Reklama
Reklama

Umelec i bojovník
Janko Jesenský

(k 75. výročiu úmrtia)
Počet zobrazení: 1529

Nech nikto nehľadá v mojich figúrach známe, žijúce osoby. Každá moja figúra som ja a vo mne všetci tí malicherní ľudia, s chybami a nedostatkami. Človek je najdokonalejší tvor na svete, ale diela človeka sú najnedokonalejšie.“

-portrait_jesensky-janko.jpgFoto: Wikipedia.org

Takto charakterizoval svoju tvorbu významný slovenský spisovateľ Janko Jesenský, ktorý sa vďaka rozsiahlemu románu Demokrati, ale i početným novelám, poviedkam a veršom stal neúprosným kritikom nezdravých spoločenských a politických javov v prvej polovici 20. storočia. Pochádzal z významnej zemianskej rodiny. Svoj pôvod si odvodzoval od veľkého lekára z obdobia humanizmu Jána Jeseniusa, ktorý bol spolu s českými pánmi popravený po tragickej bitke na Bielej hore na Staromestskom námestí v Prahe v júni 1621. Jeho otec Ján Baltazár Gašparé Jesenský bol v 19. storočí významným činiteľom národného hnutia, bojoval v dobrovoľníckych výpravách v meruôsmych rokoch a bol účastníkom Memorandového zhromaždenia v Martine v roku 1861, zakladateľom a funkcionárom Matice slovenskej.

Janko Jesenský sa narodil 30. decembra 1874 v Turčianskom Svätom Martine. Maturoval v Kežmarku a s týmto mestom boli spojené aj jeho prvé básnické začiatky. Stal sa členom tajného študentského združenia Kytka, v ktorom členovia recitovali svoje práce a kriticky ich hodnotili.

Po maturite v Kežmarku študoval právo v Prešove, potom na univerzite v Kluži a advokátsku skúšku zložil v Budapešti v roku 1905. Najprv pôsobil ako advokátsky koncipient v Lučenci, v Bytči, v Martine, v Novom Meste nad Váhom a v rokoch 1906 – 1914 bol samostatný advokát v Bánovciach nad Bebravou.

V tomto období prežíva vášnivú lásku s Oľgou Kraftovou, s ktorou sa zoznámil v Novom Meste nad Váhom, kde krátko pôsobil ako koncipient u Dr. Rudolfa Markoviča. Niekoľkomesačná láska veľmi ovplyvnila Janka Jesenského. Napísal svojej milovanej asi 74 listov, ktoré vyšli v roku 1970 vo vydavateľstve Tatran pod názvom Listy slečne Oľge. Jesenského listy majú vysokú literárno-umeleckú hodnotu a ich súčasťou je i niekoľko sonetov.

V roku 1905 vydáva Janko Jesenský svoju prvú zbierku básní a nazval ju prosto Verše. Je to poézia mladosti, plná roztúženého očarenia, hlbokej, ale i nezáväznej lásky. V niektorých veršoch už neopisuje lásku ako niečo posvätné, ale posúva ju do ironickej až sarkastickej polohy. Mladého básnika si všimla aj literárna kritika. O štyri roky neskôr František Votruba v štúdii Z novšej literatúry slovenskej charakterizoval Jesenského debut slovami, ktoré ako keby anticipovali budúci básnikov vývoj:

Nemá v slovenskej literatúre predchodcov ani v ideovom obsahu svojej poézie, ani vo forme. Kúzlo mladej veriacej lásky, ktorá dojímala nás v dielach ,básnika mladých duší´ Turgeneva, vanie z týchto veršov. Prvá láska, Jarné vody atď., horko glosované skepsou poznania, pálčivej irónie, a vždy predsa znova z hlbín duše vyvierajúca túžba lásky, o ktorú hrot irónie sa láme a topí sa v úsmev, maskujúci žiaľ – to je asi základná nôta Jesenského lyriky. Ba viac. Umelecká intuícia poetova dvíha sa miestami ku kritike spoločnosti, perhoreskuje faloš spoločenskej konvencie, vidí tragiku obetí jej pokryteckej morálky i prospechárskych záujmov a obracia sa proti nej.“

Poviedky a novely, ktoré Jesenský písal v rokoch 1907 – 1913 a publikoval časopisecky, zhrnul v knižke Malomestské rozprávky. V nich sa prejavil ako pozorný pozorovateľ svojho okolia. V satirickom duchu predstavil celú plejádu malomestských postavičiek – paničky, pánov, pisárov, miestnu inteligenciu s ich večnými problémami, klebetami a intrigami. Jeho sľubnú literárnu činnosť prerušila vojna. Neskôr o tomto období napísal:

V auguste 1914 bol som mobilizovaný. Na tretí deň už ako vojaka ma schytali, ulicami v Trenčíne na postrach obecenstva pod bodákmi so sputnanými rukami na chrbte vodili a v Bratislave do vojenského žalára uväznili. Obžaloba bola, že som učil mužstvo, ako majú vítať Rusov, ako treba rozhádzať železničné mosty a koľajnice a pod. Vojaci, ktorí ma do väzenia sprevádzali, už vedeli povedať, že v obžalobe je sedem bodov, že je sedem svedkov a siedmimi vojakmi budem zastrelený. Nijaká žaloba sa nedokázala a po 14 dňoch som bol zo žalára prepustený a za náhradu pre poháňanie z „kaprála“ na „szakaszvezetöa“ – zugsführera – povýšený. Ale vlastenecká intriga maďarská ani tu neutrpela, aby som bol medzi Slovákmi. Preložila ma k maďarskému pluku do Veszpréma. Odtiaľ som sa potom v máji 1915 sám hlásil na front.

Šiel som na ruský front. Tu som koncom mája prešiel k Rusom. Dôvody jednoduché. Nechcel som bojovať proti Rusom. Nechcel som bojovať za vlasť, ktorá mi nikdy nebola vlasťou. Nechcel som bojovať za kráľa, ktorého som nikdy neuznal za kráľa. Moje zámery boli: oslobodiť sa od tých pastierov, ktorí nás všetkých považovali za stádo a nás Slovanov za jatkový dobytok.“

Janko Jesenský prešiel niekoľkými zajateckými tábormi v Charkove, Tambove a Berezovke za Bajkalom. Ako slovenský zajatec sa prihlásil za spolupracovníka Zväzu česko-slovenských spolkov v Rusku. Spočiatku redigoval slovenskú prílohu časopisu Čechoslovan, potom v rokoch 1916 – 1917 vydával s Jozefom Gregorom-Tajovským a neskôr aj s budúcim diplomatom, vnukom Jozefa Miloslava Hurbana Vladimírom Hurbanom časopis Slovenské hlasy.

Keď rinčia zbrane, múzy mlčia – hovorí latinské príslovie. Možno to platilo v staroveku, ale v 20. storočí práve pod vplyvom vojnových udalostí renomovaní spisovatelia nemlčali, práve naopak. Nemlčal ani Janko Jesenský. Každú voľnú chvíľu venoval poézii. Písal aj na pochodoch a písal aj v zajatí a, samozrejme, aj ako redaktor Slovenských hlasov. Jednou z jeho najznámejších básní, ktoré v tomto období napísal, je jeho vyznanie lásky rodnému jazyku – slovenčine. Odpis tejto básne, ako spomínala jeho manželka Anna, niekto v čižme preniesol z Ruska na Slovensko.

Mňa z tisíc ciest len jedna cesta láka,
čo vedie domov, kraj´ nu otrokov,
do diery krvavého vlkolaka,
kde s láskou čistou, láskou hlbokou

ma moja biela otrokyňa čaká
jak bohatiera s pomstou divokou,
a nie viac pokorného úbožiaka,
rozplakaného chabo od okov.

Tou cestou pôjdem, no neprídem prv,
kým hnev, nímž srdce vrie a horí líce,
čo zasadol, sťa mrak, do mladých bŕv,

nevlejem v holubičie státisíce,
by vycedili vraha čiernu krv
za hanobenie mojej krásavice.

Janko Jesenský napísal v Rusku zbierku básní Z veršov Janka Jesenského, ktorá neskôr v Amerike a na Slovensku vyšla pod názvom Zo zajatia. Spracoval v nej zážitky z vojny i zo zajateckého tábora a prejavil ako revoltujúci básnik, jeho básne sú ostro protimonarchistické a vyzývajú k odporu. Zbierka spolu s Hviezdoslavovými Krvavými sonetmi patrí k vrcholom slovenskej poézie z obdobia prvej svetovej vojny.

Vyhnali ma z vlastnej chaty.
Bola zima – zvliekli šaty.
Smädný som bol – mláky dali.
Kamením ma kŕmievali.
Opľuvanô, zneuctenô
prekrstili moje meno.
Rodinu som veľkú mával,
nik sa ku mne nepriznával.

Sluhom som bol... Čo by sluha!
Priahavali ma do pluha.
Poháňali ako vola
po roli, čo mojou bola...
Ťahám v daždi. Ťahám v súši.
Robia rátu z mojej duši;
hrudy v srdci, neveselé,
prehlboké brázdy v čele.

...Dolu chlapci, dolu z priča!
Každý z nás má švih od biča.
Sloboda sa krvou krstí.
Vytrhnime im bič z hrsti!
Zatnime s ním raz po vôli,
kto nás bil, nech toho bolí!
Nech sa ten bič točí, hviždí!
Nech tvár čiernu vraha hyzdí!

Aby toľko rán mal v tele,
koľko vrások máme v čele,
aby toľko krvi streklo,
koľko sĺz a potu tieklo,
by toľko rokov stenal,
koľko chvíľ nás za nič nemal,
aby rástlo jeho semä
v kameni, čo vyorieme!

Po návrate z Ruska do novovzniknutej Česko-Slovenskej republiky v roku 1919 pôsobil v štátnej službe. Najprv sa stal županom Gemersko-malohontskej župy, v rokoch 1923 – 1928 bol nitrianskym županom, potom vládnym radcom Krajinského úradu a v rokoch 1931 – 1938 pôsobil vo funkcii krajinského viceprezidenta v Bratislave.

Aj napriek významným funkciám sa Janko Jesenský literárne neodmlčal. Kým v dvadsiatych rokoch vychádzali knižne predovšetkým jeho staršie práce v nových alebo doplnených vydaniach, v tridsiatych rokoch sa čoraz častejšie hlásil o slovo novou tvorbou. V roku 1932 vydáva zbierku básní Po búrkach, o rok neskôr autobiografickú knižku Cesta k slobode, v ktorej opisuje svoje zážitky z ruského frontu, zajatia i činnosti v česko-slovenských organizáciách. Jesenský napriek svojmu silnému slavianofilskému cíteniu sa pozerá na udalosti v Rusku s triezvou hlavou, odsudzuje vyčíňanie bielych, ale na rozdiel od väčšiny slovenských a českých intelektuálov nepodľahol očareniu z boľševickej revolúcie a jej ideí. V roku 1934 začína na stránkach Slovenských pohľadov vychádzať jeho najrozsiahlejší román Demokrati. O jeho vzniku Janko Jesenský napísal:

V Demokratoch som chcel opísať malichernosti a ľudské chyby, ktoré sa vyskytujú i pri najvznešenejšom, najlepšom a veľkorysom človeku práve tak, ako pri malom, drobnom občanovi. Tieto malichernosti a chyby robia človeka a celý život zaujímavým, lebo poznáva v nich sám seba a vidí svoju ľudskú stránku ako na dlani. Malichernosť a chyby treba biť z lásky a nie z nenávisti, podľa ruského ,kogo ľubľu, togo i bju‘.“ Ak bijem niekoho v Demokratoch, to len preto, že ho mám rád.“

demokrati_1962.jpgdemokrati.jpg

Demokrati, Mladé letá 1962, Demokrati, Tatran 1980.

Práve v Demokratoch si Janko Jesenský najostrejšie nabrúsil svoje satirické pero. Ako vysoký štátny úradník dobre poznal byrokratickú mašinériu svojej doby. Román v plnej miere odzrkadľuje Jesenského náhľady na vtedajší politický život. Je to široký pohľad na najrozličnejšie vrstvy a  sféry života, v ktorom sa myšlienky a ideály nestotožňujú s realitou. Zvláštnou figúrkou je hlavná postava príbehu Dr. Landík, ktorý založí politickú stranu Rovnosť a jej ideály chce dokázať aj v osobnom živote – vzťahom k obyčajnej slúžke. Tým sa dostáva do zvláštneho životného kolotoča byrokratickej mašinérie, intríg, závisti a pomsty. Autor v románe zobrazil aj niekoľko skutočných osobností vtedajšieho politického života.

Veľký čitateľský záujem i ohlas kritiky napokon povzbudili Janka Jesenského, aby pokračoval v osudoch hrdinov románu Demokrati. Dlho váhal, ako nazvať pokračovanie prózy, ako o tom svedčí list Andrejovi Mrázovi zo 7. decembra 1937.

Ako sa dostal chýr do Slovenského denníka, že som zakončil II. časť Demokratov? Ja som nikomu nič nehovoril. Nedozvedeli sa to z Lidoviek, kde ma uvádzate? Ale s tým názvom, čo urobíme? „Starosti pána poslanca?“ „Diktátori?“ a či „Demokrati, druhá časť?“ Škoda, že ste ju už dali do tlače, bol by som knihu skrátil, niektoré veci vynechal, niečo kvôli plastičnosti vedúcej myšlienky pridal. Takto sa mi vidí, že som nedokázal, že je aj u nás diktatúra, v ktorej Slováci zožierajú jeden druhého. Sľúbili ste mi, že poradíte, ako knihu titulovať.“

Kniha, ako je známe, vyšla pod názvom Demokrati – druhá časť.

Po udalostiach v roku 1938 a vyhlásení Slovenskej republiky Janko Jesenský sa stiahol z verejného života. Svoj nesúhlas s rozbitím Česko-Slovenska vyjadril v spoločnom vyhlásení bývalých legionárov s Rudolfom Viestom, Augustínom Malárom, Jozefom Gregorom-Tajovským a ďalšími. Uzavrel sa vo svojom bratislavskom byte na Somolického ulici a takmer nevychádzal von. Navštevovalo ho len niekoľko najbližších priateľov. Oficiálne nepublikoval, ale to neznamenalo, že by prestal tvoriť. Písal rozsiahlejšie básne, ale i drobné epigramy, v ktorých glosoval súčasné slovenské i svetové dianie. Verše mali výrazne protifašistický charakter a šírili sa v odpisoch. Niektoré sa dokonca prepašovali do Spojeného kráľovstva a tam vyšli anonymne v antológii Pred ohnivým drakom, keď ešte pred tým odzneli v česko-slovenskom vysielaní BBC. Jeho literárna tvorba z tohto obdobia vyšla po vojne v niekoľkých zbierkach – Proti noci, dvojdielna Na zlobu dňa a Čierne dni.
 

jesensky-martin.jpg
Hrobka Jesenských na Národnom cintoríne v Martine. Foto: Wikipedia.org

Koniec druhej svetovej vojny prijal Jesenský s nádejou na lepší život. Netušil, že Slovensko čakajú len tri roky slobody a demokracie a potom znovu nastúpi nová diktatúra, ktorú už on nestihne glosovať.

23. novembra 1945 mu vláda Česko-Slovenskej republiky ako prvému Slovákovi udelila titul národný umelec. O mesiac, 27. decembra 1945, tri dni pred sedemdesiatymi prvými narodeninami Janko Jesenský umiera. Pochovali ho v Bratislave na Cintoríne pri Kozej bráne. O päť rokov neskôr previezli jeho pozostatky na Národný cintorín v Martine. Na pohrebe v Bratislave sa s ním rozlúčil vtedajší povereník kultúry, básnik Ladislav Novomeský.

„Silou svojho slovesného výrazu vlial rezký život do básnického slova, razil našej literatúre nové cesty a takto umocnený nástroj dal do služieb svojho národa. Horúca láska k slovenskému ľudu a mužný charakter postavili ho na popredné miesto v radoch literárnych bojovníkov za slobodu cez rozhodujúce polstoročie našich dejín, v rokoch predprevratových a cez obe svetové vojny, takže v jeho tvorbe splýva básnik a bojovník. A bola to práve táto horúca láska, ktorá ho pretvorila aj na ironika a tvrdého kritika smiešnych i smutných čŕt slovenského života.“

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama