Reklama
Reklama

Vie Joe Biden, že Putin nie je Gorbačov?

Počet zobrazení: 1638

Mám pred sebou dva citáty. Prvý má vo svojich pamätiach politický slaboch Michail Gorbačov. Druhý patrí štátnikovi Vladimirovi Putinovi.

Gorbačov píše: „Naučil som sa , že Američanov môžeš počúvať, ale im nemôžeš veriť. Keď si vezmú niečo do hlavy, obrátia svet hore nohami, aby to dosiahli.“

Druhý patrí Putinovi a nemám teraz na mysli ten, že rozpad Sovietskeho zväzu bol najväčšou geopolitickou tragédiou dvadsiateho storočia. Ale iný, oveľa aktuálnejší.

Putin hovorí: „Pozrite sa, čo ste urobili so svetom. Ak nás napadnete, tak Rusko už nebude viesť vojnu na svojom území.“

vladimir_putin_with_mikhail_gorbachev-1.jpg
Foto z roku 2001, zdroj: kremlin.ru

Ten prvý citát, a určite si rozumieme, je vyslovene úbohý, ústupčivý, je to výrok muža, ktorý cíti, že sa vzdáva, čo sa aj stalo. Ten druhý, to je slovo pevného muža odhodlaného ísť do bitky. A teda aký je rozdiel nielen medzi spomínanými výrokmi oboch týchto mužov? Jedného, politika, slabého, ústupčivého, ktorý zabudol, akému štátu stál na čele a druhého, pevného a nezdolného štátnika.

Rozdiel je zásadný.

Prvý výrok napísal Gorbačov a ani po rokoch sa nemôžeme čudovať, prečo. Bol to chlapík, ktorý sa ako typická hračka dejín ocitol v  klasickej polohe: v nesprávnom čase na nesprávnom mieste. A tak chyba, ktorá niesla jeho marketingové označenie perestrojka, a k tomu tá glasnosť, sa mohla síce skončiť úplne inak, ale keďže Gorbačov bral svoje výplody smrteľne vážne, urobil vlastne „maličkú“ chybičku, ktorá sa na konci premenila na nebývalú, historickú tragédiu. A tak, keď už bol akože poučený vlastnými chybami, a možno si teraz na dači spytuje svedomie, napísal spomínané slová.

Nuž väčšine nám je už teraz jasné, ako sa mýlil – a vo všetkom. No napísať v pamätiach takúto vetu, to stojí za to. Otázka môže zniesť nasledovne: kde takú „múdrosť“ pochytil? Ak prišiel na ňu sám, o to horšie. Tragédia, ktorá sa týka aj nás, sa začala písať v roku 1985, keď sa povestnou hrou osudu, no presnejšie absolútne zlým výberom členov vtedajšieho politbyra komunistickej strany vhodnej či najvhodnejšej osoby na najmocnejšiu funkciu Sovietskeho zväzu. Nikdy predtým žiaden sovietsky vodca tak neustupoval Západu, a v prvom rade Spojeným štátom, ako práve tento usmievavý, dobre oblečený chlapík po boku s výberovo vyobliekanou Raisou, ktorý napokon vstúpil do dejín nie ako záchranca socializmu, ale jeho ničiteľ. Aby sme si rozumeli. Povojnové dejiny, či už s chybami, alebo bez nich, vyústili v úmrtie socializmu najskôr práve v Moskve, teda tam, odkiaľ sa šíril do celého sveta, aj keď socializmus najmä s čínskou tvárou nebývalo prosperuje. /Iba možno trápna poznámka: ak by kapitalizmus jedného dňa odišiel na onen svet v Amerike, tak by zrejme tiež historicky zahynul./ A tak tento muž, ktorý začal logicky s perestrojkou a glasnosťou doma, to sa ešte dalo ako tak pochopiť, ale prečo tento tzv. projekt spojil s útokom proti zahraničnej politike vlastnej krajiny, superveľmoci, tomu sa vonkoncom nedá rozumieť. Ako bolo možné, že napr. na rokovaniach s vtedajším americkým prezidentom Georgeom Bushom seniorom /Malta 1989/ sa vzdal dohôd z Jalty podpísanej víťaznými mocnosťami po skončení druhej svetovej vojny? Nehovorilo sa v tejto dohode niečo aj o vytvorení tzv. sfér vplyvu? Aké politické systémy mali vzniknúť v strednej či východnej Európe alebo v časti nacistického Nemecka, keď sa tieto štáty takým či onakým spôsobom podieľali na spolupráci práve s nacistickým Nemeckom? A Gorbačov zdvihol ruky nad hlavu a vzdal sa. Vzdal sa Georgeovi Bushovi seniorovi, akoby bol v tej „slávnostnej“ chvíli zabudol, že práve rokoval s bývalým riaditeľom tajnej služby CIA a až potom s prezidentom.

Takže Malta stála na počiatku zrady Jalty, písomného dohovoru medzi víťazmi vojny. Ale Gorbačov ešte stále nechápal, že s Američanmi sa nedá hovoriť a nejako ich „ukecať“, aby si teda to svoje nepresadili a aby neobrátili svet hore nohami. Dejiny už dávno zaznamenali ústup z pozície hlavného víťaza v druhej svetovej vojne. Gorbačov korunoval zradu najúbohejším ťahom na šachovnici. Nariadil odchod sovietskych vojsk z časti Nemecka, tej Nemeckej demokratickej republiky. Výsledkom bolo neskoršie zjednotenie Nemecka, krajiny, ktorá takmer zničila celý svet.

A čo za tento ťah získal?

Iba chatrný a ústny prísľub, že NATO sa nebude rozširovať smerom na Východ a že žiadna bývalá krajina Varšavskej zmluvy, teda vrátane Československa, sa nestane členom tohto agresívneho paktu. Vraj mu to osobne prisľúbil, ale znovu iba ústne, vtedajší Bushov minister zahraničia James Baker. /Tá tieňová postava americkej politiky, ktorá v roku 2000 zákulisnými ťahmi dokonca až na Najvyššom súde prihrala dovtedy nerozhodný prezidentský súboj medzi Georgeom Bushom juniorom a demokratom Alom Gorom práve mladému Bushovi. Ako rýchlo sa zabudlo na rodinnú partiu Bush senior a James Baker z Texasu, kde sa už dávno, veľmi dávno veľmi slušne nabalili na ťažbe tamojšej ropy/.

Nuž to, čo sa odohráva teraz a čoho sme svedkami, je len výsledkom naoko takých „drobných“ chybičiek vtedajšieho generálneho tajomníka ÚV KSSZ, jedného z najmocnejších mužov sveta.

Pôsobenie opilca Borisa Jeľcina v kresle po rozpadnutom Sovietskom zväzu a následných tzv. revolúciách v bývalých spojeneckých štátoch Sovietskeho zväzu nestojí hádam ani za zmienku, ak by sám nebol v poslednej chvíli vycítil vlastný ústupčivý pohyb k Západu tak veľmi podobný Gorbačovovmu a nebol by preferoval za svojho nástupcu práve Vladimira Putina. Lebo už dávno by nejestvovalo ani  Rusko, ani v dnešnej podobe ako Ruská federácia.

Ale dejiny dokážu predsa aj po druhýkrát prekvapiť.

A to prekvapenie sa skrývalo práve za menom nenápadného Vladimira Putina, bývalého agenta KGB pôsobiaceho v NDR, ktorý sa z Leningradu dostal postupne až na najvyšší post v moskovskom Kremli. A začala sa iná šachová partia. Nielen jeho známou vetou, že rozpad Sovietskeho zväzu je najväčšou geopolitickou tragédiou dvadsiateho storočia, ale najmä spomínaným výrokom, že ak Západ, teda USA spolu s NATO Rusko napadnú, tak Rusko už nebude viesť vojnu na svojom území... Tento výrok je jasnou odpoveďou na všetky machinácie, propagandistické podrazy či na organizovanie tzv. farebných revolúcii, /naposledy Kazachstan/, či súčasné snahy priviesť Ukrajinu do NATO, ktoré nemajú nič spoločné so žiadnou demokraciou, ale sú iba úbohými pokusmi o konečné vyriešenie tzv. ruskej otázky...

A už teraz je zrejmé, že začaté aktuálne rozhovory medzi USA a Ruskom nebudú mať „gorbačovovský“ charakter, teda, že Rusko bude Američanov počúvať a iba pritakávať. Ak dôjde k dohode, tak nie k ústnemu prísľubu, ale k písomnej a právne overenej forme. Kovbojské ústne áno nemá pre Moskvu žiadnu cenu. Rusko je po ťažkých rokoch znovu superveľmocou a treba dodať, že jedinou superveľmocou v Európe, a je viac než zrejmé, že bude rokovať z pozície sily. Na iný recept už pristúpiť nemôže.

Spojené štáty aj za prispenia Gorbačova získali mimoriadnu strategickú výhodu: prisvojili si víťazstvo v studenej vojne a začali sa správať ako svetové impérium. Výhodu však surovo zneužili: zaútočili na Afganistan, zničili Irak, útočili v Sýrii, zasiahli v Líbyi, v Jemene a stali sa postrachom pre celý svet.

No a napokon malo dôjsť k rozloženiu hlavného cieľa, Ruska. Veď čím bolo vyvolanie tzv. farebnej revolúcie na Ukrajine, nebezpečná akcia v Gruzínsku, čudný tlak v Moldavsku, nedávno v Bielorusku a v týchto dňoch v Kazachstane atď., atď? To sú všetko akcie cez „kopirák“ vedené z jedinej príručky, z americkej biblie súčasnosti, z Brzezinského „slávnej“ knihy Veľká šachovnica. Spojené štáty sa plných tridsať rokov snažili nastoliť tzv. nový svetový poriadok na čele s nimi samými. Čo tam Rusko alebo aj veľká a silnejúca Čína. A neváhali šíriť americkú „demokraciu“ vojenskými intervenciami.

Ako napísala nám tak veľmi známa Madeleine Albrightová: „Ak musíme použiť silu, tak preto, lebo sme Amerika. Sme nenahraditeľným národom, stojíme pevne a vidíme ďalej do budúcnosti než iné národy.“

No a tie iné národy, medzi nimi aj Slovensko, pribrali aj pre ich vlastnú slabosť, krátkozrakosť a z pocitu ohromnej „revolučnej“ eufórie do NATO. Lenže v roku 1997 staručký americký diplomat, známy George Kennan, ktorý bol o. i. architektom tzv. zadržiavania Stalinovho Sovietskeho zväzu /v tých rokoch bol diplomatom práve v Moskve/, dokonca verejne prosil Ameriku, aby nezneužila víťazný moment v studenej vojne, aby nerozšírila NATO do strednej Európy.

Napísal: „Rozšírenie NATO bude najosudnejšou chybou americkej politiky v celej poststudenej ére.“

Stalo sa!

Ktovie, či si na tieto slová nespomenie teraz Joe Biden alebo aspoň jeho agresívny minister zahraničia Tony Blinken.

Či aspoň na ten citát Vladimira Putina: „Ak nás napadnete, tak...“

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.
CAPTCHA
This question is for testing whether or not you are a human visitor and to prevent automated spam submissions.
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama