Triedny pohľad na suverenitu

Počet zobrazení: 1611

Pripravovaná dohoda s USA o vojenskej spolupráci oprávnene rozvírila ostrú diskusiu o viacerých otázkach našej štátnosti, ktorej základom je suverenita republiky. V príspevku mi nepôjde o teoretické skúmanie pojmu suverenity, ale skôr o metodologický prístup k jej interpretácii.

Na úvod by som chcel poznamenať, že sa plne stotožňujem s názormi, ktoré poukazujú na to, že uvedená zmluva je z hľadiska svojho obsahu pravým opakom jej nominálneho názvu, ktorý ju označuje za obrannú. Dohoda je svojím obsahom súčasťou americkej agresívnej politiky zameranej proti Rusku a poskytuje priestor na prípravu vojenskej agresie proti nemu. Z hľadiska svojho zmyslu a cieľa ide o útočnú, a nie obrannú dohodu. Okrem toho, pripravovaná dohoda nie je „dohodou“ v pravom zmysle slova, pretože svojím obsahom je skôr diktátom, pomocou ktorého veľmoc jednostranne presadzuje svoje podmienky pre pôsobenie svojich ozbrojených síl na našom území. Slovenská republika má, žiaľ, s podobnými „dohodami“ či už z ekonomickej, politickej alebo náboženskej oblasti bohaté skúsenosti.

Súčasná diskusia o našej suverenite je taká rozhorčená nesporne preto, lebo na rozdiel od iných dohôd, napríklad ekonomických, ktoré naši predstavitelia pouzatvárali so zahraničnými firmami, je vo vojenskej dohode naša podriadenosť záujmom USA natoľko očividná, že k jej odhaleniu nie je potrebné žiadne hlbšie vzdelanie či skúsenosť. Veď kto by nechápal, že štátom nekontrolovaná činnosť americkej armády na viacerých častiach nášho územia, nekontrolovaný dovoz vojenského materiálu, nekontrolovaný vstup vojenských ako aj civilných osôb na naše územie len na základe identifikačného preukazu a rozkazu Ministerstva obrany US, trestne nepostihnuteľné konanie amerických vojakov na našom území našimi zákonmi a pod. je jasnou redukciou suverenity našej republiky na jej vlastnom území.

zmluvusa.jpg
Kresba: Ľubomír Kotrha

Žiaľ, mimo ostrej diskusie ostáva fakt, že naša republika sa už od počiatku svojej novodobej kapitalistickej éry vydala na cestu postupnej straty vlastnej suverenity. Kto by si nepamätal, čoho všetkého sme sa museli „dobrovoľne“ vzdať v ekonomickej oblasti v rámci prístupových rokovaní o vstupe do EÚ. Máme tu plno všelijakých ekonomických dohôd, v rámci ktorých sme síce majoritní vlastníci podnikov, ale rozhodovanie o ich ekonomickej činnosti sme opäť „dobrovoľne“ či „operatívne“ odovzdali do rúk zahraničných súkromných vlastníkov, t. j. náš majetok neslúži záujmom našich občanov, ale záujmom zahraničných súkromných vlastníkov.

Ak sme boli pred vstupom do EÚ ekonomicky a sociálno-kultúrne plne rozvinutou krajinou, tak dnes sme v podstate „banánovou“ republikou, slúžiacou globálnemu „voľnému trhu“ s neustále upadajúcim školstvom, zdravotníctvom, kultúrou a státisícami občanov žijúcich trvale v biede. Na rozdiel od produkcie banánov sme ekonomicky jednostranne orientovaní na výrobu automobilov, ktoré sú však na naše nešťastie na rozdiel od banánov dnes považované za jeden z hlavných zdrojov znečisťovania prírody. Takže rozpad chrbtovej kosti nášho priemyslu a spolu s tým aj sociálnej úrovne občanov je už na dohľad.

