Trochu sviatočnej teórie

Myslím si, že na sviatky sa patrí trochu humoru aj do vážnej oblasti, akou je politika. Humor by mal vychádzať zo života a občas aj drsnejšie nastavovať zrkadlo – potom už ide o satiru. Tá sa pestovala už v antike a mala svoje stále miesto v aténskej demokracii – bude mať aj v našej? Tak teda do toho:


Ilustrácia: Zabou / Own work

„Sloboda‟– právo štátu narábať s vlastnými občanmi a ich združeniami podľa vlastných zámerov a rozmarov, právo určovať všetky ľudské osudy, prikazovať, zakazovať, trestať a inak si vynucovať poslušnosť všetkých objektov v pôsobnosti štátu. V sociálnej sfére ide o slobodu rozhodovania vrchných elementov sociálnej štruktúry o spôsobe a nástrojoch sebarealizácie. V medzinárodných vzťahoch sloboda rozhodovania mocných o osudoch ostatných štátov a organizácií, aj o spôsoboch vynucovania si poslušnosti a o trestoch pre menej poslušné objekty. Sloboda je v tomto kontexte obušok, ktorým si možno vynútiť akceptovanie vlastných zámerov, potrieb, či záľub jednotlivcov, skupín či organizácií zhora nadol.

„Džentlmenská dohoda‟ – dohovor neúprimných. Navyše vychádzame z tvrdenia, že džentlmeni vymreli liberálnymi revolúciami. Ide o opakovanie mafiánskych dohovorov, ktoré sa začínajú podaním rúk a končia vzájomnými masakrami. Pri džentlmenskej dohode je potrebné vnímať aktuálnu situáciu a jej smerovanie – kto ju prvý poruší, získava výhodu. Zdôvodnenie nie je potrebné, pretože pravdu má vždy víťaz. Verejnosť je politikmi naučená, že skutočnú hodnotu má iba písomná forma, ústny dohovor skôr zosmiešňuje aktérov. Do roviny komédia však môže skĺznuť aj písomná dohoda. Navyše je takýto dohovor každou stranou vykladaný špecificky a keďže sa interpretácia nemá s čím porovnať, je otázkou politickej viery, kto bude považovaný za väčšieho klamára.

„Hlava štátu‟ – nedotknuteľná politická funkcia, pri ktorej miera zodpovednosti klesá až k zbytočnosti a miera rozmarnosti stúpa ako u rozmaznaného dieťaťa. Ide o kombináciu túžby občanov mať nejaký stabilný post, ktorého držiteľ bude schopný vysloviť nejaké mravné úsudky a tiež nejakú verejne užitočnú a nestranícku víziu budúcnosti a túžbu politických strán obsadiť takýto post, ktorý im bude nápomocný a zároveň neodstrániteľný. Z toho vyplýva aj okruh záujemcov, ktorý sa takto (okrem USA a čiastočne Francúzska) zbavia zodpovednosti za vlastné prešľapy a zostanú v politike, aj keď bez rozhodovacích oprávnení. Označenie vyvoláva dojem výnimočnosti (Vy pán prezident môžete všetko) a je pre verejnosť veľmi uhrančivý, hoci logicky nevysvetliteľný.

„Politické kupliarstvo‟– spôsob sebauplatnenia jednotlivcov, túžiacich po zbohatnutí. Ide o spájanie v podstate nespojiteľného. Tak ľavicové strany a ich politici presadzujú aj pravicové zámery a naopak, pravicové subjekty presadzujú aj ľavicové ciele. Nejde o ich imanentné postoje, ale zámery pristrčené kupliarmi (lobistami). Inou formou politického kupliarstva je vytváranie straníckych koalícií – vzájomne sa neznášajúce subjekty sú ochotné ,úprimneʻ spolupracovať, ak sa inak nevedia dostať k moci alebo k štátnemu rozpočtu. Politickí kupliari sú nesmierne vplyvní ľudia, ktorí deštruujú demokraciu, pretože sa snažia meniť volebné výsledky alebo stranícke sľuby podľa priania skrytých subjektov. Demokracia sa pre nich stala nevyhnutnou fasádou, za ktorou dokážu realizovať aj tie najohavnejšie zámery.

„Politika‟ – špekulovanie ako dobehnúť iných a vládnuť hoci aj proti vôli väčšiny. Je to najmenej hodnotené ľudská činnosť z hľadiska serióznosti. Ľudové podanie: ide o súbor všetkých podlostí, zákerností až zločinností, aké sú ľudia schopní vymyslieť. Špekulácia o ,nepolitickej politikeʻ bola zásterkou pre spomenutý súbor podvodov. Akýkoľvek prívlastok k pojmu (nepolitická, verejná, ľudová, národná, kozmopolitná atď.) ukazuje na malú skupinu po moci túžiacich jednotlivcov, ktorí chcú aspoň na chvíľu oklamať davy.

„Politológia‟ – nočná mora politikov. Strašiak vševedúcich vládcov. Slúžka mocných. Priestor pre uplatnenie sa neschopných. Táranie o čomkoľvek. ,Odbornéʻ zdôvodnenie každej hlúposti. Spôsob votrenia sa do priazne mocných. Ideológia vydávaná za objektívnu vedu. Večne nespokojná myšlienková platforma. Veda o politike pre ľudí (odborný spôsob socializácie občanov, naučenie používania politických inštitúcií ľuďmi bez ohľadu na postavenie).

„Politická morálka‟ – prejav arogancie mocných voči bezmocným, politických hier, pohŕdania spoločenskými normami a komunitnou históriou. Rozšafné narábanie s verejnými zdrojmi vo vlastný prospech. Podvodné získavanie majetku, titulov, ocenení z dôvodu svojho mocenského postavenia. Presadzovanie rodinných príslušníkov do ,zaujímavýchʻ postavení bez ohľadu na ich schopnosti a potreby inštitúcie. Hlavná príčina nedôvery verejnosti voči politikom a politike, verejné hodnotenie tejto sféry ako amorálneho elementu spoločnosti.

„Elity‟ – množina nafúkancov, rozmaznaných svojou mocou. V politickej sfére sa izolujú od ostatných ľudí, prisvojujú si právomoci a majetkové výhody. Majú sklon k aristokratickému správaniu, ktoré sa prejavuje pohŕdaním všeobecne uznávanými normami, aroganciou, vynucovaním uspokojovania vlastných požiadaviek a vulgárnym slovníkom. Parazitujú na spoločenských materiálnych aj duchovných hodnotách. Majú vždy pravdu a ponižujú ľudí s iným názorom. Snažia sa vytvoriť vlastnú vrstvu, v ktorej by sa cirkulárne pohybovali (krúžili vo funkciách). Podliehajú mamonu a uctievaniu funkcií. Snažia sa o vytvorenie uzavretej kasty.

„Zodpovednosť‟ – hlavná výhovorka pri prichytení politika pri neodbornosti, alebo nejakom podvode: zodpovednosť má buď voči anonymným ľuďom, alebo budúcim generáciám či zahraničiu. Prichytený politik sa vyhovorí pocitom zodpovednosti, čo považuje za dostatočné. Zodpovednosť je vzťah, ktorý nemožno plne vyžadovať, ani kompenzovať.

Existuje aj čisto odborný pohľad na spomenuté pojmy, či javy, ale to patrí asi na iné miesto. Tu sme si trochu zavtipkovali a ak sa ukáže, že je o takéto koketovanie s realitou záujem, tak sa možno tešiť na pokračovanie v čase volieb či aprílových žartov.