Reklama
Reklama

Utvorte koridor, utvorte koridor...

Počet zobrazení: 1301

Chuť pracovať v Slovenskej televízii –Televíznych novinách mohol mať len človek s veľkou dávkou vitality. V roku 1989 bola Slovenská televízia personálne i odborne stabilizovaným médiom, ktoré sa opieralo o veľké množstvo profesionálne zdatných redaktorov po celom Slovensku. Boli doslova v optimálnom veku fyzicky i odborne.

V roku 2001 v Slovenskej televízii bola definitívne a celoplošne zlikvidovaná funkcia hlásateľov televíznych novín ako aj programových hlásateľov. Likvidátor pracoval zdatne a zrušil aj tradíciu pôvodnej tvorby. Bola som súčasťou silnej redakcie Televíznych novín ako hlásateľka. Naša redakcia mala v štruktúre televíznej hierarchie prominentné postavenie. Množstvo profesií –hlásatelia, redaktori, reportéri, helfri, moderátori, komentátori, režiséri, zmenári, produkční, kameramani, zvukári, osvetľovači, ozvučovatelia, asistenti, maskérky, grafici, dokumentaristi, archív..

V práci sme „ťahali za jeden povraz“. Všetci sme tvorili úžasný pracovný tím. Bolo to nádherné v tom, že v danej chvíli išli bokom osobné nevraživosti, medziľudské naštrbenia... Bola to naša pravidelná sínusoida, s ktorou sme sa všetci naučili žiť...

siskova_magicke-rozhovory_obalka.jpgByť dobrým hlásateľom, moderátorom bola profesia, ktorá sa študovala najmä praxou. Prešla som od malých „štekov“ až po veľké programy, mnohé naživo... Promótor mojej knihy MAGICKÉ ROZHOVORY, ktorou som urobila pomyselnú bodku za televíznou prácou hlásateľky po vyše dvadsiatich rokoch, dnes už v pomyselnom literárnom nebi Rudko Čižmárik sa pýtal: „Čo všetko sa udialo za záclonami televíznych kancelárií, kde sa rozhodovalo o programe, ale aj o bytí a nebytí práve v tých pohnutých dňoch roku 1989?“ Malí televízni manipulátori si počas zamatovej riešili svoje vzťahy s ľuďmi, ktorých nikdy nemuseli. Bez zábran. Koľkí zneužili toto obdobie na likvidáciu kolegov. Žiaľ, mohla by som menovať, ešte stále niektorí manipulujú s verejnou mienkou kdesi v zákulisí obrazovky. V tej dobe sa kalili charaktery. Tušili sme charakterovú, morálnu a mentálnu výbavu jednotlivcov. Ja môžem hovoriť o tých televíznych. S obracaním kabátov som sa stretla po prvý raz počas nežnej, zamatovej...

Zaskočilo ma to. Keďže sa všetko opakuje iba v inom čase, inej dobe ,či v inej kvalite, stotožňujem sa s významným spisovateľom Karlom Čapkom, ktorý 4. 12. 1938 povedal: „Áno, veľa sa zmenilo, ale ľudia zostali rovnakí. Lenže teraz lepšie vieme, kto je kto. Kto je slušný, bol slušný vždy, kto bol verný, je verný i teraz. Kto sa točí s vetrom, točil sa s vetrom i prv. Kto si myslí, že teraz prišla jeho chvíľa, myslel vždy iba na seba. Nikto sa nestáva prebehlíkom, kto ním nebol vždy. Kto mení vieru, nemal žiadnu. Človeka neprerobíš, iba sa ti vyfarbí. Národ neprerobíš, iba žeby si mal na to stáročia, len davy môžeš viesť dnes tak a zajtra tak. Kto nenávidí, mal v sebe tú nenávisť vždy. Kde by sa v ňom odrazu vzala? Kto slúžil, bude slúžiť ďalej, kto chce dobro, ten ho zas bude chcieť. Ani vôľa sa nemení. Nepozeraj sa do tváre, ktorá sa zmenila. Nikto sa nestane krajší, ak zmení tvár. Tvrdá skúška je i tvrdým poznaním. I dobrá pamäť patrí k tým stálym veciam, ktoré sú a budú potrebné.“

Tak nejako podobne sme sa cítili mnohí, keď samozvaný, jediný platený funkcionár a predseda celozávodného výboru Socialistického zväzu mládeže, ktorému ako darček k prvej svadbe bol pridelený byt od televízie, sa ustanovil svojím vlastným rozhodnutím za šéfa VPN v Slovenskej televízii a obklopil sa „istou“ garnitúrou...

Mala som šťastie na stretnutie s tzv. mŕtvym študentom... o. i. povedal, že žiadna porážka socializmu sa nekonala, išlo len o pretransformovanie na komunistický kapitalizmus a kapitalistický komunizmus – len pre niekoľko vyvolených...

Národ čakal demokraciu, slobodu tlače, vidinu novej éry nášho hospodárstva, báječný život... To sa muselo páčiť každému pod tribúnou. Všetci chceli byť ďaleko od Moskvy a prebrať vzory, ktoré ležia pri nohách Sochy slobody! Bol to falošný mýtus Novembra 89.

Charaktery sa v krízových situáciách lámu. Naše sa naozaj lámali. Bolo to obdobie aj „krágľovania“, zrežírované aspoň v televízii dosť amatérsky, no hrubo a necitlivo. Zostáva veriť, že tí, čo opustili prácu v televízii, postupne skoro všetci, charakterovo posilnení i skúsenosťami ,išli ďalej... Dodnes si vážim napríklad vystúpenie jednej novinárky, ktorá mala odvahu a prejavila svoj osobný ľudský postoj. Na to treba niečo viac, než len odvahu...

Nič sa nedá generalizovať, no novinárčina má v sebe návykovú látku. Prechod médií do zbohatlíckych rúk, neúcta k faktom... Sociálny strach a ambície dnes hrajú hlavnú úlohu pri zaujímavých honorároch. Takým novinárom držím palce, veď je to ich osobná voľba.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama