Reklama

Toto je Nemecko???

Počet zobrazení: 6036

Mnohí z nás si pamätáme heslo stúpencov Syrizy z posledných gréckych parlamentných volieb: „Toto je Sparta!“.

Gréci tým chceli ukázať odhodlanie vzdorovať proti Nemecku a pani Merkelovej, že sú ochotní bojovať „do posledného muža“, ako to bolo v bitke proti Peržanom pri Termopylách v roku 480 pred naším letopočtom a nevrátiť to, čo si požičali.

Výsledok je dnes známy.

Gréci opäť raz podpísali, že vrátia všetko, čo si požičali, i keď všetci vedia, že tento dlh v reálnom čase je nesplatiteľný.

Môžeme sa dohadovať, aký má politický zmysel a dopad tento spor na Európu. Zdá sa mi, že jeho jediným posolstvom pre všetkých Európanov je, že tak ako povedia v Berlíne, tak bude v celej únii a to i za cenu, že svoje grécke peniaze s najväčšou pravdepodobnosťou nikdy neuvidia.

Vzniká otázka, prečo tá tvrdosť a neústupčivosť, keď efekt tohto sporu je taký problematický?

Zdá sa mi, že heslo Sparty z Termopýl sa Nemecku zapáčilo a preformulovalo ho do podoby „Toto je Nemecko!“, čím chcú povedať všetkým, ako naložia s každým „Peržanom“.

Ukazuje sa však, že toto heslo, ktoré je vhodné do vojny, nie je asi celkom vhodné do politiky, kde sa vyžaduje iná obratnosť ako narábať s mečom a kde treba oveľa opatrnejšie nastupovať, aby z toho nebol slon v porceláne a teda opätovne vojna.

Je potrebné racionálne posudzovať všetky spory a rešpektovať pri tom všetky demokratické pravidlá a procesy, pretože v inom prípade dochádza k zmene režimu.

Aj dnešná emigrantská kríza nastoľuje celý rad závažných otázok a to od antropologických, kultúrnych, politických, legislatívnych až po technicko-organizačné otázky.

willkommen.jpg

















Kresba: Ľubomír Kotrha.

Snáď najdôležitejšia otázka, ktorá v celom procese chýba, je, kto celú imigračnú krízu vyvolal, či je to pani Merkelová, Islamský štát alebo prezident Sýrie Bašár Asad alebo niektoré štáty EÚ, ktoré sa na bombardovaní Sýrie zúčastnili.

Mňa v tejto súvislosti zaujímajú najmä dve otázky.

Demokratické fungovanie a rozhodovanie v EÚ a otázka politickej zodpovednosti našich politických elít a ich schopnosť viesť EÚ.

Skutočnosť, že jeden štát EÚ sa rozhodne pozvať 800 tisíc ťažko skúšaných ľudí z rôznych kútov sveta s presvedčením, že tento štát to zvládne bez zvyšovania daní a dokonca to  môže byť zdrojom národnej hrdosti, pretože väčšina týchto ľudí chce ísť iba do tohto štátu, reálne nie je ničím iným iba anarchiou a porušovaním existujúcich zákonov a zaťahovaním všetkých ostatných členov EÚ do ťažko predvídateľných situácií.

Často sa hovorí, že demokracia je v kríze, a že nie je ničím iným iba nástrojom veľkých korporácií či oligarchov.

Ak sa však bližšie pozrieme na súčasný exodus 800 tisíc ľudí, vidíme, že jeho vyvolanie nebude výsledkom hospodárskych štruktúr, pretože aj im samým je jasné, že na tom musia všetci prerobiť s výnimkou prevádzačov.

Rovnako ani doterajšia posadnutosť bruselských elít rozširovať EÚ za cenu oslabovania podmienok pre ich vstup asi taktiež nebol výsledok veľkých korporácií, ale skôr malých, netrpezlivých a naivných politických elít.

Je to výsledok toho, že súčasná bruselská politika sa často odtŕha nielen od faktov, čísiel, ale aj zdravého rozumu a upadá do morálnych a utopických predstáv, ktorých jediným cieľom je iba medializácia týchto elít a získavanie ich lepších volebných preferencií.

EÚ prežila doterajšie útoky na jej základné piliere (divoké rozširovanie EÚ), ale v posledných rokoch sa jej zahranično-politická orientácia stala z hľadiska zachovania jednoty takmer samovražedná.

Snaha o začlenenie Ukrajiny do EÚ, bojkot Ruska, arogantné riešenie gréckej krízy, účasť jej niektorých štátov v „napravovaní demokracie“ v Sýrii, Líbyi... to sa dnes s odstupom krátkeho času ukazuje v ostrom protiklade k tomu, v mene čoho sa vyhlasovali, t. j. v mene najvyšších hodnôt slobody, demokracie, solidarity, a to nielen preto, že stáli veľa financií, ale najmä preto, že jednoducho stáli veľa utrpenia.

Morálne, či iba naivné výzvy politických elít vysielané na chudobný Východ či na vojnou zdevastovaný Juh sa opierajú najmä iba o vlastný mediálny obraz a vysoko preceňujú silu tohto 500 miliónového spoločenstva, voči ktorému stojí niekoľko iných spoločenstiev zahrňujúcich viac ako 7 miliárd ľudí.

EÚ financujúca svoju vysokú životnú úroveň na úkor znižovania vojenských výdavkov je však odsúdená na nekriticky prijímanie amerických predstáv a scenárov, ktoré nie vždy korešpondujú s hospodárskymi či obchodnými záujmami Európy.

Je pekné chváliť sa bohatou históriou EÚ, starými pamiatkami, ekologicky udržiavanou krajinou, separovaním odpadu či výrobou módneho exkluzívneho tovaru ako i vysokou úrovňou školstva, vedy, zdravotníctva a sociálnou ochranou...

Všetko toto je však málo, aby sme zmenili svet a obrátili 7 miliárd ľudí na náš obraz.

Vinou naivných a ideologicky zaťažených elitami však o to všetko EÚ môže prísť a môže sa zmeniť v akúsi feudálnu, či stredovekú štruktúru dolín, regiónov či multikulti mestských štátov.

Je paradoxné, že najväčšie hrozby pre EÚ plynú z krajín jej najväčších dvoch ekonomík, z ktorých každá ešte kalkuluje s osobným či národným prospechom, pretože veľmi radi hovoria za celú EÚ a dokonca to berú aj za svoje poslanie.

V posledných rokoch hlavný tón európskej politiky je určovaný dvoma krajinami, a to Nemeckom a Francúzskom, čo je dané ich ekonomickou silou a privilegovaným postavením v eurozóne.

Pani Merkelová  je v európskej politike už 10 rokov a viacero období bola považovaná za najvplyvnejšiu ženu sveta.

Jej dnešné, nie celkom jasne formulované výzvy pre vojnou prenasledovaných obyvateľov rôznych koncov sveta však nastoľujú otázku, ako je možné, že takáto skúsená politička urobí takú chybu, že dá do pohybu milióny ľudí bez toho, aby si uvedomovala, že porušuje platné zákony, a že nevytvorila prijateľné podmienky na ich prijatie, aby neboli sklamaní z Nemecka, či z jej kancelárky a nakoniec, aby sa neobrátili aj proti nim.

Keďže kancelárka vystupovala s tvrdeniami, že Nemecko tieto náklady zvládne bez zvyšovania daní, tak by sme mohli predpokladať, že asi vedela, čo to bude Nemecko stáť.

Ak to však vedela, ako si máme vyložiť požiadavku na kvóty pre ostatných členov a ako je možné vystavovať za politický marketing jej krajiny účet ostaným členom EÚ?

Máme si myslieť, že pani Merkelová nie je len zástupcom Nemecka, ale už všetkých občanov EÚ a jej rozhodnutia sú nadriadené legislatíve EÚ a jednotlivých štátov únie?

Kedy sa udiala takáto legislatívna zmena a ako je možné, že si túto zmenu viacerí občania EÚ ako i niektoré národné štáty neuvedomili?

Nemecko ukázalo svoju silu pri presadzovaní záujmov  vlastných bánk v Grécku, čím zároveň vyslalo odkaz, ako bude nakladať s problémovými štátmi.

Je veľmi pravdepodobné, že grécky scenár bude použitý aj na krajiny V4 a o veci je už rozhodnuté.

Racionálne odmietnutie kvót stredoeurópskych krajín a vyslovenie jasného nesúhlasu s 24 inými krajinami EÚ je tak nová príležitosť pre Nemecko, ako sa s takouto neposlušnou skupinou vysporiadať a ukázať im, že „Toto je Nemecko!“

Kancelárka má však teraz oveľa ťažšiu pozíciu, pretože evidentne nemá pravdu a celý projekt presunu jedného milióna ľudí nie je do dôsledkov domyslený.

Je nutné, aby krajiny V4 lepšie ozrejmili svoju pozíciu a vysvetlili, že to, čo odmietajú, nie sú kvóty, ale to, na čo upozorňujú a čo požadujú od svojich partnerov je, aby bola urýchlene ochránená vonkajšia hranica Schengenského priestoru, a to v zmysle dnes platných zákonov.

Krajiny V4 sú toho názoru, a je to plne v súlade so zdravým rozumom, že až vtedy budú mať zmysel kvóty a až vtedy bude možné vytvárať adekvátne podmienky na začlenenie týchto ľudí do nášho spoločenstva, keď bude funkčná schengenská hranica.

Taliansko a Grécko majú dosť ostrovov, z ktorých je možné vybrať taký, ktorý by mohol byť vstupnou bránou do EÚ, a kde by sa mohli robiť všetky zákonné procedúry súvisiace so žiadosťou o azyl, čím by celý proces mohol byť regulovaný a riadený.

Takýto scenár by nevyžadoval ani potrebu stavať ploty a zábrany, pretože by iba stačilo všetkým týmto ľuďom povedať, že vstup do EÚ mimo tohto európskeho migračného centra  je trestným činom, čo by každého uchádzača zbavovalo možnosti získať občianstvo či pobyt na území EÚ.

Ak toto neurobíme, a treba povedať, že tak to funguje v Austrálii a iných krajinách, tak musíme si priznať, že máme problém.

Ak argument pani Merkelovej, že 60 % obyvateľov s nadšením prijíma jej projekt konfrontujeme s 350-timi útokmi na ubytovne migrantov od začiatku tohto roku, naznačuje to, že táto podpora je veľmi krehká, a že jej voliči sa jej veľmi skoro môžu obrátiť chrbtom.

Svojimi výzvami však zahmlieva zásadnú otázku, kto vlastne konflikt v Sýrii vyvolal? Je ňou iba ona sama s jej výzvami, alebo je to konflikt EÚ a USA s Bašárom Asadom, ich spoločné bombardovanie Sýrie v záujme nastolenia demokratickejšieho slobodného a šťastnejšieho života v tejto krajine. 

Podpora Francúzska, Británie a ďalších krajín EÚ protiasadovských síl nestála len tisícky mŕtvych civilistov a utečencov, ale posadila na koňa i stúpencov Islamského štátu a dodala mu vojakov z frustrovaných obyvateľov Sýrie.

Pani kancelárka osobne asi nevyvolala tento exodus svojimi výzvami, ale  čo môžeme s určitosťou povedať je, že celý tento konflikt preniesla na pôdu EÚ a zhoršila tak možnosti hľadania jeho príčin a nakoniec aj jeho riešenie.

Myslím si, že pani Merkelová by si mala priznať aj svoju vlastnú zodpovednosť ako najvplyvnejšej líderky EÚ za masové nešťastie v Sýrii a z toho plynúce rozpory v celom regióne.

Nie je totiž možné, aby pani kancelárka ako jeden z politických spoluautorov bombardovania Sýrie, aby dnes vyzývala k solidarite s tými, ktorí tieto nálety prežili a snažila sa tento konflikt riešiť v Európe.

Ak by sme si však mali myslieť, že všetky tie výzvy k solidarite sú motivované aj zodpovednosťou EÚ za tento exodus mali by sme ho prekvalifikovať nie ako emigrantskú krízu, ale ako exodus tých, ktorí majú byť odškodnení.

Vyzerá to tak, že najväčšie poznanie z tejto krízy nás nečaká ani tak v poznaní jej príčin a motívov ako skôr poznania triviálneho faktu, že aj najvyššie politické elity sú iba ľudia a to jeden lepší, schopnejší a druhý menej výkonnejší a menej schopný a však vždy s obrovskou mocou, ak chýbajú jasné, demokratické pravidlá a široká diskusia s tými, ktorí dôsledky takýchto rozhodnutí ponesú na svojich chrbtoch.

Toto bude kľúčová otázka aj pre budúcnosť EÚ pretože politické elity môžu vážne ovplyvňovať život 500 miliónov ľudí.

Dnešný exodus ukazuje, že vedúci lídri EÚ nie sú na úrovni ťažkých problémov, ktoré pred EÚ stoja a skôr je to hra politických elít o vlastné preferencie.

V roku 2005 som sa zúčastnil s bývalým premiérom M. Dzurindom rokovania Zjazdu zamestnávateľov v Berlíne.

Už vtedy pani Merkelová vystúpila pre mňa so šokujúcou myšlienkou, prečo ju nemecké médiá kritizujú za to, že: „na nemeckom trhu je veľa čínskych bicyklov, hračiek, tričiek a takéto nemecké výrobky už takmer neexistujú“.

Za kľúčovú časť jej vystúpenia však považujem jej otázku, ktorú vyslala do pléna: „Veď prečo by sa nemohol mať lepšie aj čínsky robotník?“.

Môj šok nebol z toho, že by mi, nedajbože, vadilo to, že by sa aj čínsky robotník mal lepšie, ale to, že si neuvedomila dramatické rozdiely v počtoch robotníkov v Číne a v Nemecku. Je faktom, že počet všetkých nemeckých robotníkov nie je väčší ako počet v jednej priemernej čínskej provincii. Rovnako mi chýbala odpoveď na jej vlastnú otázku, kto má zaplatiť za presun týchto výrob do Číny a čo budú robiť naši robotníci.

Ak dnes porovnáme prebytky čínskeho štátneho rozpočtu, ktoré sú pre tento rok plánované na 360 miliárd dolárov, a teda je to krajina s najvyššími prebytkami na svete, tak tu môžeme hľadať niekde odpoveď na jej otázku: „Prečo by sa čínsky robotník nemohol mať lepšie?“

Demokracia je živý proces, ktorý neexistuje v dokonalej podobe nikde na svete. Má veľa chýb a v poslednom období jednou z jej najväčších je to, že štandardný demokratický proces je veľmi zdĺhavý v porovnaní s ekonomickým tlakom ako i „príchodom zimy“, a preto sú často demokratické procedúry nahradzované zjednodušenými rozhodnutiami.

Takéto zjednodušené a urýchlené rozhodovanie vytvára priestor pre politické elity, pre ich sebadôveru a posilňovanie vlastného ega. Takéto hodnotenie sa mi zdá, že je možné použiť aj na druhého najvýznamnejšieho politika EÚ.

Musím však povedať, že ako občan EÚ som si naivne myslel, že krajiny západnej Európy na základe svojej politickej vyspelosti mi garantujú politickú profesionalitu a výber tých najlepších politických elít, ktoré budú aj mojimi reprezentantmi, a že bude vylúčené, že by som sa mohol stretnúť opäť s nejakým „kolom v plote“. Jeho asistovanie pri každej veľkej politickej udalosti EÚ ma však napĺňa obavou, že som sa mýlil.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.
CAPTCHA
This question is for testing whether or not you are a human visitor and to prevent automated spam submissions.
     

Blogy a statusy