Umenie diplomacie č. 4 – A. G. Karlov (a iní)

Počet zobrazení: 2659

Až budete mať možnosť a napriek COVID-šialenstvu sa dostanete do Moskvy (odporúčam!), zájdite do jej centra a určite navštívte jednu z budov, ktoré Moskovčania volajú ako slatinské vysotki, resp. slatinské zdania. Mám sa na mysli tú budovu zo skupiny „siedmich sestier“, siedmich (v tej dobe) mrakodrapov postavených v Moskve pod osobnou ingerenciou J. V. Stalina.

V prípade „siedmich sestier“  ide okrem hlavnej budovy MGU, obytného domu na Kotelničskoj naberežnoj a Kudrinskom námestí, hotelov Ukrajina a Lenigradskaja, aj  o administratívnu budovu neďaleko Krasnych vorot v širšom centre Moskvy. Obdobné budovy vo Varšave, alebo v Nur-Sultane si zatiaľ (odporúčanie ich návštevy) necháme v zálohe.

Konkrétne odporúčam 172 metrov vysokú budovu postavenú v rokoch 1948 – 1953 projektovanú architektmi Vladimirom Georgievičom GeľfrejchomMichailom Adolfovičom Minkusom na adrese Smolenskaja-Sennaja ploščaď 32/34 – sídlo Ministerstva zahraničných vecí Ruskej federácie.
 

iy9krju0d.jpg
Foto: www.mid.ru

Vo vestibule tejto budovy je totiž aj pamätná tabuľa (tabule), kde sú do kameňa vytesané mená sovietskych a ruských diplomatov, ktorí zomreli pri plnení svojich povinností.[1]
 

Ostatný zápis

Zatiaľ posledné meno tohto smutného zoznamu je Andrej Gennadevič Karlov (Андрей Геннадьевич Карлов).

Možno si čitatelia SLOVA spomenú na 19. december 2016, keď svetové média, a čo je prekvapujúce, aj niektoré slovensko-globálno-manipulatívne mediálne zdroje,  priniesli informáciu o vražde (sprostej likvidácii) veľvyslanca Ruskej federácie v Tureckej republike Andreja Gennadeviča Karlova. A čuduj sa svete, niektorí slovenskí diskutujúci tento tupý a odporný čin dokonca obhajovali. Prečo? Lebo Rusko... Čo už dodať, žijeme v divnej dobe, s divnými ľuďmi bez morálky, ktorí napriek tomu siahli na slovenské ústavné posty.

Od tej nešťastnej chvíle uplynuli historicky „len“ a pre pozostalých „až“ štyri roky. Toho dňa  – 19. decembra 2016 – v podvečer veľvyslanec otváral v Centre súčasného umenia v Ankare výstavu fotografií: „Rusko očami cestovateľov: od Kaliningradu po Kamčatku.“

Nešlo o politickú akciu. Bolo to štandardné podujatie, kde mal veľvyslanec rutinnú otváraciu reč (sám som mal takýchto otváračiek ako rečník alebo hosť absolvoval v krajinách, kde sa to len hemžilo stúpencami radikalizmu, niekoľko desiatok), kde asi málokto predpokladal takéto temné finále.

Z podujatia bol priamy TV vstup pre regionálnu televíziu. Počas prejavu jeden z miestnej služby ochrany, ktorý stál za chrbtom veľvyslanca vytiahol krátku zbraň a so slovami „... to je pomsta za Aleppo, Alah Akbar ...“,  v priamom prenose niekoľkokrát zozadu vystrelil do veľvyslanca, ktorý zraneniam na mieste podľahol.

Zákerným vrahom bol miestny policajt Mevlüt Mert Altıntaş, ktorého na mieste turecké bezpečnostné zložky zlikvidovali.
 

Veľvyslanec miloval Turecko

A. G. Karlov (nar. 4. 2.1954) bol mimoriadnym a splnomocneným veľvyslancom Ruskej federácie v Tureckej republike od júla 2013. Predtým, ako absolvent prestížneho MGIMO v Moskve (a syn sovietskeho kariérneho diplomata), pracoval na ministerstve (ako hovoria miestni, v MIDe) od roku 1976. Ako špičkový a jazykovo vybavený slúžil napríklad v Soule aj v KĽDR.

Počas svojej misie v Ankare sa výrazne zaslúžil o. i. o riešenie krízy vo vzťahoch medzi Moskvou a Ankarou po zostrelení Su-24 v Sýrii v novembri 2015 a o to, že Turecký potok je stále funkčný. A to bol asi problém!
 

Vnútroturecký šok

Ankara zostala tiež šokovaná a spravila všetko preto, aby incident neeskaloval a uctila si pamiatku ruského diplomata, ktorého prezident V. Putin charakterizoval ako „... špičkového diplomata, veľmi inteligentného a dobrého človeka s veľkým srdcom“.

Na letisku v Ankare sa s rakvou s telom A. G. Karlova pred cestou do Moskvy vtedy rozlúčili primátor Ankary Ibrahim Melih Gökcek, turecký minister vnútra Süleyman Soylu a podpredseda tureckej vlády Yıldırım Tuğrul Türkeş.

V Moskve na letisku Vnukovo rakvu s veľvyslancom na jeho poslednej ceste domov, do vlasti, ktorú zastupoval a ktorej slúžil,  čakali ministri (ktorí obaja nie sú platení kýmkoľvek, ale oddane slúžia svojim vlastiam: Rusku a Turecku) zahraničných vecí: Sergej LavrovMevlüt Çavuşoğlu.
 

Úcta

Jeho excelencia veľvyslanec A. G. Karlov sa na základe rozhodnutia prezidenta V. Putina (20. 12. 2016) stal nositeľom titulu Hrdina Ruskej federácie (in memoriam).

Uznesením Mestskej rady v Ankare bola dňom 9. 1. 2017 premenovaná ulica, kde sídli Veľvyslanectvo Ruskej federácie v Ankare na ulicu Andreja Karlova.

Výstavná sieň v Centre súčasného umenia, kde bol ruský diplomat psychopatom, ktorý sa našťastie nestal predsedom nejakej vlády, surovo zavraždený, sa na jeho česť volá Sieň A. Karlova.

Podobne aj v mestečku Dempre v slnečnej Antalyi, kam veľvyslanec rád chodieval oddychovať s rodinou (ostala po ňom manželka a syn), sa objavila ulica Karlova.
 

Iný kraj, iný slovanský mrav

Je to dosť veľký rozdiel, ako sa voči sovietskym a ruským velikánom a ich diplomatickému zastúpeniu správajú napríklad v susednom Česku. Spomínate si na nedávne premenovanie námestia (najmä škandalózne zdôvodnenie), kde v Prahe sídli Veľvyslanectvo RF?

Inak aj česká diplomacia má svojho diplomata, ktorý zahynul pri plnení si svojich „povinností“. Dňa 20. 9. 2008 našli v troskách islamabadského hotelu Marriott telo veľvyslanca ČR Iva Žďárka, ktorý spolu so svojou vietnamskou partnerkou neprežil útok teroristov. Tento československý a neskôr český diplomat (nar. 6 .11. 1960) bol od roku 1986 zamestnancom FMZV ČSSR a MZV ČR. V roku 1985 ukončil MGIMO v Moskve.

Napriek tomu, že I. Žďárka našli v troskách spolu s „... vietnamskou priateľkou...“, česká manželka a prezident V. Klaus vedeli, čo sa patrí a ako si treba uctiť človeka, ktorý zastupoval Česko v zahraničí. A česká spoločnosť to akceptovala.
 

Slovenská úcta

Slovensko nie je a nikdy nebolo superveľmoc, veľmoc a ani mocnosť (aj keď niektorí súčasníci omylom na diplomatických postoch si to dnes v rámci napoleonského syndrómu myslia a s ľahkosťou bytia poučujú okolie, ktoré im však nastavuje čisté zrkadlo), ale tiež máme v rámci súčasnej – modernej slovenskej diplomacie (smutné) osobné príbehy.

Nejde o príbehy, ktoré by boli také dramatické ako v prípade A. G. Karlova (ešte raz Slovensko nie je ani superveľmoc, ani veľmoc a ani mocnosť, možno plniaci úlohy centra poskok...) a ani slovenskí diplomati nezomierali v náručí s exotickými milenkami, ale predsa...

V rámci témy treba spomenúť dlhoročného slovenského kariérneho diplomata Vladimíra Jakabčina, mimoriadneho a splnomocneného veľvyslanca v Číne a Mongolsku, ktorý zomrel (8. 2. 2016) „... nečakane a na pracovisku...“ Pritom do funkcie bol vymenovaný prezidentom SR len 15. 12. 2015.

Osobne si uchovávam naňho dve spomienky. Ako veľvyslanec v Turecku (2007 – 2012) práve v Ankare V. Jakabčin a pokračovateľ na jeho poste organizoval podujatia na pripomenutie si osoby veľkého Slováka A. Dubčeka. Ten určitú dobu a chvíľu pôsobil v Turecku a jeho vtedy vyslanie stranou a vládou do Turecka bol vlastne jeden z krokov na ceste k jeho postupnému odstráneniu z politického a straníckeho života. Mnohé veci sme (vtedy som zastupoval ľavicový Inštitút ASA) spolu odborne a organizačne konzultovali.

Druhá spomienka na V. Jakabčina sa týka toho, že sme spolu mali kanceláriu v rámci prípravy na diplomatickú misiu, zhodou okolností do priestoru Ázie. Veľa sme sa rozprávali aj o tom, aké máme životné plány. Lenže on sa z Pekingu vrátil skôr a žiaľ, inak.

Nemôžeme zabudnúť ani na veľvyslanca Juraja Migaša (nar.13. 6 .1957), ktorý pracoval v diplomacii viac ako tridsať rokov (spolu sme mali status „poradca ministra“ a veľa priestoru na odborné diskusie) a smrť ho zastihla koncom augusta 2015 vo funkcii mimoriadneho a splnomocneného veľvyslanca Slovenska v Slovinsku.

pilisjmigas.o.jpg
Foto: Jozef Schwarz

Predtým o. i  pôsobil v Maďarsku, kde mu na priečelí Strediska pilíšskych Slovákov – Slovenského domu v severomaďarskej obci Mlynky (Pilisszentkereszt) odhalili pamätnú tabuľu a kde je jeho meno, podobne ako to robia v Moskve, vytesané do kameňa. Treba asi tiež vedieť, že na počesť tohto oduševneného predstaviteľa Slovenska, večného optimistu a veľkého priateľa Pilíša sa každoročne organizuje pešia túra Pilíšanov – na vrchol Pilíša ako Memoriál Juraja Migaša.

Nemôžme nespomenúť ani dvojnásobného veľvyslanca Igora Grexu – špičkového slovenského medzinárodného právnika a diplomata, absolventa MGIMO v Moskve, ktorý stál pri zrode slovenskej diplomatickej služby. Narodil sa 16. 10. 1958 v mestečku Ňasviz v dnešnom Bielorusku (spomínam si, ako sme v roku 1995 spoločne navštívili Minsk a ako bieloruskí partneri boli výrazne voči nemu úctiví. Veď bol ich rodák a bol to mimoriadny profík). Smrť si ho počkala 6. 7. 2020 v Paríži, v krajine, ktorú a ktorej politiku dokonale poznal za takmer 20 rokov pôsobenia vo Francúzsku a kde na záver svojej pozemskej dráhy pôsobil ako Stály delegát Slovenskej republiky pri UNESCO.

Jeho korektné a trefné komentáre sme mohli pravidelne čítať na stránkach jediného slovenského mienkotvorného denníku, ktorý v tomto roku oslávil svoju storočnicu.
 

Čo dodať pred Vianocami?

Česť pamiatke všetkým diplomatom, ktorí sa nevrátili domov k svojim rodinám!

Úcta všetkým, ktorí nás a naše národnoštátne záujmy po svete obhajujú...!

Čo však tými, ktorí to akože robia v cudzom mene, v pokluse a s inou či dokonca so silne inou motiváciou? Neviem! Azda si ich ľudská spravodlivosť si nájde...

(Autor je vysokoškolský učiteľ)


SÚVISIACE ČLÁNKY:

Umenie diplomacie - A. A. Gromyko
https://noveslovo.sk/c/Umenie_diplomacie_A_A_Gromyko

Umenie diplomacie č. 2 - J. M. Primakov
https://noveslovo.sk/c/Umenie_diplomacie_c_2_J_M_Primakov

Umenie diplomacie č. 3 - S. V. Lavrov
https://noveslovo.sk/c/Umenie_diplomacie_c_3_S_V_Lavrov

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984