Reklama
Reklama

Veteráni, okupanti a ruská hrozba

Počet zobrazení: 1837

Večná téma. Je nám to asi súdené. Pred rokom sa pri príležitosti polstoročia – od vstupu vojsk Varšavskej zmluvy na územie Československa – konali „veľké oslavy výročia okupácie“. Pred palácom prezidenta to bola „invázia“ s autentickými fotografiami. Pred budovou UK boli happeningy s ruskými tankami, ktoré mali čiaru z vápna aj s recyklovanými nápismi zo streľby okupantov. Nemohla chýbať odhalená hruď muža, v exponovanom duševnom stave, ktorý volal na hlaveň tanku – „zastreľ ma“. Niečo také nenatočili kameramani ani na námestí Nebeského pokoja. Inde sa mali konať aj podujatia k jubileu občianskeho odporu, rezistencii československého ľudu.

bielik2.jpg

Historický, myšlienkový typ podujatí takéhoto druhu s týmto nábojom a obsahom by bol náležitý, dôstojný a kultúrny. Dominovali však akcie šíriace náboj nenávisti, agresívnosti. Presvedčivosť týchto podujatí bola taká veľká a silná, že sa zdalo, že stále ešte trvá, či pokračuje päťdesiatročná vojenská okupácia, aj invázia, aj intervencia aj agresia. Každá palica – aj palica na Rusov – má dva konce. Na tom druhom konci sa nečakane objavil náš veľký brat, severoatlantický spojenec. Ľudia, verejnosť po tejto infúzii rusofóbie, plný poznania o takom stĺpe spravodlivosti, ako je medzinárodné právo, zbadali a zistili, že pojmy a inštitúty tohto práva – ako okupácia, invázia, intervencia, obmedzená suverenita – sú akoby obsiahnuté aj v pripravovanej, už prerokovanej zmluve o vojenskej spolupráci s USA, o rozmiestnení vojsk americkej armády na Slovensku. Minister zahraničných vecí, jeho úrad najskôr tvrdili, že žiadna takáto dohoda či dohody nejestvujú. Neskôr vehementne popierali takéto analógie, podobnosti v konaní bývalých superveľmoci niekdajšieho ZSSR a dnes USA, voči Slovensku. „Zakáša, darmo je“, hovoril Adam Krt v Kukučínovej Rysavej jalovici. Darmo je, je to strata suverenity, v lepšom prípade obmedzená suverenita, treba aby nám ju vrátili. Kandidáti na prezidenta SR, aj tí nežiaduci pre demokraciu mali tému na posilnenie svojich preferencií. Po tejto chvíli straty iniciatívy však dostali aktivisti kriminalizácie našich dejín dar z neba pre nadýchnutie sa, a to tému ruská duma, vojnoví veteráni, udalosti v Československu v roku 1968. Otvárať túto ranu, rýpať sa v nej – akoby erotizovalo ich ochabnutú potenciu a dávalo im možnosť toxikovať verejnú mienku, ktorá sa na okamih nadýchla kyslíka či čerstvého vzduchu. 
 

1.

V Štátnej dume Ruskej federácie sa dňa 30. mája 2019 uskutočnil okrúhly stôl, na ktorom sa posudzoval návrh zákona „O rozšírení statusu veterána bojových operácii na vojakov, ktorí slúžili v ozbrojených silách ZSSR a ktorí boli odvelení do Československa v auguste 1968 ako súčasť vojsk Varšavskej zmluvy“ . Návrh (projekt) zákona predložila frakcia KS RF (Komunistickej strany Ruskej federácie). Oznámila to tlačová služba poslanca J. P. Sineľščikova.

Nebol teda prijatý žiadny zákon, žiadna všeobecne záväzná právna norma. Legislatívny zámer má podobu návrhu, má povahu „projektu“, nachádza sa v štádiu pred vstupom do zákonodarného procesu. Frakcia resp. poslanecký klub KS RF zvolal v tej súvislosti nič viac, nič menej ako „okrúhly stôl“, teda diskusný seminár, diskurz k predebatovaniu tohto projektu a zámeru. Zúčastnilo sa ho asi 60 ľudí, z toho okolo 40 veteránov. Normatívna právna veta, ktorá sa navrhuje ako legislatívy návrh znie takto: „priznať účastníkom vojenskej strategickej operácie „Dunaj“ štatút (postavenie) – veteránov bojových operácií a poskytnúť im prostriedky sociálnej podpory v súlade s federálnym zákonom „O veteránoch“. Tento text, v tomto znení má doplniť, novelizovať v Ruskej federácii platný zákon „O veteránoch“.

Ďalšia časť tohto projektu zákona má povahu a právnu relevanciu – „odôvodnenia“, resp. „zdôvodnenia“. Predložil ju iniciátor legislatívneho projektu. Právne je irelevantná. Právne nemá nielen všeobecnú relevanciu, ale ani vôbec žiadnu právne záväznú silu. Vyjadruje názor predkladateľa projektu, má aj istý marketingový význam pre získanie alebo odmietnutie hlasov iných poslancov, ako aj pre vplyv na verejnosť. V tejto časti projektu, v „odôvodnení“ je asi niečo – čo zasiahlo ideologické, večné hodnoty našich strážcov nekompromisne „pravdivého“ výkladu minulosti. Vypustili preto na Slovákov, na verejnosť, ktorá akoby na chvíľu stratila „demokratickú historickú bdelosť“ strašidlo, veľkého agresívneho Ruska s vrodenými génmi okupanta.

Podľa rozboru materiálov, iniciátor návrhu zákona poslanec J. P. Sineľščikov povedal, že účastníci vojenskej operácie „Dunaj“ konali v súlade s vtedajším právom, boli dobromyseľnými vojakmi, ktorí čestne slúžili svojej vlasti a záujmom krajín Varšavskej zmluvy“. Popisuje a hodnotí sa tu konanie vojakov podľa vtedajšieho sovietskeho práva. Nepopisuje a nehodnotí sa tu konanie vtedajšieho štátu, vtedajšej vojensko-politickej aliancie podľa medzinárodného práva. Konanie Varšavskej zmluvy, jej členských štátov bolo vyslovené a odsúdené začiatkom decembra 1989, na jednom z posledných stretnutí jej predstaviteľov v Moskve v čase keď sa rútil bipolárne antagonistický svet . Ten bol podstatnou príčinou konania pätoro štátov Varšavskej zmluvy vo vzťahu k ČSSR v roku 1968.

Vojaci, odvelení do operácie „Dunaj“, boli súčasťou vojsk, ktoré uskutočnili danú operáciu, ktorú väčšina obyvateľstva v Československu označila ako okupácia. Boli však oni okupantmi? Ako vojaci okupanti si nezaslúžia postavenie veteránov vojnových operácií? Treba rozlišovať objektívnu stránku ich činnosti, od subjektívnej stránky – teda od obsahu ich vedomia a svedomia, vôle a poznania. Zodpovednými za okupáciu, intervenciu, inváziu by boli len vtedy, ak by konali úmyselne, ak by vedeli že ide o hrubé porušenie medzinárodného práva, o bezprecedentné porušenie vzťahov medzi suverénnymi, zvrchovanými štátmi. A ak by súčasne pri takomto vedomí a poznaní chceli vykonať okupáciu, násilné, ozbrojené porušenie suverenity ČSSR. Ich vedomie, v zložke poznanie a chcenie, malo iný obsah. Konali v presvedčení, v poznaní a chcení, že chcú pomôcť, ochrániť, zabrániť pokusu o štátny prevrat, zabrániť vypuknutiu občianskej vojny. Nebola to pravda, mýlili sa, boli oklamaní, obalamutení? Možno to považovať za omyl v ich konaní. Súčasne konali vo vedomí, že ochraňujú, úmyselne a vedome západné štátne hranice ČSSR, ktoré boli i západnými hranicami Varšavskej zmluvy. Ako je známe, západné Nemecko uznalo neplatnosť Mníchovskej dohody z roku 1938 až v roku 1973, teda až 24 rokov od vyhlásenia Nemeckej spolkovej republiky. Neboli vtedy právne uznané hranice Poľska na Odre a Nise, na Baltickom mori, nebola uznaná NDR a upravené postavenie nielen Západného, ale Berlína vôbec. V tom období v tomto všetkom boli ohniská napätia, zdroje vojny, možno tretej svetovej, vojnového konfliktu v Európe, v období studenej vojny. Štáty NATO aj ďalšie európske štáty uznali záväzne tento teritoriálny stav v strede Európy až v roku 1975 záverečným aktom z konferencie o európskej bezpečnosti, konanej v Helsinkách. Úmysel týchto vojakov, účastníkov operácie „Dunaj“, treba vidieť aj v tomto kontexte vývoja medzinárodných vzťahov. Nebol kriminálny, ani nekonali s priamym či nepriamym úmyslom hrubo porušiť medzinárodné právo, okupovať ČSSR.  

Ak im to chceme implantovať, tak zasahujeme do vnútorných záležitostí iného štátu, je to intervencia, nie vojenská, ale politická a ideologická do vnútorných záležitostí Ruska. Ako päťmiliónový štát z pozície člena jedinej svetovej vojenskej organizácie, t.j. NATO, môžeme si to asi dovoliť a časti politikov to robí dobre. Ale určite nie tak dobre ako sadomasochistom? Ale deviácia tu je prítomná. A to v tom prípade uznávame, stojíme na pozícii a presadzujeme – trestné stíhanie fyzických osôb, v tomto prípade vojakov – na základe kolektívnej viny. Platila v staroveku, osobitne výrazne najmä v stredoveku a v ranom novoveku. Trestanie na základe kolektívnej viny spočíva v konaní opísanom v Evanjeliách, v Novom zákone. Pri súdení Ježiša pred rímskym miestodržiteľom Pontským Pilátom, tento vyhlásil na záver svojho súdenie, že na ňom žiadnej viny nenachádza. Mohol si umyť ruky, nebol za odsúdenie zodpovední, pretože židovskí veľkňazi, farizeji a zákonníci ho sugestívne, aj s hrozbou, že budú žalovať na neho cisárovi, presvedčili svojím výrokom „Jeho krv na nás a na naše deti“. Zodpovednosť za ukrižovanie a popravu Ježiša prevzali všetci pri súdení prítomní Židia a okrem nich aj všetci v tom čase žijúci Židia v Izraeli, a ďalej aj všetci ich potomkovia, bez obmedzenia, a to vo vzťahu na všetky pokolenia a kdekoľvek na svete. V tomto zmysle, v tejto interpretácii, osobitne vo výklade kresťanských elít z čias troch krížových výprav – boli Židia v Európe ako vrahovia Krista, ako „Bohovrahovia“, prenasledovaní, mučení, masovo vyvražďovaní, organizovali sa na nich pogromy. Nepodobá sa takáto spravodlivosť na základe „kolektívnej viny“, spravodlivosti, ktorú sa usiluje časť našej verejnosti uplatňovať voči vojakom ZSSR, ktorí plnili rozkaz v operácii Dunaj v ČSSR v roku 1968? Aplikuje sa tým ďalej aj objektívna zodpovednosť, trestajú sa tým osoby, ktoré nekonali úmyselne, teda zavinene. Neporušujú sa tým významným spôsobom základné práva a slobody týchto osôb, bývalých vojakov? Všeobecne platné, dokonca aj v Rusku, ľudské práva? Dnes títo vojaci dosiahli vek v intervale minimálne 70 rokov – maximálne asi 90 rokov (možno?). Priznaním štatútu veterána v bojových operáciách budú mať maximálne právo na niektoré sociálne podpory, pomoc pre starcov. Nevyhlásia ich za „Hrdinov Ruskej federácie“. Ani sa tým v žiadnom prípade nelegalizuje konanie vojsk Varšavskej zmluvy.

Do inej kategórie zodpovednosti patrí konanie štátov, ktoré rozhodli o operácii „Dunaj“. Vedúci predstavitelia Bulharska, Maďarska, NDR, Poľska a Sovietskeho zväzu na stretnutí v Moskve dňa 4. decembra 1989 prijali spoločné vyhlásenie piatich štátov Varšavskej zmluvy v znení: „Vstup vojsk ich štátov do Československa v roku 1968 znamenal intervenciu (zasahovanie) do vnútorných záležitostí zvrchovaného československého štátu a musí byť odsúdený. Tento protiprávny zásah prerušil demokratickú obnovu v Československu a mal dlhodobé nepriaznivé dôsledky.“ V poslednej vete dodali, že vstup armád piatich socialistických krajín na československé územie v roku 1968 „nebol opodstatnený“, že z hľadiska teraz známych faktov, „bolo rozhodnutie chybné“ Stanovisko vlády ČSSR (L. Adamec) z 3. decembra 1989 bolo rigoróznejšie a tvrdšie: vstup vojsk bol kvalifikovaný ako porušenie medzinárodného práva a vzťahov medzi suverénnymi štátmi. Nekvalifikoval sa však ani ako agresia ani ako okupácia.

Iniciátor projektu doplnenia zákona „o veteránoch“ poslanec Sineľščikov sa drží ešte prapôvodných politicko-právnych titulov a zdôvodnení operácie Dunaj. Na okrúhlom stole v Ruskej dume, na tému „novela zákona o veteránoch“ totiž povedal, že vstup sovietskych vojsk bol odpoveďou na žiadosť väčšiny členov Predsedníctva ÚV KSČ a mnohých členov vlády ČSSR adresovanej ZSSR o poskytnutí vojenskej pomoci v boji proti kontrarevolučným silám. Je známe, že takéto zdôvodnenie by bolo reštauráciou už dávno prekonaných názorov. Boli by súčasne v rozpore s dosiahnutou úrovňou medzinárodnoprávneho riešenia vzájomných vzťahov Ruska a Slovenska. Podľa oznámení o postojoch predsedu vlády RF, a aj podľa stanoviska prezidenta RF ruská vláda aj prezident zotrvávajú na svojich pôvodných a zásadných stanoviskách, odsudzujúcich vstup vojsk ako úkon v rozpore s medzinárodným právom.
 

2.

Naši domáci veteráni nežno-revolučného prevratu, slovenskí farizeji a zákonníci kričia na nakomandovaných vojakov, dnes už gerontov vo vysokom stareckom veku podľa svojej dogmy o kolektívnej vine: sú vinní, potrestajte ich. Považujú aj participáciu na takejto operácii za dedičný a večný hriech. Podľa nich týchto vojakov môže z neho vykúpiť, od večného zatratenia ich môže spasiť – len nový spasiteľ, najlepšie typu báťušku Jeľcina, ktorý zvrhne nielen Putinov režim, ale Rusko preporodí na euroantlantickú demokraciu, na od nej závislý štát. Optimálnym modelom takéhoto preporodenia by bolo rozparcelovania Ruska na desiatku malých štátov s právom nadnárodných korporácií slobodne exploatovať jeho prírodné zdroje. S týmto zámerom sa na Slovensku kričí: sú to okupanti, v žiadnom prípade veteráni. Euroatlantické preporodenie Ruska by znamenalo, že demokrati a globalisti celého sveta by sa ako kedysi proletári spojili, a udelili mu plnomocné odpustky za všetky jeho hriechy, aby dosiahlo večné vykúpenie a spásu.

Možno si znovu vypomôcť citátom z Písma, že nevidia nielen brvno, ale ani smietku vo svojom vlastnom oku. Okupácia znamená vojenské obsadenie územia a súčasne aj zvrhnutie jestvujúcich a nastolenie nových štátnych a vládnych orgánov na teritóriu tohto štátu. A to sa stalo v máji a júni 1918 Čeľjabinsku, v Samare, Kazani, Jekaterinburgu – na území strednej Volgy, potom na Urale a na západnej Sibíri, v Omsku, a tiež na celom území popri Transsibírskej magistrále. A konali tak československé légie, ktoré boli vtedy zoskupené asi v 70 vlakových súpravách, každá po 40 vagónoch (ešalónoch), roztiahnutých od Penzy po Vladivostok. Zvrhli tu miestne sovietske štátne orgány kreované podľa Ústavy RSFSR na V. všeruskom zjazde sovietov 10. mája 1918. Československé légie zvrhli tieto konštitučné orgány sovietskeho Ruska, ktoré vyjadrovali vôľu a záujmy ruského ľudu, boli teda aj legitímnymi orgánmi a urobili tak s pomocou domácich protiboľševických síl. Soviety nahradili silami tzv. bieleho Ruska. Najskôr to stranícky a politicky boli eseri a menševici (pravý stred), a potom cárski dôstojníci, s monarchisticko-despotickou mocou vedenou admirálom A. Kolčakom, ktorý sa nechal vyhlásiť za vladára Ruska, nástupcu cára. Krvavý prevrat Kolčaka v Omsku (18. novembra 1918) pripravila anglická vojenská misia aj s participáciou vedenia československých légií. Bola alebo to nebola vojenská intervencia, okupácia tejto časti Ruska légiami ? Spolu s účasťou na štátnom prevrate, intervencii a okupácii mali československé légie strategické poslanie stať sa predvojom pripravovanej a očakávanej veľkej invázie do Ruska, invázie vojsk Francúzska, V. Británie, Japonska aj USA a ďalších spolu štrnástich štátov, spojencov Dohody. Pod ochranou bodákov československých légií na magistrále mohli vojská A. Kolčaka realizovať trestné represálie, vypaľovanie, vyvražďovanie obyvateľov obcí na Sibíri. Pre odpor radových legionárov muselo voči tomuto ich postaveniu protestovať aj vedenie vojska. Mali šťastie. Vyvarovali sa totiž uplatnenia pravidla vojnového práva „spolu chytení, spolu obesení“. Československé légie vydali silám bojujúcim proti bielym aj interventom admirála A. Kolčaka, aj ruské zlato, ktorého sa zmocnili v Kazani. Protihodnotou pre légie boli dodávky uhlia pre lokomotívy ich ešalónov a zabezpečenie prechodu cez mosty a tunely na trati od Bajkalu až do Vladivostoku. Zachránili sa a stali sa hrdinami a legendou. V Rusku pretrváva zlá spomienka na legionárov, ktorých častujú pomenovaním „čechosobáki“. Návrhy najmä zo strany vlády a parlamentu Českej republiky na pamätníky boli a sú v Rusku odmietané s odôvodnením, že „okupantom sa pomníky nestavajú“. Aj podľa vtedajšieho ruského sovietskeho práva, aj podľa historickej pamäti československí legionári konali v Rusku ako „okupanti“. Ospravedlnila sa za túto okupáciu, agresiu, intervenciu, prípravu intervencie v Rusku – vláda ponovembrového Československa, Havel a spol.? Ospravedlnila sa za to Slovenská republika? To, čo chceme, aby iní nekonali nám, nerobme ani my im a vice versa to, čo chceme, aby iní konali nám, robme aj my im. Tak znie zlaté pravidlo konania pre človeka.

A čo iní historický prípad. Útok armády slovenského štátu na ZSSR spolu s našim bojovým bratom v zbrani, Veľkonemeckou ríšou v roku 1941 až 1943. Bola to len kresťanská krížová výprava „Za Boha a za národ“, alebo to bol vpád na Ukrajinu, vtrhnutie do Bieloruska, invázia do Ruska, smerom na Krym, Kaukaz a Azovské more? A to všetko s Rýchlou divíziou a aj Zaisťovacou divíziou. Nepochybne to bol zločin podľa medzinárodného vojnového práva aj medzinárodného všeobecného práva. Konkrétne zločin útočnej vojnovej agresie, vedenie vojny, pri ktorej sa páchali aj zločiny proti pravidlám vedenia vojny a najmä zločiny proti ľudskosti. Už tu bolo viacero pokusov, nielen príležitostných neoľudáckych historikov, ale aj politikov prepisovať históriu tejto vojnovej výpravy. Nepatrilo by sa za ňu ospravedlniť, požiadať ako mierumilovní potomkovia, že odsudzujeme takéto hrubé porušenie medzinárodného práva zo strany vtedajšieho vojnového slovenského štátu ?

Vyhodnotenie situácie v roku 1968 komplikujú ďalej aj naši zákonodarcovia. Napísali a dali si odhlasovať zákon (v ČR 1993 a v SR 1996), podľa ktorého je celé obdobie socializmu (1948 – 1990) tzv. dobou neslobody. Páchali sa v nej, celý čas a každý deň, podľa ich hodnotiacich kritérií, zločiny komunizmu. Osoby, ktoré boli predstaviteľmi a vedúcimi činiteľmi KSČ, a to aj demokratickí či obrodní komunisti, teda aj Dubček, Svoboda, Černík, Smrkovský a ďalší, páchali aj pri demokratizácii socializmu, socializmu s ľudskou tvárou zločiny komunizmu a ako členovia KSČ boli aj členmi zločineckej organizácie. Ak chceme byť ironickí, môžeme napísať, že vojská Varšavskej zmluvy 21. augusta 1968 zasiahli proti týmto osobám, špičkovým českým a slovenským páchateľom zločinov komunizmu, proti ich zločineckej organizácii – KSČ, jej ústrednému výboru a Predsedníctvu ÚV KSČ. Vojská Varšavskej zmluvy, teda aj vojaci armády ZSSR v nej, konali proti týmto zločinom a zločincom, ako ich doteraz stále a neprerušene tak kvalifikuje príslušný zákon. Podľa zákona o negácii negácie (likvidáciou jedného zločinu druhým) dosiahli títo vojaci stav, ktorí sa stal a bol zákonným. Deformácie a niekedy až zvrátenosť politického režimu sa nachádza, ako povedal J. J. Rousseau, na dne jeho zákonodarstva. A čo teraz s tým s týmto kotlíkovým gulášom, ktorí uvarili otcovia zákonodarcovia – čo je teraz právo a čo je neprávo?
 

3.

Ako je to však s našimi domácimi názormi a stanoviskami? Delegácia SR odchádzala do Ruskej federácie so zámerom nedovoliť aby OKUPÁCIA z roku 1968 bola legalizovaná. Mala na mysli zákon o veteránoch? Určite áno. Na Úrade vlády sa o tom dozvedeli z českých novín. Platí, že darovanému koňovi na zuby nepozeraj. Uviedli sme, že tento zákon sa týka úpravy postavenia individuálnych osôb, vylepšenia ich sociálneho postavenia. Netýka sa zásahu Varšavskej zmluvy. Bola to asi len pre potrava, téma pre médiá. Musia sa starať o verejnú mienku, s ktorou nakladajú skutočne veľmi kreatívne a húpu ju ambivalentne. Delegácia vedená premiérom SR sa vrátila s tým, že INVÁZIA zostane inváziou. Sú tu dve slová, dva pojmy. Majú rovnaký obsah a zmysel? Podľa istej množiny žurnalistov ako aj istej skupiny veteránov našej revolúcie tribún a námestí, nie je to isté. Po týchto dvoch stanoviskách v poradí ako tretí zaznel názor, že inváziou bol vstup (vtrhnutie) vojskokupáciou ich dvadsaťročný pobyt. Vtrhnutie vojsk na územie cudzieho štátu je agresiou, nie inváziou. No umiestnenie vojsk cudzieho štátu na území suverénneho štátu, ktoré sa uskutoční na základe dvojstrannej zmluvy medzi týmito štátmi, odsúhlasenej parlamentom, ratifikovanej hlavou štátu, s výmenou ratifikačných listín – nie je okupáciou, ale dohodou o pobyte vojsk v danom štáte. Dohoda o dočasnom pobyte sovietskych vojsk v ČSSR bola ratifikovaná 18. októbra 1968. Dvadsať rokov Československo nebolo okupované. Dvadsať rokov trval „dočasný pobyt“ týchto vojsk u nás.

 Čím je viacej slov v mediálnom priestore a čím protichodnejšie sú definované – tým lepšie pre myšlienkový chaos a nakladanie s verejnou mienkou ako predmetom davovej manipulácie. Je to mediálny smog. Otravuje to myseľ a emocionálny svet ľudí. Malo by byť aj v hodnotovom záujme masmédií, ktoré tvoria prvú bojovú líniu zápasu za neoliberálnu globalizáciu, ako aj politikov, aby si to  vyjasnili. Aj masám konzumentov svojich informácií tým nalejú čisté víno. Môžu sa inak dostať do pojmového ľahkého alkoholického opojenia – a konzumenti ich „informácií“ sa dajú do ideového, akčného pohybu tým, že akýkoľvek vstup cudzích vojenských jednotiek na územie Slovenska, aj spojeneckých aj USA, budú vyhlasovať za inváziu, a ich pobyt na vojenských základniach v Lešti a vojenských leteckých základniach v Kuchyni, v Sliači budú vyhlasovať za okupáciu a porušenie, dokonca stratu našej suverenity. A ako to dopadne potom vo voľbách, ktoré sú určite sviatkom suverénneho ľudu ? Kto to vie.

Iným prípadom je, ak povieme, že vstup vojsk bol hrubým porušením medzinárodného práva. Samozrejme, medzinárodné právo je „sviatosťou oltárnou“ spravodlivosti v medzinárodných vzťahoch. Mení sa podľa pomeru síl veľmocí na svetovej aréne, tie vytvárajú jeho zásady a ustanovenia, podľa pomeru síl a svojich záujmov. Nie je to inkarnácia vôle bohyne Justície. Potrebné je však postrehnúť, že jestvujú aspoň dve podoby medzinárodného práva: všeobecné medzinárodné právo a parciálne medzinárodné právo. Všeobecné sa vzťahuje a platí vo vzťahoch medzi všetkými štátmi sveta, bez ohľadu na ich postavenie, režim, zriadenie. Neplatí však vo vzťahoch medzi štátmi, ktoré si svoje vzťahy upravili osobitnými prameňmi medzinárodného práva ,a to viacstrannými zmluvami a aj dvojstrannými zmluvami. Napríklad pre NATO je takýmto prameňom parciálneho práva Washingtonská zmluva z roku 1949, ktorá bola uzavretá pri jeho založení, a ktorú neskôr podpísali nové členské štáty vrátane Slovenskej republiky pri vstupe do tejto aliancie. Touto zmluvou sa začalo vytvárať parciálne medzinárodné právo platné vo vzťahoch medzi štátmi aliancie. Popri nej, v iných záležitostiach platí pre ne všeobecné medzinárodné právo. Osobitnou súčasťou tohto parciálneho práva NATO by sa stala aj Dohoda medzi Slovenskou republikou a USA o spolupráci v oblasti obrany a bezpečnosti, ktorá sa medializovala pomerne široko v tomto roku. Ak by bola uzavretá, nadobudla by platnosť a účinnosť po jej ratifikácii. Vstup vojsk USA na územie SR, pohyb lietadiel, motorových vozidiel, prístup k dohodnutým objektom a priestorom a ich využívanie, rozmiestnenie vojenskej techniky – by bolo legálnym úkonom, legálnou vojenskou akciou a operáciou. Nebolo by podľa tejto dohody možné, správne a spravodlivo takéto konania, považovať za inváziu, agresiu cudzích vojsk, okupáciu určitého územia SR, príp. aj celého teritória Slovenska. Vojaci, vojenské osoby by nemohli byť považovaní, považované za okupantov. Rovnako by okupujúcou armádou neboli vojenské jednotky USA a ani samotný štát, teda USA by nemohli byť kvalifikované ako okupant. Mali by právo exteritoriality, platilo by pre ne, hoci by boli na teritóriu Slovenskej republiky, Severoamerické právo. Zdá sa, že by bolo a že asi bude skôr či neskôr preto potrebné a veľmi naliehavé, aby sa v tomto zmysle a v smere urobila príslušná informačná kampaň. Kým nebude neskoro .

Máme z toho historické skúsenosti – zo zanedbaním takejto informačnej kampane a pôsobenia. Zhodou okolností aj ešte spoločný, dokonca nefederatívny, ale unitárny štát, s dvomi písmenami „s“ v názve, ČSSR bol práve v roku 1968 – subjektom a účastníkom dvoch druhov medzinárodných vzťahov a medzinárodného práva. Všeobecného – so základnou normou Chartou OSN, a osobitného (parciálneho), ktorej základnými normami bola mnohostranná zmluva o priateľstve, vzájomnej pomoci a spolupráci, podpísaná vo Varšave (1954), preto Varšavská. V roku 1968 k týmto prameňom parciálneho práva pribudol ďalší dokument, a to Bratislavská deklarácia z 3. 8. 1968. Podpísala sa až po predchádzajúcich trojdňových vyčerpávajúcich rokovaniach, rozhovoroch, debatách v závodnom klube, v salónnych železničných vagónoch v Čiernej nad Tisou. Až po nich sa podpísala v Zrkadlovej sieni Primaciálneho paláca v Bratislave.

A do tejto deklarácie sa dostala aj veta: „Podpora, ochrana a upevnenie týchto vymožeností, ktoré dosiahli národy svojím hrdinským úsilím, obetavou prácou ľudu každej krajiny, sú spoločnou internacionálnou povinnosťou všetkých socialistických krajín. To je jednotný názor všetkých účastníkov porady, ktorí prejavili neochvejnú rozhodnosť rozvíjať a chrániť vymoženosti socializmu vo svojich krajinách, dosahovať nové úspechy pri budovaní socializmu.“ Záväzkom prijatým pre štáty, pre strany, ktoré skoncipovali a podpísali túto deklaráciu, bola, „podpora, ochrana a upevnenie týchto vymožeností“. Opätovne bol tento záväzok ako povinnosť signatárov deklarácie zvýraznený v poslednej vete tejto formulácie, ako ich „neochvejná rozhodnosť, rozvíjať a chrániť vymoženosti socializmu vo svojich krajinách“. Mnohým aj československým politickým expertom obrodného procesu sa zdalo, že ide o ďalšiu floskulu z marxisticko-leninskej vierouky. Ukázalo sa, že stratili triednu „bdelosť“. Ustanovenie tejto deklarácie (neskôr označenej ako „Brežnevova doktrína“), bolo treba vidieť v súvislostiach a v jednote so základnou normou „parciálneho medzinárodného práva“, a to článkom 5. Varšavskej zmluvy. Napísané v ňom bolo okrem iného aj to, že strany majú právo prijímať „dohodnuté opatrenia, nevyhnutné pre upevnenie ich obranyschopnosti s tým, aby ochránili mierovú prácu svojich národov a garantovali nedotknuteľnosť ich hraníc a území a zabezpečili ochranu od možnej agresie“. Právny dôvod na operáciu „Dunaj“ v roku 1968 možno a treba vidieť, nájsť v týchto ustanoveniach: Bratislavskej deklarácie a z Varšavskej zmluvy, teda z noriem a prameňov „parciálneho medzinárodného práva“, nie z noriem a prameňov všeobecného medzinárodného práva. Prijatím týchto noriem, parciálneho, teda osobitného, čiastkového medzinárodného práva, jeho účastníci, zmluvné strany právne relevantne rozhodli, že pre ich vzťahy neplatila Charta OSN, ale ustanovenie Varšavskej zmluvy a Bratislavskej deklarácie. Tieto ustanovenia sa stali pre päť štátov Varšavskej zmluvy právnym zdôvodnením ich vojenského zásahu v Československu. Prijali k tomu záväzné dohodnuté opatrenia, podľa článku 5. Varšavskej zmluvy, menovite na ich stretnutí a rokovaní dňa 18. augusta 1968. Taká bola dohoda piatich štátov. Vo vzťahu ZSSR a ČSSR skutkovým zdôvodnením, casus interventionis boli dôvody, skutočnosti, udalosti, ktoré prerokovali a o ktorých uzatvorili, bez písomného vyhotovenia, dohodu, gentlemanskú dohodu v Čiernej nad Tisou. Svoj právny titul pre vojenský zásah nazvali slovami, v ustanovení o poskytnutí „internacionálnej pomoci“ a o ochrane výdobytkov socializmu. Taký bol obsah deklarácie prijatej tentoraz šiestimi štátmi, všetkými členmi Varšavskej zmluvy, v Bratislave, v tretí deň augusta 1968. Bola to síce deklarácia, vyhlásenie, ale táto jej veta sa stala záväznou, titulom vojenského zásahu. S týmto ustanovením súhlasilo aj politické a štátne vedenie ČSSR (prezident, predseda vlády, predseda parlamentu, aj prvý tajomník ÚV KSČ). Celé toto právne a politické zdôvodnenie operácie „Dunaj“ sa dostalo aj do učebníc medzinárodného práva, sovietskych, a to v ruskom jazyku aj v anglickom preklade International law, ako aj do celoštátnej československej učebnice Medzinárodné verejné právo z roku 1988 (autor J. Tomko). V hodnotiace úsudky z tohto parciálneho medzinárodného práva platilo do decembra 1989, kedy čelní predstavitelia štátov Varšavskej zmluvy uznali zásah vojsk Varšavskej zmluvy v auguste 1968 za porušenie medzinárodného práva. Tieto právne normy zanikli úplne spolu so zrušením Varšavskej zmluvy v roku 1991.

4.

Muselo dôjsť k tomuto pohybu vojenskej mašinérie, muselo dôjsť k operácii Dunaj ? Pre fachmanov, špecialistov bádajúcich v tomto období, píšucich o ňom, je to nielen čiernobiela pravda, ale je to aj nad slnko jasnejšie. Spôsobili to komunistickí dogmatici zo susedných štátov W. Ulbricht v NDR (asi preto, že nebol právne uznaný tento štát), a W. Gomulka z Poľska (asi preto, že neboli uznané štátne hranice Poľska na Odre a Nise, a Baltskom mori) a všemocný intrigán L. Brežnev. Ďalej príčinou boli domáci sektári a kolaboranti, Indra, Biľak a spol., ktorý svoj pozývajúci list Leonidovi Iľjičovi odovzdali prostredníctvom agenta KGB, kde inde ako toalete, predpokladá sa, že pánskej v Primaciálnom paláci. Nie je to náležité vysvetlenie – samozrejme. Historici ako veriaci ľudia majú víziu, že nájdu v archíve dokument, kde to všetko bude vysvetlené, preukázané a dokázané. To bude heuréka. Treba sa kvôli tejto situácii, stavu poznania historikov z akadémie, z ústavou a vysokých škôl, vrátiť k Poučeniu z krízového vývoja z roku 1970?

Možno sa pokúsiť o alternatívne vysvetlenie, alternatívnu historiografiu. Akú? Vymenovať, zoradiť a pospájať súvislosti (nominálne, vzťahové, príčinné aj recipročné) medzi obsahom faktov, ďalej zrekonštruovať subjektívnu stránku konania vtedajších participantov týchto udalostí, spýtať sa a odpovedať: – vedeli čo robia, konali so znalosťou situácie a veci, a chceli, alebo nechceli to, čo sa stalo.

Prvé spory na multilaterálnej platforme sa prezentovali na stretnutí štátov Varšavskej zmluvy v Drážďanoch v apríli 1968. Nasledovalo toľko ďalších stretnutí, že predstavitelia ČSSR vedeli, či mali vedieť, o čom je spor, v čom spočíva „jablko sváru“. V Moskve 4. mája 1968 boli dvojstranné rokovania (ZSSR a ČSSR), ktoré dokonca pomkli vedenie KSČ k hodnotenia a uzneseniam vzťahujúcim sa k nárastu pravicových, a najmä protisocialistických síl, politických aj ideologických. Vtedy aj tribún ľudu J. Smrkovský sa vytasil so silnými slovami, „ak tieto sily nezastavíme, tak pomôžu už iba tanky“. Nebol prognostik, ale mal vízie. Nasledovalo pozvanie na summit do Varšavy (júl 1968), ktorý KSČ odmietlo ako zasahovanie do vnútorných záležitosti. Rozkol bol zažehnaný veľkým a dlhým rokovaním v Čiernej n/T. (30. 7. – 1. augusta 1968). Možno povedať, že záväzné opatrenia z neho sa dostali do Bratislavskej deklarácie 3. 8. 1968, už nie dvojstrannej, ale mnohostrannej, ktorú schválilo šesť členských štátov aliancie. Mala povahu politickej deklarácie, ale aj s právne relevantnými klauzulami pre jej signatárov. Neúspechom skončil telefonický rozhovor Brežnev – Dubček, prvý tajomník ÚV KSČ pri ňom povedal, „robte si čo chcete“. Politický aj právny súhlas vojenskému zásahu prišiel v dvoch dňoch: 17. 8. 1968 to bolo stranícke fórum domáce (zasadanie pléna ÚV KSSZ) a 18. 8. 1968 na rokovaní šéfov piatich komunistických strán. Prijalo sa tým rozhodnutie o operácii Dunaj. Padlo rozhodnutie, že pripravené vojská vstúpia na územie ČSSR. Vojenská mašinéria sa dala do pohybu. Hľadali sa iné riešenia, politické, ideologické ovplyvnenie, vojenské riešenie malo charakter poslednej možnosti (ultimo ratia).

Predstavitelia ČSSR (stranícki a štátni) vedeli, resp. museli vedieť k čomu dôjde (inak by ich bolo treba kvalifikovať podľa Evanjelia „blahoslavení chudobní duchom“, resp. podľa nového prekladu tohto výroku z Kázni na hore „blahoslavení chudobní v duchu“. Pre poznanie celého zmyslu tohto výroku treba uviesť aj druhú časť tohto citátu – „ich bude kráľovstvo nebeské“. A v súčasnosti už platí, že sú na nebesiach (apoteóza), že sú zbožštení. Neoliberáli ich však zaraďujú stále do očistca, ale prevažne do komunistického pekla. Nechcú o nich počuť, iba pre nejaký, príležitostný, alebo jubilejný happening, resp. show-míting s protikomunistickým a protiruským zameraním. Na to sú im dobrí.

Zo vzťahového kontextu udalostí od Drážďan po Čiernu, až po Bratislavu, z tejto logiky sa dá vyvodiť aj prísnejší záver. A to menovite – hnali a vohnali ľudí, celý národ priamo pod tanky, pod ich pásy, pred ich hlavne. Pričinili sa o to; prispeli k tragédiám mnohých osôb, – osobností a rodín – ktoré boli perzekvované v pohovoroch (v KSČ, alebo v zamestnaní);

Ich vina, zavinenie, subjektívna stránka konania osobností Pražskej jari spĺňa tieto znaky. A to buď:

  1. nepriameho úmyslu; asi v podobe formulácie nechceli, aby sa to stalo, aby tu vstúpili tieto vojská, ale vedeli, že sa to môže stať v dôsledku ich konania. Vedeli , že to môžu svojím konaním spôsobiť, a pre prípad, že to spôsobia, boli s tým uzrozumení. Alebo inak vyjadrené, vedeli, že svojím konaním toto (inváziu) spôsobia a súhlasili s tým . Alebo ešte inou koncovkou, aj keď s tým nesúhlasili, boli s tým uzrozumení, keď sa to už stalo;

Alebo ich zavinenie malo formu – známu a vyjadrenú pojmom ako :

  1. vedomá nedbanlivosť; teda nechceli, ale vedeli, že môžu takýmto svojím konaním ohroziť nedotknuteľnosť štátneho územia, ale bez primeraných dôvodov sa spoliehali, že takého porušenia alebo ohrozenie nespôsobia;

Napokon je tu ešte ďalšia v poradí – tretia možnosť. Ich konanie malo formu zavinenia – známu ako :

  1. nevedomá nedbanlivosť; nevedeli, že svojím konaním môžu takéto dôsledky alebo ohrozenie (pre štát, jeho občanov a obyvateľov) spôsobiť, hoci o tom vzhľadom na okolnosti a na svoje osobné pomery vedieť mali a mohli. Stáli predsa na čele strany a štátu. Nevedomosť hriechu nečiní, ale neznalosť zákona, v tomto prípade vývoja medzinárodných vzťahov vo Varšavskej zmluve, stavu a vývoja jeho právnej úpravy o obranyschopnosti, nedotknuteľností jeho hraníc a územia vôbec, zabezpečenia ochrany pred možnou agresiou – určovalo a rozhodovalo o ich kompetentnosti na čele štátu, alebo nekvalifikovanosti. 

Zodpovední za vstup vojsk 21. augusta 1968 boli a sú členovia predsedníctva ÚV KSČ a príslušní ministri vlády ČSSR. Niektorí mali – možno aj tzv. priamy úmysel – (vedeli a chceli – aby k invázii došlo), iní – mali nepriamy úmysel (nevedeli a nechceli, aby k invázii došlo, ale keď sa tak stalo, boli s touto situáciou uzrozumení. Konanie ďalších má znaky konania z vedomej nedbanlivosti (nevedeli a nechceli, aby k invázii došlo, ale vzhľadom na okolnosti, vzhľadom na svoje osobné pomery, postavenie hodnostárov na čele štátu, mali a mohli o tom vedieť.

Treba však zdôrazniť, že zodpovednosť príslušných osôb nie je zodpovednosťou právnou či dokonca trestnoprávnou. Ale bola to a je to zodpovednosť politická, ktorá sa uplatňuje vyvodením personálnej zodpovednosti z nej, a to konkrétne odvolaním príslušnej  funkcie, pozície, hodnosti štátnickej aj straníckej, ktorá bola vtedy štátostranou. A potom nasleduje zodpovednosť morálna v podobe určitého biľagu na ich svedomí, na image osobnosti, na jej profile. Napokon, ale nie na poslednom mieste, by tu mala byť aj zodpovednosť – historická, zodpovednosť prezentovaná v historiografii, aj v historickom vedomí o pokleskoch, chybách konaní danej osoby, skupiny osôb a o jej nepriaznivých dôsledkoch na štát, krajinu, spoločnosť. Neboli na výške doby, na výške pomerov a nárokov.

A potom je tu celá skupina ľudí, ktorí režírovali, inscenovali alebo iba podnecovali tento proces z pozadia. Dnes sa v historiografii o nich píše a pomenúvajú sa ako tzv. občianska spoločnosť, resp. emancipujúca sa občianske spoločnosť. Významne k tomu prispeli vedci z oblasti spoločenských vied svojou publicistikou, príslušníci nových politických strán a hnutí, ako aj stranícky sa obnovujúcich staronových síl, a excelentnú úlohu tu zohrali tlač, rozhlas, televízia svojím masovým manipulatívnym a aktivizačným účinkom. Chceli niečo iné, ako bol vtedajší hlavný prúd. Nechceli ani nový socializmu (nie socializmus s ľudskou tvárou), ani československý model socializmu. Ale chceli to, čo dosiahli po ďalších dvadsiatich rokoch – po novembri 1989. Väčšina ľudí subjektívne podľa svojich úmyslov (okrem ďalšej väčšiny, ktorá sa neangažovala), mala poctivé úmysly, aj keď viac verila týmto slovám a heslám, ako vedela, o čo ide v diapazóne, vo vektore stretania sa ideologických, hodnotových a politických síl domácich i zahraničných. Preto aj tak ľahko boli podvedení koncom roku 1989, keď verili, že príde socializmus s ľudskou tvárou, nie reštitúcie a privatizácie.

K diskreditácii socializmu, reálneho socializmu nedošlo na prvom mieste preto že „socializmus s ľudskou tvárou“ stroskotal pre vojenský zásah proti nemu. Až neschopnosť a neochota úplne rehabilitovať obete stalinistických monsterprocesov a represií (ktoré žiadal G. Husák a ktoré odkladal na vhodnejší čas L. Brežnev), a ďalej nenastúpenie ekonomických reforiem (o ktoré usiloval L. Štrougal, predseda federálnej vlády, ale nezískal pre to podporu v iných štátoch spoločenstva) spolu s nezachytením technologickej revolúcie koncom 70. rokov znamenala konečný neúspech projektu socializmu tohto obdobia. Perestrojka v ZSSR opakovala s istými modifikáciami obrodu socializmu v ČSSR z r. 1968. Spochybnila tým objektívne legitimitu československého vedenia. Výzvy na odchod sovietskych vojsk sprevádzali aj tichšie vypovedané heslá: zoberte si do ZSSR československé vedenie, ktoré prišlo na vašich tankoch. Heslo „socializmus s ľudskou tvárou“ rýchlo nahradili disidenti a ich sponzori najskôr heslom socializmus bez prívlastkov a napokon návratom do Európy ako údajne plne suverénny, demokratický a právny štát.
 

5.

Ako to vyzeralo so suverenitou ČSSR v roku 1968? Suverenita štátu znamená nezávislosť štátu od akejkoľvek inej moci domácej aj zahraničnej. Operácia „Dunaj“ bola nielen porušením, ale hrubým porušením suverenity ČSSR. Vzhľadom na zásah síl, moci zo zahraničia, to bolo hrubé porušenie suverenity z hľadiska medzinárodného práva. Takéto hodnotenie platí podľa pravidiel všeobecného medzinárodného práva. Z hľadiska parciálneho medzinárodného práva išlo o obmedzenie, resp. potvrdenie obmedzenej suverenity ČSSR. Podľa mnohostrannej zmluvy uzavretej vo Varšave v roku 1955 – obranyschopnosť štátu, nedotknuteľnosť štátnych hraníc a územia štátu vôbec, zabezpečenie ochrany štátu proti možnej agresii patrilo do spoločnej právomoci štátov tvoriacich Varšavskú zmluvu. Uvedené hodnoty a atribúty národnej vojenskej bezpečnosti ČSSR nepatrili teda do výlučnej právomoci ČSSR, ktorá o nich nerozhodovala výlučne iba sama, podľa svojho uváženia a rozhodnutia. Československo delegovalo, postúpilo svoje právomoci v týchto záležitostiach ratifikáciou Varšavskej zmluvy na jeho príslušné orgány, resp. na najvyšší orgán. Rozhodnutia v záležitostiach tejto spoločnej právomoci Varšavskej zmluvy prijímali všetky štáty Varšavskej zmluvy spoločne, na rokovaniach Politického poradného výboru, resp. šéfov vládnucich komunistických a robotníckych strán, resp. predsedov vlád. A rozhodnutie o realizácii vojenskej operácie „Dunaj“, prijal uvedený orgán dňa 18. augusta 1968. V súlade s touto úpravou a podľa daného rozhodnutia, vojenský zásah v ČSSR bol v súlade s parciálnym medzinárodným právom. Ak k tomu pridáme aj Bratislavskú deklaráciu, bola uvedená operácia podľa tohto slovníka poskytnutím internacionálnej pomoci ČSSR.

A o rokovaní najvyšších predstaviteľov strán a štátov Varšavskej zmluvy v decembri 1989 možno vysloviť domnienku, že jeho účastníci už neprihliadali na toto parciálne medzinárodné právo, právo Varšavskej zmluvy. Situáciu spätne, teda retroaktívne už posudzovali iba podľa noriem všeobecného medzinárodného práva a hodnotili ju ako porušenie vzťahov medzi suverénnymi štátmi.

V súčasnosti je Slovenská republika subjektom medzinárodného práva všeobecného (podľa Charty OSN), ale i práva medzinárodného parciálneho, a to ako členský štát Európskej únie, a členský štát vojenskej a politickej aliancie, a to Severoatlantickej zmluvy (paktu). Ako členský štát EÚ sme delegovali nie malú časť našej suverenity, ktorá je vyjadrená v postúpenej právomoci na orgány tejto únie. V záležitostiach, ktoré sme postúpili do výlučnej pôsobnosti EÚ, platia jej rozhodnutia aj na území SR, a to priamo. V záležitostiach, ktoré patria do spoločnej právomoci, Slovenská republika má právo v určitej miere adaptovať jej rozhodnutie (smernicu) na naše pomery. V záležitostiach nepatriacich ani do jednej z týchto oblasti (výlučnej a spoločnej) upravuje spoločenské vzťahy výlučne Slovenská republika.

Obe tieto medzinárodné organizácie majú svoje sankčné a donucovacie prostriedky, ktoré majú právo uplatňovať voči členským štátom, ktoré si nesplnia svoje povinnosti a prevzaté záväzky. V EÚ je to žaloba na Európsky súdny dvor, administratívne konanie, ktoré môže vyústiť do uloženia peňažnej penalizácie, alebo procesné konanie, v efekte ktorého príslušný členský štát stratí právo hlasovať v únii. Patria k nim aj medzinárodné sankcie, nazývané tiež reštriktívne opatrenia. Účelom uplatnenia týchto sankcií je zmena politiky a činnosti dotknutého štátu či fyzických alebo právnických osôb. Tvorí ich rozsiahly súbor opatrení:  diplomatické sankcie; obchodné sankcie; finančné sankcie; vojenské (zbrojné embargo); dopravné sankcie (obmedzenie pozemného, leteckého či lodného spojenia); komunikačné sankcie (obmedzenie poštového, rozhlasového a televízneho spojenia); športové a kultúrne sankcie (napr. zákaz štartu športovcov na akciách v sankcionovanom štáte, bojkot kultúrnych a športových podujatí); obmedzenia vstupu na územie štátu; prerušenie spolupráce s treťou krajinou. Zavádzanie sankčného režimu je založené na princípoch medzinárodného práva. Medzinárodné sankcie sú zavádzané priamo aplikovateľnými nariadeniami EÚ. Môžeme si položiť otázku či týmito medzinárodnými sankciami, uplatnením takéhoto sankčného režimu, vo vhodnej kombinácii druhov sankcií a ich proporcionality by bolo možné dosiahnuť to, o čo sa usilovalo vtedajšie vedenie ZSSR, ďalších členských štátov na rokovaniach, rozhovoroch, v komunikácií i v tlaku na vedenie ČSSR v období od apríla 1968 až do augusta 1968, teda pred vojenským zásahom, vstupom alebo vtrhnutím vojsk do Československa. Treba však súčasne dodať, že Európska únia nemá právo ani nejaké iné oprávnenia či možnosť použiť pri únii nevyhovujúcom vývoji politiky, formy štátu, štátneho režimu, alebo diskutovanej otázky sústavy súdnictva a atribútov právneho štátu (napríklad v Maďarsku a tiež v Poľsku). Nemala pôvodne ani možnosť uvažovať o vojenskom, ozbrojenom nátlaku či asistencii. V decembri 2002 sa tento stav zmenil tým, že medzi NATO a EÚ bola podpísaná dohoda o spolupráci (Berlín plus), ktorá okrem iného umožňuje EÚ využívať prostriedky i kapacity NATO. 

Severoantlantická aliancia zasiahla vojensky, rozvinula svoju vojenskú silu a nasadila ju až po skončení studenej vojny, bipolarity, ktorá skončila rozpadom ZSSR v roku 1991. Prvé vojenské operácie NATO v histórii sa uskutočnili medzi rokmi 1992 a 1995 pri vojne v Bosne a Hercegovine a neskoršie v roku 1999 v Juhoslávii. Stalo sa tak po summite NATO v Madride v roku 1997, ktorý definoval proces vnútornej transformácie ako udržanie vojenskej efektívnosti NATO a jej schopnosti reagovať na rôzne udalosti. Niekoľkotýždňové bombardovanie týchto cieľov aj s preletom vzdušným priestorom Slovenskej republiky určite bolo prejavom tejto vnútornej transformácie NATO, po zrušení VZ, rozpade ZSSR a vytvorení úplne novej geopolitickej situácie v strednej a východnej Európe. Vojenské operácie v bývalej Juhoslávii sa uskutočnili bez súhlasu OSN, jej Bezpečnostnej rady, teda stricto senzo boli v rozpore s medzinárodným právom. Štáty NATO sa okrem faktického porušenia medzinárodného práva usilovali aj o zrušenie tohto ustanovenia Charty OSN a žiadali, aby podmienka tohto súhlasu Bezpečnostnej rady bola zrušená, či neplatila. Usilovali o zmenu medzinárodnoprávnych ustanovení v súlade so svojimi záujmami a získanými mocenskými unipolárnymi pozíciami. Konali podľa zásady, že silou sa mení právo, aj medzinárodné. V roku 2011 na vyhlásenie bezletovej zóny nad Líbyou mali súhlas Bezpečnostnej rady OSN. Svojvoľne si však tento mandát rozšírili (konali teda už mimo mandátu OSN), čo viedli k zvrhnutiu doterajšieho vládnuceho režimu M. Kaddáfiho a uvrhlo krajiny do krvavého chaosu.

Na summite NATO v júli 2016 bolo prijaté rozhodnutie, a to charakteru doktríny, o tom, že Rusko predstavuje základnú hrozbu, je základným ohrozením pre NATO a jeho zadržiavanie bolo oficiálne vyhlásené za novú misiu, poslanie NATO. Doktrína „zadržiavania“ (containementu) vyhlásená prezidentom USA z roku 1947 sa takto, pri určitej historickej analógii, dostala do stratégie NATO. V súčasných dňoch (jún 2019) príslušné vládne a výkonné orgány Slovenskej republiky vedú debatu,  diskurz o obrannej stratégii štátu. Predmetom sporu je, či aj Slovenská republika bude vo svojom oficiálnom strategickom dokumente považovať Rusko za štát, ktorý ohrozuje jeho bezpečnosť, je pre neho nebezpečným a možno aj nepriateľským. Môže však Slovenská republika v tejto záležitosti konať inak ako NATO ? Stratégia bola prijatá jednomyseľne, teda aj zo súhlasom zástupcu Slovenskej republiky. Netreba sa obávať istého nátlaku, dokonca aj reštrikcií, aj sankcií, ktoré pravdepodobne sú v právnej zásobe NATO? Pripomenutie si skúsenosti z obdobia pre 21. augustom 1968 máme poruke. Dvakrát nevstúpiť do tej istej rieky!? Máme iných štátnikov ako tí, ktorí tu boli v pamätnom roku 1968? Aj naši vojaci, vojaci ozbrojených síl Slovenskej republiky z početných vojenských misií budú mať práva vojnových veteránov...

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama