Reklama
Reklama

Umelec mnohých tvárí Jozef Bednárik

Počet zobrazení: 3494

A predsa ten istý. Jozef Bednárik začínajúci ako herec v nitrianskom divadle sa postupne preorientoval na režiséra (resp. aj režiséra choreografa), ktorý hýbal ustálenými vodami divadelného a hudobno-divadelného života na Slovensku i v Čechách. Ako režisér sa najprv venoval činohre, sprvu na poli amatérskeho, neskôr profesionálneho divadla. Jeho Z-divadlo zo Zelenča bolo unikátom medzi amatérskymi súbormi, a tak neprekvapuje, že pravidelne vyhrávalo domáce divadelné prehliadky (vrátane Scénickej žatvy) a putovalo aj na medzinárodné stretávky AITY, kde ho obdivovali neprofesionálni divadelníci z celej Európy. Osobne som  zachytil len dve, ale azda tie najvýznamnejšie z jeho inscenácií – Maupassantovu Guľôčku a Brechtovu Matku Guráž. Z jeho profesionálnych réžií mi bol neobyčajne blízky jeho prístup k drámam Federica Garcia Lorcu, z ktorých Dom Bernardy Alby a Krvavú svadbu som videl v divadle, a potom televízne inscenácie dvoch ďalších autorových hier – Slobodnú doňu Rositu a Dona Perlimplina. Už v činoherných inscenáciách sa prejavili dve Bednárikove cnosti – práca s hercom a vzťah k hudbe. Napríklad v Shakespearovom Periklovi použil vtedy (a dodnes) módne adagetto z Piatej symfónie Gustava Mahlera.

vianocny_sanson.jpgVzťah k hudbe potom Bednárik zúročil vo svojich réžiách opier, muzikálov a baletov. Jeho Faustom a Margarétou vstúpili k nám nové trendy európskej opernej réžie, dovtedy menej smelo artikulované Mariánom Chudovským. Už predtým si však odskúšal režírovanie opery vo vznikajúcej Revallovej Komornej opere. Jeho verzia Donizettiho opery Viva la Mamma alebo Le convenienze ed inconvenienze teatrali, ktorú vhodne prekrstil na Maniere teatrali (1984) uvádzaná v Štúdiu L+S  bola ozajstným živým divadlom s perfektnými hereckými kreáciami, výbornými režijnými nápadmi, pravda len s priemernými speváckymi výkonmi, čo bolo takmer do konca existencie komorného súboru jeho Achillovou pätou. So súborom pripravil ešte dve jednoaktovky hrané spolu v budove ROH, a to Gluckove Číňanky a Ravelove Bábky dona Pedra. Ak sa vrátime k jeho Faustovi, tak jeho prístup ku Gounodovej opere bol pre mnohých šokujúci. Počnúc rámcovaním príbehu, v ktorom sa z divadelnej biletárky stáva Margaréta, cez baletné vstupy, ktoré oddeľovali jednotlivé obrazy diela, parodisticky poňatá choreografia Valpurginej noci, spektakulárnosť v rekvizitách (automobil) i dianí na javisku, skvelé herecké výkony vrátane štylizovaného pohybu zboru, no nad tým všetkým aj silné ideové posolstvo o moci, ktorá manipuluje s osudmi ľudí (to všetko ešte v lete 1989!). Bohužiaľ, práve to ideovno (ktoré dokonca nepostrehol ani viedenský recenzent) sa mu už nikdy viac nepodarilo tak pregnantne artikulovať. Po Faustovi nasledovali ďalšie dva diely „francúzskej“ trilógie – Offenbachove Hoffmanove rozprávky a Massenetov Don Quijote. Francúzska opera mu vyhovovala aj svojím príklonom k tanečnosti, čo sa potom  režisér pokúsil menej úspešne implantovať aj na pole opery talianskej v Donovi Carlosovi a v Turandot. Vo všetkých týchto inscenáciách (vrátane zaujímavo poňatého Mozartovho Dona Giovanniho alebo fantazijnej Rossiniho Popoluške)  Bednárik potom viac-menej varioval svoje osvedčené prostriedky z prvých inscenácií, pričom sa v nich začala aj čoraz silnejšie prejavovať jeho afinita k muzikálovému žánru a k výtvarnému gýču ako vyjadrovaciemu prostriedku (čo vrcholilo v Donizettiho Dcére pluku). Celkove sa dá o Bednárikových operných réžiách povedať, že k nám priniesli závan moderného režisérskeho divadla so všetkými jeho kladmi (zdynamizovanie, syntetickosť výrazových prostriedkov, snaha o aktualizáciu myšlienkového posolstva, spektakulárnosť a uvoľnené herectvo spevákov) i zápormi (popisná ilustratívnosť, nerešpektovanie osobitosti libreta naviazaného na určitú dobu, nadvláda vizuálnej zložky diela nad auditívnou). Tento svoj rukopis Bednárik uplatnil aj v pražskom ND a Štátnej opere (inscenácie Romea a Julie, Turka v Taliansku, Carmen), no postupne čoraz viac inklinoval k réžii muzikálov, či už na bratislavskej Novej scéne, v Nitrianskom divadle A. Bagara alebo na pražských javiskách, z ktorých (napriek mojej averzii voči režisérom takého obľúbeného žánru, ktorý je podľa mňa len operetou väčšinou so slabým libretom, pásmom spevu a tanca s jedinou funkciou zabávať, posunutý od meštiackeho vkusu minulosti ku vkusu dnešných stúpencov šoubiznisu) vynikli nitriansky Grék Zorba a pražský Drakula. V posledných rokoch sme Bednárika vídavali v rôznych televíznych porotách a zábavných programoch, v ktorých sršal vtipom, hoci sa tým nevdojak nevyhol poklesu od ozajstnej kultúry k pseudokultúre, ktorá so svojou agresivitou dnes čoraz viac dominuje.

Pri všetkej protirečivosti Jozef Bednárik (17. 9. 1947 – 22. 8. 2013) vyoral hlbokú brázdu na poli slovenského divadelníctva a zostane čestne zapísaný v jeho dejinách.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama