Reklama
Reklama

Ukrajina po parlamentných voľbách

Prichádza definitívny koniec Majdanu – „hrdinovia“ na hlavu prehrali voľby
Počet zobrazení: 1955

Výsledky parlamentných volieb na Ukrajine potvrdili, podobne ako v prípade prezidentských, prognózy, ktoré sa objavovali v predvolebných preferenciách, ale naznačovala ich aj spoločenská atmosféra. Napriek mnohým problémom, s ktorými Ukrajina zápasí a pôsobia aj medzi jej obyvateľstvom, zdôrazníme, že kritiku si zaslúžia v zdrvujúcej väčšine elity, ktoré za takmer tridsať rokov doviedli štát do hlbokej krízy a pádu na samé dno európskej biedy.

Sily, ktoré získali moc štátnym prevratom na konci februára 2014 a boli v západnom (tak aj slovenskom) mediálno-politickom hlavnom prúde pokrytecky a oduševnene podporované, sa po víťazstve V. Zelenského v druhom kole prezidentských volieb v apríli 2019 rozplynuli ako ranná hmla. Uvidíme, či ešte niečo neurobia, lebo kdejakí politickí panikári, alarmisti či paraanalytici nielen na Slovensku neraz šíria reči o možnom novom Majdane či inom pokuse o zmenu pomeru síl, ktorý vznikol po voľbách.

najvyssia_rada_ukrajiny_logo.jpg

Takéto jednoznačné víťazstvá v postsocialistických štátoch sa v pluralitných podmienkach objavovali v prvých voľbách po páde starej moci. Ak sa opakujú, sú prejavom hlbokej krízy vládnucich elít, ktorých jediným záujmom sa stalo zbohatnúť na úkor más. Prsty v tom však má aj Západ, ktorý stále zištne podporuje drancovanie národných ekonomík, ale aj chaos, umožňujúci pokračovať mu v politickej a sociálno-kultúrnej manipulácií a využívaní tohto priestoru pre vlastné záujmy v podmienkach svojho úpadku.
 

Základné údaje o výsledkoch parlamentných volieb na Ukrajine
 

Zamyslime sa nad pomerne jednoznačnými výsledkami volieb (zatiaľ len neoficiálnymi – oficiálne sa musia zverejniť najneskôr 5. augusta) v širších súvislostiach. Mnoho komentárov predpokladá, že ide aj o inerciu v spojení už so spomenutými prezidentskými voľbami. Účasť na parlamentných voľbách bola však len 49,84 % (v prezidentských to bolo 62,86 % v prvom a 62,07 % v druhom kole), čo je prvý relativizujúci údaj.

V zmiešanom volebnom systéme sa zvolilo 424 poslancov. Vo všeobecnosti možno povedať, že parlament stratil tú pestrosť, ktorú získal po roku 2014 (ale mal aj predtým). Prvýkrát vo voľbách v dejinách samostatnej Ukrajiny získala jedna strana väčšinu v Najvyššej rade.

Na základe hlasov odovzdaných pre celoštátne zoznamy získalo mandáty päť strán – údaje sú po spracovaní 99,9 % protokolov. S prevahou vyhrala proprezidentská strana Sluha národa, ktorá má predbežne 124 mandátov (43,16 %). Za ňou skončila so ziskom pravdepodobne 37 mandátov (13,04 %) Opozičná platforma za život. O tretie miesto zvádzali boj, ktorý nakoniec tesne vyhrala Vlasť J. Tymošenkovej s 24 mandátmi (8,18 %) pred Európskou solidaritou P. Porošenka s 23 mandátmi (8,10 %). Zaujímavé je, že až do spočítania 90 % odovzdaných hlasov „viedla“ Európska solidarita. Poslednou stranou, ktorá prekročila kvórum a získa 17 kresiel (5,82 %) je Hlas.

Trojpercentné kvórum, ktoré navrhoval pri zmene volebného zákona prezident Zelenskij, ale sa neschválilo, prekročili aj Radikálna strana O. Ljaška (4,01 %), Sila a česť (3,82 %) a Opozičný blok (3,03 %).

Viac ako jedno percento hlasov získali ešte Ukrajinská stratégia Hrojsmana (2,41 %), Strana Šarija – novinára a blogera (2,23 %), Sloboda (2,16 %) a Občianska pozícia (1,04 %), ktorá sa asi najviac približuje súčasným západným predstavám o liberalizme. Ďalších 10 strán nedosiahlo ani jedno percento podpory voličov.

Sluha národa zvíťazil takmer vo všetkých oblastiach (najviac hlasov – 52,54 % získal v Poltavskej oblasti), okrem Doneckej a Luhanskej, kde vyhrala Opozičná platforma za život a Ľvovskej, kde bol prvý Hlas. Vo všetkých oblastiach teda zvíťazili nové strany.

Jedinou výnimkou bolo zahraničie (hlasovalo vyše 32 600 osôb), kde bola prvá Európska solidarita (29,55 % – Sluha národa bol druhý s 28,13 % hlasov). Na Slovensku hlasovalo vyše 300 ukrajinských občanov a zvíťazil s 37,97 % Sluha národa. Mimoriadne protirečivým, nedemokratickým momentom je, že ukrajinským občanom nachádzajúcim sa v RF nebolo umožnené voliť.

Zdá sa, že hrozba „ruského zasahovania do volieb“ nielen na Ukrajine, ale i inde pre niektoré kruhy vytŕča azda aj z každej myšacej diery. Uvidíme, čo vymyslia pri blížiacich sa parlamentných voľbách na Slovensku „naši“ najfundamentálnejší rusofóbovia.

Ak zostaneme sucho pri štatistických údajoch, vidíme, že do parlamentu sa podľa tohto spôsobu voľby dostali poslanci, za ktorých zahlasovalo 78,3 % zúčastnených voličov. Ak by bol prešiel návrh prezidenta, boli by to kandidáti viac ako 89 % voličov. Čisto formálne teda parlament v tejto časti zastupuje o niečo viac ako 39 % voličov (a podpora Sluhu národa je štatisticky necelých 21,4 %). Potenciál nespokojnosti pri absencii riešenia spoločenských problémov alebo ich pomalom postupe je teda stále veľký.

V jednomandátových volebných obvodoch zvíťazil podľa údajov na stránke Ústrednej volebnej komisie (https://www.cvk.gov.ua) Sluha národa ešte výraznejšie – získal 129 mandátov zo 199 miest (čo je takmer 65 % kresiel). Zisky ďalších strán sú marginálne. Opozičná platforma za život a Opozičný blok po 6, Hlas 3, Vlasť a Európska solidarita po 2 poslancoch. Po jednom poslancovi získali aj strany Jediné centrum (Єдиний центр) v obvode č. 69 v Zakarpatskej oblasti, Sloboda v obvode č. 83 v Ivano-Frankovskej oblasti, Samopomoc v obvode č. 122 vo Ľvovskej oblasti a Bila Cerkva spolu v obvode č. 90 v Kyjevskej oblasti (Біла Церква разом – ide o stranu, ktorá postavila len tohto jediného kandidáta a sídli v meste Bila Cerkva /z minulosti je známejšie pod názvom Biela Cerkev, kde na jeseň 1943 bojovala s nacistickými vojskami 1. československá samostatná brigáda v ZSSR/). Nezávislí poslanci zvíťazili v 47 obvodoch (v roku 2014 ich bolo až 97).

Všetky kreslá získali kandidáti Sluhu národa v Červoneckej a Nikolajevskej oblasti a v meste Kyjeve. Naopak v Doneckej oblasti nedosiahli víťazstvo ani v jednom obvode.

V súhrne to znamená pre Sluhu národa 253 (dodáme, že za stranu nekandidoval ani jeden bývalý poslanec), Opozičnú platformu za život 43, Vlasť 26, Európsku solidaritu 25 a Hlas 20 kresiel. Opozičný blok má 6 kresiel a ďalšie štyri strany po jednom. 47 poslancov je nezávislých.

Sluha národa má teda „pohodlnú“ väčšinu (ak sa počíta aj 450, je to 226). Koaličného partnera zatiaľ nepotrebuje. Uvažovalo sa o Hlase, ale podľa niektorých komentárov by išlo o ľudí, ktorí by sa mohli snažiť vo vláde pretláčať proamerické postoje.
 

Ukrajinci sa „nabažili“ hrdinov Majdanu a ich bašovania


Okrem osôb na zozname Európskej solidarity (najmä A. Parubija), sa takmer nikto z veľkých  symbolov – hrdinov Majdanu, ktorí „vysoko niesli jeho zástavu“, do parlamentu nedostane. Možno síce povedať, že na Majdane sa zúčastnila aj J. Tymošenková, S. Vakarčuk a i., ale neboli najväčšími tromfami „revolúcie dôstojnosti“, ani sa bezprostredne nepodieľali na mnohých ukrutnostiach, ktoré sa vtedy i neskôr udiali.

