Čím dlhšie trvá boj hoci aj s fyzicky disponovanejšími a početnejšími protivníkmi, tým sú šance Rimanov na víťazstvo vyššie. V bitke dokážu striedať mužov v prvých šíkoch i celé formácie. Ak je to žiaduce, boj úmyselne predlžujú, aby protivníka vyčerpali. Sú povestní schopnosťou taktických zmien a náhlych presunov priamo na bojisku, koordináciou činnosti a prelínaním jednotlivých formácií s cieľom zmiasť protivníka. Úlohou velenia je mať presnú predstavu o priebehu boja. S jednotlivými oddielmi a celou formáciou zapojenou do boja komunikuje škálou zvukových signálov a znameniami vyvesenými na štandardách nad hlavami legionárov. Kým u barbarov je vodcovstvo predovšetkým záležitosťou fyzickej sily a impulzívnej odvahy, rímsky veliteľ je na to, aby velil svojim mužom zohľadňujúc taktický aspekt bitky a strategický celého ťaženia. Ilustratívny je prípad z obdobia vojen Ríma s Teutónmi a Kimbrami. V predvečer bitky pri Aquae Sextiae v južnej Galii (102 pr. n. l.), kde v nasledujúci deň v boji s armádou konzula Gaia Maria padlo deväťdesiattisíc barbarov, prišiel k hradbám rímskeho tábora mimoriadne vysoký a silný germánsky bojovník, aby vyzval na súboj najlepšieho z Rimanov. Na jeho úžas mu z táborovej brány vyšiel v ústrety starý otrok neschopný boja. Germán i  jeho druhovia to považovali za zbabelosť nepochopiac odpoveď ako pohŕdanie. Odkaz je jasný: „V našich očiach ste už teraz otroci. Zajtra zomriete alebo nám budete slúžiť“. Rímska armáda v boji funguje ako dobre naolejovaný stroj, ako telo atléta, ktorému len tak ľahko nedôjde dych a odhodlanie. Dobový súčasník (Josephus Flavius) nazval rímsky výcvik nekrvavými bitkami a  bitky vybojované Rimanmi krvavými cvičeniami. Toto je večná a nikdy neprekonaná hranica medzi protivníkmi Ríma a Rímom samotným napriek jeho neskoršiemu zániku. Toto je jeho najvlastnejšia podstata a jej stelesenenie oddeľujúca svet Rimanov od ostatných.

Titus výcvik obľubuje. S niektorými spolubojovníkmi si rozumie viac, s niektorými menej, no všetci sa navzájom rešpektujú. Decanuscenturio sú s ním spokojní. Po uplynutí štyroch mesiacoch sú Titus a jeho druhovia pripravení. Nastáva deň prísahy. Nesmie sa tak stať počas „nepriaznivého dňa“, v ktorom je zakázané vykonávať náboženské obrady a úradnú činnosť (dies nefastus). Poverčivosť Rimanov nezaostáva za ich tvrdosťou voči sebe samým i druhým a za ich príslovečnou disciplínou. Mimoriadne vhodnými príležitosťami sú nový rok, cisárove narodeniny, výročie jeho nástupu na trón alebo zriadenia légie. Nastúpení kandidáti za prítomnosti legáta, veliteľa tábora, kvestora a tribúnov skladajú prísahu imperátorovi (sacramentum). Titus bol poverený, aby predniesol prísahu v mene čerstvých legionárov (praeiuratio). Jeho druhovia sa po posledných slovách pripoja zvolaním „idem in me !“ („to isté aj mne [aj ja] !“). Následne sú zapísaní do zoznamu legionárov a  označení značkou légie, v tomto prípade kozorožcom (capricornus) alebo Pegasom. Sú im pripomenutím sľubu zaväzujúceho na celý život. Legionári sú tiež len ľudia z mäsa a kostí. Prípady strachu a zbabelosti pozná aj história Ríma. Na konci však vždy prevládne rímska vytrvalosť (perseverantia). Najprísnejším kolektívnym trestom za insubordináciu alebo útek pred nepriateľom je decimácia (decimatio), pri ktorej je každý desiaty vylosovaný legionár ubitý vlastnými druhmi (fustuarium). Známy je prípad, keď ňou boli postihnutí aj centurióni légie vrátane jej prvého stotníka (centurio primus pilus) z dôvodu opustenia veliaceho tribúna na bojisku. K ľahším, pre Rimana ponižujúcim trestom, patrí prideľovanie jačmeňa namiesto pšenice (chlieb bol hlavnou zložkou potravy), táborenie potrestaných mimo hlavného tábora, a to i počas ťaženia, alebo státie pred ním len v tunike s mačinou vo vystretých rukách. Po prísahe sú čerství legionári pridelení k jednotkám. Titus sa stáva príslušníkom šiestej kohorty doplnenej najlepšími mladými vojakmi. Spolu so svojimi druhmi si uvedomuje, že toto je len začiatok ich vojenskej kariéry a ozajstné skúšky ešte len prídu. S príchodom ďalších približne dvoch stovák kandidátov vycvičených súbežne v predsunutom stanovišti légie v Acumincu (Slankamen, Srbsko) a ich zaradení do jednotlivých kohort na konci leta roku 840 od založenia Mesta (87 n. l.) je  Druhá Pomocná légia s päťtisíc päťsto vycvičenými mužmi pripravená plniť bojové úlohy v plnom rozsahu.

rimsky_legionar_s_helmoou.jpg
Rímsky legionár s helmou chrániacou zátylok a vrchnú časť pliec (galea)
v laminárnom brnení (lorica laminata/segmentata), 1. st. n. l.

V septembrové predpoludnie, nie dlho po zložení prísahy, zrazu zaznie signál táborových trubačov (bucinatores, tubicines, cornicines) ohlasujúci príchod významnej osobnosti. Je to sám imperátor. Velenie légie jeho príchod do posledného okamihu utajovalo, no teraz sú všetci jej príslušníci spolu s dôstojníkmi nastúpení v plnej zbroji pred táborom. Domicián sprevádzaný pretoriánskou gardou (cohortes praetoriae) a vyčlenenými jednotkami (vexillationes) ďalších légií prichádza pomstiť smrť správcu provincie Mézia (Moesia) prokonzula Gaia Oppia Sabina, ktorý padol pred dvoma rokmi pri odrážaní vpádu Diurpaneových (Durasových) Dákov. Druhá Pomocná légia je jednou z piatich, ktoré sú určené na trestnú výpravu. Titus a jeho druhovia sa nevedia dočkať, kedy vyrazia. Starší a skúsenejší legionári nadšenie nováčikov tlmia. Pripomenú im, v ich vlastnom záujme, že boj s  Dákmi nebude jesennou prechádzkou pred zimným odpočinkom. Tak tomu aj je. Vojna, ktorá sa začala dáckym vpádom do Mézie, trvá štyri roky. Po porážke a smrti prefekta pretoriánskej gardy (praefectus praetorio) Cornelia Fusca, ktorý sa nechal vlákať do pasce, Rimania pod velením cisárskeho legáta Tettia Iuliana nad Dákmi vedenými novým kráľom Decebalom napokon zvíťazia v druhej bitke pri Tapae (88 n. l.). Porazených Dákov pred tvrdými mierovými podmienkami zachráni iba zvesť o vzbure senátora, bývalého konzula (consul suffectus) a správcu Hornej Germánie (Germania Superior) Lucia Antonia Saturnina a nepokoje na na hornom Dunaji, kde sa proti Rímom nastolenému Pax Romana búria Markomani a Kvádi. Cisár je nútený s Dákmi predčasne uzavrieť neslaný-nemastný mier a presunúť vojská do oblastí ohrozených vzburou a  vpádmi Chattov podporujúcich uzurpátora. Domicián je v armáde veľmi obľúbený. Nie tak v senáte. Ten mu kladie za vinu spôsob ukončenia vojny s Dákmi. Považuje ho, a nie je sám, za škvrnu na reputácii Ríma. Po potlačení Saturninovej vzbury sa cisárova podozrievavosť voči senátu ešte viac prehĺbi. Je si vedomý, že rovnako ako jeho otec Vespasián, Flaviovci sú napriek ich nesporným zásluhám domácou aristokraciou vnímaní ako prišelci. V snahe potlačiť odpor a ponížiť oponentov Domicián ešte viac pritiahne opraty riadenia štátu a necháva sa titulovať „Pán a Boh“ (Dominus et Deus). Hoci pretoriánska garda za cisárom stojí, niektorí z jej veliteľov obávajúci sa straty postavenia, ho zavraždia. Vzápätí sú popravení, no škoda sa už nedá napraviť. Senát si mädlí ruky a za imperátora ustanoví jedného spomedzi seba, šesťdesiatšesťročného Marka Cocceia Nervu.


domitianus.jpgpretoriani_louvre.jpg
Vľavo: Titus Flavius Domitianus (⁎51, 81 – 96 n. l.). Vedľa Pretoriáni. Louvre.

Titus sa o vysokú politiku nezaujíma. Jeho légia mu je všetkým. Bojoval vo viacerých zrážkach s Dákmi i v druhej bitke pri Tapae. V boji muža proti mužovi zranil a zabil viacerých nepriateľských bojovníkov a sám bol dva razy zranený. Smrť, utrpenie a ľudskú biedu videl zblízka, rovnako aj triumf. Je však schopný a motivovaný slúžiť aj naďalej. Po návrate do Sirmia dostáva dvojmesačnú dovolenku, počas ktorej navštívi rodičov. Darí sa im. Otec vlastní malú farmu, obchoduje s obilím, chová a predáva hovädzí statok na trhoch vo Viminaciu. Na syna je patrične hrdý, rovnako Titovi mladší súrodenci. Najmladší, iba desaťročný Mamercus, chce raz kráčať v jeho šľapajach, čo na otcovej tvári vyvolá takmer nebadateľný úškrn. Svojho posledného syna armáde darovať nehodlá. Raz zdedí farmu, založí si vlastnú rodinu a postará sa o zostarnutých rodičov. Jeho sestry, pochopiteľne, o vojenskej kariére, nesnívajú. Staršia Trita má vážneho nápadníka, čoskoro sa vydá a prejde do ženíchovej rodiny. To isté čaká neskôr aj jej mladšiu sestru Iku. O osude dvoch starších bratov, Bata a Vidasa, Titus, rovnako ako jeho otec, nevie nič. Zrejme opustili provinciu a vybrali sa hľadať šťastie niekde inde. Titova matka, tichá žena s hlbokými tmavými očami a vlasmi s rýchlo pribúdajúcimi šedinami dala život šiestim deťom. Je vyčerpaná životom, no pokojná a vyrovnaná. Syna vrúcne objíme pri príchode i odchode. Stále pracuje okolo gazdovstva od svitania do súmraku modliac sa k bohyni Ceres a prinášajúc jej pravidelne obety. Takto zostane v Titovej pamäti. Viac už svojich rodičov neuvidí. Vracia sa k légii a je zaradený do prvej kohorty zriadenej z najlepších vojakov légie. Neuplynie veľa času a stáva sa obľúbencom prvého centurióna légie a členom osobnej stráže legáta. Po presune légie do jej nového sídla v Aquincu slúži pod priamym velením tribúna Publia Aelia Hadriána, neskoršieho cisára. Titov život plynie rýchlo. S Druhou légiou bojuje proti Kvádom v Panónii a  Roxolanom v Mézii. Medzitým k Dunaju a Rýnu dorazia správy o Domiciánovej násilnej smrti. Keď sa légie dozvedia, že cisárom sa napriek pokročilému veku stal zmierlivý Nerva, zúria. Upokoja ich len dary a  adopcia bývalého konzula, Domiciánovho obľúbenca a Nervom samotným nedávno vymenovaného správcu provincie Horná Germánia (Germania Superior) Marka Ulpia Trajána. Táto mu zaručuje nástupníctvo po Nervovej smrti. Inak by hrozilo nebezpečenstvo, že by tamojšie légie vypochodovali na Rím ako ich predchodcovia pred tridsiatimi rokmi počas občianskej vojny (68 –  69 n. l.), keď Galba nahradil Neróna, Otho Galbu a Vitellius Othóna, aby sám napokon podľahol Vespasiánovi.

