Tridsať rokov po...

Počet zobrazení: 3247

„Skúsenosti a poznatky získané v minulosti, by sme mali dnes využívať pre lepšiu budúcnosť.“

Každé výročie, by sme mali využívať na zamyslenie nielen nad dobou minulou, ale i súčasnou. November 1989 určite patrí k udalostiam, na ktoré aj dnes hľadíme rozporuplne. Viem si živo predstaviť vyjadrenia niektorých politikov, hodnotenie „nezávislých“ médií i bežných občanov na obdobie spred tridsiatich rokov. Rovnako viem, že môj názor bude určite menšinový a hádam okrem Slova by ho asi nikde inde nepublikovali. Slovensko je krajinou vzdelaných ľudí a každý z nás, hlavne z tých starších, by si mal na november 1989 i súčasnosť, urobiť svoj vlastný názor. Bez ohľadu na to, čo budú rozprávať politici a písať médiá. Každý sme nejako žili, nejako žijeme dnes a sami najlepšie vieme, ako nám bolo, ako nám je. Nie som z tých, ktorí nostalgicky len spomínajú. Život je proste špirála, ktorá ho neustále posúva dopredu. Dnes je už naozaj život niekde inde ako pred tridsiatimi rokmi. Má množstvo pozitív, predovšetkým v technickej, digitálnej a elektronickej oblasti, oblasti spoznávania, cestovania, študovania, možností presadiť sa... To všetko však prináša aj svoju daň. Honba za  ziskom, postavením, mocou, začína vytláčať krásne ľudské hodnoty. Solidarita, sociálnosť, úprimnosť, priateľstvo sú vytláčané, nenávisťou, závisťou, násilím, sebeckosťou, neúprimnosťou, mamonárstvom.... Politici, ktorí by mali byť našim vzorom, sa navzájom a verejne obviňujú z vecí, nad ktorými zostáva doslova rozum stáť. Médiá až príliš jasne dávajú najavo, kto ich platí. To všetko sa pomaly, ale iste odzrkadľuje aj v postojoch ľudí k dnešnej dobe. Do politiky, česť výnimkám, sa čoraz viac a viac vstupuje kvôli získaniu ešte väčšej moci a bohatstvu. To už nepíšem o náraste extrémizmu, ktorý v takomto prostredí nachádza skvelé podhubie. Mnohí priatelia hovoria, že je to preto, lebo je doba zlá. Ja vždy opakujem to isté. Doba je vždy taká, akí sú ľudia.

novkoridor1.jpg
Kresba: Ľubomír Kotrha

Aj keď nepatrím medzi nostalgikov, predsa je dobré z času na čas oživiť spomienky, lebo sa hovorí: „ Ak nevieš kam kráčaš, obzri sa odkiaľ prichádzaš.“

Mne to moje obzretie v týchto dňoch spríjemňuje kniha, ktorú som síce napísal v roku 2003, ale mapuje čas po novembri 1989. Každý deň si z nej niečo prečítam a porovnávam svoje vtedajšie myšlienky a predstavy s dneškom. V prvej časti knihy sú moje autentické názory, ktoré boli uverejňované v Novom slove a Pravde po politickom prevrate v roku 1989. A tak dôvod na malú oslavu, aj keď v inom zmysle ako mnohí iní, mám aj ja. Osobne totiž toto výročie dnes beriem, aj ako začiatok vzniku novej ľavice na Slovensku, aj keď nie je určite žiadny dôvod na otváranie šampanského. Život však nie je o tom, čo chceme, ale o tom čo je. Dúfam, že nikoho neurazím, ani neznechutím, ak niečo z mojej knihy tu odprezentujem práve teraz.

„Nová strana, nová nádej pre Slovensko

Na vznik SDĽ sú stále rozporné názory. No pre nás jednoduchých ľudí a radových členov to nie je žiaden záchranný pás, ktorý nás má vytiahnuť z bahna spoločnosti. Pre nás je to príležitosť pokračovať v historicky overených myšlienkach a cieľoch, pre ktoré sme vstupovali do bývalej štátostrany. Lebo ak sa aj tie najušľachtilejšie idey a ciele sprofanovali, tak najmenšiu vinu na tom mali radoví členovia. Nie ideály, ale vždy ľudia sú tvorcami skutočnosti. V tomto zmysle rok 1989 predstavil mnohé nomenklatúrne kádre KSS v plnej nahote. Ak odchádza dnes zo strany množstvo robotníkov, roľníkov, majstrov, tak určite to nie je kvôli pôvodným ideálom, pre ktoré do strany vstupovali. Aj preto si myslím, že vznik SDĽ ako reformovanej strany, ktorá vznikla v rozvalinách nachádzajúcej sa KSS, je najlepším riešením.

Nielen preto, aby sa množstvo bývalých čestných a pracovitých členov KSS mohlo ďalej politicky realizovať. Rozhodla nevyhnutnosť – zachovať na Slovensku ľavicové hodnoty a ideály. Vďaka Petrovi Weissovi, Pavlovi Kanisovi, Milanovi Ftáčnikovi, Ľubovi Fogašovi, Betke Borzovej, Gabike Rothmayerovej a mnohým ďalším, sa ľavica na Slovensku znovu postavila na nohy a ujala sa. V regiónoch sa začali stretávať a zoskupovať ľudia s rovnakým, resp. podobným zmýšľaním. Ľudia, ktorí nikdy nezastávali vysoké stranícke funkcie a v strane prakticky veľa neznamenali. Nové myšlienky, názory, pohľady. Mnohokrát práca na kolene, bez straníckych sekretariátov, no s obrovskou chuťou a novými predsavzatiami. Rodili sa nové priateľstvá, nové vzťahy, akási neviditeľná solidarita medzi ľuďmi, ktorí sa nepoznali, aj keď žili blízko seba. Tu som začal spoznávať silu kolektívu, odhodlania, priateľstva a hodnotu skutočne realizovaných myšlienok.

V októbri 1991 som veril, že aj SDĽ prispeje k zabezpečeniu dôstojného života, ak už nie pre nás, tak aspoň pre naše deti. Aby raz budúce generácie nemuseli hovoriť o 17. novembri 1989 len ako o začiatku nového delenia Slovenska, na pár bohatých a triedu chudobných.“

Toľko úryvky z dvoch kapitol z knihy „Cestou hľadania.“ Dnes sme už o tridsať rokov ďalej a život mnohé zmenil, žiaľ, aj z tých mojich ideálov, cieľov a predstáv. Nemrzí ma ani tak ekonomické rozdelenie spoločnosti, lebo v tomto systéme to inak asi nie je možné. Viac ma trápi súčasný stav ľavice. Zdá sa mi, že sme opäť niekde v roku 1989 a stojíme nad ruinami ľavice. Napriek tomu vďačím osudu, že mi bolo dopriate robiť politiku, keď to bolo o hodnotách, spoločných cieľoch, priateľstve a úprimnosti. Dnes je to už diametrálne o niečom inom. Možno i to je dôvod, prečo pravica a extrémizmus prekvitá a ľavica sa zmieta v kŕčoch. Žiaľ, nie som presvedčený, že ľavicovo zmýšľajúci ľudia sa teraz opäť spoja, tak ako to bolo pred tridsiatimi rokmi. V občanoch prevláda obrovské sklamanie z politikov, ktorí ich zastupujú. Dnes neveria, že sa niečo pozitívne zmení, aj keď sa vymení vládna garnitúra. U ľavicového voliča je tá frustrácia ešte väčšia, lebo zjednotená ľavica pod hlavičkou Smeru jednoducho sklamala. Opakujem, nie tým, že by nič neurobila pre občanov, ale štýlom svojej politiky. Verím však, že doba ľavicovo orientovaných ľudí, možno už v blízkej budúcnosti donúti – spojiť sa. Moje presvedčenie vyplýva aj z toho, že dnes sa pravidelne niekoľkokrát do roka stretávam so skutočnými ľavicovými osobnosťami pôsobiacich v regióne. Niektorí z nich sú stále členmi Smeru-SD, čo naznačuje že v tejto strane sú stále ľudia s ľavicovými hodnotami. Žiaľ nedokážu ovplyvniť dianie v strane, ani jej personálnu politiku. Je to na veľkú škodu Smeru a slovenskej ľavice. Som však naozaj presvedčený, že doba si ich čoskoro nájde, tak ako si našla nás pred tridsiatimi rokmi. Slovensko a pracovití ľudia v ňom si určite zaslúžia hodnotovú, modernú ľavicu, ktorú budú reprezentovať ľudia s ľavicovým srdiečkom a skutočnými ľavicovými hodnotami.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984