Voľby sú veľkým neúspechom pre Radikálnu stranu O. Ljaška (22 poslancov vo voľbách v roku 2014), Samopomoc (predtým 33 poslancov) i Slobodu (predtým 6 poslancov). Krutý pád nastal aj pre stranu P. Porošenka, ktorá v roku 2014 kandidovala ako Blok P. Porošenka a mala 132 poslancov. Ľudový front bývalého premiéra A. Jacenjuka (82 poslancov) už ani nekandidoval. Všetky tieto strany sa úzko spájali s Majdanom a jeho odkazom, ale upadli do vlastnej pasce „kvázirevolucionárov“, keď im išlo len o napĺňanie vlastných vreciek a na riešenie problémov obyvateľstva Ukrajiny neprihliadali.

Z mien sa spomínajú najmä bývalý vodca Pravého sektora D. Jaroš, „kozák“ M. Gavriljuk – smutný „hrdina“ zrážok s Berkutom, ktorý sa predvádzal svojím oblečením, S. Pašinskij, ktorý prinášal na Majdan zbrane pre „revolucionárov“, V. Parasjuk, ktorý prvý vyzval porušiť dohodu s V. Janukovyčom a zaútočiť na vládnu štvrť (Ústredná volebná komisia ho dokonca odmietla zaregistrovať) a i. „Stratili“ sa aj všetci kontroverzní velitelia a bojovníci dobrovoľníckych práporov či plukov v rámci antiteroristickej operácie, ktorí boli v predchádzajúcom parlamente.

Necháme len v hypotetickej rovine otázku, či výsledky týchto volieb a neúspech strán spojených s Majdanom a viacerých ich kandidátov aj v jednomandátových obvodoch sú prejavom toho, že väčšina ukrajinského obyvateľstva sa cíti znovu len oklamaná a zneužitá. Dá sa predpokladať, že táto farebná revolúcia – druhý Majdan či Euromajdan – otvorene podporovaná zvonku (najmä USA) sa pomaly prepadá u väčšiny ukrajinského obyvateľstva na dno politiky i morálky. Drvivá väčšina z tých čo išli voliť, vyberali pre Ukrajinu v novej nádeji mier, pokoj a stabilitu pre svoj život v najbližších rokoch. Otázka je, kto prvý povie Kráľ je nahý – v tomto prípade – Majdan bola akcia, ktorá Ukrajine len uškodila.
 

Zaujímavosti, hodné možno aj politického bulváru
 

Doplníme niektoré zaujímavosti, ktoré pre niekoho môžu zaváňať politickým bulvárom. Špecificky však vystihujú rôzne aspekty situácie, ktorá sa vytvorila po druhom Majdane.

Vo volebnom obvode č. 51 s centrom v „prifrontovom“ meste Zajcevo v Doneckej oblasti bol za poslanca zvolený kandidát, za ktorého hlasovalo 220 (!) voličov. Ide o nezávislého A. Kovalova. V občianskom živote je vedúcim organizácie Nikto okrem nás, ktorá združuje veteránov z Afganistanu. Podľa údajov v médiách počas Majdanu pomáhal v centre Kyjeva skrývať sa prenasledovaným príslušníkom Berkutu.

V obvode bolo zapísaných 3 218 osôb a účasť na voľbách bola 21 %. Vytvoril sa „nový“ rekord v minimálnom počte hlasov potrebných na zvolenie do ukrajinského parlamentu. Okrem toho v obvode kandidovala aj jedna z mimoriadne protirečivých osôb pomajdanovského vývoja – N. Savčenková (pokúsila sa kandidovať aj v prezidentských voľbách), ktorá prešla strastiplnú cestu od zaradenia medzi hrdinov Ukrajiny až po uväznenie za protištátnu činnosť. Hlasovalo za ňu 8 (!) osôb.

Z trojice rodinného klanu Balogovcov na Zakarpatsku, ktorí sa stali poslancami v roku 2014, sa do nového parlamentu dostal už len jeden – Viktor, ktorý zvíťazil už v spomenutom v obvode č. 69.

Hnutie nových síl M. Saakašviliho získalo hlasy 0,46 % voličov. Gesto vzdania sa hlasov v prospech strany Sluha národa dva dni pred voľbami nebolo teda vedené ničím iným, ako snahou vyhnúť sa ďalšiemu neúspechu. Otázne je, či sa nájde nejaký prozápadný „živel“, ktorý tohto viacnásobného politického skrachovanca pretlačí niekde do novej štátnej administratívy, o čo sa on usiluje.  
 

Niektoré prvotné politicko-analytické a mediálno-politické hodnotenia výsledkov volieb


Vzhľadom na zložitosti ukrajinskej politickej scény nemožno robiť ani z takýchto jednoznačných výsledkov volieb rovnaké komentáre či prognózy. Pes je zakopaný v tom, kto z „komandy Ze“, ako sa niekedy mediálne charakterizuje tím nového prezidenta, bude nielen myslieť „po novom“, ale mať aj schopnosti konať v smere premien, ktoré Ukrajina potrebuje (zo svojho hľadiska, a nie z toho, o čom „snívajú“ v USA, NATO či v EÚ). Treba preto počkať, akým smerom sa vyberie nová moc a dôkladnejšie a podrobnejšie komentáre či hodnotenia robiť až po tradičných 100 dňoch fungovania vlády. Prezidentovi Zelenskému sa v období prvých 100 dní výkonu funkcie podaril veľký úspech – výrazne zvíťazil v parlamentných voľbách.  

Západ zatiaľ nadšenie nad novotami príliš nejaví (ticho sú slovenskí protagonisti Východného partnerstva EÚ, ktorí predtým napísali o Ukrajine „stohy“ materiálov a opatrné sú aj „naše“ pronatovské sily). Prezident Zelenskij avizoval, že za predsedu vlády navrhne skúseného ekonóma (už sa asi nebudú chcieť využívať „skúsenosti“ takých krutých sociálno-ekonomických experimentátorov, ako bol smutne preslávený člen viacerých slovenských vlád, ktorý jeden čas viedol poradcov ukrajinského premiéra).

V každom prípade voľby znamenajú najmenej tri veci, ktoré sú však vnútorne protirečivé.

Po prvé, voliči nepodporili radikálnu, niekedy až extrémistickú nacionalistickú orientáciu politiky. Na druhej strane však nad programami politických strán, ktoré sa dostali do parlamentu, ortodoxní liberáli nejasajú. Ich hlavnou slabinou je sociálno-ekonomická časť.

Po druhé, voliči nepodporili strany či sily vojny. Situácia na Donbase je veľmi chúlostivá a dosiahnuť jej riešenie, do ktorého sú zainteresované aj iné sily – štáty, bude mimoriadne náročné. Dá sa uskutočniť len postupne a vyžaduje mnoho krokov.  

Po tretie, ide aj o problém nespokojnosti minimálne časti más s agresívnou protiruskou politikou. Treba vidieť citlivosť Ukrajincov na niektoré historické i aktuálne problémy vzťahov s Ruskom. V 21. storočí však zaslepená xenofóbia proti Rusku a všetkému ruskému je prejavom zastaranosti myslenia. Dá sa ľahko zneužiť nielen domácimi silami, ale najmä zahraničím, čo Západu trčí ako slama z čižmy. Nepremyslené, trucovité spretŕhanie väzieb vo všetkých oblastiach má nielen sociálno-ekonomické následky, ale môže viesť aj k traumám v národnej identite. Je zrejmé, že Moskva sa k výsledkom volieb vyjadruje tiež len opatrne a všeobecne, ale už naznačila niektoré možnosti ústretovosti.

V širšom kontexte môže byť problematickým postoj donorov Ukrajiny – Svetovej banky, Medzinárodného menového fondu, EÚ i USA k novej vláde. Porošenkovská pomajdanovská vláda dostala Ukrajinu do ťažkej hospodárskej situácie, z ktorej je východisko zložité. Dá sa počítať s tým, že títo donori prihliadnu pri svojich požiadavkách aj na potreby Ukrajiny vybŕdnuť z ekonomického marazmu, na ktorom majú tiež svoj podiel? Okrem toho možno uvažovať aj tom, že tieto sily sa vrhnú na ďalšiu ťažko skúšanú krajinu Východného partnerstva – Moldavsko.
 

Záverom – Ukrajina sa znovu môže zmeniť
 

Zakončíme pozitívne – väčšina ukrajinských občanov, ktorí napriek hlbokému sklamaniu z politiky v pomajdanovskom vývoji išli voliť, ukázala, že sa odmietajú stať hračkou v rukách vypočítavých politických elít. Hoci voľby možno asi kritizovať za rôzne prehrešky voči modelu západnej liberálnej demokracie, už druhýkrát v tomto roku ukázali, že sa uskutočnili prehľadne, pri dodržaní základných pravidiel a ich výsledky nemožno spochybňovať.

Ukrajina a jej obyvateľstvo má stále svoj veľký potenciál, ktorý má regionálny rozmer. Nie prvýkrát za necelých 30 rokov stojí na akejsi pomyselnej politickej križovatke. Nikto rozumný, najmä s celoeurópskym (kontinentálnym) uvažovaním, nemá záujem na destabilizácii či chaose na Ukrajine. To, akým spôsobom a kam sa Ukrajina pohne a čo sa zmení, je v rukách novej moci – šance na zlepšenie existujú, hoci sa ukazuje veľa nástrah a nie všetci jej prajú len úspech.

Autor prednáša medzinárodné vzťahy na Ekonomickej univerzite v Bratislave

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama