Reklama
Reklama

Ústavný konflikt vo Venezuele: január 2019

Počet zobrazení: 1629

Venezuela sa už niekoľko rokov ocitá v situácii hlbokej krízy, ktorá sa prejavuje v oblasti politiky i ekonomiky. Tento vývoj je spôsobený najmä veľkými chybami domácej vlády v oblasti riadenia verejných záležitostí, podstatnú úlohu však zohráva aj tlak zo zahraničia, predovšetkým z USA. Avšak napriek tomu, že situácia vo Venezuele je zlá, ešte stále tam nedošlo k dramatickému vojnovému konfliktu, ktorý by mohol znamenať katastrofu pre celý kontinent. Krajina je spoločensky a politicky hlboko rozdelená, podobne ako celá Latinská Amerika, a to je živná pôda pre občiansku vojnu. Kríza vo Venezuele sa ďalej zhoršila v januári 2019, napriek tomu však existuje reálna možnosť, že sa podarí krvavému vojenskému konfliktu zabrániť. Predpokladom pre to je nájdenie určitej zhody na ústavných princípoch riešenia aktuálnej krízy.
 

Januárové udalosti

Pre pochopenie aktuálnej situácie vo Venezuele treba uviesť aspoň najdôležitejšie kroky jednotlivých subjektov z januára 2019. Hlavný spor v krajine spočíva v tom, že za prezidenta sa vyhlasujú dve osoby: N. Maduro a J. Guaido. J. Guaido sa už 5. januára stal predsedom Národného zhromaždenia (NZ), ktoré plní úlohu legislatívneho orgánu, jeho právomoci však boli v roku 2016 obmedzené Najvyšším súdom. Dňa 10. januára zložil zasa prezidentskú prísahu doterajší prezident N. Maduro, ktorý sa odvolával na svoje víťazstvo vo voľbách v máji 2018. Národné zhromaždenie na to reagovalo nesúhlasne a 15. januára vyhlásilo N. Madura za „uzurpátora“. Dňa 23. januára sa N. Guaido vyhlásil dokonca za dočasného prezidenta Venezuely.

Obe strany sporu sa pokúsili svoju pozíciu podporiť masovými zhromaždeniami svojich podporovateľov. Pravidelné veľké zhromaždenia v Caracase zvoláva najmä opozícia, ale aj vládna moc zhromažďuje svojich stúpencov na uliciach. Na udalosti vo Venezuele však reagujú aj rôzne štáty sveta. Väčšina krajín regiónu, zhromaždených v Organizácii amerických štátov (OAS), sa priklonila na stranu J. Guaida, ale niektoré krajiny Latinskej Ameriky na čele s Mexikom ho stále neuznali. J. Guaidovi sa síce podarilo získať aj podporu USA a väčšiny štátov EÚ, v Afrike a Ázii to však neplatí a veľká skupina štátov na čele s Ruskom a Čínou N. Madura stále podporuje. Za zmienku stojí aj postoj väčšiny členov organizácie CARICOM, ktorá združuje štáty Karibiku a ktoré kritizovali OAS za jednostranné uznávanie J. Guaida.
 

Výklad ústavy

Z hľadiska venezuelskej ústavy je situácia v krajine zvlášť zaujímavá a januárový vývoj sa týka niekoľkých jej článkov. J Guaido sa pri svojom konaní odvoláva najmä na čl. 233, ktorý hovorí o „absencii“ prezidenta krajiny. Platí to však len v týchto prípadoch: úmrtie, abdikácia, rozhodnutie Najvyššieho súdu pri impeachemente, trvalá nespôsobilosť vykonávať funkciu potvrdená Najvyšším súdom aj NZ, opustenie úradu potvrdené NZ, odvolanie ľudovým hlasovaním. Z hľadiska výkladu ústavy možno konštatovať, že žiaden z uvedených dôvodov nenastal, hoci J. Guaido tvrdí, že prišlo k opusteniu úradu zo strany N. Madura a že opozičná väčšina v NZ to potvrdila. Uvedená interpretácia je veľmi problematická. N. Maduro nekoná spôsobom, ktorý by nasvedčoval, že opustil úrad, naopak, aktívne sa snaží vykonávať povinnosti prezidenta podľa čl. 236 ústavy. 

Navyše, ani v prípade prijatia tézy o „opustení úradu“ sa nemožno stotožniť s interpretáciou ústavy podľa J. Guaida. Ak by N. Maduro opustil úrad počas prvých štyroch rokov výkonu funkcie prezidenta, zastupovala by ho viceprezidentka a tá by mala do 30 dní vyhlásiť nové voľby. V prípade, ak by prezident opustil úrad v posledných dvoch rokoch funkčného obdobia, viceprezidentka by ho zastupovala až do konca obdobia. Predseda parlamentu by mohol vykonávať funkciu dočasného prezidenta len v prípade, ak by neprišlo k inaugurácii prezidenta. A práve preto odmietlo NZ uznať inauguráciu N. Madura z 10. januára. Opozícia pritom argumentuje, že inaugurácia sa mala konať pred NZ, a nie pred sudcami, tu však opozícia opäť prekročila svoje právomoci, pretože rozhodovanie o ústavnosti inaugurácie prezidenta prináleží Najvyššiemu súdu, nie poslancom.
 

Voľby prezidenta a ich hodnotenie

Zásadnou otázkou, o ktorej sa v súvislosti s ústavným konfliktom vo Venezuele hovorí asi najčastejšie, je otázka volieb prezidenta z 20. mája 2018. Tie vyhral prezident N. Maduro, keď získal 67,8% hlasov pri účasti 46% voličov. Na druhom mieste skončil opozičný kandidát H. Falcón s 20,9% hlasov. Uvedený rozdiel bol výrazný hlavne preto, lebo väčšina opozície vyzvala na bojkot volieb a aj účasť H. Falcóna hodnotila kriticky. Samotný bojkot bol výsledkom neúspešných rokovaní v Dominikánskej republike medzi venezuelskou vládou a opozíciou, ktoré sa viedli na začiatku roka práve kvôli prezidentským voľbám. Kompromis sa nakoniec nepodarilo dosiahnuť a opozícia rokovania prerušila.

Hoci vláda pri týchto rokovaniach v súlade s požiadavkami opozície presunula voľby na pomerne skorý termín  v máji 2018, je zrejmé, že v zásadných otázkach ustupovať nemienila. Vládnym úspechom bolo to, že sa jej podarilo zabezpečiť účasť časti opozície na voľbách (H. Falcón). Na druhej strane väčšina opozície voľby ako také odmietla. Existujú výhrady, pre ktoré by sa voľby vo Venezuele dali spochybniť, ale volebný systém Venezuely nie je úplne neslobodný a v minulosti ho chválil aj J. Carter, ex-prezident USA. Dokonca venezuelský volebný proces označil za najlepší na svete. Veľmi dôležitým je pritom už samotný fakt, že v roku 2015 dokázala venezuelské parlamentné voľby vyhrať opozícia – to by v mnohých krajinách sveta nebolo vôbec možné. Dané voľby pritom organizovala Národná volebná komisia, teda ten ústavný orgán, ktorý organizoval aj voľby prezidenta v roku 2018.
 

Potreba kompromisu

Hoci ešte stále nie je jasné, ako sa skončí ústavný konflikt z januára 2019, dá sa očakávať, že rozpory medzi jednotlivými stranami sa do budúcna ešte viac prehĺbia. Pre budúcnosť Venezuely je však potrebné hľadať rozumný kompromis. Daný kompromis by mohol obsahovať aj perspektívu predčasných volieb, nemalo by však ísť o riešenie, ktoré by znamenalo „kapituláciu“ N. Madura. N. Maduro má doma stále značnú skupinu podporovateľov, ktorí sú kvôli nemu ochotní ísť aj do boja a ak by sám „kapituloval“, svojich podporovateľov by demoralizoval, čím by stratil aj šancu vyhrať voľby. Práve preto by sa prípadné predčasné voľby nemali konať v krátkej budúcnosti, ale až potom, čo emócie z januárových udalostí opadnú.

Veľkou prekážkou pre nájdenie ústavného kompromisu je aj zahraničný nátlak na vládu v Caracase. Z vnútropolitických dôvodov nesmie N. Maduro v žiadnom prípade vzbudiť dojem, že kapituloval pred Washingtonom. Navyše, práve americké a európske sankcie sú pre N. Madura veľmi výhodnou odpoveďou na všetky problémy, ktorými Venezuela trpí. Kým USA a spol. hrozia intervenciou a zavádzajú nové sankcie, je prezident v pozícii obrancu národných záujmov, ktorá mu umožňuje žiadať od svojich voličov obete. Ak chcú USA a spol. pomôcť pri hľadaní kompromisu, mali by bezodkladne zrušiť sankcie poškodzujúce ekonomiku a vrátiť zabavený majetok venezuelskej vláde.

Taktiež treba poskytnúť záruky, že sa nebude opakovať situácia z Ukrajiny 2014. Vtedy tam 21. februára 2014 lídri Majdanu uzavreli s prezidentom V. Janukovyčom dohodu o predčasných voľbách, ktorú garantovali Nemecko, Francúzsko a Poľsko. Dohoda však slúžila len na demoralizáciu prezidentových podporovateľov a nasledujúci deň ju lídri Majdanu flagrantne porušili, keď prezidenta protiústavne zosadili. N. Maduro si je určite vedomý podobných rizík, a preto je potrebné, aby sa rokovania s venezuelskou vládou viedli úprimne a aby nešlo len o predstieranie snahy o kompromis – s cieľom demoralizovať protivníkových podporovateľov. Snaha o kompromis musí byť úprimná u všetkých zúčastnených!

(Komentár vyšiel v Literárnom týždenníku 5 – 6/2019)

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama