Reklama
Reklama

Turíčne obete v Košútoch 1931

Počet zobrazení: 3721

Na začiatku 21. storočia som niekoľko rokov chodil Banskobystrickou ulicou v Bratislave do práce a z práce. Z jednej strany je lemovaná prezidentskou záhradou, z druhej obytnými budovami. Niektoré majú charakter individuálnej bytovej zástavby. Asi uprostred ulice, vedľa zadného vchodu do záhradného kina Hviezda stál (už nestojí) jednopodlažný (rodinný) dom na ktorom bola pamätná tabuľa s textom: „V tomto dome býval v rokoch 1945 – 1963 Štefan Major, zakladajúci člen KSČ, popredný činiteľ robotníckeho hnutia a dlhoročný člen ÚV KSČ a ÚV KSS.“ Na jej ľavej strane busta Štefana Majora a pod ňou letopočty 1887 – 1963. Pamätnú tabuľu s bustou mu 5. novembra 1965 odhalil 1. tajomník ÚV KSS Alexander Dubček, ktorý mal pri slávnosti hlavný prejav. Autormi pamätnej tabule boli sochár Vojtech Baďura a architekt Jozef Huntier.

Začiatkom tohto roka som navštívil mestečko Sládkovičovo. Podrobnejšie so o tom písal na Slove v článku Sládkovičovo snov a skutočností (1. časť, 2. časť). Medzi jeho pozoruhodnosťami som spomenul bývalý poľnohospodársko-potravinársky podnikateľský komplex Karola Kuffnera (na baťovský spôsob), ktorého časť v rokoch socializmu niesla názov Cukrovar Štefana Majora. Štefan Major bol s týmto krajom zviazaný predovšetkým ako organizátor štrajku poľnohospodárskych robotníkov v neďalekých Košútoch (aj tu pestovali cukrovú repu pre neďaleký materský podnik). Štrajku, ktorý na Turíce 1931 mal krvavý priebeh (troch mŕtvych štrajkujúcich). A tak presne v deň 85. výročia streľby som sa vybral na miesto činu.

02_kosuty_geyvat_650x488.jpg01_kosuty_thurzo.jpg

Je streda 25. mája 2016. Vystupujem z autobusu aj s malou expedíciou priateľov na zastávke OcÚ. Nie som tu po prvý raz. Letmo obchádzame asi 150-ročnú neorománsku ponášku Kostola sv. Floriána a smerujeme na juh popri riečke Dudváh. Tá dovedie návštevníka k cintorínu. Uprostred pomyslenej čiary medzi Domom smútku a sakrálnymi stavbami kaplnky a mauzólea v dezolátnom stave je súbor pamätných hrobov obetí rozháňania nepovoleného zhromažďovania občanov osudného 25. mája 1931. Vľavo hrob Jánosa Gyeváta (zomrel 16-ročný), vpravo Sándora Zsabku (zomrel 24- ročný), za ním leží István Turzó (zomrel 34-ročný). Jednoduché hroby odlišujúce sa od ostatných textom „Obetoval si svoj život pre našu krajšiu budúcnosť, patrí ti naša vďaka!“ v slovenčine aj v maďarčine. Na Zsabkovom pomníku text už nie je, novší náhrobný kameň je bez neho. Na tragédiu a hroby mladých obetí upozorňuje „pultík“ s informáciou v štyroch jazykoch. Je to súčasť obecného informačného systému pripomínajúce pozoruhodnosti Košút hradeného z európskych peňazí. Na cintoríne si dnešné výročie zatiaľ nikto nepripomína. Ešte nie je ani pol desiatej predpoludním. Položíme kytičku vlčích makov z brehu Dudváhu aspoň my.

03_kosuty_zsabka.jpg04_kosuty_tabula_padlym_650x488.jpg

Kytička vlčích makov na cintoríne.


Pomík Štefana Majora.


05_kosuty_major_488x650.jpg
Oproti cintorínu nakukneme do chráneného parku pri ihrisku a vraciame sa do dediny. Zastavíme sa pri kultúrnom dome. Pred ním je pomník – busta Štefana Majora. V tejto chvíli čistý až prázdny, bez akejkoľvek pripomienky dnešného pamätného dňa. Pritom Štefan Major si „za Košúty“ odsedel rok natvrdo v Leopoldove. Na priečelí „kultúraku“ osadené štyri tabule. Prvá pripomína 25. výročie oslobodenia obce 31. marca 1945, pod ňou veniec asi z tohtoročnej pripomienky. Vedľa tabuľa „Ferkovcov“, Jerguša Ferka novinára a publicistu a jeho rodičov, spisovateľa Vladimíra Ferka a Anny Ferkovej. Práve prekladateľka a redaktorka Anna, rodená Strýčková bola miestna rodáčka. Všetci traja našli miesto posledného odpočinku na tunajšom cintoríne. Tretia tabuľa pripomína ďalšieho miestneho rodáka, sochára Vojtecha Baďuru, ktorý vytvoril sochárske diela pripomínajúce tragický štrajk a vedľa stojaci pomník Štefanovi Majorovi. Tiež je autorom na začiatku článku spomínanej pamätnej tabule na dome Štefana Majora v Bratislave. Zatiaľ poslednou tabuľou využívajúcou steny kultúrneho domu je pripomienka 50 rokov od vzniku miestnej organizácie Čemadoku (Csemadok) z roku 2007.

Cestou k obecnému úradu míňame ošarpanú budovu školy, ktorá od roku 2013 nesie meno Základná škola Jerguša Ferka. O kus ďalej upravené priestranstvo pred miestnym úradom pripomína udalosti spred 85. rokov. Súsošie ako monolit vyjadruje podľa mojej mienky veľkosť až veľkoleposť, pevnosť a jedinečnosť práva človeka na život, na život ľudský, život dôstojne prežívaný a spravodlivý. Život nie ako dar niekoho a niečoho, ale život ako podstata spoločenského bytia každej jednej ľudskej bytosti. Oj, a ako to platí aj dnes! Po strane sochy – monolitu sú tri kamene – kvádre s menami zastrelených. Navodzujú dojem symbolických hrobov. Od hrobov na cintoríne sa odlišujú slovenskými krstnými menami. Tu ležia Ján, Štefan a Alexander. Opakujem je tu pekne, čisto. Ale ani jeden kvietok či iná pripomienka zmarených životov. Do konca dnešného dňa uplynie ešte aspoň dvanásť hodín! Možno je ešte čas. Pani starostka má pamätník hneď pod oknami...

09_kosuty_susosie_obeti_650x488.jpgZnamená 25. máj 1931 pre dnešné Košúty niečo? Niečo určite, pomníky nezbúrali, ešte stoja na mieste, aj hroby nesú pečať pamätného miesta. Dokonca stále na košútskom cintoríne je pripomienka, že ide o štrajkujúcich poľnohospodárskych robotníkov z cukrovarníckeho veľkostatku v Sládkovičove. V súčasnosti zúri mediálna víchrica až monzún nových spôsobov spádu informácií. Ale na základnej informačnej stránke dneška, na webe obce Košúty o krvavých Turícach v ich obci ani zmienky. Ešteže výrazne subjektívna Wikipédia v hesle Košúty píše: „V obci sa nachádza pomník obetiam kapitalizmu na pamiatku udalostí z roku 1931, kedy počas májovej demonštrácie poľnohospodárskych robotníkov strieľali policajné zložky ČSR do pracujúcich.“  Azda sa dnes nehodí pripomínať obete kapitalizmu? Na uvedenej stránke Wikipédie sú odvolania na podrobnejšie informácie o priebehu štrajku a jeho tragických výsledkoch. Do pozornosti dávam aj knihu Jozefa Kissa: Štefan Major, ktorá vyšla vo vydavateľstve Pravda v roku 1979.

12_susosie_muzeum_budova_650x488.jpgV Košútoch sa veľmi nehlásia ku svojej histórii ani vo všeobecnosti. Oproti pamätníku obetí kapitalizmu je ošarpaná a opustená budova – dom s hospodárskym dvorom. Na jeho prednej stene ešte ošarpanejšia zhrdzavená tabuľa s nápisom: „Okresné vlastivedné múzeum Galanta Vlastivedný dom v Košútoch“. Zdá sa, že vlastiveda v Košútoch nemá živnú pôdu. Živiny by jej mali dodávať miestni obyvatelia. Bez ohľadu na ideológiu. Nesprávne až trestuhodné je pamätať si a pripomínať zo svojich dejín len to, čo vyhovuje dnešným majiteľom grantov a zásadných vykladačov šťastnej budúcnosti človeka v konkurencieschopnom prostredí. Trestom je11_susosie_muzeum_tabula_650x488.jpg strata poznania a opätovné popálenie sa na vlastných skúsenostiach.

Dopozeráme Košúty, pristavíme sa pri pamätníku prvej a druhej svetovej vojny. Ústredným mottom je: „I ja som krvácal za vás.“ Pekné, ale... Za koho krvácal každý z nich, koho radiť medzi „Vás“? Košútčania, a nebolo ich málo, krvácali v prvej svetovej vojne za cisára pána. A v druhej za admirála Horthyho. Určite nevykrvácali za lepší život svojich blížnych. Spomínajme na obete vojen, ako aj na obete kapitalizmu ako na memento potreby spravodlivého a zodpovedného prístupu k životu dnes a k smerovaniu spoločnosti v budúcnosti. Aby sme nemuseli už nikdy budovať nové pamätníky padlých a obetovaných. Ani v prípade ušľachtilých cieľov trhu a každodenného zvyšovania zisku a následne jeho vrazenia do nepotrebnej spotreby ako vrcholného šťastia človečenstva!

Deň bol z hodiny na hodinu teplejší a slnečnejší a tak viac ako 5 kilometrov pešia prechádzka po starej ceste do Sládkovičova na železničnú stanicu ubiehala v príjemnom tempe. Rozkvitnuté agáty, bodliaková burina i orechy, ktoré tohto roku nezarodia, dotvárali kulisu spokojne prežitého dňa.

Vraciam sa na začiatok. Do Banskobystrickej ulice. Štefan Major v tomto dome žil od svojho návratu z emigrácie v ZSSR v roku 1945 až do svojej smrti v roku 1963. V tom čase bol funkcionár KSČ, do roku 1951 riaditeľ tlačového kombinátu Pravda, potom veľvyslanec ČSR v Maďarsku. O dva roky po smrti mu A. Dubček odhalil pamätnú tabuľu. Vydržala takmer 50 rokov. Pamätná tabuľa bola v auguste 2014 sňatá a dom bol následne demolovaný. Dnes je tam parkovisko. Čo sa stalo s pamätnou tabuľou? Neviem.

Slovníček na záver:
Turíce – svätodušné sviatky
Slovo obeť ma podľa Slovníka slovenského jazyka pätoro významov. V našom prípade je to posledný, piaty: „osoba, zviera alebo vec podliehajúca ničivému účinku niečoho (niekoho), prípadne osoba, zviera alebo vec, ktorej sa niekto (niečo) násilím zmocnil“.
Košúty, maďarsky Kosút, obec južne od železnice Sládkovičovo  –  Galanta, slovo kos (vyslov koš) znamená v slovenčina baran a slovo út sa do slovenčiny prekladá v štyroch významoch: 1. cesta, hradská 2. cestovanie 3. trieda, cesta 4. cesta, spôsob. Slovenský kalk na môj spôsob: barania cesta.

06_kosuty_pslobodenie.jpg
07_kosuty_ferkovci_650x488.jpg
08_kosuty_badura_650x488.jpg
dscf3439_650x488.jpg
dscf3453_650x488.jpg
Foto: Autor

Ďalšie články: JOZEF SCHWARZ

SÚVISIACE:
DAV 5 – 6/1931
: Čierne Turíce košútske

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama