Tri bagatelly o médiách
1. KAIRÓS A CHRÓNOS
Spoločenské vedy sa niekedy dopúšťajú fatálnej chyby – spolu s vylúčením totality nepoznateľnej skutočnosti (celých jej údov a hnátov) vylučujú aj eminentne dôležitý a nepotlačiteľný – fakt tejto nepoznateľnosti. Pre médiá je, naopak, základom ich modu vivendi tvrdiť úplne čokoľvek – sú vševediace. Je preto užitočné a spásonosné poučiť sa zo starogréckeho chápania času, zo špecifickej starovekej kultúry času, vyjadrenej gréckymi termínmi, pre ktoré nemáme v slovenčine obdobu, a musíme ich preto objasniť opisom: Rutinným uprednostňovaním konceptu času ako chrónu, času extenzívneho, lineárneho, času merateľného impulzmi kozmických dejov – a ako lineárna abstrakcia aj predvídateľného – zároveň zanedbávame kairós, čas intenzie, nemerateľný čas príležitosti, pragmatickej i sakrálnej hĺbky chvíle, čas prekvapenia a úžasu, čas nečakanej udalosti, čas hĺbky kultúrnej permutácie (napríklad náhleho spoločenského prevratu alebo objavenia sa umeleckého diela, ktoré v zlomku chronológie dejín zmení kvalitu obrazu sveta). –– Ach, kde sú veľkého románu časy!
Paul Virilio tento mentálny stav civilizácie v Estetike miznutia označil francúzskym termínom absence – bdelý sen, pomimosť mysle, zložená – s odkazom na jungovské archetypy – z tajomstva (aenigma), hrôzy (tremendum) a očarenia (fascinans). –– Žijeme, prepytujem, v takom sne. –– Pardónujem sa, bo tento sen je, či už ako americký sen, alebo ako modrá americká noc – jedinou nám dnes dovolenou skutočnosťou. A nechcem, veruže, ako starý dobrý Thomas Hobbes, unikať napokon loďkou z tohto nášho ostrova pred istou smrťou: „Vôbec nepochybujem,“ píše Hobbes v Leviathanovi, „ak by sa definícia «tri uhly trojuholníka sa rovnajú dvom pravým uhlom» nejakým spôsobom dostala do konfliktu s právom ľubovoľnej osoby na moc, […] potláčali by ju, pokým by im len sily stačili.“ –– Nepotláčajme nepotlačiteľné, bratia. Excrementum bývalo kedysi pamätné – dokonca, keď ho v čase pôstu a hladu bolo málo, zabodol praded do zeme aspoň kus kameňa. –– To sú tie naše kvadrátne metre – a menhiry: apartmány, rezidencie, vilky. To je ten náš businessmen baroque. –– Sú však aj kvóty. Bude treba, skôr či neskôr, podeliť sa, hoc aj o náš posledný kváder. –– „Nerobím si ilúzie, že to, na čom sme sa dohodli, neprinesie veľké komplikácie. Máme pred sebou enormné logistické úlohy,“ citovali v marci pansofické médiá (nie tak trochu o nás bez nás?) plytkú diplomatickú floskulu Angely Merkelovej. – Odvtedy ticho po pěšině… Keď Štátnik mlčí, štátnik už povedal všetko. –– Podobné enormné logistické úlohy riešil kedysi, a to presne pred, bez dvoch rokov, ôsmimi desiatkami liet, Joachim von Ribbentrop. A taktiež nikto ani nepípol. Len ono pi-pi-pi píp-píp-píp pi-pi-pi v éteri. –– V dobách dávnych, keď z rozsušených šifonierov v izbici začali predkom vypadávať zabudnutí, zošúverení kostlivci, opustili praotcovia dedinu. Ako keď vytrhneš šedinu, podpálili krytinu – a postavili novú ves: Na kopci oproti, čistú jak zlatorez. –– Kam sa však podejeme dnes?…
