Umenie diplomacie č. 3 – S. V. Lavrov

Na čele Ministerstva zahraničných vecí Ruskej federácie je od 9. marca 2004, teda plných šestnásť rokov.

Excelencia (veľvyslanec) Sergej Viktorovič Lavrov (Сергей Викторович Лавров[1]) sa narodil 21. marca 1950 v Moskve. Jeho otec bol arménskeho pôvodu, pochádzal z Tbilisi, matka pracovala na Ministerstve medzinárodného obchodu Sovietskeho zväzu.

S. V. Lavrov je dlhodobo jedným z najpopulárnejších a najefektívnejších ministrov ruskej vlády (spolu s ministrom S. K. Šojgu) a jeden z veľmi vplyvných mužov svetovej politiky. Sám sa charakterizuje, že je viac kariérnym diplomatom než kariérnym byrokratom.


Sergej Lavrov na Slavíne 4. apríla 2015. Foto: Emil Polák

Asi by sa patrilo zhrnúť profesionálny životopis jubilanta, ale tentoraz to skúsime inak a predstavíme si ho cez fragmenty jeho slov a myšlienok.

S.V. Lavrov je totiž známy zmyslom pre humor a svojimi bonmotmi a jeho odpovede na zvedavé novinárske otázky sa stávajú klasikou. Samozrejme, ak mu ich dávajú skvelí novinári, ktorých na Slovensku, žiaľ, nemáme.

Keď sa ho v roku 2015 pýtali na perspektívy úspechu rozhovorov o iránskom jadrovom programe odpovedal: „... mňa neplatia za to, aby som bol optimistom...“

Vzájomné vzťahy medzi Moskvou a Washingtonom v septembri 2017 zhodnotil takto: „.... my nemáme spor s touto krajinou, vždy sme boli priateľsky naladení voči americkému ľudu a aj dnes sme otvorení ku konštruktívnej spolupráci. No ale ako viete, na tango sú potrební dvaja. No zatiaľ, podľa môjho názoru, naši americkí partneri zatiaľ tancujú individuálny breakdance...“

Na Medzinárodnej bezpečnostnej konferencii v Mníchove v roku 2015 takto reagoval na otázku vstupu Krymu do zostavy Ruskej federácie: „... uskutočnil sa akt samourčenia národov žijúcich na Kryme na základe mnohovenktorovej histórie polostrova. Môžeme sa o tom rozprávať, ak chcete skutočne pochopiť našu pozíciu a čím sme sa riadili. Samozrejme, je možné sa nad tým pousmiať. Zrejme to niekoho uspokojí. Ako sa vraví, smiech predlžuje život...

V roku 2014 si jeden z plejády ukrajinských ministrov (Andrej Dešcica), ktorý si (tak ako jeho predchodcovia a nasledovníci) verejne liečil svoje rusofóbne komplexy a urážlivo sa vyjadril o Rusku. Minister S.V. Lavrov pokojne reagoval „... pozerajúc na neho, napadá mi jedno porekadlo: ak nevieš spievať, tak nespievaj!“

Tému chladnej hlavy a trpezlivosti – tieto vlastnosti sú devízou skutočných diplomatov – S. V. Lavrov, ako to sformuloval pre TASS v septembri 2014, vníma takto: „... strácať hlavu môže len nováčik, ktorý sa po prvý raz stretne s problémom. A ja, za desiatky rokov v diplomatickej službe, som toho videl a zažil veľa. Trpezlivosť, ktorá je taká potrebná každému človeku, sa v našej profesii špeciálne cení. Mňa je veľmi ťažko vyviesť z miery, ale pokúšať sa o to neodporúčam...“

Sergej Viktorovič, rád píše básne, z ktorých s niektoré (a úspešne) aj zhudobnil a vo vlastnom sprievode ich verejne aj prezentuje. Jednu z nich venoval (20. októbra 2009) vtedy k 80-tinám J. M. Primakova.[2]

Málokto vie, že oficiálna hymna (2000) Moskovského štátneho inštitútu medzinárodných vzťahov (MGIMO) je z jeho autorskej dielne.

Diplomacia je založená na komunikácii a na hľadaní riešení. V TV programe «Вести в субботу»  na televíznom okruhu «Россия 1» dňa 21. marca 2020 čerstvý sedemdesiatnik rezumoval svoju profesionálnu dráhu slovami: „... každý diplomat musí v prvom rade počúvať svojho partnera...“ Že by to bol tajný odkaz človeka, ktorý má rád Slovensko, ktorý sa rád na Slovensko vracia, novej slovenskej vláde?

Všetko najlepšie, trpezlivosť a veľa pracovných úspechov!...

(Autor je vysokoškolský učiteľ)

Úvodné foto: Wikipedia.org / U.S. Department of State

SÚVISIACE:
Peter Juza: Umenie diplomacie č. 2 - J. M. Primakov
Peter Juza: Umenie diplomacie - A. A. Gromyko