Ukrajinská slepá ulička

Kríza na Ukrajine v západnom mediálnom „hlavnom prúde“ ustúpila v posledných týždňoch do pozadia v dôsledku preferovania témy gréckeho dlhu a utečencov. Situácia v štáte sa však aj naďalej zhoršuje. Všetkým, okrem vodcovských špičiek kyjevského režimu, ich západných politicko-mediálnych ochrancov a finančných podporovateľov, dúfajúcich v tučné zisky z neoliberálnych „reforiem“, je viac-menej jasné, že ukrajinská vláda má čím ďalej tým menší vplyv na dianie v štáte, ktorý čoraz väčšmi upadá.

Napätie v štáte sa však stupňuje aj s blížiacim sa termínom komunálnych volieb (25. október). V zostrujúcom sa vnútropolitickom boji sa zatiaľ zdá, že navrch má prezident P. Porošenko. Pozícia premiéra A. Jaceňuka sa oslabuje a vyzerá to tak, že sa stane asi obetným baránkom za narastajúcu dezintegráciu štátu a chaos v ňom.

S oligarchom P. Porošenkom však vedú otvorený boj aj iné osoby z ukrajinskej politickej a ekonomickej elity. Možno poukázať na tri udalosti z tohto roka, medzi ktorými síce nemožno nájsť priamu spojitosť, ale naznačujú rozsah i hĺbku problémov moci na Ukrajine a jej postupujúci úpadok. Ide o marcovú aféru s odstúpením I. Kolomojského z funkcie šéfa štátnej administratívy Dnepropetrovskej oblasti, mafiánske vyrovnávanie si účtov v júli v Mukačeve a demonštrácie v Kyjeve 31. augusta.

Aféra I. Kolomojského bola – zjednodušene – reakciou na zmeny v zákonoch, ktoré upravovali podiely v podnikoch so štátnou kontrolou. Označovala sa aj za boj oligarchov, panuje názor, že bola z pozadia inscenovaná Washingtonom. I. Kolomojskij (financuje súkromné vojsko, jeho veľkosť sa uvádza okolo 10 000 osôb) nakoniec z funkcie odstúpil sám a kríza sa vyriešila bez ozbrojeného násilia a obetí na životoch.

Konflikt v Mukačeve sa už tak hladko neskončil – prišli pri ňom o život štyri osoby –a latentne pôsobí naďalej. Pravý sektor, ktorého prívrženci tento konflikt rozpútali, sa usiluje rozličnými cestami posilniť svoje pozície a netají sa zámermi použiť aj ozbrojené násilie. Táto hrozba extrémizmu sa však nevezie len na protiruskej vlne na Ukrajine ale, žiaľ, posilňuje ju aj jej mediálno-politické podnecovanie časťou vplyvných kruhov na Západe.

Nové komplikácie priniesol 31. august. Pri demonštrácii odporcov zmeny ukrajinskej ústavy – protestujúci boli najmä stúpenci strany Sloboda O. Ťahnyboka – došlo aj k streľbe a hodeniu granátu na príslušníkov bezpečnostných síl ochraňujúcich Najvyššiu radu. Po tomto barbarskom čine, z ktorého bol obvinený príslušník práporu Syč (sformovaného stúpencami Slobody), zahynuli 3 príslušníci bezpečnostných síl a vyše 140 ich bolo zranených. Radikáli O. Ľaška vystúpili z vládnej koalície, ktorá si aj bez nich zachovala väčšinu v parlamente.

Nepokoje P. Porošenko pateticky označil za nôž do chrbta Ukrajiny. Proti návrhom na zmeny ukrajinskej ústavy však protestujú nielen nacionalistické a extrémistické sily, ale namieta sa aj to, že umožnia P. Porošenkovi priveľmi centralizovať moc a sústrediť vo svojich rukách také právomoci, aké nemal ešte nijaký ukrajinský prezident.

Aktivizuje sa I. Kolomojskij. V júli vytvoril stranu UKROP – Ukrajinské zjednotenie vlastencov. Po udalostiach z 31. augusta požadoval aj nové voľby parlamentu i prezidenta.

Ukrajina sa stáva novým dôkazom agresívnosti politiky USA, ktorá vytvára pre svet čoraz viac nebezpečenstiev. Asi je na čase dôrazne sa opýtať predstaviteľov EÚ (i SR), či to nevidia. Nestačia dôkazy o tom, že v prvom rade to bola politika USA a NATO v Afganistane, Iraku, Líbyi a Sýrii, ktorá po dlhodobom zhoršovaní sociálno-ekonomickej situácie prispela k vytvoreniu najväčšej vlny utečencov po druhej svetovej vojne? V hojnom počte sa k nim pridali aj obyvatelia „západným bombardovaním oslobodeného Kosova“.

Z Ukrajiny utieklo okolo 900 000 ľudí – väčšina z nich do Ruska, ktoré má (aj s Krymom a Sevastopoľom) asi 146 mil. obyvateľov. Do EÚ (viac ako 500 mil. obyvateľov) prišlo v tomto roku asi 340 000 utečencov. Bude medzinárodné spoločenstvo v ukrajinskej kríze nečinne čakať na to, že po dlhodobom rozvrate sa zdvihne ešte väčšia vlna utečencov, alebo sa pokúsi o zmenu iracionálnej politiky Západu vedeného USA a začať rokovania s Ruskom ako rovnocenným partnerom, aby sa zabránilo najhoršiemu?

Slepá ulička doterajšieho riešenia ukrajinskej krízy pod taktovkou USA spočíva v tom, že štátu hrozí finančný a neskôr (v zime) aj ekonomický kolaps. Existujú viaceré sociálno-ekonomické znaky blížiacej sa katastrofy upadajúceho štátu. Označovať ekonomický výhľad Ukrajiny za zlepšujúci sa znamená uvažovať na hrane absolútnej absurdnosti – naivity (iracionality či nelogickosti) alebo neznalosti pomerov (ich neporozumenia) či vedomej manipulácie (klamstve). Predlžovanie či dokonca zostrovanie sankcií zo strany USA a v ich závese aj EÚ (keď jej navyše čoraz väčšmi škodia) je len výrazom bezmocnosti niečo vyriešiť. Nastal najvyšší čas skončiť so spupným a zištným prehliadaním príčin a stavu ukrajinskej krízy a účinných ciest jej riešenia.

Autor prednáša medzinárodné vzťahy na Ekonomickej univerzite v Bratislave

Vyšlo v Literárnom týždenníku 29 – 30/2015