Úsmevy z čias po nežnej revolúcii

Počet zobrazení: 6892
Violka Ivašková, o ktorej je táto črta Heleny Dvořákovej, bola ekonómkou redakcie Nového slova. Patrila akoby k jej erbu; keď som ja prišiel v roku 1975 do Nového slova, už tam bola. A bola tam aj potom, keď som z redakcie odišiel (1995). Okrem svojej práce bola pri všetkom, čo sa v redakcii dialo, a najmä tam bola aj so svojím fotoaparátom. V období, o ktorom píše Helenka, sa všetko dialo inak – a Violka obsiahla svojím fotoaparátom aj svet mimo redakcie, svet literatúry a kultúry.

Črta Úsmevy z čias po nežnej revolúcii vyšla v Magazíne Pravdy a následne bola 19. novembra 2016 uverejnená aj na webovom Žurnále Pravdy. Chcem sa v mene novoslovákov  Helenke Dvořákovej poďakovať za napísanie črty ako aj za súhlas s jej zverejnením v Slove.

Emil Polák, bývalý šéfredaktor Nového slova a editor Slova
 

Keby Violku poznal Andy Warhol, asi by hrala v jeho filmoch a tromfla by aj Ultra Violet. Aj Violka je nekonvenčná, má vrodený cit pre umenie a má pôvab. Toto všetko nám pomáhalo v porevolučných časoch, keď sme utvorili reportérsku dvojicu a behali po kultúrnych akciách. Ja som písala, Violka fotila. Zostali mi z tých čias v archíve zaujímavé fotky. Keďže Violka Ivašková ťahá na osemdesiatku, môžeme sa už pochváliť.

2.jpgDoba sa zrýchlila, kúpili sme si s Violkou, vľavo, nové hodinky.

Niektorí vtedy našli na zemi moc, my sme našli ohromnú príležitosť „kronikárčiť“ – fotiť, oznamovať a zaznamenávať, čo sa deje v umení. Zároveň sme povzbudzovali tých, čo – v tom múzam neprajnom čase – uvádzali svoje knihy, mali koncerty, vernisáže, premiéry.

Ľudia sa vtedy totiž zaujímali iba o politiku, tam išla všetka energia i čas, prázdne boli divadlá, nikomu sa nechcelo do kina, do galérie, každý radšej čítal noviny, pozeral televízne diskusie alebo sa s niekým priamo hádal doma v kuchyni či v krčme. Bol to neskutočný ošiaľ, nezostal kameň na kameni, menilo sa všetko.

Zrazu začalo vychádzať množstvo nových novín a časopisov, staré dostali nový obsah, novinári odkrývali minulosť, prinášali šokujúce informácie, otvárali sa trináste komnaty, ľudia sa zverovali so svojimi príbehmi, o ktorých dovtedy nemohli hovoriť.

U nás doma nebolo kam čo položiť, všade ležali noviny, stohy časopisov. Vtedy bolo treba čítať všetky, lebo zrazu každé periodikum písalo niečo iné. Všetko, dovtedy jednotné, šedé, sa začalo sfarbovať, získavalo reliéf a plastickosť. Začalo to voňať či smrdieť, proste všetko bolo zrazu inak.

Odhaľovali sa zločiny i nepriznané zásluhy. Toľko nových faktov! Zrazu sme udalosti – aj seba – videli v celkom iných súvislostiach. Hlava sa mi z toho krútila, hltala som informácie, sledovala postoje, vývoj. Bolo to fantastické, ale pre „moju oblasť“ – kultúru – zničujúce.

Umelci sa snažili tiež vyjadriť a uplatniť v novej situácii, skoro každý deň bolo nejaké podujatie, ale novinárov to veľmi nevzrušovalo, nikomu sa nechcelo o takých „prkotinách“ písať. My sme našťastie pracovali pre osvietené redakcie (Nové slovo, Pravda), kde informácie o umení a dianí v kultúre chceli.

Všetci nás milovali
 

A ešte niečo nám nahrávalo – po revolúcii sa začalo veľmi šetriť a my sme, pokiaľ išlo o fotky, nemali finančné nároky, naopak, do fotiek sme investovali, lebo nás to bavilo. Slovom, nemal kto fotiť, všetci fotografi boli v parlamente a podobne, a tak som brala na kultúrne akcie Violku, ktorá bola inak v administratíve.

Publikovali sme v Novom slove a v Sobotnej Pravde. Každý všedný deň, okolo piatej-šiestej sa niečo dialo. Letela som domov vyvetrať psa, len čo som to stihla, už vchádzala do dvora Violka na svojom červenom autíčku a išli sme do galérie, knižnice, do nejakej dvorany alebo Stoky… V SAV pri Modrom kostolíku sme mali kamarátku, a tak sme mohli parkovať na dvore tejto ustanovizne, odkiaľ sme vyrážali do Starého Mesta.

figuli.jpghalamova.jpg10_h_zelinova.jpg11_zimkova.jpg

Zľava: Margita Figuli v Letnej čitárni U Červeného raka. Poetka Maša Haľamová bola vždy ako z cukru. Hana Zelinová vystupovala ako dáma. Milka Zimková tentoraz bez klobúka.

Boli to radostné a vzrušujúce chvíle, všetci nás milovali! Len čo sme sa objavili na podujatí, hneď to tam ožilo, lebo keď sa vytiahne magnetofón a fotoaparát, je to „pre večnosť". Na našich fotkách všetci vyzerajú krásne, sú oduševnení, ústretoví, lebo práve prezentujú svoje diela.

Skoro všetci sa usmievajú. Je to zvláštne, lebo inak boli ľudia v tom čase poriadne rozvadení – čo k porevolučným časom patrí. Najprv sú všetci za jedno, zhodia bývalú moc a potom sa názory trieštia a každý tvrdí niečo iné – podľa svojich skúseností.

My sme sa snažili mapovať všetkých. Nemali sme favoritov ani nenávidených, hľadali sme nehu, harmóniu, vtip. A nachádzali sme to!

Výstavu nám ocenil Ballek
 

Z dobrej atmosféry vznikali zaujímavé fotky, nikto na nich nie je strnulý, nikto sa foteniu nebránil. Noviny boli vtedy čiernobiele, a tak aj naše fotky sú čiernobiele, robené na ozajstný film. Vyvolávala nám ich profesionálna fotografka, kamarátka.

Vyrobila nám aj veľkoformátovú kolekciu portrétov spisovateľov a spisovateliek, ktoré sme neskôr vystavovali na výstavách v Bratislave (v hoteli Kyjev a v mestskej knižnici), v Banskej Bystrici, v Banskej Štiavnici a v Košiciach.

violka_obalka.jpgZ fotografií vznikla aj knižka Tvár slova (malá encyklopédia slovenských literátok), ktorú som zostavila pomocou Violkiných fotiek. Namýšľam si o nej, že to raz bude modrý maurícius medzi slovenskými knihami o literatúre. V knižke sú základné údaje o autorkách, ich portréty od Violky a ich vlastné vyjadrenia o sebe – slovné autoportréty.

Na obálku poskytla grafiku Naďa Rappensbergerová-Jankovičová, naša sympatizantka. Myslím si, že encyklopédia Tvár slova je krásna, milá, obsažná, ale najmä – zaznamenáva – ekumenicky – výnimočnú dobu. Môžeme sa pochváliť aj tým, že do publikácie Tvár slova (a k výstavám) nám napísal úvodné slovo – pod názvom Nežný objektív – spisovateľ Ladislav Ballek. Aj jeho sme, samozrejme, fotili, ale v encyklopédii sú iba ženské portréty.

„Pani Viola Ivašková, tichá violka v orchestri umeleckých fotografov, predstavuje zo svojich vydarených portrétov tie najkrajšie,“ napísal Ladislav Ballek. „Všetky tie tváre na jej fotografiách poznám zo stretnutí a z ich diela… na fotkách vidno, že ženu má príroda rada, že vskutku sa len o ňu bojí.

Tvár ženy v duchovnom zmysle – dobre si všímam portréty pani Ivaškovej! – nič nestarne, len sa stáva drahšou. Tvár ženy je tvárou života. So ženou príroda neexperimentuje. Žena neexperimentuje s prírodou. Ani so svojím dielom. A zakaždým len opatrne v ňom. Tak všetko, čo vytvorí, trvá dlhšie.

Aj s týmito portrétmi, verte mi, to bude tak. Sú správou o podobách vzácnych osobností slovenskej literatúry na dlhý, dlhý čas. Znie mi violka a ja sa dívam.“ Napísal to 18. 11. 1996. Je to práve dvadsať rokov.

Ešte musím dodať, že kolekcia fotiek Tvár slova bola v centrálnej požičovni knižnice v Košiciach vystavená do roku 2013, fotografie zdobili priestory oddelenia beletrie a mali vraj veľký úspech. Od roku 2013 sú uložené v depozite knižnice. Teda naša výstava bola na očiach skoro dvadsať rokov!  

Priateľský objektív
 

Nie náhodou nazval Ladislav Ballek Violkin fotoaparát nežným objektívom. Ako som už spomenula, nikto sa toho objektívu nebál, lebo Violka patrí k ľuďom, ktorých ostatní radi vidia a zverujú sa im. Často som videla, že mnohí vážení umelci ju brali, ako keby sa s ňou dávno poznali a dôverne sa s ňou bavili.

A okrem iného to bola aj zvodná kočka. Spomínam si na stretnutie so spisovateľom Ludvíkom Kunderom (nie Milanom!), vážnym autorom z Brna, ktoré malo charakter až akejsi konferencie. Zišlo sa väčšie auditórium a v sále boli lavice ako v kostole, s uličkou v strede.

Violka fotila v uličke, štelovala sa, predkláňala, aby na Kunderu lepšie videla, a „vyoblila“ pritom svoj zadok do výšky. Všetky mužské oči sa upreli tam! Musela som sa v duchu smiať a myslím, že celou sálou prebehol úsmevček.

Nežná revolúcia
 

Violka písala celkom dobré básne, ale nebola literátka, čo dodávalo celej veci zvláštny rozmer – k umeniu mala úprimný a obdivný, až obetavý vzťah. Profesionálny fotograf by so mnou toľko akcií neobehol a boli by to fotografie iného typu.

4_ballek.jpg19_melkovic.jpg3_sloboda.jpg22_vinco_sikula.jpg











Zľava: Aj vážny literát Ladislav Ballek sa na nás usmieval. Hudobný skladateľ Ján Melkovič nám venoval podmanivý pohľad. Spisovateľ Rudolf Sloboda a jeho diskutérske gesto. Vinca Šikulu sme stretli v centre mesta. Fotka je dnes populárna.

Vďaka Violke mám stovky fotografií z toho obdobia, ktoré sú samá radosť. Niektorých umelcov sme fotili na podujatiach, niektorí nás prijali doma alebo prišli do redakcie. Boli sme u Margity Figuli, u Hany Zelinovej, u Maše Haľamovej, u Milky Zimkovej, u Etely Farkašovej, ale napríklad aj u Egona Bondyho, aby ste si nemysleli, že nám išlo len o ženy.

Bondy vtedy býval na Laurinskej a mohlo sa mu pri bráne zvoniť len popoludní, tuším po jednej, lebo dovtedy písal. Nad gaučom mal obraz Laca Terena, na poličke fotku ženy, milovanej Júlie, a pri nej ružu… Bol vdovec, žil sám, nechcelo sa mu upratovať, a keďže k nemu chodilo veľa ľudí, objavili sa v predsieni jedného dňa návleky, ktoré si mali návštevy obúvať na topánky.

Lenže – mal ich málo! A v tých časoch mu ešte nevychádzala knižka za knižkou, takže mal aj málo peňazí. Ukazoval nám, čo má v chladničke (veľa tam toho nebolo), ale chválil sa, ako dlho mu v chlade vydrží chlieb.

Zohnali sme mu s Violkou modré igelitové návleky a pridali sme k tomu vianočku do chladničky. Bola pohodička a Bondy sa o to zaujímavejšie rozhovoril. Ale fakt – nestačím sa čudovať, ako sa jeho vtedajšie filozofické prognózy napĺňajú!

Kým zlikvidujem archív
 

V Sobotnej Pravde som mala možnosť uverejňovať okrem rozhovorov aj tieto naše správy z kultúrnych podujatí na celej tretej strane ešte veľkoformátových novín. Predtým, v Novom slove, bolo kultúrychtivé čitateľstvo samozrejmosťou, ale tu sme museli osloviť širšiu verejnosť.

23_e._bondy._hvorecky.jpg5.jpg6_j._urban.jpg
Zľava: Egon Bondy mal v Bratislave veľa priateľov, patril k nim aj Michal Hvorecký. Beťársky výraz Martina Martinčeka. Sláva Joža Urbana, autora textu Voda, čo ma drží nad vodou, ešte len mala prísť.

Išla som na to fígľom. Ľudia si už vtedy navykali na zvláštny bulvárny tón – znelo mi to ako rappovanie – dynamický, ľahký, ako keby „nasekaný “ tón. Povedala som si, že aj ja budem o „vážnych“ umeleckých javoch písať v tomto tóne a ľudia sa možno začítajú. A zabralo to. Kto chcel, mal teda prehľad, čo sa deje v kultúre, a vôbec sa nenudil. Aj o „prkotinách“ sa dá písať zaujímavo. Ohlasy mi to potvrdili.

Violka si pri tom behaní po kultúrnych akciách (a vlnení sa s fotoaparátom) v porevolučných časoch zodrala kĺby, ale už má nové. Likviduje svoj archív, nechce už vraj skladovať filmy ani fotky, aj ona sa zbavuje „krámov“, ako to je dnes bežné. Ja to ešte všetko opatrujem, a teraz som vám o tom aspoň porozprávala, aby zostala stopa, ak to všetko raz aj ja vyhodím.

V umení pribúdajú nové mená, nové tváre, a z tých, čo sme fotili, už mnohí odišli do ústrania alebo do večnosti. Cvak, a si tam, cvak, a si preč. A tak je to aj s dobou. Doba odíde, ale o to vzrušujúcejšie je pozerať si ju cez staré fotky, už s poznaním, ako to bolo ďalej.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984