Trestné právo čečenských separatistov – horšie než ISIL?

Pred dvadsiatimi rokmi v separatistickej Čečenskej republike Ičkeria prijali trestný zákonník, ktorý je svojimi krutými trestami a porušovaním ľudských práv prinajmenšom porovnateľný s právnym poriadkom hnutia ISIL. Napriek tomu, že táto téma je na Západe sotva spracovaná, treba si ju pripomenúť. Veď mnoho z dedičov čečenskej islamistickej tradície totiž bojuje aj na Blízkom východe, v radoch hnutia ISIL.

Umiernení a extrémisti
 

Hoci sa médiá na Slovensku a v Česku už od začiatku snažili vykresľovať čečenských separatistov ako „umiernené“ národno-oslobodzovacie hnutie, v skutočnosti išlo o extrémistické hnutie so silným príklonom k islamizmu. Jasným dôkazom tohto faktu bola aj ústavná regulácia náboženstva v separatistickej ústave Čečenskej republiky Ičkeria z roku 1992, ktorá mala vytvoriť ústavné základy „nezávislého“ Čečenska. Podľa tejto ústavy sa islam v čl. 4 vyhlasoval za „štátne náboženstvo“.  

Na rozdiel od ústavy čečenských separatistov je súčasná čečenská ústava, ktorá bola prijatá v referende v roku 2003, prísne sekulárna. V čl. 11 ods. 1 tejto ústavy sa uvádza: „Čečenská republika je sekulárny štát. Žiadne náboženstvo nesmie byť ustanovené ako štátne alebo povinné.“ V ods. 2 sa dokonca hovorí o rovnosti všetkých náboženských združení pred zákonom. Viem, že ani v súčasnom Čečensku sa nepodarilo nastoliť úplnú rovnosť náboženských skupín, ale právna úprava priamo znemožňuje vytváranie náboženských excesov, aké existovali za Dž. Dudajeva, A. Maschadova či ďalších separatistických politikov.

Napriek zjavnému islamskému extrémizmu v separatistickom Čečensku, tzv. mienkotvorné médiá a ich „experti“ na Západe neustále označovali čečenských predstaviteľov za „umiernených“, vrátane tzv. prezidenta A. Maschadova. Takúto charakteristiku možno dodnes nájsť i v slovenskej wikipédii.
Rétoriku západných médií o „umiernenom“ A. Maschadovovi nenarušilo ani to, keď v roku 1997 vymenoval do funkcie čečenského premiéra Š. Basajeva, už vtedy jedného z najhorších teroristov sveta. Čo by sa asi stalo, keby niekto „umiernený“ vymenoval do funkcie premiéra vo vlastnom štáte Usáma bin Ládina?

Lenže napriek excesom čečenských separatistov naše médiá a mediálne protežovaní „experti“ po každom teroristickom útoku vyzývali Moskvu na rokovania s A. Maschadovom. Skúšam si predstaviť, keby dnes nejaký „analytik“ po každom teroristickom útoku vyzýval Francúzsko na rokovania s kalifom ISIL al-Bagdádím...

Paradoxne, na rozdiel od „umierneného“ A. Maschadova sa niektoré médiá pokúšajú vnútiť nálepku islamistu R. Kadyrovovi. R. Kadyrov je síce silno veriaci moslim, nie však islamista a práve Kadyrovovcom sa podarilo odstrániť to najhoršie zo stredovekých islamistických prejavov v Čečensku. Tým najhorším excesom bol zrejme separatistický trestný zákonník Čečenskej republiky Ičkeria.

Separatistický trestný zákonník
 

Ako som už spomínal, trestný zákonník č. 82/1996 nadobudol v separatistickom Čečensku platnosť 7. augusta 1996.. Samozrejme, Rusko platnosť dokumentu nikdy neuznalo a po obnovení kontroly nad Čečenskom začalo aplikovať federálny trestný zákonník.

Separatistický trestný zákonník mal sedemnásť hláv a dve prílohy. Už v záhlaví titulnej strany bol uvedený známy verš z Koránu „Bismillah-ir-Rahman-ir-Rahim“ a až potom nasledoval názov dokumentu „Trestný zákonník Čečenskej republiky Ičkeria“. Dokument bol nielen právnym aktom, ale aj deklaráciou islamského fundamentalizmu. Zdôrazňovaním šariátskych trestov sa mala potvrdiť „pravovernosť“ Ičkerie. Obsah trestného zákonníka tvorili nielen prísne šariátske tresty, ale aj stredoveké právne obyčaje. Vznikol tak právny akt, ktorého hlavnou charakteristickými črtami boli islamistická ideológia a mimoriadna prísnosť trestov.

Dokument rozlišoval rôzne formy trestu smrti (článok 26) a patrilo medzi ne napr. ukameňovanie. Trest smrti sa však mohol uskutočniť aj „takým spôsobom, akým zločinec pozbavil života svoju obeť“. Čiže teoreticky podľa čečenského práva prichádzalo do úvahy aj ukrižovanie alebo sťahovanie z kože.

Zákonník pripúšťal aj inštitút islamského práva zvaný „dij´a“ (čl. 42 - 46). Išlo o kompenzáciu, pri ktorej sa mohol zločinec vykúpiť z trestu. Plná kompenzácia v prípade vraždy predstavovala 100 kráv, resp. jej analógiu v peniazoch. V prílohe č. 2 k zákonu sa uvádzali kompenzácie aj za ďalšie trestné činy proti životu a zdraviu. Kompenzácia sa však ako taká týkala len obmedzenej skupiny trestných činov, z väčšiny trestov sa nebolo možné vykúpiť.   

Okrem trestu smrti sa v trestnom zákonníku objavovali aj ďalšie prísne tresty. Medzi ne patrilo odsekávanie ruky či bičovanie (čl. 35). Bičovanie sa týkalo aj maloletých, deti od veku 10 rokov mohli byť odsúdené až na dvadsať úderov bičom. Samozrejme, v tomto prípade išlo o flagrantné porušenie Dohovoru o právach detí, ktorý Rusko podpísalo.

Odveta a krvná pomsta
 

Najzvláštnejšími trestami v celom zákonníku však boli tresty v podobe „vykonania rovnakým spôsobom“, teda vlastne krvnej pomsty (čl. 28 - 32). Za jeden z hlavných prínosov islamského práva sa obvykle považuje nahradenie krutého kmeňového práva, vychádzajúceho z princípov krvnej pomsty, islamskými normami. Avšak práve tento pozitívny aspekt islamského práva v separatistickom trestnom zákonníku chýba.

Právo na krvnú pomstu sa priznávalo najprv obeti trestného činu a ak ho tá už nemohla uskutočniť, tak jej blízkym príbuzným. Zákon stanovoval aj päť prípadov, keď sa krvná pomsta neaplikovala (čl. 31). Zaujímavá bola najmä možnosť za stanovených podmienok vykonať odvetu na príbuznom páchateľa.

Spôsobmi uplatňovania princípov tohto trestu sa zaoberala príloha č. 1 k zákonu. Celkovo tu platil princíp absorpcie menšieho väčším. Odrezať či vybiť bolo možné zločincovi rôzne časti tela. Platilo napr., že ak zločinec odrezal obeti celé ucho, bolo mu možné ucho odrezať tiež. Ak však odrezal ucho len z časti, tak sa už talio neaplikovalo. Zaujímavé to bolo s odrezávaním pohlavného údu. Pohlavný úd bolo možné ako trest odrezať len vtedy, keď zločinec odrezal svojej obeti pohlavný úd „nižšie hlavy údu“. Zákon pripúšťal aj odrezanie jedného alebo oboch semenníkov.

Trestné činy protináboženské
 

Pochopiteľne, v súlade s islamistickým chápaním práva v Ičkerii sa veľmi prísne tresty udeľovali za trestné činy, majúce vzťah k náboženstvu (hlava č. 13 zákona). Išlo o pomerne malú skupinu trestných činov, pomáhali však vyvolávať atmosféru náboženského fanatizmu.

Najprísnejšie z týchto trestných činov sa postihoval TČ Odpadlíctvo od viery. V čl. 126 ods. 2 sa uvádza: „Osoba, ktorá sa dopustí trestného činu, kvalifikovaného ako odpadlíctvo, sa vyzve k pokániu , a súd pre to ustanoví konkrétnu dobu. V prípade, že páchateľ, ktorý nie je konvertita na islam, trvá na svojom, potrestá sa trestom smrti.

Keďže odpadlíctvo od viery nebolo celkom jasným pojmom, bolo v čl. 126 ods. 1 vymedzené. Trestný čin odpadlíctva sa aplikoval len voči moslimom a títo boli trestaní nielen za otvorené vzdanie sa moslimskej viery, ale aj za „konania, ktoré nedvojzmyselne ukazujú na jeho odpadlíctvo od viery“. Trest nasledoval aj za výzvy na odpadlíctvo. Podľa ods. 3 sa však upustilo od potrestania, ak sa „odpadlík vzdal svojho úmyslu“. 

O rozpore uvedených ustanovení s ľudským právom na slobodu vyznania nemožno pochybovať. Za zvlášť nebezpečné však bolo možné považovať „nedvojzmyselné“ konania, pretože tie ponechávali obrovský priestor na interpretáciu orgánom aplikácie práva. Takéto ustanovenia umožňovali náboženským fanatikom vytvárať atmosféru náboženského zastrašovania.

V čl. 125 sa stanovovali tresty za TČ Urážka rôznych vierovyznaní: bolo možné udeliť trest odňatia slobody do šiestich mesiacov alebo pokutu alebo sto rán bičom. Podľa čl. 127 sa zase trestal TČ Znesvätenie bohoslužieb a spôsobenie im škody. Ten sa trestal „len“ odňatím slobody alebo pokutou, nie bičovaním. Podobne aj Akty vandalizmu vo vzťahu k veriacim a hrobom podľa čl. 128. V prípade oboch uvedených TČ, ale takmer nastal súbeh s TČ Urážka rôznych vierovyznaní a tam sa už telesné tresty pripúšťali.

Trestné činy mravnostné

Podobne ako v prípade protináboženských TČ, aj v prípade mravnostných TČ, bolo čečenský separatistický trestný zákonník veľmi prísny. Orgány Ičkerie tu vtisli zákonu pokryteckú morálku, ktorá sa podrobne zaoberala sexualitou, ale mnohé iné oblasti morálky nechávala neregulované. Paradoxom bolo aj to, že z TČ Vraždy sa bolo možné vykúpiť sto kravami, avšak z TČ Cudzoložstva alebo TČ Sodomie nie. Hoci aj tu hrozil trest smrti.

Za TČ Cudzoložstvo (čl. 145 - 147) stanovoval zákon ukameňovanie alebo bičovanie vo výške 100 úderov, ktoré bolo možné ešte doplniť odňatím slobody. Telesné tresty bolo možné ukladať aj za neprístojné správanie (čl. 151), neprístojnosť na verejnosti, vrátane odievania (čl. 152) či ďalšie trestné činy z oblasti mravov.

Nie je ťažké si predstaviť, čo by asi postihlo skupinu Pussy Riot za ich „verejné vystúpenia“, keby sa o ne pokúsili v Čečensku za vlády A. Maschadova. Je zrejmé, že už po verejnej súloži v múzeu by ich čečenské trestné právo potrestalo veľmi prísne a niektorým členkám skupiny by hrozilo rovno ukameňovanie.

Veľmi prísne tresty sa udeľovali za TČ Sodomia (čl. 148), kam patrila nielen homosexualita, ale aj análny styk so ženou. Pri prvom treste sa ukladalo 100 úderov bičom a/alebo trest odňatia slobody až na jeden rok. Aplikovala sa však zásada trikrát a dosť: pri treťom odsúdení za sodomiu hrozil odsúdenému trest smrti, prinajmenšom však doživotie.

Nulovú západnú reakciu na čečenské „trikrát a dosť“ za homosexualitu možno porovnať s reakciou na ruský zákon o zákaze propagácie „netradičných sexuálnych stykov“ pred deťmi, ktorý homosexualitu ako takú vôbec nezakazoval a stanovil iba pokuty v rámci správneho práva. 

Západná hystéria a omyly
 

Už z uvedeného je jasné, že trestný zákonník Ičkerie bol v ostrom rozpore s medzinárodnými dohovormi o ľudských právach. Je však zaujímavé, že politici a ľudskoprávni aktivisti zo Západu o týchto ustanoveniach s A. Maschadovom neradi hovorili. Pritom sa vyskytli viaceré príležitosti, kedy sa dalo spýtať na „stredovek“ v čečenskom trestnom práve, napr. keď čečenský „prezident“ A. Maschadov 18. októbra 1998 navštívil poľský parlament a zúčastnil sa tam na konferencii o ľudských právach...

Je zaujímavé, že hoci islamistu A. Maschadova pozývali do európskych parlamentov na konferencie o ľudských právach, tak v prípade R. Kadyrova nie je dodnes mediálne prijateľné ani komerčné vystúpenie západných umelcov. Napr. kvôli nepolitickému vystúpeniu baletného súboru verejno-právnej MDR na oslave u Kadyrova sa strhla hysterická kampaň v nemeckých médiách, až kým MDR celý baletný súbor nepotrestala.

Paradoxne, podobné obavy nemusia mať umelci a športovci, ktorí robia komerčné vystúpenia pre kráľovskú rodinu vo wahhabitskej Saudskej Arábii alebo iných absolutistov v Perzskom zálive, hoci tam sa ľudské práva porušujú masívnejšie...     

Žiaľ, snaha o zľahčovanie čečenského islamizmu a terorizmu sa Západu už vypomstila. Nejde len o teroristické útoky ako v prípade Carnajevovcov v Bostone, ale jedným z dedičov čečenskej islamistickej tradície sa stalo aj hnutie ISIL. Do jeho radov vstúpilo mnoho Čečencov s vojenskými skúsenosťami a viacerí z nich dosiahli vedúce postavenie v celej organizácii, napr. poľný veliteľ Omar al-Šišání (Omar Čečenský).

Je očividné, že z chýb pri hodnotení situácie v Čečensku sa Západ nepoučil a na Blízkom Východe robí obdobné chyby. Aj tu označujú západní politici a médiá islamistických extrémistov ako „umiernenú opozíciu“ a odmietajú spoluprácu s tými, ktorí sa pokúšajú náboženských extrémistov zastaviť, najmä v Sýrii.