Po dvoch rokoch vlády Nerva zomiera (98 n. l.) a oči légií sa uprú na jeho nástupcu. Traján je v najlepšom veku. Má administratívne a vojenské skúsenosti i reputáciu, ktorú je potrebné pre udržanie autority potvrdiť. Jeho cieľom je nové usporiadanie vzťahov s Dákmi, a to môže byť len striktne hierarchické. Rím stále ťaží Domiciánom z núdze uzavretý mier. I keď je Dácia navonok klientskym štátom Ríma, nie je to len nový cisár, kto ho považuje za hanebný. Od prvých dní po ujatí sa svojich povinností začne Traján pripravovať ofenzívu proti neohrozenému Decebalovi. V lete roku 854 od založenia Mesta (101 n. l.) napokon zaútočia Rimania na Dáciu (dnešné Rumunsko a časť Moldavska) z viacerých strán. Druhá Pomocná légia spolu s ďalšími prechádza cez Dunaj na viacerých miestach po pontónových mostoch. V tretej bitke pri Tapae Rimania Dákov znovu porazia. V nasledujúcom roku je uzavretý mier. Dákovia musia zniesť postavenie kamenného mosta cez Dunaj Trajánovým dvorným architektom Apollodórom z Damasku, ktorý sa podieľa aj na skrášľovaní Ríma. Most je jedným z najväčších stavebných počinov celej antiky a jedinečným dôkazom rímskej technologickej vyspelosti. Dlhý viac ako tisíc sto metrov pri dnešnej šírke koryta Dunaja osemsto metrov je na vstupe i výstupe strážený vojenskými tábormi. Slúži na poskytnutie rýchlej pomoci Dákom pri odrážaní útokov Sarmatov, Karpov, Roxolanov, Jazygov a Bastarnov zo severu, alebo na umožnenie rýchlej rímskej intervencie proti Dákom samotným. Keď Decebal nájazdy na rímske územia obnoví, Traján stratí trpezlivosť a rozhodne sa s dáckou samostatnosťou skoncovať. V hre nie je len rímska prestíž, ale aj bohatstvo krajiny spočívajúce v ťažbe zlata a striebra. V roku 105 n. l. zaútočí na Dáciu dvanásť légií a ich vexilácií s približne rovnakým počtom pomocných oddielov, čo reálne predstavuje stodvadsaťtisíc až stopäťdesiattisíc mužov, približne tretinu celej rímskej armády. Niektoré odhady sú ešte vyššie. Decebal urobí posledný pokus o zastavenie rímskej ofenzívy. Podnikne bleskový výpad na rímske územie s cieľom Rimanov odlákať a zastaviť ich ďalší postup do dáckeho vnútrozemia. Títo si však naďalej tvrdošijne presekávajú cestu k hlavnému mestu Dákov – Sarmizegetuse. Posledný úder otrasenému, i keď udatne sa brániacemu protivníkovi, zasadia tri légie vrátane Druhej Pomocnej v lete roku 106 n .l. (859 Ab Urbe Condita). Dácia sa stáva rímskou provinciou. Oslavy víťazstva v Ríme vrátane takmer nepretržitých hier vo flaviovskom amfiteátri (Amphitheatrum Flavium) trvajú stodvadsaťtri dní. Do Itálie smeruje stotisíc zajatcov, z ktorých mnohí v Koloseu zahynú. Opačným smerom putujú tisíce, možno desaťtisíce kolonistov, ktorí novú provinciu v krátkom čase romanizujú.

marcus_ulpius_traianus.jpg
Marcus Ulpius Traianus (⁎53, 98 – 117 n. l.).

trajanov_stlp.jpg
Imperátor prijíma hold porazených Dákov. Trajánov stĺp, Forum Traiani, Rím.

Titus dovŕšil tridsaťšesť rokov. Už tri roky je veliteľom druhej centúrie prvej kohorty (centurio primi ordinis), celkovo druhým v poradí zo šesťdesiatich centuriónov légie, hneď za primipilom. Získal viacero vyznamenaní. Najviac si cení korunu zhotovenú zo zlata za vystúpenie na hradby a prebojovanie sa do Sarmizegetusy medzi prvými (corona vallaria). Telo, najmä ruky a nohy, má posiate jazvami. Ťažké zranenia sa mu vyhýbali, aj keď raz strávil v táborovej nemocnici tri týždne po rane spôsobenej dáckym mečom, ktorý mu prebodol bok. Do konca služby mu ostáva ešte šesť rokov. Je skôr pokojná, posádková. Po dobytí Dácie boje na strednom a dolnom Dunaji ustali. Titova légia viac buduje, ako bojuje. Rím získal nárazníkové územie a na jeho kontrolu a ochranu presunul dve légie. Druhá Pomocná légia sa vracia do Aquinca, ktoré sa stalo strediskom novozriadenej provincie Dolná Panónia (Pannonia Inferior). Titus môže pomaly začať premýšľať, čo po ukončení služby. V neoficiálnom zväzku (conubium) žije s družkou Priscou a ich dvomi deťmi, ktoré uznal hneď po narodení za svoje, osemročným Markom a šesťročnou Aeliou pomenovanou na Hadriánovu počesť. Po skončení služby chcú Titus s  Priscou uzavrieť manželstvo (matrimonium iustum). Keď nastane ten deň, Titus má štyridsaťdva rokov. Z pokladnice légie, ktorej účty vedú jej poverení príslušníci (praefectus castrorum, signiferi, librarii) si vyberie svoj podiel (praemia militiae). Za dvadsaťpäť rokov služby nie je malý. Výrazne vzrástol z odmien vyplatených z koristi po dobytí Dácie všetkým légiám, najviac tým, ktoré sa zúčastnili na ťažení. Rovnako ako aj služobným postupom. To je spravodlivé. Titus plánuje na pridelenom pozemku založiť vlastné vidiecke hospodárstvo. Bude chovať dobytok a kone a predávať ich légii ako jeho otec. Bude sa musieť obracať, aby uspokojil dopyt. Možno sa jedného dňa stane mestským magistrátom. S Priscou chcú mať ešte aspoň jedno dieťa, možno dve deti.

