Ústava ČSR 1920 – storočnica

Počet zobrazení: 4725

1.
 

Pred sto rokmi prijal vtedajší parlament (Národné zhromaždenie) ústavnú listinu Československej republiky. Písal sa 29. február 1920 – priestupný deň priestupného roku. Po uzákonení svojho vzniku, 28. októbra 1918, sa dovŕšil po šestnástich mesiacoch jeho vývoj resp. prestup do plne konštitučného (ústavného) štátu. Na rozdiel od neskorších základných zákonov Československej republiky, a to z  roku 1948, 1960, parlament neprijal ústavu, ale ústavnú listinu. Právnu silu najvyššieho zákona mal totiž zákon, ktorým sa uvádzala ústavná listina Československej republiky. Samotná ústavná listina, ktorá sa skladala zo šiestich hláv a upravovala zákonodarnú, vládnu, výkonnú moc, práva a slobody aj občianske povinnosti a ochranu menšín, bola súčasťou tohto zákona, ktorý ju uvádzal. Všetky zákony odporujúce ústavnej listine boli vyhlásené za neplatné. Ústavná listina, resp. ústavná charta mohla byť menená alebo dopĺňaná len zákonmi označenými a prijatými ako ústavné. Spĺňala tým atribúty najvyššieho zákona, s ktorým museli byť v súlade všetky zákony štátu. V tom bola ústavná listina aj konštitúciou, KONŠTITUANTOU československého štátu.

Prívlastok ústavná listina (charta), a nie ústavný zákon mala aj preto, že ju tvorilo niekoľko druhov ústavných noriem, ktorými boli: a) zákon o zásadách jazykového práva, b) zákon o poriadku volenia do poslaneckej snemovne, c) zákon o zložení a právomoci senátu, d) zákon o volebnom súde, e) zákon o zriadení župných a okresných úradov, f) zákon o voľbe prezidenta republiky, g) zákon o ústavnom súde, h) zákon o ochrane slobody osobnej, domovej a listového tajomstva. Ústavu ČSR preto netvoril iba jeden zákon, ale niekoľko zákonov. Vzhľadom na to nebola monolegálnou, ale podľa terminológie ústavnej vedy bola polylegálnou ústavu. Všetky tieto normy, ústavnú listinu a jej súčasti prijalo Národné zhromaždenie v jeden deň a to 29. februára 1920.

Na tento spôsob tvorby ústavy a ústavných zákonov nadviazala po sedemdesiatich troch rokov suverénna Česká republika, a to prijatím svojej Ústavy ČR (28. decembra 1992), účinnej od 1. januára 1993 a viacerých ústavných zákonov, ktoré spolu tvoria jej „ústavní řád“ a „ústavní pořádek“. Pomenovali a kvalifikovali ho za čas „obnovy samostatného českého štátu“. Jednoznačne sa týmto znením opätovne presadila koncepcia, filozofia alebo doktrína „o historickom českom štátnom práve“. Podľa nej, pri sémantickej interpretácii textu preambuly, právne kontinuitne jestvujúci český štát trval aj po roku 1918 a opätovne obnovil svoju zvrchovanosť a suverenitu v r. 1993, t.j., že sa z hľadiska tohto českého štátneho práva teraz „znovuzriadil“, ale nevznikol, pretože stále jestvoval. Jestvoval v koexistencii s československým štátom, síce synchrónne s ním, ale len ako potenciálna entita s ním.

Ústava Českej republiky sa tým pokúsila obnoviť už pretrhnutú a prestrihnutú niť vývoja s  prvorepublikovou ústavnosťou. Silu ideológie reštaurácie nielen predsocialistickej, ale aj predkapitalistickej, vyjadrila preambula tejto ústavy slovami, že Česká republika „chce byť verná všetkým dobrým tradíciám dávnej štátnosti zemí Koruny českej“. Až potom nasledujú slová o vernosti všetkým dobrým tradíciám štátnosti československej. Verná chce im byť až sekundárne (po štátnosti zemí Koruny českej), či až doplnkovo a podporne. Ústava Slovenskej republiky (1. 9. 1992) nemá žiadne ustanovenie, žiadnu formuláciu o svojom vzťahu k československým hodnotám. Nedištancuje sa však od nich, má ich v génoch svojho zrodu a konštituovania. Uverejnená totiž bola v publikačnej norme, v „Zbierke zákonov ČSFR“, nadobudla účinnosť v plnom rozsahu až po prijatí ústavného zákona o zániku ČSFR. Slovenská republika, slovenská štátnosť sa zrodila vlastne v lone československej štátnosti a stala sa jej nástupníckym štátom. Nemohla a vedome nechcela nadviazať na medzinárodnoprávne nejestvujúci vojnový slovenský štát, ktorý pre ňu, ale ani pre medzinárodné spoločenstvo neexistuje. Rátanie na prstoch a reči o prvej slovenskej republike sú právne insitné. Historicky, medzinárodnoprávne i ústavnoprávne je prvým suverénnym štátom slovenského národa. Slovenský národ tvorí Slovenskú republiku spolu s národnostnými menšinami na Slovensku žijúcimi vo zväzku s jej občanmi.

Ústavná listina ČSR 1920 bola a stále je hodnotená ako jeden z najdemokratickejších základných zákonov európskych štátov medzivojnového obdobia. Vzťahuje sa to na „poriadok moci“, na úpravu vzťahov medzi zákonodarnou, vládnou a výkonnou mocou, na rozpracovanie zásady suverenity ľudu, princíp trojdelenia štátnej moci, parlamentnej formy vlády vôbec. Dva faktory, po prvé jej porovnanie s ústavami susedných štátov, ktoré prešli k autoritatívnej a fašistickej forme štátu (Nemecko, Maďarsko, Poľsko, Rakúsko, Rumunsko) a po druhé násilné rozbitie ČSR nemeckou agresiou za súhlasu Talianska, Francúzska a Anglicka v dôsledku, ktorého stratila ústavná listina platnosť, vytvorili okolo nej určitý mýtus, ktorý pôsobil najmä v Čechách v období Protektorátu, ale tiež v konfrontácii či porovnaní s ľudovodemokratickou ústavou z roku 1948, ako aj socialistickou ústavou z roku 1960. Popri týchto silných stránkach mal však tento „zákon zákonov“ viaceré slabiny, celý rad bielych miest, priamo nedostatkov v jeho právnom či faktickom naplnení. Prednosti a deficity ústavnej listiny môžeme demonštrovať na jej najdôležitejších ustanoveniach, inštitútoch a klauzulách:
    a) ustanovení o „československom národe“;
    b) viazané kandidátky politických strán vo voľbách, faktický imperatívny mandát poslancov, faktická a neústavná moc politických strán, ich združení (vládna päťka; skupiny Hradu) pri tvorbe štátnej vôle;
    c) záruky osobných a politických práv občanov, v realite determinované sociálnym postavením občana nie zriedka marginalizovaným, a tiež trestným zákonodarstvom a súdnictvom často represívnym (pomenovaným aj ako „strieľajúca demokracia“ pri demonštráciách nezamestnaných a obetí exekúcie).


2.
 

Ústavná listina ČSR sa začínala úvodom, resp. preambulou. Oba jej odseky obsahovali formuláciu „My, národ československý...“ pričom prvý odsek sa začínal týmito slovami. V slovenskom prostredí, v literatúre sa tieto slová chápali a chápu ako vyhlásenie a ústavné zakotvenie koncepcie, teórie, ideológie „čechoslovakizmu“, t.j., že obyvateľstvo ČSR okrem nemeckej, maďarskej menšiny tvorí jednotný československý národ. Aký obsah mal a ako sa  vykladal pojem československý národ ? Mohol sa chápať v niekoľkých  rozmeroch. A to ako:

a) etnický národ , ako etnicky jednotný československý národ, ktorý hovorí, ktorý sa identifikuje, dorozumieva v „československom jazyku“,  ktorý však nejestvoval;

b) politický národ, ktorý by bol pospolitosťou „občanov ČSR“. Táto pospolitosť sa však mohla vytvoriť až po konštituovaní ČSR, potom ako jeho obyvatelia nadobudli štátne občianstvo ČSR. Pred a po konštituovaní mohol však československý národ vystupovať ako „štátotvorný národ“, t.j. národ, ktorý má a uplatnil si právo na sebaurčenie až do vytvorenia svojho národného štátu;  

c) nositeľ štátnej suverenity ČSR, ktorým po ustanovení ČSR mohol a mal byť „československý národ“.

Z hľadiska historického a vývojového  pojem „československý národ“ v etnickom (jazykovom zmysle) pramenil z názorov a koncepcií národných buditeľov Jána Kollára a P. J. Šafárika. Pôvodom to boli Slováci, ktorí žili a pôsobili v Prahe v českom prostredí. Ján Kollár sa po prijatí spisovného slovenského jazyka v roku 1843 Ľudovítom Štúrom a jeho družinou postavil za jednotný československý jazyk, teda aj za jednotný československý národ napísaním spisu „Hlasové o potřebě jazykové jednoty pro Čechy Moravany a Slováky“. Obsahovala ostrú kritiku československej jazykovej odluky prijatím stredoslovenského nárečia za literárny jazyk Slovákov. Literárny slovenský jazyk sa medzi ľudom aj vzdelancami ujal a tak bol jazykom ľudu, dorozumenia medzi ľudom čase vzniku ČSR a prijatia ústavnej listiny 1920. Z jazyka Slovákov sa stal jazykom národa, osobitného, svojrázneho, ktorý sa z národa roľníkov, žijúceho v rurálnom prostredí menil na jazyk národa žijúceho v dedine i v meste, menil sa z národa roľníkov spolu s nimi aj na národ robotníkov (námezdnej práce), inteligencie a úradníkov. Malo to znamenať, že odvolávanie sa na stav československej jazykovej jednoty zo začiatku a prvej polovice 19. storočia už stratilo oprávnenie, raison d´etre? V Kyjeve 29. augusta 1916 presvedčil a získal M. R. Štefánik v Rusku žijúcich Slovákov, vrátane najskalopevnejších zo združenia priateľov Ľ. Štúra a získal aj predstaviteľov krajanov z USA, aby prijali a podpísali zápis o zásadách česko-slovenskej akcie, aj so želaním, či úlohou „... vyvinúť sa v jednotný politicky nedielny a slobodný národ československý“. V mohyle na Bradle spí svoj večný spánok M. R. Štefánik ako „verný syn československého národa“. V tomto kontexte po vzniku ČSR nebol pojem „československý národ“ ešte úplným anachronizmom, ani bezo zvyšku prekonanou minulosťou. Platí to aj pre vyjadrenie vôle so štátoprávnou relevanciou, obsiahnutou v Deklarácii slovenského národa (Martin, 30. októbra 1918), v ktorej sa etnická blízkosť Čechov a Slovákov vyjadrila slovami, že ide o „dve vetvy jedného kmeňa“, dokonca ešte s významovo silnejšou formuláciou, „že slovenský národ je čiastka i rečove i kultúrno-historicky jednotného česko-slovenského národa“. Pojem národ tu bol použitý a vyjadroval pojem národ v etnickom (jazykovom) aj kultúrno-historickom, resp. politickom zmysle. Národ sa tu chápal v dvoch stupňoch – v prvom a základnom (slovenský národ) a v druhom, vývojovo syntetizujúcom (česko-slovenský národ).

Martinská deklarácia bola v súlade s formuláciami, ktoré vo svojich memorandách, deklaráciách používal československých zahraničný odboj na čele s Československou národnou radou, ktorá sídlila od r. 1916 v Paríži. V mene československého národa sa Národná rada domáhala uznania práva tohto národa na sebaurčenie. Uplatnila a presadila, že táto zásada na sebaurčenie sa naplnila tak, že československý národ si vytvoril národný československý štát a tento bol uznaný vtedajšími veľmocami. K diplomatickým uznaniam veľmocami, resp. mocnosťami Dohody došlo nótami týchto štátov od 15. do 24. októbra 1918, teda ešte v dňoch pred vyhlásením československého štátu v Prahe. Uznali ho ako štát československého národa. Neuznali ho, ani neuvažovali uznať ako štát dvoch národov, teda ako štát českého národa a slovenského národa.

Ak by si právo na sebaurčenie, právo na vytvorenie národného štátu, uplatňovali dva samostatné národy, uplatňovali by si ho oddelene. Každý z nich by musel prejaviť spôsobilosť, prejaviť silu, aby bol schopný oddeliť sa, odtrhnúť sa od štátneho teritória toho ktorého štátu. Český národ spôsobilosť a silu oddeliť sa od Rakúskeho cisárstva dokázal, plne ju realizoval. Slovenský národ svoju spôsobilosť, silu – oddeliť sa od Uhorského kráľovstva by musel preukázať aj mocenskými prostriedkami, vrátane vojenských. Ako ukázal priebeh presadzovania suverenity československého štátu na území Slovenska v novembri a v decembri 1918, Slovenská národná rada nedisponovala v tom čase takýmito prostriedkami. Oslobodenie Slovenska od uhorského (maďarského) štátu bolo možné a dosiahlo sa silami československých légií, československého vojska a prijatím českých odborných síl do štátnej správy, justície, ale aj za železničiarov, poštárov. Koncepcia jednotného československého národa v realite vytvorenia ČSR znamenala, že československý národ bol subjektom medzinárodného práva. V prvom rade ho s týmto statusom uznali  mocnosti Dohody, ktoré uznali jeho právo na vytvorenie národného štátu vrátane jeho územia, jeho hraníc ako štátnych hraníc.  

Presadenie sebaurčenia národa, vytvorenie národného štátu obsahovalo ako podmienku sine qua non, aby nový štát bol štátom s homogénnym väčšinovým národom. Československý národ predstavoval takéto etnikum, resp. komunitu. Podľa sčítania ľudu z roku 1921 sa zistilo, že „Čechoslováci“ tvoria v novom štáte 9,7 milióna obyvateľov. Celkový počet obyvateľov tvorilo13,3 milióna osôb. Ako Čechoslováci boli uvedení spoločne Česi a Slováci. K slovenskému jazyku sa na Slovensku hlásilo 1,95 milióna obyvateľov, teda slovenský národ tvorilo asi 2 milióny osôb. Počet Nemcov v ČSR dosiahol 3,1 milióna a Maďarov 745 tisíc osôb. Vďaka koncepcii jednotného československého národa mala ČSR temer 80 percent príslušníkov národa, ktorý si vytvorením tohto štátu realizoval právo na sebaurčenie a bol štátom národne väčšinovým, štátotvorným až v rozmere kvalifikovanej väčšiny.

Koncepcia československého národa sa často hodnotí ako – tzv. účelová koncepcia, s účelovou funkciou. Pričom sa tvrdí, že bola vytvorená najmä s cieľom – majorizovať početnosť iných menších. Tvrdí sa ďalej, že spoločenstvo s názvom „československý národ“ nikdy nejestvovalo, že to nebola realita, skutočnosť, ale že to bola spoločenstvo vymyslené, teda „fikcia“, skutočnosť predstieraná, ktorá mala iných uviesť do omylu. Pokračuje sa ďalej, že prvá ČSR bola založená na fikcii československého národa. Ak môžeme oponovať, treba vyjadriť aj iné koncepcie, iný prístup k pojmu národ, národné spoločenstve a to nielen najčastejšie vymedzenie tohto pojmu – národ v etnickom zmysle (podľa J. G. Herdera) národ určený a identifikovaný jazykom.

Ako iný prístup, inú definíciu pojmu národ sme sa už v úvode zmienili  o pojme národ v politickom zmysle – t.j. ako o spoločenstve osôb s rovnakým štátnym občianstvom. Vznik ČSR a prijatie jeho ústavnej listiny poskytuje aj podnety pre iné a ďalšie vymedzenie tohto pojmu. A to :

a) jednotný československý národ jestvoval  bol uznaný ako subjekt medzinárodného práva, ako materiálny prameň ustanovenia československého štátu, ako uznávaného subjektu medzinárodného práva;  

b) jednotný československý národ sa po ustanovení ČSR stal aj ako subjekt, inštitútom  ústavného práva československého, prípadne následne aj správneho práva;  

Československý štát sa podľa nóty prezidenta USA (2. 9.) a uznania Francúzskom, Veľkou Britániou, Talianskom a ďalšími spojeneckými štátmi (16. až 24. októbra) stal subjektom medzinárodného práva. Delegoval svojich vyslancov do týchto štátov. Bol ďalej pozvaný a zúčastnil sa na konferencii vo Versailles už dňa 31. októbra 1918 (týždeň, po týchto uznaniach). ČSR rokovala na strane víťazov pri uzatváraní prímeria s Rakúsko-Uhorskom a Nemeckou ríšou. Predstavitelia štátu zasadali na mierovej konferencii v Paríži od 15. januára 1919 až do jej skončenia v roku 1920. Konali tam v mene ČSR ako štátu československého národa, ako subjektu medzinárodného práva, ktorý má status suverénneho štátu. ČSR podpísala všetky mierové zmluvy uzatvorené na konferencii. ČSR ako štát československého národa mal status subjektu medzinárodného práva a konal ako jeho dôležitý subjekt, mocenský štátny útvar.

Jednotný československý národ pôsobil pri vzniku ČSR aj ako subjekt ústavného práva, ktorého štátne teritórium odo dňa jeho vzniku tvorili tzv. historické krajiny (Čechy, Morava, Sliezsko) rozšírené o územie Slovenska. Názov „historické krajiny“ mali preto, že boli súčasťou stredovekého českého štátu, ktorý sa skladal z českého kráľovstva, markgrófstva Moravy, a vojvodstva Sliezskeho. A na túto štátnosť nadväzoval československý štát. ČSR mala jednotné štátne občianstvo (odborníci – úradníci, sudcovia, učitelia Česi, mohli pôsobiť aj na území Slovenska). Za ústavnú listinu s preambulou „My národ československý...“ hlasoval ako poslanec parlamentu aj P. O. Hviezdoslav, najväčší básnik slovenského slova. Vedel, že nebude musieť písať jazykom československým, ale jazykom svojho národa, ktorého bardom sa stal. Želal si, aby sa priestor, teritórium, kde bude znieť aj jeho poézia, rozšírilo na celé československé územie. Predstavitelia českého národa, ktorí prišli na Slovensko, významne prispeli k slovakizácii Slovenska, jeho oslobodeniu sa od cudzieho útlaku, k emancipácii, k vytvoreniu československej štátnej správy, súdnictva, štátneho zastupiteľstva a najmä školstva pri vyučovaní už v slovenskom jazyku. Podľa ústavnej listiny sa za československý považoval národ, aj jazyk. Koexistencia príslušníkov českého a slovenského národa na Slovensku, mala pochopiteľne aj svoje zložitosti, kolízie, protirečenia, či určité konfrontácie. Známa je situácia zapájania hospodárstva Slovenska do československej ekonomiky (1923 – 1926), ktorá sa prejavila ako proces odbúravania priemyslu na Slovensku, kedy zaniklo 52 priemyselných podnikov a robotníctvo prišlo o pracovné miesta a zdroj obživy pre jeho rodiny. Pertraktovaná je aj ďalšia skutočnosť, že časť predstaviteľov priemyslových a bankových kruhov sa správala ku Slovensku ako ku kolónii, prípadne ako k mladšiemu bratovi, ktorý má staršiemu posluhovať a poslúchať ho. Slovenský ľud sa nepokladal podľa ústavy za svojbytný národ, resp. úradne sa nepokladal za osobitný národ vôbec. Majetkové hodnoty na Slovensku, ani jeho prírodné bohatstvo sa nemohlo považovať za jeho vlastníctvo. Nakladalo sa s ním ako s majetkom československého národa. Nespravodlivá ekonomická politika vyvolávala aj početné vysťahovalectvo zo Slovenska do západnej Európy, do Južnej Ameriky, no najmä do USA. Pre vysťahovalcov zo sociálnych dôvodov sa po skúsenosti z Uhorska ani Československo nestalo dobrou matkou, ale bolo pre nich iba macochou.

Vyrastalo však nové slovenské pokolenie už vyškolené nie na maďarských školách pôsobiacich podľa zákonov grófa Apponyiho. Všetko spočítané a zrátané, vynásobené i vydelené , jestvovanie ČSR znamenalo civilizačný prínos pre Slovensko. Slovensko, ešte nie podľa župného zriadenia, ale od roku 1928 podľa krajinského zriadenia, sa stalo jednotným územno-teritoriálnym útvarom, Slovenskou krajinou podľa ustanovení československého správneho práva. Vybudovanie slovenského školstva s vyučovacím jazykom slovenským bolo aj reálnou, materiálnou bázou pre jeho posun na úroveň budúceho ústavného útvaru v Československu. Objektívne podoba pojmu československý národ v etnickom zmysle a chápaní sa prejavovala a vyznievala ako utilitaristická koncepcia, ktorá plnila účelovú funkciu pre dosiahnutie stavu, v ktorom československý národ bude národom väčšinovým, ktorého počet bude spoľahlivo mať majoritu a bude tvoriť prevládajúcu štátnu vôľu.
 

3.
 

Na etnickej koncepcii československého národa participoval okrem iných aj zakladateľ štátu, ktorý bol aj sedemnásť rokov prezidentom ČSR, a to T. G. Masaryk. V priebehu mesačnej cesty vlakom z Moskvy do Vladivostoku v marci 1918 napísal spis „Nová Evropa s  hlediska slovanského“, v ktorom riešil otázku národa a jazyka československého. Dospel v tomto spise aj k myšlienke, že „slovenčina je archaickým dialektom českého jazyka“. Archaickým v tom zmysle, že maďarský útlak znemožňoval slobodný literárny život na Slovensku a tým aj rozvoj slovenského jazyka. Slovenčina sa preto nevyvíjala, zakonzervovala sa, zostala v podobe, akú mala v minulom či dávnom období. Ďalším dôsledkom tohto nepriaznivého vývoja, a to dlhodobého odlúčenia oboch jazykov, bola odlišnosť slovenského jazyka od jazyka českého. V praktickom živote bolo pritom známe, že každý Slovák, každý Čech aj nevzdelaný, rozumel jazyku druhého. Masaryk považoval takto vzniknutý stav za dočasný stav. Budúcnosť, perspektívu, videl v tom, že spoločné jestvovanie, spolužitie v jednom štáte – prispeje k zblíženiu oboch jazykov, resp. postupnému zblíženiu slovenského jazyka s českým jazykom.  Z týchto úvah T. G. Masaryka možno vyvodiť záver, že Česi a Slováci tvoria československý národ, je to jeden národ, ktorý hovorí dvomi jazykmi. A vzhľadom na ich blízkosť, zrozumiteľnosť, perspektívu zbližovania argumentoval, že je možné, aby sa v československom štáte používali dva jazyky. Uzatváral, že dvojjazyčnosť nebude na škodu, nebude ani v rozpore v  rozpore s jednotou štátu.

Myšlienky zakladateľa ČSR T. G. Masaryka vytvorili takto vlastne etnické traktovanie pojmu jednotný československý národ, ako národ s dvomi jazykmi pre vznikajúci a potom pre jestvujúci československý štát. Kritici a najmä odporcovia tejto koncepcie pranierovali tú myšlienku Masaryka, kde napísal, že slovenčina je archaickým nárečím českého jazyka. Považovali ju za znevažujúcu, urážlivú pre slovenčinu. Zamlčiavali však, že hovoril o jednom národe a jednotnom štáte s dvomi jazykmi.   

Koncepcia, ktorej autorom v odbornej spisbe bol T. G. Masaryk a ktorá sa stal štátnou doktrínou ČSR, o jednom národe s dvomi jazykmi, sa v československom právnom poriadku zakotvila v zákone č. 122/1920 Sb. z. a n. o zásadách jazykového práva v Republike československej. Jazykový zákon bol súčasťou ústavnej listiny, resp. jedným zo zákonov, ktoré tvorili ústavu ČSR. Štátnym a súčasne aj oficiálnym jazykom ČSR sa stal jazyk československý. Úrady (povedané súčasnou terminológiou) v Čechách, na Morave a Sliezsku pri používaní štátneho a oficiálneho jazyka úradovali spravidla po česky a na Slovensku spravidla po slovensky. Uplatňovali sa teda dve verzie československého jazyka na príslušných územiach štátu, a to spravidla čeština (nie však bezvýnimočne) a spravidla slovenčina na Slovensku. Na oboch týchto územiach úrady mohli používať aj slovenskú, resp. českú verziu československého jazyka ako štátneho a oficiálneho jazyka. Podľa tohto znenia zákona žilo v ČSR jedno etnikum, československý národ, ktorého úradné orgány úradovali v československom jazyku, ako v jazyku štátnom a úradnom. Daný etnický subjekt, etnický jednotný československý národ bol, podľa tohto jazykového zákona, subjektom československého ústavného práva.

Téza či záver, že etnický jednotný československý národ je subjektom ústavného práva, korešponduje s prvým pojmom, že jednotný československý národ je subjektom medzinárodného práva. Jednotný československý národ bol subjektom štátneho sebaurčenia a legitimity československého štátu.

Možno zložitá a pre neprávnickú verejnosť ťažšie zrozumiteľná konštrukcia o československom jazyku ako o jazyku štátnom a úradnom a pritom akoby o používaní českého jazyka v Česku a slovenského jazyka na Slovensku, bola podľa nášho názoru dôsledkom (hlavným a podstatným) medzinárodnoprávnej skutočnosti prvotného významu, že československý štát vznikol uplatnením sebaurčovacieho práva jednotného československého národa. Nevznikol uplatnením sebaurčovacieho práva českého národa a súčasne aj uplatnením sebaurčovacieho práva slovenského národa. Pojem československý národ sa najmä v zahraničnom odboji, v období prvej svetovej vojny, používal ako argument a titul pre uplatnenie vtedajšej novej zásady medzinárodného práva, na ktorej sa zakladalo právo, doteraz nesamostatného a utláčaného národa, na vytvorenie vlastného samostatného národného štátu. V tom bol hlavný historický význam vytvorenia či konštrukcie pojmu československý národ. Takto vytvorený pojem, uznaný v mierových zmluvách ich nevyhnutne viazal, zaväzoval k tomu, aby sa uplatnil aj v československej ústavnej listine, aj v československom jazykovom práve. Aby najmä vo vzťahu k cudzine, aj vnútri štátu signalizoval, že pojem československý národ – je skutočným, reálnym faktom, nie umelo vykonštruovaným termínom v záujmoch vytvorenia ČSR, že je hodnoverným. Musel sa stať aj legálnym aj legitímnym.

Jazykový zákon túto zložitú až protirečivú skutočnosť potvrdzoval a riešil jej uplatnenie vo vnútornej realite štátu, ako aj vo vzťahu k zahraničiu, v medzinárodných právnych a diplomatických vzťahoch. Český a slovenský jazyk sa uzákonili ako verzie československého jazyka, ktoré úrady spravidla používali na území Česka a Slovenska. Táto úprava sa týkala činnosti, praxe, štátnych úradov. Netýkala sa štátnych československých škôl, na ktorých sa vyučovalo v českom, resp. v slovenskom jazyku. Na vysvedčeniach, v diplomoch, ktoré odovzdávali školy svojim absolventov – bolo napísané, že jedným z predmetov vzdelávania bol jazyk československý, resp. československá literatúra. Vyučovacími predmetmi tiež bola československá vlastiveda a československé dejiny. Domnievame sa, že vytvorenie a uvádzanie týchto predmetov vo vysvedčeniach, diplomoch predstavovalo už implikovanie medzinárodného práva na rovinu ústavného práva  a ďalej aj do noriem československého správneho práva (t.j. na školstvo, vyučovací jazyk, vysvedčenia, diplomy). Uvedená transformácia právnych noriem mala svoju logiku a predstavovala konzistentný systém právneho poriadku v tejto oblasti jazykovej a vyučovacej.

Reálny vývoj v liberálno-demokratickej ČSR nepostupoval v súlade s  tendenciou, ktorú načrtol T. G. Masaryk. Nesmeroval k nej. Odchýlil sa od nej a vzápätí sa s ňou rozišiel. Vzťah českého jazyka a slovenčiny nešiel k jazykovej integrácii, aj z dôvodov jazykovedných a aj z dôvodov politických postupoval inak.

Udalosťou, ktorá ako v dramatickom diele doviedla vyvíjajúcu sa zápletku v celej jej protirečivej zložitosti k začiatku rozuzlenia, bola príprava kodifikácie slovenského jazyka, a to v Martine, v Matici slovenskej v roku 1932. Do diela, ktoré pripravili odborníci pod vedením prof. Jana Vážneho (Karlova univerzita v Prahe), sa dostali viaceré prvky a momenty urýchleného zbližovania slovenského jazyka, a to v prospech českých výrazov. Uvedený postup vyvolal značné pobúrenie, slovenských politikov a najmä veľkého množstva slovenských spisovateľov, ktorí odmietali túto kodifikáciu. Zbližovanie teda reguláciou jazyka, kodifikáciou slovenčiny nenastalo. Ďalšou veľkou udalosťou, ktorá posilnila trend k samostatnosti slovenčiny a svojbytnosti národa, bol kongres mladej slovenskej inteligencie v roku 1932 v Trenčianskych Tepliciach. Vystupovali na ňom už absolventi nie maďarských, ale československých škôl. Patrili k všetkým politickým smerom (od agrárnikov, cez národniarov, hlinkovcov až po komunistov (davistov), boli  to R. Dilong, J. Poničan, V. Beniak, A. Mráz, V. Clementis. Odzneli tu myšlienky o posilnení samostatného postavenia Slovenska v rámci ČSR, nie iba nad rámec, ale mimo československej národnej jednoty.  

Udalosti, ktoré boli v neprospech približovania jazykov, sa udiali aj v Bratislave v roku 1936. Českí profesori pôsobiaci na Univerzite Komenského, ktorí tvorili univerzitný senát, vykladali ustanovenie jazykového zákona ako súčasti ústavnej listiny, o práve používať český jazyk na Slovensku, ako právnu oporu pre svoj postup pri prednáškach. Mládežnícka organizácia HSĽS s názvom „Akademická garda“ v uliciach Bratislavy, vo vestibule univerzity a v posluchárňach robila výtržnosti pod heslom „Na Slovensku po slovensky“. Bol to vlastne ďalší zásah proti vytváraniu jednotného jazyka dvoch národov. Spolu s tým to bol aj prejav nacionálnej neznášanlivosti a narastania pravicového radikalizmu, ktorý prispel, popri hlavnom faktore, a to Mníchovskej dohode (29. septembra 1938) k zrušeniu ústavnej listiny a jej súčastí, vrátane ustanovení o československom národe ako subjekte medzinárodného práva aj ako subjekte ústavného práva.
 

4.
 

Na základe koncepcie, teórie a ideológie jednotného československého národa sa československý štát vytvoril, konštituoval. Ale táto koncepcia sa stala aj príčinou jeho deštrukcie, najmä preto, že čoraz zreteľnejšie bola v rozpore s realitou a stávala sa fikciou. V roku 1938, pred Mníchovom, Dr. E. Beneš, prezident ČSR, vypracoval „Národnostný štatút“, v ktorom sa uznávala slovenčina za úradný jazyk, uznávali sa v ňom Slováci za súčasť rodiny slovanských národov, ale vo formuláciách, ktoré nemali vyvrátiť a znehodnotiť skutočnosť, že československý národ bol a je subjektom medzinárodného práva, subjektom, na základe ktorého sa uplatnilo jeho sebaurčovacie právo a vznikol československý štát. Politickou stranou, ktorá to na Slovensku presadzovala a chcela udržať, bola agrárna strana na čele s Dr. Milanom Hodžom. Stranou, ktorá sa usilovala rekonštituovať štát, boli komunisti (KSČ), ktorý v r. 1937 predložili „Plán hospodárskeho, sociálneho a kultúrneho povznesenia Slovenska“. Absentovala v ňom však štátoprávna zložka s požiadavkou vytvoriť slovenské národné štátne orgány. Až smutná a tragická skúsenosť z obdobia fašistického slovenského štátu, poučenie z neho, priviedlo komunistov, sociálnych demokratov, bývalých agrárnikov ku koncepcii novej Č-SR, na základe princípu rovný s rovným v ústavnom usporiadaní, a to vo Vianočnej dohode (1943) a v Slovenskom národnom povstaní.

Program „autonómneho Slovenska“ podľa Pittsburskej dohody si od  r. 1926 ako aj monopolne osvojila Hlinkova slovenská ľudová strana (HSĽS). Dokázala, fakticky 6. októbra 1938, a právne ústavným zákonom o autonómii Slovenska (november 1938) presadiť zrušenie ustanovenia o československom národe zakotvenom v ústavnej listine 1920. A dosiahla zakotvenie  samobytnosti slovenského národa, zásadu rovný s rovným vo vzťahu oboch národov a autonómne postavenie Slovenska, so snemom a vládou Slovenskej krajiny. Dokázala toto všetko presadiť len vďaka A. Hitlerovi, vodcovi a kancelárovi Nemeckej ríše, objektívne v súčinnosti s ním. Dňa 26. septembra 1938 A. Hitler v prejave v Berlíne vyhlásil, že ČSR vznikla na základe lživého tvrdenia o existencii československého národa. Vyhlásil v ňom ďalej, že Slováci nechcú nič vedieť o Čechoch. Najmä preto, že tí údajne anektovali Slovensko. Otvorenie slovenskej otázky A. Hitlerom nebolo náhodné, ale premyslené a účelové. Ríšsky kancelár a vodca tak prezentoval argumenty nielen v prospech nemeckej menšiny, ale proti legitimite ČSR, argumenty pre jej ďalší vnútorný rozklad a teritoriálne rozbitie, pre likvidáciu jej suverenity. Vedenie HSĽS vo vzťahu k ČSR, k úprave vzájomných vzťahov medzi Čechmi a Slovákmi navrhnuté prezidentom ČSR stálo na týchto tvrdeniach, postojov vodcu a ríšskeho kancelára a dezavovalo jeho Národnostný štatút, ktorý obsahoval aj faktické uznanie slovenského národa, vo formulácii uznania Slovákov za súčasť slovanských národov.

Až v priebehu SNP a vďaka nemu československá vláda,  prezident ČSR ustúpili od svojej koncepcie – univerzálneho reštituovania ČSR podľa stavu ku koncu roku 1937, teda aj so zásadou jednotného československého národa a unitárneho štátu, ako aj integrálnou platnosťou ústavnej listiny z roku 1920. Prezident ČSR zostal však verný zásade československého národa ako subjektu medzinárodného práva. Dokazoval tak, že československý národ nebol lžou, klamstvom či podvodom. Odmietal tak insinuácie A. Hitlera. Ustúpil však v tom, že prijal a presadzoval úplnú toleranciu pri používaní slov, výrazov a pojmov – československý národ, český národ a slovenský národ. Osobnú integritu si zachoval tým, že zdôraznil, že on je za pojem československý národ, že je to jeho presvedčenie vedecké a sociologické.

Andrej Hlinka už v roku 1919 označil pojem „československý národ“ za etnografickú obludnosť. A s týmto memorandom cestoval na mierovú konferenciu do Paríža, aby dosiahol zmeny v týchto parametroch ČSR podľa pripravovaných mierových zmlúv. Žiaľ, pojem národ chápal len iba ako etnickú kategóriu, ako jazykové spoločenstvo. Absolutizoval ho a na tom založil aj činnosť svojej strany. Nespoznanie či odmietnutie skutočnosti, že pojem československý národ má aj politickú dimenziu (ako sa to chápe napríklad vo Francúzsku), že tento pojem sa stal základom, titulom sebaurčenia a vytvorenia štátu, že sa stal subjektom medzinárodného práva, a sekundárne aj ústavného práva, že na tomto pojme je založená legitimita vzniku a jestvovania ČSR, nebol schopný, alebo nechcel vidieť. Priložil tým slovenské polienko k rozkladu ČSR, spolu s nacistickou stranou sudetských Nemcov. Tvrdohlavosť tohto jednodimenziálneho pohľadu A. Hlinku a rozvinutie tohto svetonázoru a ideológie jeho nástupcom Dr. J. Tisom a ďalšími, doviedla HSĽS a napokon celé Slovensko a slovenský národ do fašistického paktovania s nacistickým Nemeckom. Slovenský národ sa na vlastných smutných životných skúsenostiach musel poučiť. Regeneroval sa v SNP ako antifašistický národ, ako svojbytný národ, ktorý požadoval vytvorenie novej Č-SR.

Vďaka tomu, potom podľa šiestej hlavy Košického vládneho programu a podľa Ústavy ČSR z roku 1948 – sa zmenili parametre, dimenzie ČSR – medzinárodnoprávne i ústavnoprávne.
 

Záver
 

Ústavná listina ČSR z roku 1920 bola nesporne veľkým zákonodarným dielom. Dr. E. Beneš v prednáškach, ktoré mal vo viacerých slovenských mestách v roku 1934 na otázku, čo dala republika Slovensku, odpovedal so suverenitou spoluzakladateľa ČSR jedným slovom: „Všetko“! Zachránila Slovákov ako etnické spoločenstvo, umožnila im, aby sa mohli vyvinúť na moderný národ, vymedzila pojem Slovensko teritoriálne aj administratívnoprávne ako „Slovenskú krajinu“. Stalo sa to však v podmienkach, kedy podľa najvyššieho zákona štátu slovenský národ nejestvoval. Od tridsiatych rokov sa v Európe čoraz zreteľnejšie rozvíjali arogantné, expanzionistické nacionalizmy – najmä nemecký, potom taliansky, aj maďarský, ako aj poľský. ČSR sa podľa jej budúceho prezidenta mohla v tektonickom stredoeurópskom priestore udržať iba ako silné národné spoločenstvo – ktoré nadobudne najlepšie dedičné gény a vlastnosti od, ako vtedy Dr. Beneš povedal, od oboch vetví československého národa. Obnovenie už nie štátu československého národa, ale štátu dvoch rovnoprávnych národov sa uskutočnilo už v nových (nekapitalistických) súradniciach a v inej geopolitickej situácii, keď už o jestvovaní štátu Čechov a Slovákov nerozhodovali a negarantovali ho tie veľmoci, ktoré tieto atribúty posudzovali iba podľa svojich záujmov, pretože, ako to potvrdil aj veľký W. Churchil oni nepoznali a nepoznajú kategóriu morálky, ale sa riadia výlučne podľa svojich záujmov.

(Koniec)

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984