2. HOMÉROMASTIX – BIČ NA HOMÉRA!
„Niektorí jednotlivci, obdivujú republiku, lebo v nej prekvitá rečníctvo, a tak len preto sa stávajú presvedčenými odporcami tyranie. Ja mám iný názor: Je lepšie, keď je tyran jeden, než keď je ich plný parlament,“ utrúsil pred storočiami spiatočník Jonathan Swift vo svojom toryovsky konformnom The Examiner. Keď sme tie slová kedysi, pri štúdiu dejín médií, po prvý raz čítali, z hĺbky duše sme sa súhlasne zasmiali. My, spiatočníci… Inak nik. –– Cartesiov zákon metodického pochybovania – affirmare, negare, dubitare – však nedá zabudnúť ani na ďalšie okolnosti. Nie sú len slová, sú aj veci. –– Jedno ma „poriadne prekvapilo“, konštatoval v interview pre Les Lettres françaises (1966) o svojej práci na monumentálnom filozofickom diele Slová a veci Michel Foucault – „vprostred klasického poznania neexistoval človek. Na mieste, kde dnes nachádzame človeka, bola len moc prináležiaca diskurzu, teda usporiadaniu slov – moc reprezentovať usporiadanie vecí.“ Až na konci 18. storočia „prestal diskurz zohrávať organizátorskú úlohu […]. Zmizla prehľadnosť medzi usporiadaním vecí a usporiadaním predstáv […] a v prázdnote zanechanej diskurzom sa konštituoval človek.“ –– Bol to však človek, ktorý odvtedy „umiera na znaky, ktoré sa zrodili v ňom“ (Foucault, tamtiež). – Prekvapujúco, to isté inými slovami povedal na začiatku tzv. sýrskej krízy pre Newsweek (159, 5, 30. 1. 2012, s. 40) George Soros, žijúca legenda finančných trhov: „Sme nútení opustiť Vek Rozumu a presunúť sa do Veku Neistoty,“ teda tam, kde okrem mágov burzy nie je doma nik. –– Tradícia fatálnej neistoty tu bola vždy – pred Sorosom, aj simultánne s ním. A mýtus, už od Homéra, „stále smeruje k tomu, aby mal podobu príslovia“ lebo „poznanie obsiahnuté v koncepte mýtu je v skutočnosti poznaním zmäteným, produkovaným nejasnými neobmedzenými asociáciami,“ (Roland Barthes). –– Nejde – v tejto súvislosti – nespomenúť si na bonmot nášho nezabudnuteľného Jonáša Záborského z roku 1864: „U Číňanov kypí už oddávna učený spor so všetkým možným natriasaním vrkočov, o vzniku tupomyseľných obrov. Jedni z nich učia, že ich Boh ušuľkal z hliny ešte pred Adamom; druhí, že až vtedy, keď už oľutoval stvorenie človeka. Ja sa pripojujem v tomto učenom spore k stránke posledných, s tým jedine rozdielom, že za látku, z ktorej boli stvorení obri, nepovažujem hlinu, lež výpary pálenkou rozohriatej obraznosti, s hojným prídavkom nevedomosti.“ –– Mediálne celebrity a čínski obri majú jedno spoločné: Je to nepenthés, ktoré – podľa Homéra – krásna Helena, dcéra Jupiterova, primiešala Telemachovi, synovi strateného Odysea, do vína proti zármutku. Toto tajomné fármakon – po staroiónsky: liek i jed i kúzlo – nazvali neskôr Arabi hašiš al fokaro (tráva fakírov). – Čo je ópiom ľudu dnes? Kde začiatok a kde koniec nášho budúceho zármutku?
3. PSA K PSOVI, KAVKU K BLÁZNOVI
Guiscard de Toulouse v cestopisných črtách Anály dažďa – spomienky Lombarďanov, inšpirovaný roku 1190 náhlym tragickým utonutím cisára Fridricha Barbarossu v saracénskej Kilíkii, píše: „Keď cisár Flavius Valerius Constantinus postavil barbarom lanový most cez Dunaj, ochorel na lepru a začal hniť. Odohnal ránhojičov a felčiarov, no modlil sa úpenlivo k Bohu v hlbokej viere, že vyliečenie malomocných v Písme je proroctvom. Po dlhých úprimných modlitbách v ústraní sa jeho rany zahojili. Vtedy odoslal Svätému Otcovi listinu, ako bol v samote modlitieb prisľúbil, ktorou mu daroval Rím. Múdry Hispánec Paulus Orosius, žiak nášho milovaného Augustína, o tejto udalosti vo svojich históriách ab orbe condito ad urbem conditam mlčí. Znamená to azda, že nikdy nestál po boku cisára?“ –– Tento imperátorský Dar, vravia historici, je vskutku dodnes sporný – je to legenda. –– Legendy (lat. legendum = učivo) boli pôvodne výchovným žánrom stredovekej náboženskej epiky; rozprávaním o životoch svätých, stvárneným vo verši alebo v próze (napr. staroslovanské legendy o Cyrilovi a Metodovi z 9. storočia). Mali poskytnúť čitateľovi/poslucháčovi hlboký zážitok stotožnenia sa s osudom hrdinov legendy, či už to boli postavy historicky skutočné, alebo vymyslení jurodiví pustovníci. Legenda nestvárňuje teda život protagonistu historiograficky, ale ako spredmetnenie, konkretizáciu aktuálnej predstavy dobra, ktoré (ono Kantovo nemecké sollen tu je z deontologického hľadiska kľúčové) má mať – zásadné imitabilné parametre, teda schopnosť generovať potenciál nasledovníkov. Legenda je vzor pre naše identity. Legenda ako „jazyková forma nielenže primeraným spôsobom predstavuje svätého, ona svätého zároveň stvorí,“ konštatuje holandský lingvista André Jolles – po nej nasleduje „náhla zhoda medzi mieniť a znamenať“ (Jolles). –– Mieniť a znamenať sú teda dve veci. – Poznamenávajú nás obe. –– Napríklad striga v slovenskej povesti: „Nasekám trochu drvia, do pece priložím, a tú čemrvu-sirôtku upečiem ako bochník.“ Je to strašenie detí, alebo len dramaticky vystavaná slovesnosť? Veď, akéže strašenie, keď strigy neexistujú, však?…–– Podobne tak Ľudíci či Ľútky. Boli „zrastom maličičkí, nie väčší ako šidlo“ (Dobšinský) – ochraňovali baníkov v slovenských šachtách. Po vykupiteľskom nástupe Fuggerovcov do slovenskej ťažby (poznáme to z ostatných desaťročí) dostali meno Permoníci (nemecky: Bergmännchen). Čosi ako české míti kliku – das Glück: Posmešok zanechaný potomstvu v podobe fonologickej irónie, prekódovania vnúteného slova – vlastne sarkazmu. –– Skutočnosť slova nie je v tom, čo samo znamená, ale v tom, čo sa ním mieni. –– Vševediace médiá nás učia: Nie, čo slovo v skutočnosti znamená, lež čo sa ním u deda Vševeda mieni. Teda vlastne nik z nás, bratia, nevie, a naozaj iba tuší, čo máme mieniť slovami ako demokracia, fašizmus, mravná bieda. Ako sa v tom vyznať? – Návod som našiel u spiatočníckeho Swifta: Psa k psovi, kavku k bláznovi.