Vo všetkých prípadoch vždy, keď išlo o stratu nejakej časti našej suverenity, boli občania rovnako ako dnes vehementne presvedčovaní o výhodnosti uvedených krokov. Vstupom do EÚ sme tratili časť suverenity v nádeji na slobodu a rýchle dosiahnutie životnej úrovne Západu. Moc nad našimi podnikmi sme dali do rúk cudzincov, pretože podľa neoliberálnej teórie štát nevie hospodáriť s majetkom tak efektívne ako súkromné zahraničné firmy. Našej meny sme sa vzdali preto, aby sme sa pri ceste do zahraničia nemuseli starať o výmenu peňazí a vraj to pomôže rozvoju našej ekonomiky. Do NATO sme vstúpili pre našu väčšiu bezpečnosť a podobne. Stručne povedané, našu štátnu suverenitu sme vymieňali za naivnú vieru v lepší, či presnejšie povedané, pohodlnejší život. Málokto si bol ochotný pripustiť, že nastúpená cesta je vo svojej podstate cestou poddanskej služby súkromnému kapitálu, cestou, na ktorej sme rozhodovanie o našom živote zverili Smithovej „neviditeľnej ruke slobodného trhu“, ovládaného medzinárodným kapitálom ako aj nevoleným úradníkom v Bruseli, zastupujúcich záujmy medzinárodného kapitálu.

V priebehu krátkeho historického obdobia sa ukázalo, že tzv. nežná revolúcia nebola cestou k ľudskej slobode, ako sa to deklarovalo, ale cestou k ekonomickej a politickej podriadenosti medzinárodnému kapitálu. Vojenská dohoda s USA je v tomto smere nesporne kvalitatívnym zlomom, pretože pokiaľ má štát ešte politickú suverenitu, t. j. moc rozhodovať o podmienkach života v štáte, potiaľ môže regulovať a obmedzovať moc medzinárodného kapitálu na svojom území. S príchodom armády najmocnejšej kapitalistickej krajiny na naše územie sa naša ozbrojená moc, ktorá je nutnou súčasťou suverenity štátu, stáva podriadenou zložkou americkej ozbrojenej moci. Z našej politickej suverenity ostane len „suverenita“ politického rečnenia či bľabotania, pretože reálny výkon politiky bude určovaný inými silami, skrytými za politickým bľabotaním. V uvedenej súvislosti si stačí uvedomiť, že naši politici nie sú schopní od roku 2005 obrániť pred USA ani malú časť nášho suverénneho územia na Hviezdoslavovom námestí, a to tu Američania ešte nemali svoju armádu.  

To, čo v doterajšej diskusii o vojenskej dohode s USA absentuje, je práve upozornenie na to, že jej prítomnosť nemá len špecifický vojenský zmysel orientovaný proti Rusku, ale súčasne tým, že obmedzuje našu suverenitu, vytvára jej prítomnosť na našom území „bezpečné“ podmienky pre „slobodný“ rozvoj medzinárodného kapitálu, nehateného našou suverenitou. Predsa my už sme jedno „bratské“ obsadenie zažili a poznáme tiež dôvody danej „pomoci“. Dôvodom bola ochrana existujúceho ekonomicko-politického systému. Prečo by prítomnosť amerických vojsk nemala plniť okrem iného aj túto, doteraz neartikulovanú úlohu? A to tým skôr, že v mnohých smeroch neracionálna, jednostranná či klamná argumentácia obhajcov dohody nemá iné racionálne vysvetlenie než to, že prítomnosť amerických vojsk hodnotí cez prizmu či záujem medzinárodného kapitálu, a nie cez prizmu záujmu občanov.

Pozrime si vyhlásenie prezidentky Čaputovej. Hneď v prvých vetách svojho interpretačného vyhlásenia tvrdí, že: „Dohoda je výrazom suverenity Slovenskej republiky, bude sa vykonávať spôsobom, ktorý nepredstavuje jej ohrozenie alebo obmedzenie a ktorý neznižuje bezpečnosť Slovenska a jej obyvateľov.“ Daná veta obsahuje tri tvrdenia, a to, že dohoda je výrazom suverenity Slovenska, že nepredstavuje ohrozenie a obmedzenie suverenity a že neznižuje bezpečnosť Slovenska a jeho obyvateľov. Z vecného hľadiska nie je ani jedno tvrdenie pravdivé. Dohoda nie je výrazom suverenity Slovenska, ale výrazom jeho podriadenosti USA. Dohoda obmedzuje našu suverenitu, a to už len tým, že sa vzdávame kontroly územia, ktoré dávame pod „operatívnu“ kontrolu americkej armáde. Zároveň, dohoda je vážnym ohrozením bezpečnosti našich občanov, pretože vojenská aktivita USA, ktorú môže viesť z nášho územia, nie je pod našou kontrolou. Ak by sme teda hodnotili vystúpenie prezidentky z čisto racionálneho hľadiska, tak by sme museli konštatovať, že klame.

Ak však na interpretáciu jej tvrdení použijeme Marxovu metódu triedneho prístupu, potom sa jej tvrdenia ukážu v inom svetle. Ich obsah nebude jednoducho nepravdivý, ale bude pravdou, zodpovedajúcou záujmom časti spoločnosti, vyhlasovanou za pravdu celej spoločnosti. Aby som vec priblížil čo najjednoduchšie, tak si vypomôžem klasickým prípadom z histórie. John Locke vo svojej práci Druhá rozprava o vláde pri hodnotení podmienok života človeka v tzv. prirodzenom stave, t. j. v stave bez politickej organizácie spoločnosti, hovorí o tom, že človek tu žije v úplnej či absolútnej slobode. Stav absolútnej slobody však neznamená stav svojvoľnosti. Je to stav, keď každé indivíduum, podobne ako kráľ, rozhoduje samostatne o tom, čo mu prikazuje prirodzený zákon v jeho srdci. A tu je potrebné poznamenať, že uvedený stav slobody neviedol k sporom, ale práve naopak, viedol k vzájomnej pomoci a spolupráci. Život človeka v politickej organizácii, teda v štáte, kde je sloboda indivídua regulovaná nie jeho vlastným chápaním prirodzeného zákona, ale ľudským zákonom, ktorý mu určuje, čo môže a čo nemôže, je podľa Locka lepšou či dokonalejšou slobodou než absolútna sloboda prirodzeného stavu. Záhada, ako môže byť štátom obmedzená sloboda dokonalejšou slobodou ako absolútna sloboda, má nakoniec veľmi jednoduché riešenie.

Človek v prirodzenom stave absolútnej slobody si svojou prácou vytvára súkromné vlastníctvo, ktoré však v podmienkach individuálneho výkladu prirodzeného zákona vedie v spoločnosti k sporom, a vytvára sa situácia podobná Hobbsovmu stavu vojny všetkých proti všetkým. A keďže podľa Locka je hlavným dôvodom vzniku politickej organizácie spoločnosti, teda štátu, práve ochrana súkromného vlastníctva, tak sa vyjasňuje, prečo je obmedzená sloboda v štáte dokonalejšou slobodou. Je to dané tým, že v rámci štátu, na rozdiel od prirodzeného stavu, môže súkromný vlastník bezpečne a slobodne narábať so svojím vlastníctvom. Locke svojím tvrdením, že sloboda v štáte je lepšou slobodou ako sloboda v prirodzenom stave, prešiel v hodnotení slobody z pozície ľudskej slobody na pozície slobody súkromného vlastníka, teda prešiel v otázke slobody pozície všeobecne ľudskej na pozície triedneho záujmu súkromných vlastníkov. Z pohľadu súkromného vlastníka je sloboda v štáte iste lepšou ako sloboda v prirodzenom stave. Pre súkromného vlastníka je spoločnosť slobodná, pokiaľ on môže bezpečne a slobodne narábať so svojím súkromným vlastníctvom. Fakt, že celá masa nemajetných takúto slobodu nemá, je mimo jeho záujmu.

Ak z naznačeného triedneho hľadiska hodnotíme vyhlásenie Z. Čaputovej, tak musíme konštatovať, že príchodom americkej armády na naše územie sa podmienky slobodného, „suverénneho“ ekonomického pohybu súkromného kapitálu nezhoršia, skôr naopak, pohyb medzinárodného kapitálu sa tu môže cítiť bezpečnejšie než za podmienok politickej suverenity našej republiky. Veď slovenskí občania so svojím pozitívnym postojom k Rusku a negatívnym postojom voči USA, tak ako na to ukazujú prieskumy GLOBSECU 2021, predstavujú stále určité riziko pre slobodný pohyb kapitálu. Tvrdenie Čaputovej, že dohoda „neohrozuje a ani neobmedzuje“ našu suverenitu, má reálne racionálne vysvetlenie v tom, že prezidentka vo svojom vyhlásení, v rozpore so svojou funkciou objektívne neobhajuje záujem celku či väčšiny spoločnosti, ale záujem časti súkromných vlastníkov. To znamená, že vo svojom vyhlásení nereprezentovala funkciu prezidentky, ale vystupovala ako lobistka či obhajkyňa medzinárodného kapitálu. Klamstvo jej tvrdení plynie z toho, že názor, ktorý je pravdivý pre malú časť spoločnosti, pre veľkopodnikateľov a oligarchov, vydáva za názor prezidentky, teda za názor štátu ako celku, ktorého jadro a väčšinu netvoria podnikatelia, ale obyčajní pracujúci ľudia. Pre pracujúcu väčšinu spoločnosti je prijatie danej dohody jednoznačne obmedzením a ohrozením suverenity, pretože ak by sa raz pracujúci ľud rozhodol zbaviť vlády súkromného kapitálu vo svojom štáte, tak by okrem iného nutne narazil aj na vojenský odpor americkej armády. Pretože jej aktivita nepodlieha nášmu veleniu, ale veleniu cudzej mocnosti a nepodlieha ani našim zákonom.

Slovenská republika vo svojej temer 30-ročnej novodobej histórii doteraz nenašla a ani vážne nehľadala spôsob existencie, ktorý by jej v súčasných ekonomicko-politických podmienkach umožnil uchovať si svoju suverenitu za súčasnej existencie medzinárodných ekonomicko-politických kontaktov. Riešenie tejto nie ľahkej úlohy sa politické sily rozhodli nahradiť vstupom do EÚ, potom vstupom do eurozóny a vstupom do NATO. Ako ukazujú rozmanité narastajúce problémy, ani naša účasť v EÚ a v eurozóne a ani naša účasť v NATO nás nielenže nezbavila nutnosti bojovať o vlastnú štátnosť, ale problém našej suverenity sa tým skôr vyostril, než vyriešil.  

Aj dnešný boj proti vojenskej dohode s USA je živelným prejavom nesúhlasu občanov s tým, že rozmanité záväzky, ktoré štát na seba prevzal vstupom do NATO a transatlantického spojenectva, prevzal bez súhlasu občanov, bez toho, aby sa o tom uskutočnila celospoločenská diskusia, zavŕšená referendom. Výsledkom takejto politiky je, že podľa prieskumu GLOBSECU 2020 53 % slovenských respondentov sa domnieva, že naše hodnoty a identitu ohrozujú Spojené štáty americké. To je odpoveď občanov politikom, ako je to s naším tzv. transatlantickým spojenectvom.

Odpor občanov proti vojenskej dohode s USA má stále viac-menej živelnú, jednotne neorganizovanú povahu, a preto je aj odmietnutie vojenskej dohody neisté. A to tým skôr, že najsilnejšie opozičné politické strany namiesto toho, aby svoju činnosť dali do služieb občianskemu odporu proti dohode, načrtávajú opačnú tendenciu, t. j. občiansky odpor chcú využiť na posilnenie svojich politických pozícií, čím nesporne znižujú silu občianskeho odporu proti dohode. Zabúdajú na to, že nie všetci občania stojaci na platforme odporu proti dohode stoja súčasne aj na platforme Smeru či Hlasu. Ak je poslednou nádejou odmietnutia dohody referendum, tak by bolo rozumné, aby referendum malo len jednu otázku, a to súhlas či nesúhlas s dohodou. Rozširovanie referenda o ďalšie otázky môže jednotné odhodlanie občanov jednoducho rozštiepiť. Referendum by malo mať povahu občianskeho referenda, vedeného koordinačným výborom tak, aby zjednotilo všetkých občanov stojacich na platforme odporu k dohode bez ohľadu na politickú príslušnosť.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984