Reklama
Reklama

Trumpova farebná revolúcia

Počet zobrazení: 2606

Ten scenár pozná svet už naspamäť. Najskôr strana, ktorá prehrala voľby, vyhlási, že hlasovanie bolo sfalšované a víťazmi sú vlastne oni. Svojich oponentov vyzve, aby sa dobrovoľne vzdali. Svoje tvrdenie nepodporí dôkazmi, ale prostredníctvom takzvaných nestranných pozorovateľov a organizovaním demonštrácií v uliciach. Buď malými, zato plnými kriku, alebo masovými, takže vzbudzujú dojem, že je za nimi celá krajina. Napätie sa zvyšuje, niektoré zahraničné vlády, napriek tomu, že doma nedovolia akékoľvek cudzie zasahovanie do volieb, začnú otvorene podporovať tú svoju stranu sporu.

Z nedávnej minulosti poznáme mnoho takýchto prípadov. Hovorí sa im farebné revolúcie, lebo vždy dominovala v uliciach jedna farba, niekedy aj v podobe kvetu. Výnimkou bola iba Juhoslávia, kde v roku 2000 demonštrantom uvoľnil cestu do parlamentu buldozér, keď rozbil vchodové dvere. Preto ju nazvali „buldozérová revolúcia“. O tri roky neskôr Gruzínsko zažilo revolúciu ruží, na Ukrajine prebehla v roku 2004 oranžová revolúcia a o rok neskôr v Kirgizsku dominovali tulipány. Vyzeralo to ako rozbehnutý vlak, ale ten sa v roku 2006 zasekol v Bielorusku. Dobre zorganizovaná džínsová revolúcia, ktorú charakterizoval kúsok džínsoviny pripnutej na oblečení, vtedy zlyhala.

elephant-2798628_1280-1.jpg
Foto: Needpix.com

Najnovšie sme svedkami podobného scenára v samotných Spojených štátoch. S určitou dávkou irónie možno teda konštatovať, že v týchto dňoch USA žnú búrku, ktorej semeno rozosievali v predchádzajúcich desaťročiach vo viacerých krajinách východnej Európy, Ázie, Afriky a Latinskej Ameriky. Ich zásahy do volieb v mnohých krajinách boli očividné. Teraz samé zažívajú príbeh, ako ľahko možno zmanipulovať davy, aby vyšli do ulíc a vyjadrili svoj postoj k výsledkom volieb. Bez toho, aby mali v rukách aspoň jeden dôkaz. Okrem silnej vôle presadiť svoje.

Poďme po poriadku. Prezident Donald Trump už pred voľbami verejne deklaroval nespokojnosť s tým, že výrazne stúpa počet hlasov zasielaných poštou. Táto forma hlasovania nie je nová, ale jej nárast súvisel teraz evidentne s pandémiou Covid-19. Prezident videl za tým niečo iné, nie obavu voličov z nákazy v dlhých, niekoľkohodinových radoch pred volebnými miestnosťami. Preto vyhlásil, že voľby boli zmanipulované, že prezidentom vlastne ostáva naďalej on a po korekcii sa viaceré štáty USA sfarbia do červena, čo je tradičná farba republikánov. Nepredložil síce nijaké konkrétne dôkazy, ale tak bolo pri farebných revolúciách vždy. Tvrdenie proti tvrdeniu. Naposledy napríklad aj v Bielorusku.

V sobotu 14. novembra usporiadali Trumpovi prívrženci demonštráciu priamo pred Bielym domom. Opakovali prezidentove slová o podvodoch a samotný prezident podporil ich akciu tým, že im zamával zo svojej limuzíny cestou na golf.

Niekedy svoje názory presadzuje Trump aj ráznejšie. Keď televízna stanica Fox News (dlhé roky jeho vlajková hlásna trúba) oznámila víťazstvo demokrata Joa Bidena, Trump to považoval za zradu a vyzval svojich verných, aby stanicu ignorovali. Fox News zaznamenala výrazný úbytok divákov, čo sa nepochybne prejaví následným poklesom príjmov z reklamy.

Existujú aj opačné prípady. Štáb prezidenta Trumpa sa dištancoval od vyhlásení Sidney Powellovej po jej tvrdeniach, ktoré nemali ďaleko od konšpiračných teórií. Vyhlásila, že prezident voľby vyhral a predloží o tom dôkazy. Konštatovala, že výsledky zmanipulovala Kuba, Venezuela, Čína, hnutie Antifa a početné európske internetové firmy. Na tom jej zozname už chýbajú iba ufoni. Nemožno sa čudovať, že Trumpov štáb (ale nie samotný prezident) priniesol vyhlásenie, že „s Powellovou už nespolupracuje“.

V USA sa teda deje niečo, čo sa v takejto vybičovanej forme nevyskytlo už dve desaťročia. Oveľa závažnejší spor počas volieb bol v roku 2000, keď museli preratúvať hlasy v štáte Florida, lebo medzi viceprezidentom Al Gorom a kandidátom republikánov Georgom Bushom juniorom bol rozdiel len niekoľko stoviek hlasov. Množili sa informácie o rozličných manipuláciách a evidentných podvodoch, napätie zvyšovali aj búrlivé demonštrácie prívržencov oboch strán. Napätie narastalo a trvalo až do polovice decembra, keď Najvyšší súd USA rozhodol pomerom hlasov 5:4, že dosť bolo napätia a voľby vyhral George W. Bush väčšinou jediného elektora. Sudcovia rozhodli tak napriek tomu, že opakované preratúvanie hlasov na Floride sa ešte neskončilo. Neskôr sa ukázalo, že ak by ho súd umožnil dokončiť, tak v Bielom dome by sedel demokrat Al Gore a nie George W. Bush. K tomuto spornému víťazstvu prispel zrejme aj prezidentov „papá“ George Bush starší, lebo ako prezident vymenoval mnohých konzervatívnych sudcov práve on.

Podobná situácia vzniká v USA aj teraz. Medzi sudcami Najvyššieho súdu USA majú opäť prevahu konzervatívci a práve na to sa zrejme spolieha Donald Trump, keby o prezidentovi museli nakoniec rozhodovať práve tam. O naklonenie Najvyššieho súdu výrazne na konzervatívnu stranu sa postaral on sám krátko pred voľbami, keď sa poponáhľal a na miesto po zomrelej liberálnej sudkyni Ruth Baderovej Ginsburgovej vymenoval Amy Barrettovú, čím sa pomer konzervatívnych sudcov proti liberálnym zvýšil na 6:3.

Podvody v amerických voľbách nie sú teda nič mimoriadne. Boli v roku 2000 a opakovali sa aj o štyri roky, keď demokrati vo veľkom hovorili o „ukradnutých voľbách“. Často zlyhávala samotná administratíva. Vo volebných okrskoch, kde prevládali republikáni, sa dalo pohodlne odvoliť bez čakania, zatiaľ čo v tých, kde prevažovali demokrati, museli čakať až osem hodín a mnohí ani potom nenašli svoje meno na voličských hárkoch. Problémy vytvárajú aj nejednotné spôsoby hlasovania. V niektorých štátoch prevládajú klasické hlasovacie lístky, iné dávajú prednosť hlasovacím strojom, kde hlasovací lístok má podobu dierneho štítku a ten treba na správnom mieste prepichnúť. Sklamali aj moderné elektronické stroje s dotykovou obrazovkou. Mnohí voliči sa sťažovali, že tieto zariadenia im po odvolení tvrdili, že svoj hlas odovzdali inému kandidátovi a nie tomu svojmu. Malá chybička v počítačovom programe, výsledok obrovský.

Obe strany teda vedia, že existuje veľa spôsobov podvádzania, a preto právom hovoria o ukradnutom víťazstve. Vedia, v čom sú problémy a ako vznikajú. Vyskytujú sa aj snahy spochybniť celkový výsledok hlasovania. Pred štyrmi rokmi mnohí prívrženci Demokratickej strany USA konali tak, ako teraz postupuje Donald Trump. Po voľbách 7. novembra 2016 nezložili svoje zbrane, neuznali s pokorou v srdci a so sklonenou hlavou svoju porážku. Naopak, začali novú kampaň v nádeji, že sa im podarí zvrátiť výsledok volieb formou nejakej rebélie v Zbore voliteľov, ktorý mal 17. decembra 2016 potvrdiť svojím podpisom rozhodnutie voličov. Zbor voliteľov sa držal tradície a nespochybnil výsledok volieb.

Ťažko predvídať, na čo sa spolieha prezident Trump, keď napriek faktom odmieta uznať svoju prehru. Opätovné preratúvanie hlasov v štáte Georgia potvrdilo víťazstvo Bidena, ale Trump nariadil, aby hlasy prepočítali ešte raz. To znamená, že evidentne naťahuje čas, aby spory pokračovali až do polovice decembra, keď má výsledky volieb potvrdiť zbor elektorov. Biden si napriek protestom a opakovanej kontrole naďalej udržiava pôvodný náskok, ale Trump si hudie svoje: víťazom je on. Spolieha sa zrejme na to, že o výsledkoch volieb by potom opäť mohol rozhodovať Najvyšší súd USA. Lenže v porovnaní s rokom 2000, keď bol rozdiel medzi Al Gorom a Georgom W. Bushom iba niekoľko sto hlasov a sily v počte elektorov boli vlastne vyrovnané, teraz je víťazstvo Joa Bidena už nespochybniteľné.

Konanie Donalda Trumpa sa stretlo s počudovaním aj vo svete. Väčšina krajín už gratulovala víťazovi a posledný váhajúci – ruský prezident Vladimir Putin – vyhlásil, že Rusko bude akceptovať každého prezidenta, ktorý vzíde z volieb a ktorého víťazstvo bude akceptovať druhá strana. Český prezident Miloš Zeman pred štyrmi rokmi privítal zvolenie Trumpa, ale teraz tvrdí, že jeho snaha označiť sa za víťaza „je trápna“. 

Mnohí politológovia tvrdia, že Trump svojím postojom spochybňuje vieru v americký volebný systém, lenže tým zároveň poukazujú na jednu z hlavných príčin problému. Vystihol to bývalý český prezident Vaclav Klaus, keď spôsob výberu amerického prezidenta označil za adekvátny rozvojovej krajine pred sto rokmi. Málo sa totiž poukazuje na fakt, že americkí voliči nevolia prezidenta, ale takzvaného elektora, ktorý sľubuje, že bude podporovať toho ich kandidáta. Prezidenta teda nevolí ľud, ale jednotlivé štáty Únie prostredníctvom spomínaných voliteľov. Na zvolenie elektora treba v každom štáte iný počet hlasov, čo spochybňuje základnú zásadu demokratických volieb: rovnosť každého voliča. Okrem toho platí zásada „víťaz berie všetko“, teda aj pri tesnom výsledku hlasovania v konkrétnom štáte všetci elektori pripadnú víťazovi. Tak sa môže stať, že prezidentom sa stane kandidát, ktorý dostal menej hlasov, ako jeho oponent. Naposledy to bolo pred štyrmi rokmi, keď kandidátka demokratov Hillary Clintonová dostala o vyše 2 800 000 hlasov viac, ako víťaz Donald Trump.

V pondelok 23. novembra večer miestneho času, teda takmer tri týždne od volieb, Biely dom oznámil, že začal proces odovzdávania moci novej administratíve. Samotný Trump ale naďalej vedie boj až do konečného víťazstva.

Bude to dlhý boj a zrejme sa skončí až o štyri roky ďalšími voľbami amerického prezidenta.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.
CAPTCHA
This question is for testing whether or not you are a human visitor and to prevent automated spam submissions.
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama