Reklama
Reklama

Úskalia Afganistanu

Počet zobrazení: 4169

01_img940.jpgTri afganské generácie – otec, syn a vnuk – nepoznajú nič iné, iba boje a násilie.    

Možno to niekto bude považovať za cynizmus, ale podľa mňa je normálne, že v Afganistane zomierajú vojaci. Väčšina z nich tam išla dobrovoľne a so zbraňou v ruke. A v Afganistane, ak sa nemýlim, je niečo ako vojna. Aj keď treba priznať, že v prípade bežných vojen bývajú frontové línie alebo aspoň barikády, ktoré oddeľujú dobrých od tých zlých. V tejto čudnej afganskej vojne strieľajú spojenci po sebe navzájom. Už tento fakt veľa napovedá. Ešte čudnejšie je, keď afganský vojak, ktorý strieľal po Slovákoch počas ich cvičenia, utiekol z prísne stráženej väznice na vojenskej základni pomocou iného komplica v armáde. Kvôli presnosti treba dodať, že neutiekol. Pohodlne sa odviezol vo vojenskom aute niekam, kde ho teraz tľapkajú po pleci a považujú za hrdinu.

Skrátka, Afganistan je čudná krajina vzdialená európskej logike, ale mnohé z toho, čo sa tam deje, dá sa aspoň vysvetliť. Mne pomohol počas pobytu v Afganistane jeden príklad z pohnutej histórie tejto krajiny. Niekedy začiatkom 20. storočia sa kráľ Amanullah rozhodol zaviesť v krajine niektoré výdobytky vedy a techniky bežné vo vtedajšom svete. Začal výstavbou krátkej úzkokoľajnej železnice, ktorá spájala hlavné mesto s jeho palácom na predmestí Darulemán. Nebolo to nič svetoborného, iba sedem kilometrov trate, dve malé parné lokomotívy od nemeckej firmy Henschel a zopár vozňov.

03_img719_2.jpgBudova bývalého depa ako symbol doby, keď kráľ Amanullah chcel pomocou železnice modernizovať Afganistan.

Stačil jeden konzervatívny mullah, islamský duchovný, aby prekazil plány aj afganského  kráľa posadnutého modernizáciou. Mullah označil dymiace a fučiace lokomotívy za dielo samotného diabla a preklial ich. Počas jednej návštevy Kábulu som sa bol pozrieť na miesto, kde musela zastať jedna prekliata lokomotíva. Stála tam nehnute už vyše pol storočia. Rozdiel bol iba v tom, že istý vynaliezavý Afganec si k hrdzavejúcemu monštru pristavil hlinenú chatrč, aby mohol využívať kovovú konštrukciu a vnútro lokomotívy. Za takéto surrealistické dielo by sa nemusel hanbiť ani slávny Salvador Dalí. Ako som napísal v jednej svojej knihe, každý, kto chce zaradiť Afganistan do sféry svojho mocenského vplyvu alebo nebodaj má v úmysle túto krajinu okupovať, mal by si najskôr prezrieť tento symbol islamského fundamentalizmu. Problém spočíva v tom, že tento monument už neexistuje. Rozobrali ho a obe lokomotívy skončili kdesi v technickom múzeu firmy Henschel.

Afganskí mullahovia v súčasnosti už tolerujú aj niektoré výdobytky vedy a techniky, ale myslenie bežných ľudí sa veľmi nezmenilo. Keď v Kábule zaviedli moderné trolejbusy, rozšírilo sa, že cestujúci môže skončiť usmrtený elektrickým prúdom, ak sa počas jazdy bude pridŕžať kovovej tyče. Keď sa vláda rozhodla uskutočniť prvé sčítanie obyvateľstva, v niektorých mestách prepukli vzbury. Niekto ľuďom našepkal, že sčítanie má zistiť, kto vlastní veľa žien. Tie sa potom vraj budú distribuovať menej majetným a neženatým.  

04_img732_2.jpgČasť vlakovej súpravy slúžiaca neskôr ako obydlie.

Počas jednej služobnej cesty som z Afganistanu odletel do Indie a po pár dňoch sa vrátil do Kábulu. Tento rýchly presun a návrat mi umožnil zistiť jeden zásadný rozdiel medzi obomi krajinami. Indovia chcú vyzerať ako ich krajina. Sú pestro oblečení, akoby chceli kopírovať okolitú prírodu. Afganci robia to isté, preto svojím oblečením pripomínajú ich sivé, vysušené pohoria. Navyše, Afganci majú správanie hrdých horalov. Zatiaľ čo ulice indických miest sú plné žobrajúcich, v Afganistane bol problém nejakého žobráka nájsť. V Indii  sa na verejnosti dá sotva filmovať alebo fotografovať. Všetci z okolia sa zhŕknu a čumia do objektívu. V Afganistane si televízny štáb nevšimnú ani vo vzdialenej horskej dedine.  Robia si svoje a cudzinec ich nezaujíma.

Pokusy o ovládnutie krajiny

O tom, ako táto krajina a jej obyvatelia dokážu odolávať náporom a názorom iných, by vedeli dlho hovoriť Briti, ktorí si v 19. storočí chceli dvomi vojnami rozšíriť svoje panstvo z Indie až do afganských hôr. Účastník tej prvej vojny, poľný kurát George Gleig vo svojich spomienkach píše, že táto vojna sa nezačala z nejakého rozumného dôvodu a bola čudnou zmesou nerozvážnosti a nepriebojnosti bez toho, aby si vláda alebo velenie mohli pripísať nejakú slávu. „Jej výsledkom nebola žiadna politická alebo vojenská výhoda. Odchod z krajiny pripomínal ústup porazenej armády.“ Všetci, ktorí čítali Sherlocka Holmesa si istotne spomenú, že doktor Watson bol ranený asi o tridsať rokov neskôr v druhej afganskej vojne. A to ešte obišiel dobre, že bol iba ranený. Keby sa dostal do zajatia, tak by ho v lepšom prípade stihla kastrácia. V horšom prípade by mu hrozila potupná smrť od afganských žien, ktoré zajatcovi pripútanému na zem držali krátkym drievkom násilím otvorené ústa a močili mu do nich dovtedy, kým sa nezadusil. Aj taký dokáže byť Afganistan.

05_img082.jpgStará lokomotíva potom, ako bolo „oslobodená“ od hlinenej prístavby.

O storočie neskôr sa o vojenské ovládnutie tejto krajiny pokúsil Sovietsky zväz. Moskva mala síce v Kábule v tom čase silné pozície, afganskí dôstojníci vyštudovali väčšinou v sovietskych vojenských školách, ich zbrane pochádzali takmer výlučne z krajín východného bloku. Lenže potom prišiel február 1979, v susednom Iráne konzervatívne duchovenstvo zvrhlo proamerického šacha Rezú Pahlavího, čím USA prišli nielen o blízkeho spojenca, ale aj o základne, ktoré používali na monitorovanie sovietskych raketových skúšok. Vo Washingtone začali hľadať náhradu za tieto straty a ako najvhodnejší sa im pozdával Afganistan ležiaci na hraniciach sovietskej Strednej Ázie. A tak sa táto krajina, či sa jej to páčilo alebo nie, stala miestom stretu záujmov oboch superveľmocí. V USA si našli aj vhodnú osobu na realizáciu svojich záujmov. Stal sa ňou absolvent americkej univerzity Hafizullah Amin. Ten 14. septembra 1979 zvrhol prosovietskeho prezidenta Núra Tarakího.

V Moskve dozrelo presvedčenie, že je najvyšší čas konať. Ak ešte na jar 1979 sovietsky premiér Alexej Kosygin odmietol  Tarakího žiadosť o priamu vojenskú podporu tvrdiac, že by to bola fatálna chyba, o pol roka neskôr už túto fatálnu chybu urobil, lebo v Moskve prevládli obavy z možnosti, že v Afganistane môžu byť rozmiestnené americké rakety ohrozujúce strategické ciele hlboko v sovietskom vnútrozemí. Ďalší ozbrojený prevrat sa teda začal už pomocou sovietskych špeciálnych jednotiek, a to 25. decembra 1979, keď celý západný svet bol zaujatý oslavami Vianoc. Nový prezident Babrak Karmal označil zvrhnutého a zastreleného Amina za agenta CIA a požiadal dodatočne sovietsku vládu o vojenskú pomoc. Vo Washingtone sa síce tvárili prekvapene a rozhorčene, ale v skutočnosti si mädlili ruky. Konečne aj Moskva má svoj vlastný Vietnam. A urobili všetko preto, aby si ho užila so všetkými následkami.

02_img992.jpgLetecká základňa v Mazáre Šaríf v čase sovietskej intervencie.

Sovietskemu vedeniu trvalo zopár rokov, kým pochopilo, že šliaplo vedľa. Ak do decembra 1979 sa Afganci správali k sovietskym poradcom zhovievavo, aj keď to boli len „neveriaci“, ich internacionálnu pomoc už vnímali ako okupáciu a podľa toho sa aj správali. Až Michail Gorbačov sa rozhodol stiahnuť sovietske jednotky a vo februári 1988 opustil Afganistan ako posledný generálporučík Boris Gromov prechodom mosta cez rieku Amudarja. Aj keď jeho odchod nevyzeral ako ústup porazenej armády, bola to prehra. Presne tak, ako to v polovici 19. storočia opísal spomínaný britský reverend Gleig. Na následky nebolo treba dlho čakať. Prechodná koaličná vláda nedokázala zvrátiť vývoj. V septembri 1996 obsadili Kábul jednotky radikálneho islamského hnutia Taliban, ktorému počas sovietskej okupácie pomohli nadobudnúť silu v susednom Pakistane práve USA a ich spojenci. Taliban svojou konzervatívnou politikou vrátil pomery v krajine do horšieho  obdobia, akým bol európsky temný stredovek. Fanatici ničili budhistické pamiatky zapísané v zozname svetového kultúrneho dedičstva, zrušili kiná a ostatné západné radovánky. Ženám znemožnili návštevu škôl a tým, ktoré sa odvážili vyjsť na ulicu nezahalené, postriekali tvár kyselinou. Vedľajším produktom tohto obludného režimu bol aj Usáma bin Ládin. Jeho militantné hnutie al-Káida našlo v Afganistane  po odchode zo Sudánu vhodné podmienky na prípravu neskorších teroristických akcií, ktorými potom šokovalo svet.

Rozdiely medzi Irakom a Afganistanom

06_img984.jpgMesto Džalalabád na východe, kde sa odohrávali najprudšie boje sovietskej armády s mudžahedínmi.

V médiách sa často zrovnáva vojna v Iraku a Afganistane. Dovolím si poznamenať, že ide o dve rozdielne vojny a nemožno zrovnávať ani ich príčiny, aj keď následky budú zrejme takmer identické, lebo obe neviedli k slobode, demokracii a k mieru. Útok z 11. septembra 2001 na sídlo WTO v New Yorku a na budovu Ministerstva obrany USA vo Washingtone sa predsa len stal vhodnou zámienkou na obsadenie Afganistanu, kde našiel útočisko hľadaný Usáma bin Ládin. Pokiaľ ide o Irak, tak prezident George Bush junior si dôvod na inváziu a na následnú okupáciu krajinu jednoducho vymyslel. Oveľa horšie je, že vtedajší slovenskí politici ani na chvíľu nezapochybovali o oprávnenosti tejto vojny a ochotne, takmer otrocky, tam vyslali (aj keď len symbolicky) našich vojakov. Oveľa horšie je, že tak, ako v Iraku, ani v Afganistane sa po vyše desaťročí  nepodarilo splniť čo len jediný cieľ tejto vojny. USA síce zvrhli vládu Talibanu a za prezidenta tam ustanovili svojho človeka. Lenže v krajine sa bojuje naďalej a Američanmi dosadený Hamid Karzai sa v súčasnosti považuje za najskorumpovanejšieho politika súčasného sveta. Sotva možno považovať za slobodný a demokratický režim, ktorý pripustí, aby Afganec, ktorý prestúpi na kresťanskú vieru, bol odsúdený na trest smrti. Vojaci NATO a jeho spojenci sú v krajine obľúbení rovnako, ako boli predtým Briti a Rusi a ako bola už spomínaná lokomotíva. Bez rozdielu, odkiaľ pochádzajú, sú to cudzinci a ich správanie a myslenie je v rozpore s tradíciami a kultúrou miestneho obyvateľstva. Preto Afgancom vždy bude bližší bojovník Talibanu, ako Američan alebo Európan. Naposledy sa o tom presvedčili aj slovenskí vojaci.

07_img949.jpgPomsta za túžbu po vzdelaní – škola vypálená bojovníkmi Talibanu.

Oveľa horšie je, že podľa nedávnych správ Washington zvažuje začať s Talibanom priame rozhovory, a to dokonca bez účasti súčasnej afganskej vlády. Vo svojej naivite som si doteraz myslel, že s teroristami sa nevyjednáva. Vyzerá to teda tak, že USA si začínajú uvedomovať bezvýchodiskovosť situácie a hľadajú cestičky, ako z tohto maléru vybŕdnuť s čo najmenšími škrabancami. Opakuje sa teda situácia, ktorú tu Briti zažili v 19. storočí a nedávno aj Rusi. Znamená to odchod bez slávy a bez vojenskej či politickej výhody. Nemožno pochybovať, že keď budúci rok opustia jednotky NATO túto krajinu, pomery sa veľmi rýchlo vrátia do starých koľají a Taliban nastolí hrôzovládu so všetkými následkami.

Pozeral som si najnovšiu štatistiku strát. Vyplýva z nej, že od invázie v roku 2001 zahynulo v Afganistane 3 231 vojakov NATO a ich spojencov, z toho 2 232 Američanov. Iba v tomto roku to bolo 92 vojakov, z toho aj jeden Slovák. Presné údaje o počte zabitých civilistov zatiaľ neexistujú, ale nepochybujem, že budú oveľa vyššie, ako vojenské straty. Zo štatistiky teda vyplýva, že v Afganistane nezomiera v súčasnosti menej vojakov a civilistov, ako pred dvanástimi rokmi na začiatku súčasného konfliktu. Vzhľadom na straty a perspektívu možného ďalšieho vývoja si treba dať otázku, či to všetko stálo za to a čo bude nasledovať.

Foto autor

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama