Unitárny systém zdravotného poistenia a jeho politické riziká
Top témou týchto dní je spôsob, akým chce vláda zaviesť unitárny systém do povinného zdravotného poistenia. Argumenty na jeho zavedenie sú na prvý pohľad logické. Je neprípustné, aby bol systém nastavený tak, že z povinných platieb (zo zákona) si akcionári vyberajú zisk bez ohľadu na to, že systém je chronicky finančne podvyživený, lekári a predovšetkým zdravotné sestry nespokojné so svojimi platmi, a preto takmer v permanentnej štrajkovej pohotovosti. Okrem toho je dostupnosť špičkovej terapie podľa posledných poznatkov medicíny v mnohých prípadoch veľmi obmedzená, doplatky na lieky veľmi vysoké, čakacie listiny na odkladnú zdravotnú starostlivosť veľmi dlhé. Za týchto okolností je skutočne neprijateľné, aby si súkromní akcionári vyberali takmer „bezpracný“ zisk.
Ďalšie argumenty v neprospech plurality zdravotných poisťovní sú v úspore z veľkosti, teda, nie je potrebné, aby každá poisťovňa mala vo všetkých okresoch vlastné pobočky, budovy, vozidlá, úradníkov, revíznych lekárov a podobne. Pritom prostriedky, ktoré idú na takéto neproduktívne administratívne náklady by sa, naopak, mohli dostať naspäť do zdravotného systému. V tom prípade by však, ako bonus unitárneho systému, malo byť zníženie správneho fondu z dnešných 3 % vybraného poistného na 2 či 1,5 %. No a nakoniec je tu v značnej miere oprávnená výhrada, že pluralitný systém poistencom veľa nedal. Konkurencia na trhu zdravotného poistenia je takmer neidentifikovateľná, služby poistencom alebo akási pridaná hodnota z údajnej konkurencie je nepostrehnuteľná a klientom/pacientom v podstate nič neprináša.
Bohužiaľ, debata, ktorá sa rozvinula okolo transformácie zdravotného poistenia z pluralitného na unitárny, je všetko možné len nie vecná. Nakoniec, niet sa čomu diviť. Zdravotníctvo je rezort, v ktorom sa točia obrovské sumy a vytlačiť súkromný kapitál z týchto tokov so sebou nesie obrovské politické riziká. Treba si uvedomiť, že najväčšiu súkromnú poisťovňu Dôvera vlastní vplyvná finančná skupina so silnými väzbami na prostituujúce médiá, ktoré dokážu celú debatu posunúť do silne politických rovín. A práve preto, že nejde o vecné riešenia, ale vplyvným skupinám sa siaha na zásadnú časť ich investičného portfólia, v sebe nesie nezanedbateľné riziko celej transformácie.
O tom, že to nebude ľahká cesta, svedčí aj to, že prvý pokus riešiť absurdity takto nastaveného systému zákazom ziskov poisťovní narazil na rozhodnutie ústavného súdu. Zdá sa, že oveľa schodnejšia cesta by bolo limitovať vyplácanie zisku akcionárom na prísne pravidlá, napríklad neexistenciou čakacích listín na odkladnú zdravotnú starostlivosť. Ak by sa tento systém zaviedol, bez pochýb by to bolo ústavne konformné a problém s vyberaním ziskov súkromných spoločností zo zdravotného systému by sa tým vyriešil.
Naopak, cesta, ktorou sa vybrala súčasná vláda v sebe nesie mnohé a veľké riziká. Predovšetkým, objektívne ohodnotenie ceny poistného kmeňa súkromných poisťovní bude veľmi nákladné, technicky náročné a v prípade nedohody – čo je veľmi pravdepodobné, môže mať pokračovanie v drahej medzinárodnej arbitráži. Okrem toho bude politicky veľmi náročné ustáť vyplácanie súkromných akcionárov – predovšetkým extrémne skompromitovanú finančnú skupinu Penta v čase, kedy sa všade šetrí, ľudia sú hromadne prepúšťaní a štát nevie nájsť prostriedky ani na 10 % navýšenie zúfalo biednych platov v školstve. Problém je predovšetkým v tom, že vyplatenie päť, desať či pätnásť ročných kumulovaných ziskov takémuto súkromnému akcionárovi je politicky veľmi nešťastné.
Treba si dobre uvedomiť aj kontext. Zavedenie unitárneho systému sa udeje jednoduchým, nie ústavným zákonom, čo znamená, že o päť, sedem, či desať rokov sa súčasný pluralitný systém môže znova zaviesť a pre súkromných akcionárov by sa tak vyvlastnenie mohlo stať vítaným bonusom. Preto je najvyšší čas, aby sa zvážili všetky okolnosti tohto procesu, aby politické náklady na zavedenie unitárneho systému neboli neúnosné.