V deň odchodu z légie ho prijme legát, tribúni a veliteľ tábora. Nastúpení legionári prvej kohorty ho pozdravia ako jeden muž a vzdajú mu poctu. Titus prinesie obetu Jupiterovi Hromovládcovi (Iuppiter Tonans) a Marsovi Pomstiteľovi (Mars Ultor). Mäsom dvoch obetovaných býkov (taurobolium) s povolením legáta pohostí svojich druhov. Hoci z  légie odchádza, v rezerve zostáva ďalších päť rokov. O rok neskôr začína Trajánovo ťaženie do Arménie a proti Partom (113 – 117 n. l.). Senát už predtým vyhlásil imperátora za najlepšieho vládcu (Optimus Princeps) nielen z vďaky za rozsah výbojov a dosiahnuté úspechy, ale aj za masívnu podporu stavebných a sociálnych programov v hlavnom meste i v celej ríši. Každému cisárovi, ktorý príde po ňom, bude odteraz senát želať, aby bol „šťastnejší než Augustus a lepší ako Traján“ (felicior Augusto, melior Traiano). Druhá Pomocná légia sa na ťažení na Východ (Oriens) nezúčastňuje. Titus žije so svojou manželkou a štyrmi deťmi na vlastnom vidieckom statku (villa rustica). V širokom okolí je považovaný za váženého a spravodlivého muža, ktorý si ctí bohov a zákony Ríma rešpektujúc pritom aj miestne zvyky. Nezastáva žiadny verejný úrad, hoci by mohol. Susedia sa naňho obracajú vo svojich sporoch. S pribúdajúcim vekom si Titus čoraz viac spomína na rodičov, vojenské ťaženia a priateľov, ktorí zložili svoje kosti ďaleko od domova. Na trvalé pripomenutie svojej vojenskej služby a príslušnosti k  Druhej Pomocnej légii nechá vyhotoviť nápis s dosiahnutou hodnosťou centurióna a udelenými vyznamenaniami skrátiac svoje rodové meno na Cominius. Nápis vytesaný do kameňa odovzdá, spolu so štedrými darmi, v chráme bohyne Minervy v Sirmiu, kde začínal ako mladý legionár. Toto meno budú odteraz nosiť aj jeho potomkovia a členovia rodiny. Tak tomu bude až do konca Titových dní za pokojnej vlády mierumilovného cisára Antonina Pia (138 – 161 n. l.) uprostred zlatého veku rímskej civilizácie i po ňom.

Jeden z hlavných protagonistov Iliady, Achilleus, po všetkých činoch, ktoré ho v pamäti ľudstva urobili navždy nesmrteľným, sa s trpkosťou v hlase zdôveril Odysseovi: „Smrť si vezme život lenivého muža rovnako ako toho, ktorý pracoval veľa.“ Titus Cominius si bez váhania vybral druhú možnosť. Život Rimana.

 

kamenna_platna_v_sirmiu.jpg
Nápis na kamennej platni zo Sirmia zo začiatku 2. st. n. l. s uvedením
mena Tita Cominia, centurióna Druhej Pomocnej légie.

 

Pramene a odborná literatúra:

Full text of "The Military Institutions Of The Romans [De Re Militari].pdf (PDFy mirror)" (archive.org)  Flavius Vegetius Renatus, DE RE MILITARI.
Sirmium, Inscription of a legionary of II Adiutrix - Livius
Gaius Suetonius Tranquillus, Životopisy rímskych cisárov. Tatran, Bratislava, 1974, 400 s.
Suetonius • Life of Domitian (uchicago.edu)  6, 12.
Tacitus, Agricola, Anály, Germánia, Histórie. Tatran, Bratislava, 1980, 643 s.
Flavius Josephus, Válka Židovská. Státní nakladatelství krásné literatury a umění. Praha, 1963, 488 s., ss. 170 – 176, 215 – 217.
The Works of Flavius Josephus (uchicago.edu) , War of the Jews, III, kapitoly 5 a 6.
G. R. Watson,  The Roman Soldier, Thames and Hudson, London, 1985, 256 s.
(PDF) The Decimatio in the Roman World | Davide Salvo - Academia.edu
(PDF) Control of epidemics in the Roman army: 27 B.C. - A.D. 476 (researchgate.net)

Popularizačné internetové zdroje:

12 Ranks of Roman Military Officers and What They Did (warhistoryonline.com)
Roman camp (daviddarling.info)
Medical Anesthesia and Surgery in Ancient Rome – Brewminate
Trajan's Column - Reading an Ancient Comic Strip | National Geographic
Ancient Roman Music (118 Minutes) - YouTube
Relaxing Roman Music - Aetas Romana - YouTube

Filmy a filmové sekvencie:

Rome Fighting with Gauls HD - YouTube
Barbarians (2020) S1xE1 Latin subtitles-- Varus, Arminius, Metellus, Gernot - YouTube
Dacii (1966 / English subtitles / HD) - YouTube
Columna (1968 / HD) - YouTube  

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama