Videnie srdcom, cítenie koreňmi

Gabriela Rothmayerová, Milka Zimková: Dve v tom,
Bratislava, CCW 2012, 240 strán
Foto: Kristína Schreiberová






Dvojknižka Dve v tom dvoch autoriek – Gabriely Rothmayerovej a Milky Zimkovej – svedčí  o jednom: „Čím je dielo lepšie, tým je univerzálnejšie“ (Anton Kret). Juraj Vereš, profesor na katedre novinárstva FFUK v Bratislave, ktorý trápil svojho času novinársku omladinu striktne nediskutovateľnými kritériami na určenie žánrov, by sa tešil. Lebo tu sa prelína glosa s komentárom, fejtónové prvky s poznámkami, causerie, esej s poviedkou, žurnalistika par exellence s beletriou par exellence do organického celku, paradoxne vytvoreného dialógom dvoch dám. Sú to rovesníčky. Jedna, polosirota, odchovaná na spišskom baníckom chlebíku pečenom v mantáckej hlinenej peci, druhá vykresaná na šarišskej, síce úrodnejšej nive, jednako delenej na „úzke falatky“, nikým nikdy nechránenými pred Perúnom. Naše korene formujú aj naše srdcia, to je isté. Nech skúmajú teoretici, ako sa stane, že dva rôzne korene, v dvoch rôznych kútoch, dokážu vykúzliť spoločne jeden úsmev, jeden plač. Asi to nebude v terminológii či v zaradení do „šuplíka“, najnovšie pomenovaného nič nehovoriacim pojmom – postmoderna, ale schopnosťou autoriek cítiť tep doby. Nie vidieť, pretože je evidentné, že také individuality, akými  spisovatelia a novinári sú, dnes vidia JABLKO každý ináč, od zeleného po červené až k HRUŠKE.

Gabriela Rothmayerová a Milka Zimková netrpia vlčou tmou. Kreslia podobu dnešnej spoločnosti odvážne, profesionálne a pravdivo. Nehrajú sa na nezávislé, neuchádzajú sa o priazeň, iba sa delia s tým, čo vidia a cítia. Gabriela Rothmayerová nielen vypísaným  novinárskym perom, ale aj rozhodnosťou, priamočiarosťou a nástojčivosťou, sestrami to žurnalistickej nátury, pritom decentne, s láskavým chápaním, bez ostňov irónie či zahanbovania, však mama ju usmernila, keď videla, ako sa Anatante darí, napriek jej červenej hrive a iný, hoci taká slúžka Anka, musí „pomyvac košerne graty“, a keď sa chce zachrániť, ide sa vydať, však čo už, bez lásky. Z pera Milky Zimkovej prýšti zasa plnokrvný život na valale, takmer bez fabuly. Ak by to však mal človek prerozprávať, potreboval by hodinu. Ako Bertyho žena rada na stohu podáva snopky a o deťoch hovorí „len sa kuknite, caly Berty“, aj keď ten vie svoje. Jej výrazové prostriedky sú možno úspornejšie, ale nie menej dynamické, lebo aj nespútanú búrku sexu vtesná do dvoch, zdanlivo indiferentných viet. „Pozrel na mláťačku, kde Marča so svojím nebom zo zotrvačnosti pchala snop do bubna a Janko Verešpej, nevedno prečo, medzi stehnami tuho stískal preplnené vrece pšenice.“ Racionálne a úctivé narábanie so slovom u oboch má možno pôvod v tých topánkach na „jaroletojeseňzima“, i bicykli, ktorý Gabika mala iba vo sne, či Milkinej túžbe po štekloch, aké mala staršia sestra. V tom detstve, kedy ani prepych, ani dostatok, ani prílišná starostlivosť –  a deti aj tak dozrievali. „Niekedy trpko, ako plánka, ale zato nič." (G. R.)

Pokiaľ Dve v tom rozoberajú všetky horúce témy našej súčasnosti – potrebu práce, pravdy, spravodlivosti, ľudskej dôstojnosti, vyrovnania sa s  minulosťou dávnou i nedávnou, budúcnosťou mladých, perspektívou kultúry, nádejou pre svet, semináre zamerané na zmysel umenia, volajú po „revitalizácii zástoja umeleckej literatúry, ako možného formovateľa sociálneho postoja, solidarity medzi ľuďmi“ (Zuzana Kusá). Presne taká tu však už je – táto dvojkniha dialógov a kontextov. Lastovička zvestujúca jar. Dve autorky, zrelé, múdre, vzdelané, inteligentné, nadané prichádzajú bez hluku, decentne, s brilantne vybrúsenými príbehmi, triezvo hodnotenými spoločenskými javmi, ohľaduplne konštatujúcimi, že „niečo sa s nami stalo“, popri tom nepodliehajúc nárekom či ilúziám, snažia sa ukotviť videnie srdcom a cítenie koreňmi. Prinášajú na trh svoju kožu, čo je napriek množstvu vychádzajúcich kníh, jav veľmi vzácny. A „nad mestom visí Kompánkov mesiac.“ (G. R.)

P.S. Kniha Dve v tom je okrem textu, ktorý vie čitateľa donútiť, aby sa ešte raz vrátil a znova prečítal aspoň niektoré pasáže, príkladom aj v redakčnom spracovaní. Je precízne, citlivé a ukážkové.

Mierne upravené vyšlo v LT 13 – 14/2014