Upútavka

Pod týmto názvom usporiadala nedávno na Slovensku ojedinelá, no nemenej priekopnícka Art Galéria Schurger v Tvrdošíne výstavu sochárskych a maliarskych diel akad. sochára Milana Lukáča a maliarky Kataríny Alexyovej-Fígerovej.

Ich tvorba patrí do širšej kolekcie prejavov reflektujúcich  súčasnosť v umení a umenie súčasnosti, v odkaze na avantgardné umenie 20. storočia. Inými slovami tieto obrazy a sochy odrážajú snahu napĺňať prirodzené potreby našich duchovných stimulov a vyjadrovať silné pocitové zážitky. Usilujú sa poukázať na „návrat umenia k spoločnému prazákladu, k nepamätanej tradícii potvrdzujúcej človeka ako duchovnú bytosť, pričom konkrétne podoby  týchto skôr inštinktívne vznikajúcich, než vedome formulovaných tendencií sú rôznorodé ako je rôznorodé samo umenie“ (F. Šmejkal). To je tiež dôvod, prečo sú ich diela také dráždivé a zároveň upokojujúce. Strieda sa v nich myšlienka s výpoveďou farebnej hmoty, zašifrovaný a dešifrovaný motív s prekvapujúcimi záhadami, simulujúcimi na jednej strane čokoľvek z motívov nášho „vonkajšieho“ sveta (ľudskú figúru, prírodu, architektúru, veci života, prosté súčasti našej každodennej púte po svete, faunu a flóru a i.) ako dominantný objekt vlastných záujmov, na druhej ideu osnovanú na čisto farebných, tvarových, lineárnych prostriedkoch výrazu, objemoch, hmotách, vonkajšom a vnútornom priestore. Dá sa povedať, že prinášajú výtvarné zmocnenie sa sveta, ktoré súčasne nabáda, aby sme ho nevnímali ako púhe očarenie hmotou, ale ako akty výpovede prekvapujúce svojím aktuálnym významom.

Vyvolávajú vnemy blízke človeku civilizácie 21. storočia, ktorý je atakovaný stále silnejúcim tlakom médií. A ešte niečo: ak je súčasný človek neustále konfrontovaný s umelo vytváraným modelom osobnosti poskladanej z viacerých vzorov a vzorcov prostredníctvom computera, títo umelci nám predkladajú pred oči iný model, zložený z odkazov na skutočný – vnútorný život človeka. Všetko, čo s tým súvisí, alebo môže súvisieť – minulosť a súčasnosť sa tu potom zlieva do jedného nefalšovaného obrazu sveta, ktorý stavia na predobrazoch našej minulosti a súčasnosti a identifikuje sa jej prostredníctvom s realitou dneška. Kreativita ukotvená v ich dielach tak odráža snahu tvorcov obnoviť stratenú duchovnú silu umenia, silu, ktorá je dnes príliš často zahadzovaná v mene moci peňazí, šoubiznisu a lacného predvádzania do kontajnera nepravdy.

Milan Lukáč (1962) vo svojej tvorbe prináša nové poznatky, odvolávajúc sa na klasické sochárske  postupy (práca s objemom, tvarom, hmotou a jej modeláciou), a nové technologické postupy reaktualizujúc tak výtvarné myslenie svetových výtvarných avantgárd 20. storočia (zváranie, pílenie, brúsenie, prelínanie plošných a priestorových disciplín, využívanie a zapájanie tzv. nájdených predmetov do kontextu diela pri tvorbe sochárskych objektov, asambláží a pod.). Určujúcimi prvkami jeho diela sú zmysel pre expresívnu nadsádzku a autentický vzťah k človeku dneška, spolu s príznačným sarkasticko-ironickým pohľadom na jeho život, bytie v symbolickej nápovedi. Jeho tvorba sa prikláňa k neofiguratívnym a neosurreálnym tendenciám s úsilím o hľadanie novej  priestorovej dimenzie trojrozmernej plastiky. Symbolické asamblážové plastiky, prinášajúce posolstvo ľudstvu, vystríhajúce nás pred nebezpečenstvom, ktorého strojcom býva spravidla sám človek, sú stelesnením umelcových podobenstiev o večnosti života a jeho neustálom plynutí, a tiež o nekonečnosti bytia v univerze. Vo vzdialenom odkaze v nich možno vypozorovať aj posolstvá umelcových predchodcov, ako boli Constantin Brancusi, Alberto Giacometti či Emilio Greco. Dá sa povedať, že svet, ktorý badáme v Lukáčových sochách, grafických listoch, je svetom, ktorý jestvuje pre nás vo zvláštnom, akoby však známom prostredí. Je to ríša prírody – zvierat a rastlín – pripomínajúca vo svojej podstate akýsi začarovaný kruh, kde sa vždy niečo začína a končí. Raz sú to sny, predstavy a fantázie, inokedy skryté túžby po neznámych končinách, ktoré poznáme z tajomných príbehov detstva. 

Jeho diela stelesňujú úsilie o návrat k duchovnosti obsahu, zhmotnenie myšlienky znakovými formami. Myšlienky, o ktorú umenie takpovediac skoro prišlo v záplave efektných, povrchných, málo alebo vôbec nič nehovoriacich konceptov výpovede uplatňovanej v rámci krízy umenia prítomnosti. Lukáčova tvorba sa vyvíja bez toho, aby slúžila samoúčelnému vyprázdňovaniu zdanlivo postmodernej umeleckej výpovede, čo je fakt, s ktorým sa dnes v tvorbe mladších umelcov a umelcov strednej generácie stretávame príliš často.

Ako reprezentant nastupujúcej generácie umelcov osemdesiatych rokov 20. storočia patrí k autorom, ktorí svoje umenie vyviedli z lona avantgardy a postupne prispeli k zrodu nových výtvarných tendencií na Slovensku. Umenie v jeho ponímaní tak začalo hľadať novú citovosť uberajúcu sa k duchovnému obsahu výpovede. S tým priamo súvisí aj nová skúsenosť umenia na konci 20. a začiatku 21. storočia, ktorá je príznačná pre Lukáčove kreatívne reflexie skutočnosti. Premeny tvorby obsiahnuté v myšlienkach opierajúcich sa o náuku o absolútnom a nemennom rozume, o spätné pôsobenie vedeckých poznatkov na duchovnú štruktúru bytia človeka, o tzv. rozptýlenú filozofiu a pluralistické myslenie – to sú aspekty zásadne novej  identifikácie umelca voči svetu, v ktorom žijeme, identifikácie, o ktorú sa  snaží a ktorú prezentuje svojou autentickou tvorbou.                                                                                                

Katarína Alexyová- Fígerová (1963) patrí k strednej generácii súčasného slovenského výtvarného umenia.  Jej maliarske diela sú založené na kontrastoch a expresívno-lyrickom kontrapunkte. Sú to diela, v ktorých sa  usiluje o prienik emocionálnej roviny do racionálnej,  a naopak. Farba a znak tu zastupuje realitu. Kladie pred nás jej obsah premietnutý do pocitov napätia, vzrušenia, chaosu, poriadku či rádu, na druhej strane zasa obsah reality mení v znak.  Tam spočíva podstata toho, čo ju zaujíma najviac: večná nemennosť tisícročných princípov ľudského bytia v ich symbolickej – obrazovej podobe. Kruh a trojuholník, kríž a diagonála, hore a dole, nad a pod, svetlo a temnota, statické a dynamické, život a smrť... To všetko sa dá vyčítať z maliarskej reči Kataríny Alexyovej-Fígerovej. Osnovanej na abstraktnom geometrickom a informelnom tvarosloví. Sú to obrazy, prihovárajúce sa vibrujúcim povrchom farieb prevteleným do reálnych podôb sveta, no predsa iných, ako ho poznáme, a s ktorými sa dennodenne konfrontujeme. Pripomínajú na jednej strane skutočnosť, na druhej bizarné tvary a prvky nefiguratívneho maliarstva, s vlastnou mierou imaginácie a poetického nazerania na svet. Sú to farebné a tvarové konfigurácie, identifikovateľné a konfrontovateľné s realitou. To je tiež dôvod,  prečo tieto obrazy nepotrebujú rámy. Presakujú priamo z maliarskej roviny do roviny skutočnosti. Prekvapuje nás pritom, koľko sa v nich odráža, vyskytuje interpretačných variant zdanlivo jednoduchej témy.

Katarína Alexyová-Fígerová si na svojich plátnach overuje čoraz väčšiu nosnosť práce so štetcom, špachtľou, deleným rukopisom, farebnými pastami, ale aj drťou, pieskom, vrstvami zaschnutých a polomäkkých farieb, vloženými (skutočnými) predmetmi atď. Vždy sa však vracia k východiskovému bodu, ktorým je odhaľovanie priestorov ľudskej duše, čo lákajú zmysly viac než hektická honba za niečím, o čom veľakrát ani nevieme, či to stojí za to, a prečo to vôbec robíme. Zjednodušene povedané, maľba sa stala pre ňu cieľom. Je odvodená z reality, ale to neznamená, že je realistická. Dá sa čítať. Maliarsky rodokmeň jej obrazov je takpovediac vrastený do zázrakov okamžiku a okamžiku zázrakov. Sú to obrazy, ktoré volajú po odtajnení. Po porozumení, tichu a láske. Po tom, aby sme nezanevreli na umenie. Ono je tu totiž (okrem iného) na to, aby v nás vyvolávalo nevšedné pocity – prameniace z jedinečnosti.

Katarína Alexyová- Fígerová a Milan Lukáč predkladajú vo svojich dielach vlastný príspevok do súkvetia nášho súčasného výtvarného umenia. Sú príkladom tvorby, ktorá predstavuje univerzum života zachytené v podobách, čo nechcú byť  umeleckými „štúdiami“ „realistických foriem skutočnosti“, ale ich prevtelením do samostatných významov, s vlastnou výpovednou hodnotou. Prinášajú to, čo by sme mohli nazvať nový výrazový symbol obrazu a sochy. Takých, čo skutočnosť nekopírujú, ale reprezentujú, zosobňujúc hĺbku ľudských emócií zrodených z nášho bytia a vedomia.