US ARMY balí kufre aj v Iraku...

Počet zobrazení: 2273

Po zbesilom úteku US Army z Afganistanu prišiel rad na Irak.

Kým v Afganistane šírila Amerika svoju „demokraciu“ dvadsať rokov, v Iraku – aspoň tak to vyzerá – iba rokov osemnásť. Osobne nechápem, prečo americkí vojaci nemienia v Bagdade zostať ešte dva roky, tento časový údaj by sa lepšie zapamätal v historických knihách. Ale ako vidno, teraz sa Bidenovmu Bielemu domu hodia k dobru aj dva roky. Nuž, zrejme vyschli finančné pramene a aj keď iracká ropa naďalej prúdi a poniektorí americkí politici (napr. bývalý viceprezident Dick Cheney /firmička Haliburton/) na nej poriadne zbohatli, asi treba šetriť. Vojenské intervencie v podaní US Army sú nesmierne nákladné a ukazuje sa, že aj keď by mohli byť ešte nákladnejšie, navyše Amerika má plne funkčné tlačiarne na doláre, Covid-19 si predsa len žiada výdavky aj na iné akcie než na vpády do cudzích krajín.

Ale rozdiel medzi okupáciou Afganistanu a Iraku je zásadný.

V Afganistane po úteku Američanov prešla všetka moc znovu do rúk bývalého hnutia Taliban. V Iraku sa nič podobné nestalo a nedeje: k moci sa nevrátila strana BAAS /Strana socialistickej arabskej jednoty/, ktorá dlhé roky pod vedením Saddáma Husajna krajinu ovládala. V predčasných voľbách do parlamentu /v polovici tohto októbra/ si znovu upevnil moc šíitsky vodca Muktada as Sadr, aj keď sám osobne politickú funkciu nemá a zdá sa, že ani po nej netúži. Práve tento muž, ktorý bol na čele ozbrojeného odboja proti americkej okupácii, získal tentoraz v poradí v piatich voľbách od zavraždenia Saddáma Husajna najviac moci a ešte viac si ju upevnil. Najmä na prekvapenie Američanov, ktorí dúfali, že pomery síl na politickom ihrisku – v ktorom vystupovalo a vystupuje v neprehľadnom zozname okolo sto politických strán – sa aspoň o niečo zmenia a viac slova sa dostane aj sunnitom, ktorí mali počas vlády Saddáma Husajna najviac moci. Druhým najsilnejším blokom má byť hnutie Fatah /dobytie/, no a ostatné strany a straničky zostali viac či menej mimo hlavného ihriska...

Lenže voľby čiže politická fraška, lebo voľby pod zástavou americkej okupácie ani ničím iným byť nemohli, sa odohrali o pol roka skôr, ako boli naplánované. Ešte predtým musel po mohutných demonštráciách odstúpiť bývalý premiér Hajdar Abádí a neverili by ste, prečo sa demonštrovalo. Pravdaže, proti korupcii, chabej ekonomike, krachujúcej infraštruktúre a pozor: demonštranti žiadali zmenu politického systému zavedeného Američanmi po zvrhnutí Saddáma Husajna pred osemnástimi rokmi!!!

Niečo priam neuveriteľné... že?

Počas masových protestov zomrelo pri zásahu polície do šesťsto zväčša mladých ľudí, ale v prípade Iraku sme si na niečo také už navykli, veď to je iba suché konštatovanie, či bežná vecička... tá demokracia si stále žiada najväčšie obete, no nie? A pritom vtedajšia marketingová Bushova akcia na palube lietadlovej lodi Abraham Lincoln, oblečeného len tak naľahko, bojovne, vo vyfasovanej  leteckej bunde, bola nádherným divadielkom. Za prítomnosti burácajúcich „konvertných admirálov“ celému svetu oznamoval: „Misia bola splnená!“

To bolo radosti, že...

No a teraz je iracká tragédia už iba chabou náplasťou pre Joea Bidena.

Vie veľmi dobre, že jeho krajina Irak zničila, že ako kedysi jednotný štát nejestvuje, ale je rozdrobený medzi náboženské a iné záujmové skupiny, ktoré navyše operujú v teréne pomocou vlastných milícií. Lenže ako vieme z tých hlúpych hlásení všelijakých expertov, politológov a najmä ich hlásnych trúb z povestných think-tankov /bože, aké smiešne slovo, že vraj zásobárne myšlienok/, demokracia si žiada obete, občas až veľa obetí. Ešte pred rokmi, keď bol Saddám Husajn akýmsi čudným spojencom Ameriky /známe foto z Bagdadu: Donald Rumsfeld, už nebohý, si vrelo podáva ruky práve so Saddámom a nahuckáva ho do vojny s Iránom/, bolo akože všetko v poriadku.

Lenže časy sa prudko zmenili.

Osem rokov trvajúca vojna s Iránom nepriniesla pre USA očakávaný výsledok – Saddám islamskú revolúciu v Iráne nepokoril, ale predsa len si myslel, že Bielemu domu ako tak poslúžil. A mal teda pocit, že si môže vojensky odskočiť do Kuvajtu a priradiť tento malý no na naftu veľmi bohatý štátik k Iraku ako devätnástu provinciu. Táto akcia sa mu neoplatila a aj keď vtedajší US prezident George Bush senior vytvoril z tridsiatich štátov vrátane vtedajšieho Československa tzv. koalíciu ochotných, neodvážil sa ho zvrhnúť. Z Kuvajtu Saddáma vytlačili a tamojší emir zostal navždy povďačný Amerike, no zvrhnúť Husajna a jeho stále bojaschopnú armádu a najmä jeho povestné Revolučné gardy, to bolo priveľké sústo. Zopár amerických rakiet Tomahawk nad Bagdadom preletelo, no Amerika sa viac neodvážila. Ale prišiel september roku 2001 a útok devätnástich arabských teroristov na newyorské dvojičky a Pentagón.

Odplata nasledovala v rýchlom slede.

Už Bush junior vydal rozkaz na známy útok na Kábul, aby odstránil od moci hnutie Taliban, ktoré malo poskytnúť výcvikové základne pre teroristickú organizáciu Al Kajdá na čele s Usámom bin Ládinom. Stalo sa, ale o niekoľko mesiacov neskôr – a zasa treba spomenúť to meno – Donald Rumsfeld už ako minister obrany našepkal mladému Bushovi, že predsa Amerika má aj podľa Paula Wolfowitza /bývalý intelektuál a potom člen vlády/ nevyrovnaný účet za Kuvajt s Irakom a zvlášť s Husajnom.

Na stole sa tak objavil ďalší rozkaz.

Veľmi ťažko sa vraj Bushovi juniorovi rozhodovalo o tejto invázii, spomína vo svojich memoároch. Nuž, možno ťažko, ale povrávalo sa, že samotný Bush junior sa rozhodol pre útok na Irak ani nie tak kvôli silnej mediálnej propagande, že Husajn vlastní zbrane hromadného ničenia /ktoré sa akoby „naschvál“ ani dosiaľ nenašli/, ale vraj preto, že Husajn chcel dať zavraždiť jeho otca počas návštevy  Kuvajtu. Nič také sa tiež ani dosiaľ nepotvrdilo a tak to vyzerá len na povestné fámy.

iraktanks_843.jpg
Kresba: Ľubomír Kotrha

Ale oficiálne na útok proti Iraku išla Amerika z dvoch dôvodov, z ktorých sa ani jeden nezakladal na faktoch. Husajn ,vraj, a to slovko vraj treba podčiarknuť, mohol mať prsty v útoku na dvojičky. Nie nijako osobne, ale prostredníctvom bin Ládinovej organizácie Al Kajdá. /Išlo o dodatočný výmysel/. Druhým dôvodom, a to už bol oveľa silnejší „mandát“, mali byť zbrane hromadného ničenia v Saddámovom vlastníctve.

No a na scéne vystupuje bývalý generál americkej armády a jeden čas dokonca predseda Zboru náčelníkov všetkých odnoží US-Army Colin Powell /áno, ten čo v týchto dňoch zomrel/. Mal vtedy funkciu ministra zahraničných vecí a nechal sa zákulisnými hráčmi, teda skutočnými tvorcami americkej politiky –to bola tá skupina  známa ako neocons vrátane útočného týždenník Weekly Standard – premeniť na povestného užitočného idiota. Na pôde OSN, len si to uvážte, priamo teda pred očami zástupcov krajín celého sveta šermoval vo vzduchu akousi ampulkou a tvrdil, že ide o dôkaz.

„Strašný“ diktátor Saddám Husajn vraj vlastní chemické zbrane a teda, že je pripravený...

Pred časom, pár mesiacov pred smrťou, oľutoval toto svoje vystúpenie: vraj všetko sa zbehlo veľmi rýchlo a on, veľký muž, s veľkou kariérou ako Afroameričan, potreboval vraj dva-tri týždne a bol by možno hovoril niečo iné... A ešte spomeniem tiež „slávneho“ Tonyho Blaira, britského premiéra, ktorý v Dolnej snemovni parlamentu strašil poslancov a tým celý britský národ, že Saddám je schopný do 45 minút zasiahnuť jadrovou zbraňou samotný Londýn...

A ako len takéto lži dokážu pomôcť.

Ale nie, už dávno bolo rozhodnuté.

Saddám Husajn bol na Blízkom východe príliš mocnou figúrou a jeho krajina sa stala silným regionálnym hráčom. Po páde Američanom slúžiaceho iránskeho šacha Rezu Pahlavího sa Husajn ešte mocnejším a Rumsfeld ho so svojím lišiackym naturelom v podstate vmanévroval do pasce. Ak už Amerika prišla o Irán, aspoň nedovolí, aby Irak bol ešte silnejším štátom. Ale Washington mal Irak na muške už dávno, aj za prezidenta Billa Clintona. Už ten nariadil voči Iraku tvrdé hospodárske sankcie, ktoré značne postihli iracký obchod a aj zásobovanie potravinami. Táto akcia si podľa medzinárodných organizácii vyžiadala aj veľa obetí medzi irackými deťmi. Prečo nepripomenúť v tejto súvislosti také „slávne“ meno, nám všetkým z Československa tak veľmi dobre známe: Madeleine Albrightová! /Prvá žena v US histórii na poste ministerky zahraničných vecí/. Pred rokmi v televíznom programe 60 minút americkej televízie CBC na otázku moderátorky, že podľa správ zomrelo v Iraku po uplatnení tvrdých sankcií okolo päťstotisíc detí a či vraj to stálo za to, odpovedala: „The price is worth it“, teda tá cena stojí za to...

Ja dosiaľ nerozumiem, za čo!

Neskôr, keď sa mala objaviť na inaugurácii v  dievčenskej Scripps College v kalifornskom  meste Claremont koloval proti nej otvorený list, v ktorom ju poslucháčky označili za „war criminal“, teda za vojnovú zločinku a pripomenuli jej akcie v Iraku, v Rwande, v bývalej Juhoslávii i v Kolumbii...

A stalo sa niečo?

V Amerike ju považujú za expertku na zahraničnú politiku... Neskôr trošku vytriezvela, keď už iracká tragédia bežala na plné obrátky, sa nechala počuť, že invázia do tejto starobylej krajiny bola najväčšiu zahraničnopolitickou katastrofou Ameriky...

Takmer som sa rozplakal...

A roky utekali a z Iraku sa stala rakva: ako jednotný štát už nejestvuje, tragická „hra“ podľa amerických prezidentských dirigentov pokračovala a už len okrajovo sa spomenie počet ľudských obetí. Našlo sa zopár „expertov“, ktorí sa pokúsili počet obetí ukázať v akomsi lepšom, mediálne prijateľnejšom svetle: kým Afganistan zaplatil za dvadsaťročnú americkú okupáciu okolo štvrť miliónom obetí, Irak ďaleko, ale naozaj veľmi ďaleko, počet obetí prekonal. Ten odhad, nie ten, ktorý podávali „experti“, je astronomický.

Až jeden a pol milióna mŕtvych...?!!!

Ale znovu si pripomeniem vždy sa udáva iba presný počet obetí vojakov US Army a všelijakých tých súkromných kontraktorov a všemožných prisluhovačov.

A všetko to dobehlo až do týchto dní.

Amerika už nevládze.

Ma iba na jediné: vtrhnúť do cudzej krajiny ,vytvoriť tam chaos a potom nechať veci bežať na voľnobeh tak, aby sa štát už z chaosu nikdy nespamätal... No a pritom jej pomáhajú tie tzv. vnútorné politické elity.

Názorným príkladom je ešte stále terajší premiér Mustafa Kázimí /osobne ma veľmi mrzí, že ide o bývalého novinára/. Ale prečo nezanechať žurnalistiku a nevyskúšať si politické komentovanie priamo v praxi. Chcel by som aspoň trochu v tejto súvislosti pochváliť irackého prezidenta Barhama Sáliha /to je Kurd pochádzajúci teda z irackého Kurdistanu/, ktorý v čase, keď v Bielom dome úradoval Donald Trump /ten sa vyjadril, že v Iraku zostane päť tisíc US vojakov na vraj dobrej vojenskej základni, odkiaľ „budeme dohliadať na Irán“, odpovedal Trumpovi nasledovne: „Nezaťažujte Irak s vašimi problémami“.

Nuž aspoň takto.

Ale Mustafa Kázimí v júli tohto roku počas osobného stretnutia s Joeom Bidenom priamo v Bielom dome oznámil, že „USA a Irak majú strategické partnerstvo“. A dodal: „Amerika pomáha Iraku. Spoločne bojujeme a porazím e Islamský štát.“ Vidíte ,takto sa to robí: z okupanta sa jediným výdychom stane strategický spolupracovník...

Proti komu?

Žeby proti hrdým Peržanom?

Proti šíitskemu Iránu? Lebo Teherán sa na zozname amerických nepriateľov umiestňuje naďalej na popredných priečkach; v závese hneď po Číne a Rusku. No a potom nasleduje KĽDR, Venezuela atď, atď...

Inak ten posledný citát je „parádny“, aj keď, pravdaže, bez súvislostí, takto predsa vystupuje ten „správny“ politik, v tomto prípade priamo reprezentant síce bábkovej, ale predsa len irackej vlády... Ako keby ten tzv. Islamský štát vznikol len tak pre nič za nič a vlastne z ničoho, ako po vypustení džina z fľaše...

Nebol to len vedľajší produkt americkej agresie proti mocnému štátu?

Dve pozitívne veci dokázal predsa len tento 57-ročný politický úradník, o ktorom sa povráva, že v januári minulého roku bol „jemne“ zapletený do raketovej vraždy Made in USA známeho iránskeho generála Kásima Sulejmániho na bagadskom letisku, ale vraj to boli tiež iba chýry.

V Bielom dome vybavil toto: Amerika vráti Iraku sedemnásťtisíc kusov zvlášť cenných historických pamiatok, daktoré sú až zo sumerských čias, ktoré si pobrali domov poniektorí šikovní US vojaci či tí slávni súkromní kontraktori... To je dobrá známka pre Kázimího. A druhý fakt, ktorý zaznel ešte viac: tzv. americká bojová misia v Iraku sa skončí do konca tohto roka. Zasa to jemné slovíčko z politologického slovníka. Ale veď to poznáme: načo použiť také „hanebné“ výrazy, ako invázia či agresia, nebodaj okupácia, keď poslúžia slovíčka iné, úhľadné, aby ani dámy nebodaj pri náhodnom započutí tvrdých slov neodpadli od ľaku rovno do nepripraveného náručia milencov...

Niečo strašné.

Takže tých posledných vojačikov slávnej US Army je teraz na irackej „misii“ už len 2 500 a keď sa do konca decembra pobalia a zdvihnú kotvy na základe tej „strategickej spolupráce“, všetko už pôjde v Iraku ako po masle a vraj od budúceho roku tam nejakí vojaci zostanú, ale budú to už iba ako poradcovia pri výcviku irackej armády...

Len aby aj tá iracká v jednej chvíli nezdrhla podobne ako tá parádne vycvičená a vyzbrojená armáda afganská...

No a čo ten hlavný strojvodca, George Bush junior?

Na ranči v Texase dobre, dobre to ide? Aj noci pokojné? A čo sny, pekné, žiadne nočné mory?

A ozaj, len tak mimochodom, ešte platí to pyšné heslo útoku na Irak?

Vraj Trvalá sloboda...?!

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984